Denník N

Prečo môže dostať cenu za prínos do hudby iba Juraj Kušnierik

V roku 2015 s dnes už nebohým Jurajom Kušnierikom. Foto - Katarína Acél
V roku 2015 s dnes už nebohým Jurajom Kušnierikom. Foto – Katarína Acél

Tento rok to mohol byť jedine on. No oveľa radšej by som bol, keby špeciálne ocenenie Radio_Head Awards patrilo niekomu úplne inému.

Začali sme s tým v roku 2012. Spolu s rádiom_FM sme sa ako mediálni partneri dohodli, že do zoznamu cien Radio_Head Awards pribudne ešte jedna špeciálna. Za prínos.

“Chceli sme oceniť niekoho, kto do slovenskej hudby priniesol niečo krásne a silné, čo ju výrazne obohatilo, čo tu zostane ako trvalá hodnota,” napísali sme vtedy v spoločnom texte s Jurajom Kušnierikom a vytvorili odovzdávaciu dvojicu novej kategórie. Fungovalo to tak, že vždy začiatkom roka sme začali preberať svojich kandidátov a sa dohodli na víťazovi.

Išlo to hladko, iba v premiérovom ročníku sme veľmi dlho zvažovali, komu to udeliť. Nešlo nám totiž o žiadne ďalšie “povinné” ocenenie za zásluhy, ale o pripomenutie výrazných osobností, ktoré sú piliermi scény a zároveň stále aktívne. Komu by ste to dali ako úplne prvému? Vyriešili sme to rozdelením ceny pre tri nezávislé vydavateľstvá. Všetky totiž práve oslavovali desať rokov a mali zaujímavú hudbu pekne podelenú nielen žánrovo, ale aj geograficky: Slnko records v Bratislave, Deadred v Trenčíne a Hevhetia v Košiciach.

Všetky tri vydavateľstvá tu stále sú, rovnako promotér a ďalší vydavateľ Pavol Maruščák, ktorému sme cenu dali v roku 2014. To isté platí aj o Mariánovi Vargovi, vlaňajšom majiteľovi ceny za prínos, na ktorom sme sa zhodli bez akýchkoľvek diskusií.

Takto to nemalo byť

Ak čítate pozorne, asi sa pýtate, prečo chýba rok 2013. Nechýba, len sa stal špeciálnym. Zomrela totiž Bety Majerníková, speváčka a výtvarníčka, ktorá navrhla sošky pre víťazov Radio_Head Awards. So skupinou Noisecut už predtým tri ceny mala, táto, posledná jej musela úplne logicky patriť tiež.

Vtedy sme prvýkrát odovzdávali cenu posmrtne a dúfal som, že už sa to nikdy nebude opakovať. Vôbec som netušil, že k tomu príde tak skoro. Keď Juraj vlani v novembri dostal na Islande infarkt a prekonal náročnú operáciu, začali chodiť správy, že jeho stav sa lepší. Dúfal som, že sa z toho dostane, vráti sa domov a čoskoro sa začneme opäť stretávať na rôznych akciách, o ktorých on písal do .týždňa, ja do SME a Denníka N. Žiaľ, nestalo sa.

Hudbe sa ako novinár venujem od vysokej školy, ktorú som skončil v roku 2001, články o nej čítam ešte dlhšie. Naozaj nepoznám nikoho, kto by pre našu scénu urobil viac ako Juraj. Nik neabsolvoval viac koncertov po celom Slovensku, nenapísal viac recenzií a riportov, nik neurobil viac rozhovorov s našimi hudobníkmi. Bez preháňania.

Priznávam, že tomu obvykle nekritickému nadšeniu som niekedy nerozumel, ale až po jeho odchode som si uvedomil tri veci. Že bol najžičlivejším človekom široko-ďaleko, že mnohým začínajúcim muzikantom dodal odvahu pokračovať ďalej a že viacerým známym menám pomohol preniesť sa cez koncerty a albumy o ktorých sami vedeli, že nepatria k ich najlepším. Lebo všetci sa zhodneme, že okrem výnimočnej hudby existuje aj hudba priemerná a nepodarená, ale len málokto si prizná, keď takú občas vyprodukuje.

Cena Radio_Head Awards 2015 za prínos môže patriť len Jurajovi. No bol by som oveľa radšej, keby ju dostal niekto iný a keby som ju v nedeľu 13. marca nemusel odovzdávať sám.

Kultúra

Teraz najčítanejšie