Hral s Pálffym, no kariéru urobil v MMA. Krivda z hokeja mi pomohla v klietke, vraví zápasník Martínek

View this post on Instagram

A post shared by Michal Blackbeard Martínek (@michal_blackbeard_martinek)

Keď Žigmund Pálffy dohrával kariéru v Skalici, sedel oproti nemu v šatni. Dnes by ste to o ňom nepovedali, pretože Michal Martínek je jedným z najznámejších MMA zápasníkov v Česku a na Slovensku. „Všetko, čo Žigo hovoril, sme hltali,“ hovorí v rozhovore.

Keď sa potom nesplnil jeho sen o hokejovej kariére a skončil aj na vysokej škole, začal pracovať ako vyhadzovač a túžil po kariére profesionálneho zápasníka.

„Rodičia ma nepodporovali finančne, čomu čiastočne aj rozumiem. Nemysleli to zle. Bol som hokejista, ktorý študoval na vysokej škole, a prišiel som domov s tým, že chcem byť vyhadzovač a robiť bojové športy. Otec na mňa apeloval, že s bojovými športmi začínam pomerne neskoro, mal som 19 rokov. Neodrádzal ma, len sa skrátka bál, že sa opäť sklamem,“ vysvetľuje Martínek.

V rozhovore sa dočítate aj:

• prečo Michal Martínek skončil s hokejom a aké úspechy dosiahol v Kanade;
• ako vyzerá tréning MMA zápasníka;
• prečo je dôležitá spirometria a čo sa vďaka nej Martínek dozvedel;
• ktoré potraviny mu pred tréningom nerobia dobre;
• koľko peňazí dostal za životný zápas s Viktorom Peštom.

Vidím, že ste si so sebou priniesli žuvací tabak. V ostatných mesiacoch o ňom veľa píšeme, mladí ľudia začínajú s touto látkou často práve v rámci kolektívneho športu, ktorým je aj hokej. Ten ste vy v mládežníckych kategóriách hrali. Ako ste s užívaním tabaku začali?

Boli sme v siedmej či ôsmej triede základnej školy, a ako to býva, vzhliadali sme k starším. Chceli sme robiť všetko to, čo sme videli robiť ich. Začalo sa šíriť, že žuvací tabak hráčom pomáha, dokonca som mal kamaráta, ktorý mal namiesto chráničov na zuby na ďasnách vyskladaných päť vrecúšok s tabakom. Mne celý tabak nerobil veľmi dobre, takže som si ho dával počas jazdy autobusom, medzi tretinami či ako rituál po obede alebo po káve.

Takže to bola súčasť hokejovej kultúry, v ktorej ste pôsobili?

Áno. Aby ste však vy aj čitatelia pochopili: hokejisti prakticky žijú na ‚zimáku‘. Všetci vidia len zápasy, výkony a výsledky. Hráč strávi prakticky celý týždeň na zimnom štadióne, takže si hľadá nejaký únik. A tým je pre niektorých žuvací tabak alebo nejaké pivko.

Dnes ste známym a úspešným MMA zápasníkom, ale v hokeji ste sa dostali na veľmi dobrú úroveň. V jednom období ste hrali v Skalici aj s bývalým slovenským reprezentantom Žigmundom Pálffym. Ako si na to spomínate?

V kabíne sme sedeli oproti sebe. Keď sme sa v Skalici stretli, už bol veľkou hviezdou. Nechodil trebárs s chlapcami na pivo, ale zo športovej stránky nemôžem povedať jediné krivé slovo. Už bol štyridsiatnik, no trénoval ako 25-roční hráči. Všetko, čo nám hovoril, sme hltali.

Spomínate si na nejakú príhodu?

Pred zápasom s Vítkovicami sme mali rozkorčuľovanie. Vtedajší tréner Peter Oremus sa spýtal Tibora Višňovského, brata slávnejšieho Ľuba, kde je Žigo. Odpovedal mu, či nevie, že Žigo je na poľovačke, takže nebude ani na rozkorčuľovaní. Popoludní prišiel na svojom džípe, so zbraňou, v klobúku a vysvetľoval: Prepáčte, ja som sa nejako rozstrieľal v lese. Napokon na zápas nastúpil, dal gól a pridal dve asistencie.

Ako dlho ste sa venovali hokeju?

Pätnásť rokov. Mám odohraných vyše tisíc zápasov, 250 v juniorskej extralige. Mám skúsenosť aj s Kanadou.

Čo ste robili v Kanade?

Vo Vancouveri sa konal turnaj AAA, na ktorom sme sa zúčastnili s mládežníckym tímom Mladej Boleslavi. Boli sme veľmi dobrí. Povedali sme si, že by bola škoda, keby sme tento potenciál nevyužili a prihlásili sme sa na tento prestížny mládežnícky turnaj, ktorého súčasťou bolo približne 150 tímov. Hrali sa dva zápasy denne počas štrnástich dní. Vyhrali sme to bez jedinej prehry. Bol som kapitánom víťazného tímu, trofej mi odovzdal guvernér Britskej Kolumbie.

S hokejom ste skončili ako 19-ročný. Prečo?

Mal som možnosti pokračovať v hokeji, no nepáčili sa mi. Nechcel som byť 30-ročný syn 60-ročného otca, u ktorého by som žil a dostával vreckové. Povedal som si preto, že po dvoch semestroch skončím na vysokej škole, ukončím hokejovú kariéru a pôjdem robiť vyhadzovača.

Prečo ste s hokejom museli skončiť a nemohli ste ho robiť aspoň popri práci?

Všetko musím robiť na sto percent. Zobral som si nočnú prácu, aby som sa cez deň mohol zdokonaľovať v bojových športoch. Nechcel som už trénovať ako atlét, ale ako bojovník. Nie preto, aby som mohol ľudí zastrašovať, ale, naopak, aby som konfliktom v mojom zamestnaní mohol predchádzať. Takže počas dňa som trénoval v posilňovni a večer som pracoval.

Mali ste prácu vyhadzovača ako odrazový mostík ku kariére MMA zápasníka?

Stopercentne. MMA bolo v Českej republike a na Slovensku ešte len v plienkach. Nebola taká veľká konkurencia. Pomohlo mi, že som prišiel z olympijského športu – v rôznych hokejových kluboch, v ktorých som pôsobil, sme mali semináre o zdravej strave či trénovaní.

V tomto momente mi to prišlo vhod, lebo som si prípravu vedel poskladať sám. Potreboval som totiž nadobudnúť zápasnícke know-how, ktoré mi chýbalo. Fyzicky som to dohnal pomerne rýchlo. Na začiatku som si dával zápasy hlavne medzi amatérmi, aby som si to vyskúšal a pochopil, aké to vôbec je.

Aké je čo?

Aké to je, keď sa stretnem v klietke s niekým na výkonnostne rovnakej úrovni, ako som ja. Ako sa s tým fyzicky aj mentálne vyrovnám. ‚Zmotať‘ niekoho, kto je o štyridsať kilogramov ľahší, to je jedna vec. Keď je niekto už na mojej kvalitatívnej a váhovej úrovni, je to iný boj.

Išlo vám to od začiatku?

Od začiatku som porážal všetkých, aj tréningových partnerov, ktorí mali omnoho zápasov viac ako ja. Zistil som, že mám na to vlohy.

V jednom rozhovore ste hovorili o pocite, ktorý máte v klietke. „Môžem zničiť všetko a všetkých,“ povedali ste doslova. Znie to, akoby bol vo vás nejaký hnev či obrovská agresia. Odkiaľ to pochádza?

Keď som bol mladý zápasník, často som išiel do zápasov s pocitom, že ten aktuálny súper si „od*erie“ všetku nespravodlivosť a zlo, čo mi urobili v živote iní. Na jedno netreba zabúdať – MMA a zápasenie ako také je šport. Dodržiavam kódexy aj pravidlá, o tom niet diskusie.

No je to kontaktný šport, zvíťazíte len vtedy, keď svojho súpera doslova zmlátite. A práve ten pocit, o ktorom som hovoril, mi dodával ešte o ďalšiu úroveň sily a agresivity viac, aby som mohol uspieť. Samozrejme, čím som bol skúsenejší, tým som bol aj pokojnejší, bral som to viac ako šport. Zlepšil som sa ako športovec, ale trošku mi to zase ubralo z agresivity.

Ste dvojmetrový chlap, určite vás v detstve nik nešikanoval. S čím ste sa teda v klietke ako mladý športovec vyrovnávali?

Bola mi predpovedaná pomerne pekná kariéra profesionálneho hokejistu. Mal som na to. Uveril som tomu, no šanca napokon neprišla, pretože sme sa nedohodli na detailoch, ktoré s hrou nesúvisia. Keď štyri roky hráte v prvej či druhej formácii, hráte s legendárnym Pálffym, podpisujete dresy a potom zrazu pracujete ako vyhadzovač a otvárate dvere tým, ktorí na to nemali, no uspeli, lebo im pomohli ockovia, zanechá to vo vás istý typ jaziev.

Ako hokejista žijúci v bubline, ktorému sa darilo, som zároveň mal ružové okuliare a vnímal som svet iný, než bol. Keď som sa stal vyhadzovačom, mal som pár temnejších rokov a vyrovnával som sa s tým, že svet nie je taký, ako som si myslel. Ľudia vám nechcú pomôcť, často vás chcú oklamať. Chvíľu mi trvalo, kým som sa správaním prispôsobil tomu, že sa musím viac kontrolovať, že musím riešiť situácie s chladnou hlavou.

Riešili ste to aj s terapeutom alebo inou mentálnou pomocou?

V tom čase som to vôbec neriešil. Športového psychológa som začal využívať až neskôr, už ako etablovaný zápasník. Spomínam si na podujatie Dana White’s Contender Series v roku 2019 (turnaj, na ktorom pozvaní zápasníci bojujú o zmluvy v UFC – pozn. red.). Nikdy som nemal strach zo žiadneho súpera, no mal som vnútornú trému, pretože som chcel neustále vyhrávať.

Predtým som zápasy chcel mať čo najskôr za sebou. Potreboval som sa dostať do stavu, ako keď som v pozícii vyhadzovača popíjal kávu a bolo mi úplne jedno, že sa so mnou chcelo pobiť päť chlapov. Chcel som sa tešiť na samotné zápasy a podujatia. Vnímal som, že je škoda, keď som tvrdo trénoval a zápas si vôbec neužíval.

Čo znamená užiť si zápas?

Keď hovorím zápas, myslím to trošku širšie. Váženie, jedlo, rôzne rituály, ktoré športovec v daný deň má. A keďže som to takto nemal a cítil som, že to chcem mať hlavne za sebou, vyhľadal som športového psychológa Petra Žídka. Okrem toho som sa potreboval popasovať aj s medializáciou svojej kariéry a hejtmi od fanúšikov.

Najvýznamnejším momentom vo vašej zápasníckej kariére bol titulový zápas v Oktagone v roku 2019 proti skúsenejšiemu a známejšiemu Viktorovi Peštovi. Boli ste outsider, napokon ste Peštovi jedným úderom zlomili čeľusť. Len pár dní predtým ste mali nočnú pred klubom ako vyhadzovač. Aká skúsenosť to bola?

Vtedy som práve spolupracoval s mentálnym koučom, s ktorým som riešil, že nezamrznem, keď na mňa niekto vytiahne nôž či pištoľ, zato v tomto prípade som bojoval s obrovským mediálnym tlakom. Zväzoval ma. Bol som na začiatku profesionálnej zápasníckej kariéry.

Čo vám poradil mentálny kouč?

Dal mi jednoduchú radu: Keď nie si pripravený na negatívnu spätnú väzbu, tak ju nečítaj. Pripravený na všetko budem až v momente, keď si budem vedieť vypočuť aj kritiku a hejt, o dve sekundy na to zabudnúť alebo sa na sebe zasmiať.

Späť k zápasu s Peštom. Ako k nemu došlo?

Ondrej Novotný (promotér a spoluzakladateľ organizácie Oktagon MMA – pozn. red.) prišiel za mnou počas služby v nočnom klube. Vypadol im známy bojovník Machmud Muradov a vysvetľoval mi, že potrebujú nový ťahák. Okamžite som súhlasil.

Čudoval sa tej jednoznačnosti, keďže som mal po prvej prehre v kariére, a keby som prehral aj s Peštom, mohlo ma to úplne zahrabať. Navyše Pešta bol vtedy v top 30 na svete, aj preto mi mnohí hovorili, aby som ten zápas nebral.

Prečo ste ich nepočúvli?

Pretože som cítil, že pre mňa to bol ten správny zápas. Po životnej prehre som bol na kolenách a späť na nohy som sa mohol dostať len takýmto triumfom. Nie tak, že jednoznačne porazím dvoch podpriemerných zápasníkov. Potreboval som veľký zápas. Zápas, ktorý ma môže zničiť alebo vrátiť do hry. A s tým som do toho aj išiel.

Čo by sa stalo, keby ste v tom zápase neuspeli?

Prišiel by som o titul, zanechalo by to určite veľkú škodu na mojej športovej kariére. Riskoval som všetko.

Vyhrali ste, čo mnohých prekvapilo. Čo sa spustilo a ako to na vás zapôsobilo?

Bolo to neuveriteľné. Ľudia ocenili, že po životnej prehre som išiel do ešte náročnejšieho zápasu, než v ktorom som neuspel. Navyše si toto víťazstvo všimlo aj UFC, s ktorým som rokoval, no počas covidu to, žiaľ, nevyšlo.

Vy ste si vtedy vybrali organizáciu Absolute Championship Akhmat (ACA) v Rusku. Pôsobili ste tam dve sezóny, počas ktorých ste absolvovali tri zápasy. Vybrali by ste si ju aj dnes?

Dnes nie, ja som totiž kontrakt vypovedal práve v kontexte toho, čo sa deje na Ukrajine. Vysvetlili sme im, že to nebolo nič proti nim ako ľuďom, správali sa k nám slušne a spravodlivo, no museli pochopiť, že v tejto krajine sme nemohli reprezentovať tú svoju.

Rozprávali ste sa o tomto konflikte s niekým z Ukrajiny alebo Ruska?

Rozprával som sa s ukrajinským šampiónom organizácie Bellator Jaroslavom Amosovom, s ktorým sme sa stretli na jednom zápasníckom kempe. On býval v jednom z bombardovaných miest, je to skutočne skvelý zápasník. Má bilanciu 27:1.

S kamarátmi sa vrátil do svojho zbombardovaného domu, pretože mama nechala jeho opasky v pivnici. Vrátil sa po ne… s guľometom. Povedal som mu, že predsa medaily aj opasky si môže dať urobiť znova. Odpovedal, že to nebudú tie isté. Vravel, že ich chcel a potreboval.

Keď som sa rozprával s vaším pohybovým trénerom Michalom Břetenářom, povedal mi, že spolu korigujete náročné tréningy, ktoré máte v MMA. Ako vyzerá taký tréning?

Nebavíme sa v intenciách náročných tréningov, ale skôr náročných týždňov. Na vrcholovej úrovni ako zápasník v ťažkej váhe trénujem šesť dní v týždni. V nedeľu mám voľno.

Snažím sa mať každý druhý deň dvojfázové tréningy, prípadne keď sa mi podarí, aj každý deň. Trebárs aj kvalitný strečing je však braný v tomto ponímaní ako tréningová fáza. Nepredstavujte si to totiž tak, že si pretiahnete ruku a nohu a idete domov.

Čo sa týka samotného tréningu, dám vám nejaký príklad: Tréning zápasenia trvá dve aj pol hodiny, dvakrát denne. Prvú hodinu sa človek len hádže do pozícií, aby získaval správne momentum a načasovanie. Trénujeme, ako hodiť súpera na zem.

Neustále automatizujeme rôzne pozície, do ktorých sa môže zápasník dostať aj do ktorých chce dostať druhého zápasníka. A neustále dokola. A toto je len hodina. Viete, čo to je? Desaťkrát hodiť stokilového chlapa do pozície na zemi, pričom to je len pružná rozcvička. Pretože až po tomto, keď je človek vysilený, sa ide na zápasenie. Tomu ja hovorím náročný tréning.

To je špecifický tréning. Koľkokrát týždenne sa venujete čisto pohybu a trebárs posilňovni?

K pohybovému trénerovi chodím raz týždenne, keď mi to čas dovolí, tak aj dvakrát. Inak mám od neho regeneračný tréning, ktorý mi kompenzuje vysokú intenzitu iných tréningov a navyše ma chráni pred pretrénovaním. Venujeme sa neurovizuálnemu tréningu, ktorý zlepšuje napríklad odhad vzdialenosti alebo dynamické preostrovanie.

Ako pristupujete k silovému tréningu?

Na silovej príprave pracujem s Michalom Širůčkom, ktorý bol šéfom silového trojboja v Česku. Práve prvky silového trojboja sa v mojej silovej príprave často objavujú. Crossfit a rôzne kruhové tréningy viem nahradiť hodinou zápasenia v špecifickom tréningu.

Keď už teda chcem zlepšovať silu, tak pracujem s menším počtom opakovaní a väčšími rozostupmi medzi sériami a cvikmi. Keď sme začali v roku 2019 spolupracovať so Širůčkom, mal som na trap bare (špecifická posilňovacia tyč na precvičovanie mŕtveho ťahu – pozn. red.) maximálnu váhu 160 kilogramov. Dnes mám aj 320 či 330 kíl.

MMA je mimoriadne kontaktný šport. Aké najhoršie zranenie ste zažili?

Som po operácii krčnej chrbtice, mám titánom spojené tri stavce v jeden krčný. Mám tam štep z bedra. Stalo sa mi to na tréningu, pričom prapôvodcom bolo zranenie ešte z hokeja. Vtedy sme hrali v juniorke proti Slavii, v jednom nečestnom súboji som dostal krosček zozadu.

Bolo to pri mantineli a to, že som dal v poslednej chvíli pred seba ruku, ma zachránilo od zlomeniny väzu. Ruku som mal však zlomenú. Bol to likvidačný faul, ktorý ma takmer dostal na invalidný vozík. Skončil som s otrasom mozgu, so zlomeným nosom, s poškodeným výbežkom medzi šiestym a siedmym stavcom a so zlomenou rukou.

Častým zranením medzi zápasníkmi je zranenie hlavy. Takéto problémy ste nemali?

Nič výrazné. Po zápase so Stošićom (prehra knokautom – pozn. red.) som mal otras mozgu, pričom ešte v daný večer som mal výpadky pamäti. Už ráno som však bol úplne v poriadku. Pri podobných zraneniach je kľúčové starať sa o seba správne. Ísť okamžite do nemocnice, zabezpečiť si prísun elektrolytov a ďalšie látky a procedúry, ktoré pomáhajú zlepšovať činnosť mozgu.

Látky a výživa je práve ďalšie téma, ktorá ma zaujíma. Máte nejakú špecifickú diétu?

Mám krabičkovú diétu, ku ktorej si robím kaše. Nie som stopercentne fixovaný na zdravú stravu. Riadim sa systémom 3-1. Tri jedlá denne sa snažím držať v správnych nutričných medziach a jedno je nejaký koláč či omáčka. Viem však, že si to môžem dovoliť, pretože vydávam nesmierne množstvo energie. Počas jedného tréningu spálim približne dvetisíc kilokalórií.

Je nejaká zložka stravy alebo jedlo, o ktorom viete, že vám nerobí dobre?

V minulosti som si dal urobiť rozbor krvi a som krvná skupina A. To znamená, že moje telo lepšie spracováva strukoviny než trebárs mäso. Snažím sa ich teda jesť veľa. Červené mäso spracovávam horšie, snažím sa ho preto eliminovať.

Laktózovú intoleranciu nemám, ale na svojom výkone vnímam, že sa mi horšie dýcha, keď si dám pred kardio tréningom pohár mlieka alebo jogurt. Vyriešil som to tak, že pred spánkom si dávam cottage cheese, pretože obsahuje látky, ktoré napomáhajú spánku. No pred tréningom sa snažím mliečne výrobky obmedziť.

Michal Břetenář mi tiež spomínal, že ste mali až patologický problém s dýchaním. O čo šlo?

Michal bol prvý tréner, ktorý sa ma spýtal, či mám zmeranú vitálnu kapacitu pľúc. Netušil som, o čo ide. Ubezpečoval ma, že je to úplný začiatok reťazca, ktorý musíme vyriešiť. Absolvoval som spirometriu, z ktorej vyplynulo, že mám vrodenú astmu, teda že mám stiahnutý dýchací sval.

Absolvoval som aj sedenie s expertom, ktorý mi podpísal nález, na základe ktorého môžem aj počas výkonu a súťaženia používať Ventolin (liek s účinnou látkou salbutamol, ktorý otvára stredné a veľké dýchacie cesty v pľúcach – pozn. red.).

Rozdiel v dýchaní s Ventolinom a bez neho je až pätnásť percent, takže mi to výrazne pomáha. Pri spirometrickom vyšetrení sme zistili obmedzenie dýchania, ktoré mi bránilo účinne okysličovať celé telo. Podľa prepočtu som mal pracovať s dychovým objemom približne štyri litre, ktorý som stále nedokázal správne využiť.

Na každú činnosť máte iného trénera, musíte platiť cestovanie, zápasy. Ako ste zvládli vstup do zápasníckeho sveta finančne?

Toto je veľmi individuálna otázka. Mňa rodičia nepodporovali finančne, čomu čiastočne aj rozumiem. Nemysleli to zle.

Bol som hokejista, ktorý študoval na vysokej škole a prišiel som domov s tým, že chcem byť vyhadzovač a robiť bojové športy. Otec na mňa apeloval, že s bojovými športmi začínam pomerne neskoro, mal som 19 rokov. Neodrádzal ma, len sa skrátka bál, že sa opäť sklamem.

Na začiatku som to skôr dotoval. Keď sa ma pýtajú na financie mladí zápasníci, hovorím im, že musia byť pripravení investovať do toho až deväť rokov. Skladáte svoju prípravu z rôznych expertíz. Zápasenie, fyzická príprava, strava, mentálny kouč a mnoho ďalšieho.

Pomocou jednotlivých súčastí utvárate sami seba. A to stojí obrovské množstvo peňazí. Aj dnes mnoho peňazí, ktoré zarobím – či už zápasením, prácou pre bezpečnostné firmy, alebo ako tréner iných zápasníkov – investujem späť do svojho výkonu.

Koľko ste dostali peňazí za zápas s Peštom?

10-tisíc eur.

Koľko bolo najviac, čo ste v kariére dostali za zápas?

Nechcem hovoriť o konkrétnych cifrách, ale zápasníci s mojimi skúsenosťami a kvalitami sa pohybujú v základe od 20-tisíc eur a viac. K tomu treba prirátať rôzne prémie.