Architekt Peter Moravčík vyberá päť kníh o architektúre, ktoré ovplyvňujú aj myslenie profesionálov

Peter Moravčík je architekt s viac ako tridsaťročnou praxou. Pravidelne sa objavuje v porotách architektonických súťaží a ocenení na Slovensku a v Českej republike, aktuálne je podpredsedom Slovenskej komory architektov.

Hovorí, že úroveň architektúry u nás sa postupne zlepšuje, no za zvyškom strednej Európy zaostávame. „Nechcem byť veľmi pesimistický, ale keď sa pozriete na to, čo robia Česi, Poliaci, Rakúšania, Slovinci a Maďari, nevychádzame z toho, bohužiaľ, najlepšie.“

Do rubriky Päť kníh odporučil knihy o architektúre, jej teórii a dejinách, ktoré sú inšpiráciou nielen pre praktizujúcich architektov, ale pre každého, koho architektúra zaujíma. „Vybral som tituly, ktoré nejakým spôsobom ovplyvňujú aj myslenie profesionálov. Nevdojak som vybral knihy, ktoré napísali najmä píšuci architekti, ale aj knihy jedného tvorivého projektujúceho gurua,“ vraví Moravčík v rozhovore.

Architektúra je aspoň v mojich očiach pre mnohých Slovákov podobná disciplína ako hokej – skoro každý si myslí, že jej rozumie, hodnotí ju. Aká je vaša skúsenosť?  

Hovorí sa: Čo Čech, to muzikant, čo Slovák, to architekt. Áno, je to asi tak. Ľudia si myslia, že tomu rozumejú alebo na to minimálne majú názor. Všimol som si to, keď robíme napríklad rodinné domy. Na začiatku sú ľudia trošku bezradní, nevedia, ako poňať ten prázdny pozemok. Vy niečo navrhnete, začne sa so stavbou, ľudia tomu začnú rozumieť a pri interiéri už zrazu majú pocit, že je všetko jasné a zvládnu to aj sami.

To je často fáza, keď ma to prestáva baviť, viem, že na konci sa to už zase nebude dať ani odfotiť, lebo vo výsledku sa zmiešajú pôvodné predstavy s názorom majiteľa či rovno rôzne názory dvojice majiteľov.

Keď sa stretneme v spoločnej vízii, je to úžasné, ale to sa stane málokedy. Ak chcete architektúru robiť zodpovedne, je tam veľa vstupov, ktoré treba brať do úvahy. Nie je to prvoplánová vec.

Architekt tým zodpovedným prístupom dokáže posunúť kvalitu života budúcich obyvateľov.

Určite áno, aj keď to zďaleka nie je len o architektovi, ide o snahu širšieho kolektívu, kde je architekt len jednou zo zložiek. Aktuálne sa vedú polemiky, kto je to architekt. Tvorí dielo alebo ponúka službu? Architektúra prerástla do multidisciplinárneho problému, ktorý prerástol schopnosti jednotlivca.

Štatistiky tvrdia, že u nás je dosť málo architektov na počet obyvateľov. Najväčší počet architektov vzhľadom na počet obyvateľov majú Taliani. Tradícia nepustí.

Okrem aktívnej architektonickej praxe ste aktuálne podpredsedom Slovenskej komory architektov, ako porotca sa zúčastňujete architektonických súťaží vrátane ocenenia CE ZA AR. Ako je na tom slovenská architektúra?

Túto otázku dostávam štandardne ako prvú a dôležité je vždy povedať, v akom kontexte sa o slovenskej architektúre bavíme. Už ten stredoeurópsky je problematický. Nechcem byť veľmi pesimistický, ale keď sa pozriete na to, čo robia Česi, Poliaci, Rakúšania, Slovinci a Maďari, nevychádzame z toho, bohužiaľ, najlepšie. Ak si zoberieme Nežnú revolúciu ako štartovaciu čiaru, tak sme mali pomalší štart.

Na druhej strane, keď si pozriete výsledky architektonických ocenení, napríklad CE ZA AR-a, osobitne za ostatné roky, nemôžete povedať, že by to bolo niečo slabé. Práve naopak, je to výborné možno v každej kategórii. Samozrejme, je to len tá špička. Priemer býva poslabší všade na svete.

Slovenské kolektívy sa často zúčastňujú napríklad českých architektonických súťaží a nezriedkavo aj víťazia. Je to zaujímavé, lebo česká scéna je nielen veľmi dobrá a širšia, ale aj neporovnateľne pestrejšia v rozmanitosti zadaní.

Ktorý slovenský projekt stojí podľa vás za pozornosť?

Teším sa z príbehu rekonštrukcií – osobitne z obnovenej SNG. Potešila by ma aj zmena nazerania na komplex budov na Kamennom námestí. Označenie národná kultúrna pamiatka predsa nemusí znamenať, že budova nie je spôsobilá na ďalší život. Znamená len toľko, že k jej rekonštrukcii treba pristupovať ako k hodnote, ktorú treba podporiť, nie zdecimovať.

Neviem, či mám v súčasnosti nejakého obľúbenca, skôr som nešťastný z diania v bratislavskom „downtowne“. Nepáči sa mi urbanistická koncepcia veží ani samotné veže. Bol som cez víkend v Prahe, a keď som sa prechádzal Karlínom, premýšľal som, ako si na Slovensku myslíme, že ten náš rastúci bratislavský stred mesta je div že nie najlepší na svete, že je to stavenisko Európy, malý Manhattan.

Keď prídete do Prahy, vidíte, že sa tam s podobným rozmachom stavia na viacerých miestach a dalo by sa povedať, že ide o krajšiu alebo racionálnejšiu architektúru. Hoci i tam sa deje, že veľké developerské projekty sú poznačené vplyvom príliš širokého koordinujúceho manažmentu a nie sú to úplne autorské diela.

Čiže by ste si výstavbu v tejto časti Bratislavy predstavovali inak?

Úplne inak, som z tejto urbanistickej koncepcie rozvoja mesta veľmi rozladený. A každý nový počin v tejto zóne to len rozvíja. Prispieť k tomu má aj nové americké veľvyslanectvo neďaleko budovy SND, kde by sa malo všetko zbúrať a v strede zelenej pláne tam bude solitérna kocka obohnaná plotom.

To, že rovnaká stojí v Londýne, neznamená, že je to rovnako vhodný koncept aj pre centrum Bratislavy. Takto má vyzerať nový stred európskeho mesta? Jeho budovanie sa začalo Zahou Hadid, tými „kukuricami v poli“ (projekt Sky Park – pozn. red.) a pokračuje tým, že sa ťažiskové miesto na rozvoj mesta rozvíja po vertikále.

Správne by sa malo ťahať viac horizontálne?

Áno, tou horizontálou, napríklad vo výške osem podlaží, by sa dosiahlo oveľa šťavnatejšie mesto, kde môže vzniknúť námestie, ulica s parterom, pasáž. V týchto sídliskových urbanizmoch v strede mesta sa to, bohužiaľ, praktizovať nedá.

Ako komora na to máte nejaký dosah? 

Slovenská komora architektov s architektúrou úzko súvisí, ale jej základnou náplňou je vytvárať podmienky pre profesijnú činnosť architektov a architektiek. Dosah na rozhodovacie procesy nemá žiadny.

Interne je komora ako taká pomerne slabým diskusným klubom. Zhodou okolností vo výbore pre vzdelávanie, etiku a komunikáciu vedieme rozpravu o formulovaní nejakej diskusnej platformy. V Česku majú OTTA (Otvorený think tank architektov) a takého „otíka“ by sme mali mať aj my. Rozprávali by sme sa o rôznych témach, napríklad aj o „downtowne“.

Viem však presne, ako by sa to skončilo – 50 na 50. Polovici by sa veže páčili, tej druhej zase nepáčili. V tomto je komora problematická aj pri vydávaní jednoznačných stanovísk, lebo prakticky vždy je druhá polovica nespokojná. Neznamená to však, že diskusia a zápasenie argumentmi nemá význam.

Poďme sa teraz rozprávať o knihách, ktoré ste odporučili. Poprosili sme vás, aby ste vybrali päť kníh o architektúre. Ako ste pri výbere postupovali?

Sú knižky pre profesionálnych architektov a knižky pre neprofesionálov, ktorých architektúra zaujíma. Zdá sa mi, že som vybral z oboch. Pre neprofesionálov je tých knižiek veľmi veľa, väčšinou sú obrázkové. Tým nechcem povedať, že väčšina architektov-profesionálov nepreferuje obrázkové knižky.

Vybral som však tituly, ktoré sú hlavne textové a ktoré nejakým spôsobom ovplyvňujú aj myslenie profesionálov. Nevdojak som vybral knihy, ktoré napísali najmä píšuci architekti, ale aj knihy jedného tvorivého projektujúceho gurua.

Prvá kniha vo vašom výbere S, M, L, XL je od jedného z najrešpektovanejších architektov súčasnosti Rema Koolhaasa, ktorý na nej spolupracoval s dizajnérom Bruceom Mauom. Kniha mapuje tvorbu jeho ateliéru OMA a hovorí sa o nej aj ako o biblii architektúry. Prečo ste vybrali práve ju?

Rem Koolhaas je guru architektúry. Pôvodne študoval scenáristiku, nie je to architekt, ktorý už v štvrtej triede základnej školy vedel, že ním bude. Keď založil OMA, nešlo všetko hneď ako po masle. Obdivuhodné je, ako skvelo nakoniec vedel svoje myšlienky spopularizovať a predať.

Rešpektovaný je za to, akú architektúru tvorí a ako o tej architektúre rozmýšľa a píše.

Pri tvorbe tejto knižky boli už v rámci OMA z architektúry mierne unavení a v roku 1995 sa rozhodli svoju dvadsaťročnú tvorbu zhrnúť. Malo to šialený celosvetový ohlas a to ich „nakoplo“ do ďalšej tvorby. Koolhaas je však kreatívny a plný nápadov aj teraz, krátko pred osemdesiatkou.

Nie je to knižka, ktorá sa dá čítať strana po strane, myslím si, že na to ani nebola určená. Možno to nie je úplne ideálny začiatok na prvé stretnutie s architektúrou, ale pre modernú architektúru je Rem Koolhaas taký významný, že aj laik by mal aspoň tušiť, kto to je.

Nakoniec, je veľkou hviezdou. Videl som ho naživo v čase Bienále v Benátkach, kde mal prednášku. Sadol si na promenáde v dave na schody a niečo riešil v mobile. Zrazu sa neďaleko začali zhromažďovať mladí ľudia, všetci na neho zacielili svoje mobily a fotili si ho ako Taylor Swiftovú.

Kniha je zaujímavá aj tým, že projekty sú v nej zoradené podľa mierky, nejde tak o štandardný pohľad na tvorbu ateliéru. Čo všetko v nej človek nájde?

Je to veľmi pestrá kniha a úžasné je, že štúdio OMA to má všetko zažité – od najmenších mierok až po obrovské mestské aglomerácie a mestá ako také. Pekná je aj v tom, že prináša informácie, ako jednotlivé projekty vznikali. Napríklad pri slávnej vile pri Paríži nájdete informácie, že stavebné povolenie trvalo krátko, ale bolo to jediné, čo pri jej realizácii trvalo krátko. Sú tam noticky z prípravy aj realizácie.

Okrem toho sú v nej rôzne manifesty. Koolhaas je veľký provokatér a tou provokáciou robí dobre na duši všetkým architektom, pritlačených rutinou alebo poznaním, že architektúra nie je voľná tvorba. Obdivuhodný je aj tým, že dosiahol autoritu nielen medzi architektmi, ale aj medzi biznismenmi, objednávateľmi práce, štátnikmi.

Priznám sa, že jeho realizovaná architektúra mi až tak nekonvenuje. Zažil som však jeho Centrálnu knižnicu v Seattli aj koncertnú halu Casa da Música v Porte. Keď ste tam, zrazu cítite, že nejde o banálnu architektúru. Že niekto modeloval myšlienku a priestor. A cítite obdiv k niečomu, čo by ste jednoducho nedokázali.

S, M, L, XL je veľmi čítavá, ale hlavne pozerateľná knižka a z času na času sa k nej človek rád vráti a prečíta si niektorú z kapitol, ktorú možno práve rieši v živote. Knižka je zaujímavá aj svojou grafikou, ktorá vniesla veľa inšpirácie aj do iných oblastí výtvarnej tvorby. Úplne narušila kánon o použití písma v knihe – striedajú sa v nej fonty, veľkosti, hrúbky, farebnosť. Ovplyvnila grafiku mnohých časopisov a ďalších kníh o architektúre.

Aj druhú knihu Delirious New York ste vybrali od rovnakého autora Rema Koolhaasa. Vznikla ešte v roku 1978. Čím môže dodnes inšpirovať?

Je to už naozaj starina. Bola to jeho prvá kniha či skôr školská práca, ktorú napísal ešte počas postgraduálneho štúdia architektúry v New Yorku. Vysvetľuje v nej svoj pohľad na New York. Jeho názor na mesto ako také je zaujímavý a provokatívny dodnes. Je to retroaktívny manifest pre Manhattan, časť z neho nájdete aj v prvej spomenutej knižke.

Rem Koolhaas je známy ako popularizátor života v meste. Čo o ňom hovorí?

Mesto je pre Koolhaasa východiskom pre ľudstvo. Všetci v mestách nakoniec skončíme, nemáme inú možnosť. Preto ho mesto ako spôsob nejakej spoločenskej zmluvy a koexistencie fascinuje. Hovorí, že „mesto je návykový stroj, z ktorého niet úniku“.

V New Yorku je koncentrovaná existencia úplne vyhrotená. Nie je náhoda, že tento proces skúmal práve tam. Faktom však je, že v roku 1978 bol New York predsa len iný ako teraz. Zaujímala by ma knižka Delirious New York 2 o tom, kam sa New York za tých 46 rokov posunul.

V knihe sa necháva fascinovať fenoménom Coney Island, vzostupom a pádom jeho zábavných parkov, kasín, pláže. Aj jeho dvojitým obrazom – západnej časti pre luzu a východnej pre puritánsku noblesu. Hoci obe sociálne skupiny sú v neustálej kontrapozícii, spája ich potreba aspoň načas vypadnúť z Manhattanu.

Samozrejme, Koolhaas orientuje veľký záujem na to najtypickejšie pre New York – vežiaky a mrakodrapy. Zavádza pojem manhattanizmus, ktorý sa paradoxne dostal aj do nášho slovníka práve „manhattanizáciou“ Bratislavy.

To znamená, že pribúdajú výškové budovy?

Áno. Koolhaas je v zásade odporcom výškových budov, ale budovanie architektúry po vertikále ho fascinuje.

Ateliér OMA som zaregistroval pri projekte holandskej ambasády v Berlíne, čo je naskladaná štruktúra rôznych úrovní. Práve porušenie kánonov a hľadanie nových súvislostí, často kontradiktórnych, praktizuje prakticky všade – od rodinného domu po obrovskú Hlavnú budovu Čínskej televízie CCTV.

Presuňme sa teraz na Slovensko. Treťou knihou vo vašom výbere je publikácia historičky architektúry Henriety Moravčíkovej a kolektívu ďalších autorov Bratislava (ne)plánované mesto, ktorá sleduje plánovanie a výstavbu Bratislavy v 20. storočí. Čo sa z nej človek dozvie?

Táto knižka – alebo skôr almanach, lebo je naozaj veľká – je fascinujúca. Dostanete v nej odpovede na mnohé otázky súčasnosti. Pokojne by sa mohla volať Delirious Bratislava. Dnes si možno myslíme, že tápame v tmách, že rozvoj nášho hlavného mesta je chaotický a nemá žiadne základy, že sa tu o nič nedá oprieť, no vďaka tejto knižke zistíte, že v Bratislave to tak vždy bolo. Je veľmi dobre napísaná a človek má šancu pochopiť aj časový kontext.

Už len príbeh Prioru a hotela Kyjev. Keď sa na tieto stavby pýtate ľudí, dostanete tiež odpovede 50 na 50. Sú milovníci a sú odporcovia. Každý odporca vám hneď povie, že zbúrali celé Staré Mesto, že je to necitlivý prístup, ale v kontexte svetového myslenia aj samotného rozvoja Bratislavy v tom čase bolo úplne prirodzené, že sa udialo to, čo sa udialo. Táto knižka o tom veľmi pekne a zrozumiteľne rozpráva.

Je v nej aj veľa iných tém, ktoré sú na prvý pohľad nejakým spôsobom kontroverzné, no autori nám dávajú šancu ak nie veci celkom pochopiť, tak aspoň zbaviť sa predsudkov z nevedomosti. Okrem toho je aj typograficky nádherná.

20. storočie bolo pre Bratislavu z hľadiska výstavby storočím zmien. Pre budovanie Nového mosta (dnes Most SNP) bola zbúraná značná časť bratislavského Podhradia, niektoré výrazné stavby, ktoré počas neho vznikli, dnes už neexistujú, PKO či Istropolis. Aj vy ste ako architekt zasiahli do toho, ako hlavné mesto vyzerá. Ako dnes Bratislavu vnímate?

Kniha Bratislava (ne)plánované mesto má hlbšiu časovú os, takže ponúka aj ten historický kontext. Vždy je to o schopnosti komunity ľudí, ktorá tvorí mesto, manažovať životný priestor. Niekto povedal, že máme príliš veľkú krajinu vzhľadom na našu schopnosť spravovať ju. To sa možno spája aj s Bratislavou, že je na nás príliš veľká.

Predstavte si mestá ako Rio de Janeiro, Tokio, New York alebo Londýn – to sú také koncentrované problémy, že ľudia sa musia vedieť dohodnúť. A my tu máme rozťahané mesto, kde je nás takmer toľko ako vo väčšej dedine, a máme rovnaké alebo dokonca väčšie problémy ako New York alebo Rio len preto, že to nevieme manažovať, respektíve dohodnúť sa v mene napredovania celku.

Na New Yorku sa mi páči, že sa stále rozvíja, že získava novú kvalitu a ľudia riešia environmentálne témy, lebo by neprežili. Preto sú v riešeniach ďalej, kým my ich máme len v podobe manifestov a programov. Aby to nevyznelo tak skepticky – ja som momentálne spokojný s vedením mesta a so snažením, kam to smeruje. Nakoniec náš aktuálny primátor tiež spracoval niečo na spôsob „retroaktívneho manifestu pre Bratislavu“ (kniha Plán Bratislava – pozn. red.), kým vstúpil do komunálnej politiky.

Aká je Bratislava ako mesto na život?

Podľa mňa je fantastická. Svojou prírodnou geomorfológiou, polohou medzi riekou a Karpatmi. Naozajstný kopec a les máte hneď za domami. Dalo by sa povedať, že je to mesto na rieke, hoci práve to nefunguje najlepšie.

Veľmi sa mi páči aj mierkou. Určite to poznáte, že keď sa vrátite z Prahy, Budapešti alebo Londýna, kde je človek ohučaný veľkým mestom, tu sa zrazu cíti vidiecky a provinčne. Hovoríme, že naše mesto je malá dedina, ale Bratislava sa vie tváriť aj veľkomestsky. V koolhaasovskej škále S, M, L, XL je to zrejme M. Milá.

Henrieta Moravčíková je zároveň vaša manželka. Aké to je, keď sa doma stretne človek, ktorý architektúru tvorí, a človek, ktorý ju skúma, hodnotí? Asi je to zaujímavé spojenie.

Áno, veľmi rád s ňou o architektúre diskutujem a veľa sa od nej naučím, lebo má výborné postrehy a extrémne množstvo poznatkov, ktoré vie použiť, keď treba. A hoci sa radi bavíme aj o inom, architektúra je téma pri každých raňajkách, nedá sa pri nej nudiť.

Radi chodíme aj na dovolenky za architektúrou, najmä modernistickou, lebo aj ona je dušou modernistka. Je to etapa architektúry, zrejme stále neuzavretá, ktorá nás oboch fascinuje. Nie nadarmo na Slovensku zastrešuje organizáciu Docomomo, ktorá sa zameriava práve na ochranu pamiatok modernej architektúry.

Poďme k ďalším knihám. Ako štvrtú v poradí ste vybrali knihu teoretika a historika architektúry Kennetha Framptona Moderní architektura: Kritické dějiny, ktorá je viac encyklopedická. Prečo si ju prečítať?

Architekt Frampton urobil len jeden dom, vynikajúcu bytovku v Londýne. Myslím si, že keby spravil ďalšie domy, boli by rovnako vynikajúce a stal by sa hviezdou realizovanej architektúry, no on sa dal na teoretickú a kritickú dráhu.

Táto kniha je skôr učebnica modernej architektúry, myslím, že je aj určená študentom architektúry. Sú to dejiny architektúry v kocke, ale nie je to žiadne povrchné opisovanie, napísal ju s hlbokým poznaním, dobre sa číta. Sú tam vzťahy, súvislosti a dokonca aj polemiky, napríklad o postmoderne.

Rád čítam kapitolu o Hansovi Holleinovi, ktorý bol pre mnohých slovenských architektov osemdesiatych rokov kopírovania hodnou ikonou. Aj Koolhaas pretkáva svoje poznania dejinami architektúry, no povedal by som, že Frampton ich ponúka populárno-vedecky. Teda čitateľnejšie.

Zaujalo ma, že kniha prvý raz vyšla ešte v roku 1980 a odvtedy vznikli štyri rozšírené vydania, posledné v roku 2020. Autor má dnes viac ako 90 rokov. 

Tento prístup dobre poznám práve z domu. Niektorí autori kritických a teoretických kníh majú niekedy problém vracať sa k témam, ktoré považujú za uzavretú kapitolu dejín, a niektorí práve naopak. To je prípad Framptona aj mojej manželky. V tých ďalších vydaniach vidia šancu, až priam povinnosť posunúť tému ďalej novým poznaním vo výskume, ale možno aj novým pohľadom na to, čo pred pár rokmi videli inak.

Zaujímavé je, že Kenneth Frampton ani do najnovšieho vydania nevložil okrem juhoslovanskej architektúry žiadnu kapitolu o architektúre východného bloku, hoci by sa dali vybrať niektoré kultové veci aj v stredoeurópskom priestore.

Posledná vo vašom výbere je kniha Deyana Sudjica, ktorý sa považuje za jednu z popredných postáv teórie architektúry. Vybrali ste titul The Edifice Complex: How the Rich and Powerful Shape the World, v ktorej píše o tom, ako bohatí a mocní formujú svet. Prečo sa oplatí prečítať?

Deyan Sudjic je ďalšia zaujímavá osobnosť. Je pôvodom „Srbochorvát“ (túto citlivú definíciu mi povedal osobne), ale narodil sa v Londýne a urobil veľkú kariéru ako teoretik architektúry a dizajnu, šéfredaktor kultového časopisu o architektúre a riaditeľ londýnskeho Múzea dizajnu.

The Edifice Complex, preložil by som to ako Komplex budovy, je príjemná knižka. Ide o výklad osudov spravidla veľkolepých stavieb a ich architektov v spojitosti s ich objednávateľmi – vo väčšine prípadov superboháčmi vrátane svetových politických špičiek ako Hitler, Stalin, Mao. Všetci boli posadnutí veľkosťou a pompéznosťou. Je to veľmi zábavné, ale aj poučné čítanie, trochu taký klebetník, no nemyslím to nejako pejoratívne.

Nájdete v nej aj kapitolu o architektovi Minoru Yamasakim, ktorý bol autorom dvojičiek v New Yorku. Dvojičky boli podľa mňa vynikajúca architektúra, ktorá dodávala štruktúre mesta neopakovateľnú siluetu. Príbeh Yamasakiho je zaujímavý nielen tým, že dvojičky zničili teroristi, ale zbúrané bolo aj veľké modernistické sídlisko Pruitt-Igoe, ktoré navrhol. Vzniklo s dobrým cieľom ubytovať čo najviac ľudí, no postupne tam vzniklo toľko sociálnych problémov, že sa ho rozhodli zbúrať.

Okrem zoznamu piatich kníh ste mi poslali aj ďalšie odporúčania na knihy o architektúre aj beletriu. Zaujalo ma, že ste vybrali aj knihu z čias antiky Deset knih o architektuře od Marca Vitruvia Pollia. 

Vitruvius bol antický architekt, ktorý paradoxne tiež postavil iba jeden dom, jednu verejnú stavbu. Potom sa venoval písaniu a urobil veľmi dobre. Vytvoril učebnicu architektúry so širokým záberom, v ktorej sa venuje dôležitosti výberu miesta na stavbu, poznaniu klienta, stavebnej fyzike, ale aj vzťahu ku kráse a k estetike. Zohľadnil všetky kategórie, ktoré by mala architektúra integrovať, a vysvetľuje ich na konkrétnych príkladoch.

Niekedy je to možno trochu ťažkopádne čítanie, ale je zaujímavé sledovať, že potreba kvality stavby je od tých čias stále rovnaká. Je dôležité, aby sa v nej človek cítil príjemne, aby v nej bola akustická a tepelná pohoda. Aby do stavby nezatekalo a aby nevlhla. Človek by sa tomu nemal posmievať, ale obdivovať, ako sa zamýšľali nad vecami, ktoré nám dnes možno ani nenapadnú alebo sme na ne v priebehu tisícročí už zabudli.

Ako ďalší extra tip ste uviedli fotoknihu Herthy Hurnaus Eastmodern. Prečo?

Lebo očami zahraničnej fotografky ukazuje to najlepšie z našej architektúry. Sú v nej ikony neskorej moderny, ktoré si často nedokážeme vážiť tak, ako by si zaslúžili. Napríklad Istropolis, ktorý je v nej zdokumentovaný na krásnych fotkách. Keď si ich človek pozerá, asi by mu ani nenapadlo, že by taký dom dokázal niekto zbúrať. A stalo sa.

Mám obavu, či v nej nezačnem postupne vyškrtávať. A na konci to bude len nejaká spomienka, nejaký počarbaný pamätník. Je tam napríklad aj už spomínaná SNG. Knihu dávam do pozornosti, aby sme si uvedomili, aké tu máme nádherné stavby a ako sa s nimi dá narábať. A aby získali podporu najširšej, nielen odbornej verejnosti.

Očividne rád čítate, poslali ste mi aj výber kníh mimo architektúry. Jednu z nich vtipnú, druhú vážnu. 

Čítam rád, no nie tak ako moja manželka. Občas si navzájom kradneme knižky z nočných stolíkov. Som polichotený, keď mi ukradne Houellebecqa, ja jej recipročne vezmem Murakamiho. Nedávno sme trávili noci so Šimečkom. Rád čítam knižky tematicky mimo architektúry, lebo niekedy je z nej človek popri robote aj unavený.

Knižka Egyptologové od Kingsleyho Amisa a Roberta Conquesta je veľmi príjemná, dokonca aj pomerne krátka. Mám veľmi rád anglický humor a dôvtip, mám pocit, že je duchaplnejší. Inotaj príbehu na začiatku nie je veľmi jasný, človek niečo šípi, až neskôr sa mu to potvrdí. Niekomu som svoj výtlačok pred pár rokmi požičal, no rád by som si ju aj s vtipným prebalom ešte niekedy prelistoval.

Rovnako odporúčam aj knihu Jonathana Littella Láskavé bohyne, lebo zo žiadnej encyklopédie či dokudrámy som sa o druhej svetovej vojne nenaučil viac než z tejto fikcie. Hoci som najprv čítal český preklad, teraz čítam slovenskú verziu a teším sa, že ju mám aj v slovenčine. Vďaka rozhovoru s prekladateľom vo vašom denníku už poznám aj zmysel názvu knihy.