Keby som bol medveďom

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Verejnosť nebola zapojená do tvorby právneho predpisu. Presne túto vetu priložilo ministerstvo životného prostredia k návrhu novely zákona o ochrane prírody a krajiny. Veď akoby sa aj mohla zapojiť, keď ho parlament má prerokovať v skrátenom legislatívnom konaní; na zapojenie verejnosti nie je čas. Čas bol akurát na jej odpojenie.

Napriek alebo presnejšie práve preto sa verejnosť do tejto taraba-kuffovčiny zapojila. Dôvodom, pre ktorý sa deje aj tento legislatívny šturm, sú tie naše nešťastné medvede. Dá sa povedať, že im aktuálna politická reprezentácia venuje už viac času ako trebárs segregovaným rómskym komunitám, ktorým sa nevenuje prakticky vôbec.

Podľa dnes platných pravidiel v zákone o ochrane prírody sa súhlas na výrub dreviny nevyžaduje „na stromy s obvodom kmeňa do 40 cm, meraným vo výške 130 cm nad zemou, a súvislé krovité porasty v zastavanom území obce s výmerou do 10 m² a za hranicami zastavaného územia obce s výmerou do 20 m²„. Po novom to má byť oveľa-oveľa rozšafnejšie. Ak to parlament v tejto podobe schváli, súhlas orgánu ochrany prírody sa nebude vyžadovať „na stromy s obvodom kmeňa do 80 cm, meraným vo výške 130 cm nad zemou, a súvislé krovité porasty s výmerou do 100 m²„. Slovom, dospelejšie a teda ekonomicky zaujímavejšie stromy a podstatne väčší priestor na rúbanie a odkrovovanie.

Priehľadné sprehľadnenie

Verejnosť v podobe Lesoochranárskeho zoskupenia VLK v rámci protestnej výzvy k tomuto nápadu poznamenalo: „Záujmové skupiny môžu okamžite po schválení zákona Národnou radou Slovenskej republiky rúbať všetky stromy rastúce mimo lesa na ploche viac ako 300 000 hektárov v hodnote viac ako 1 miliarda eur bez akéhokoľvek povoľovania.“

Ministerstvo a aj vláda, cez ktorú tento návrh minulý týždeň prešiel, cieľ zmeny vysvetľujú takto: „Návrhom zákona sa sleduje zabezpečenie sprehľadnenia krajiny, čo možno považovať za významné preventívne opatrenie na zníženie nebezpečných stretov človeka s medveďom hnedým (Ursus arctos), ako aj na zníženie škôd spôsobovaných zverou na poľnohospodárskych plodinách a ovocných sadoch.“ Podarená formulácia – možno považovať – a to v skrátenom legislatívnom konaní. Vyplýva z nej, že okrem Ursus arctos sú v našej malebnej krajinke aj ďalší nepriatelia človeka. Napríklad taký Sus scrofa scrofa (diviak lesný európsky).

Sprehľadnenie krajiny ako možná prevencia pred stretmi s medveďmi a ochrana úrody sú také silné dôvody, že by sa rúbanie a odkrovovanie bez povolenia mohlo rozšíriť na celé územie Slovenska. A niet takého skráteného legislatívneho konania, aby sa to stihlo presadiť včas, lebo už je dávno po dvanástej. Tu však posmech a zveličovanie končia.

Ochranári to vidia tak, že – a teraz dlhší citát – „konflikty s medveďmi je potrebné začať riešiť predovšetkým odstránením krmovísk a vnadísk v blízkosti ľudských sídiel, turistických chodníkov a autobusových zastávok. Všade tam sa po celom Slovensku totiž nachádza na kopách naložená potrava, ktorá láka medveďov do blízkosti k ľuďom. Zámienkou na extrémne zvýšenie počtu vnadísk atraktívnych pre medveďa sa stal boj proti africkému moru ošípaných (AMO) pred niekoľkými rokmi, keď množstvo vnadísk začalo prudko narastať. Počet oficiálne nahlásených aktívnych vnadísk diviačej zveri je 6 762 (celkový počet nahlásených vnadísk 6 959).“ Tieto cifry majú ochranári zo štátneho Národného lesníckeho centra. Keby bol autor Ursus arctos, povedal by – tak sa nám nečudujte, že k vám chodíme ako do reštaurácie.

Dilemy laikov a slušné správanie

Pre laikov, čo je drvivá väčšina občanov a občaniek, je rébus premnoženie vnadísk verzus premnoženie medveďov otázkou, ktorá sa čoraz viac vzďaľuje od hľadania skutočných príčin medvedích návštev. Je to už politická otázka. Faktom zostáva akurát to, že medveď behal trebárs po Liptovskom Mikuláši, no príčiny sa už interpretujú podľa toho, za akým politikom a svetonázorom človek laik stojí. Prechod od silných emócií až k iracionálnosti navyše uľahčujú novinové titulky typu „Prehovorila mamička, ktorá sa na prechádzke s dcérkou stretla s medveďom: Hľadeli sme si do očí“.

Hulvátstvo štvornásobného premiéra Roberta Fica nám umožňuje typologicky rozdeliť slovenskú spoločnosť na dve polovice. Na tých, ktorí sa skladajú na muníciu pre ukrajinských vojakov alebo aspoň s takouto zbierkou sympatizujú. A na tých, ktorí ju slovami predsedu vlády považujú za prd do Stromovky. A takýto vyhranený bude aj prístup spoločnosti k otázkam medveďov, diviakov, vlkov, škorcov… Niekto chápe význam diverzity, hľadá skutočné príčiny, prečo si na ulici hľadíme s medveďom do očí, prečo sa za svojvoľným sprehľadňovaním krajiny môže skrývať triviálna chamtivosť; iný nechápe, nehľadá, len ho tá príroda, čo sa akože rozťahuje, hnevá, obťažuje a hlavne ho iritujú liberáli a progresívci, čo jej robia advokátov.

Robert Fico už ani nepredstiera, že má ambíciu byť rešpektovaným štátnikom a stáť na čele vlády, ktorá vynakladá maximálne úsilie spravovať krajinu konsenzuálne. A tak mentalitu prdov do Stromovky a nebezpečných vnadísk brzdí členstvo Slovenska v EÚ. Pozorovateľa to vedie k záveru, že bruselská byrokracia vie lepšie riadiť Slovensko ako jeho vláda.