Manžel tvrdí, že ma 20 rokov drží nad vodou. Ja však cítim, že ma nikdy celkom neprijal. Má zmysel spolu zostávať?

Mám 43 rokov, 45-ročného manžela, dve deti (syn čoskoro 10 a dcéra čoskoro 6). S manželom sme sa spoznali pred 25 rokmi, boli sme spolu necelý rok, potom sme sa dali zase dokopy pred dvadsiatimi rokmi a odvtedy sme spolu.

Vyrastala som spolu so štyrmi súrodencami, s dominantnou a chladnou mamou, v prostredí plnom kriku, výčitiek, neprijatia, plaču. Teraz už viem, že mám preto problém hovoriť, čo cítim. A predtým možno aj uvedomiť si, čo cítim, vyjadriť sa ráznejšie, zastať si a vyžiadať si svoje hranice. A keď som sa konečne ozvala, bolo to vždy výbušné, hlučné, s plačom a s krikom. Áno, pre manžela je to zaťažujúce.

On mi počas vzťahu hovoril nejaké vety, ktoré sa mi vpísali do pamäti a ktoré sme si museli opakovane vyjasňovať. Napríklad oslovenie „ťapka“, výroky typu „Ty len mrháš svojím voľným časom. Kedy už z toho vyrastieš?“ – komentoval tak moje nadšenie pre koncerty a tanec. Alebo „Vo vzťahu vždy musí jeden viesť“.

Potom, keď sme už mali deti, a ja vyhorená s obnaženými nervami, ktoré napínalo nevyspatie a plač detí, som sa dožadovala jeho pomoci, povedal: „Veď si choď, ale zariaď si to, ja s deťmi nebudem.“ Zároveň, keď som ich dávala k babkám, aby som mala voľný čas, zasa hovoril: „Moje zlaté deti, zase musia ísť k babke.“

Teraz sa už o deti príkladne stará, ale každá nová deľba práce s deťmi bola náročná. Neustále zľahka znevažuje, čo robím – moju angažovanosť v rámci mesta aj môj hlas pri voľbách. To všetko by vraj šlo aj bezo mňa.

Opakujú sa nám scény a ja rozmýšľam, či má zmysel zostávať spolu, ak mi nevie dať také obyčajné prijatie, ocenenie, pochopenie. On hovorí, že má 20 rokov drží nad vodou a že mi nemôže robiť psychológa. Ja však cítim, že má nikdy celkom neprijal. Pri rozhovoroch o mojich traumách z detstva, keď som sa mu snažila vysvetliť, prečo reagujem tak, ako reagujem, a keď by som potrebovala trebárs len objať, reagoval vždy len slovami, že to bolo dávno, nemám sa v tom toľko patlať a že čo všetko si zažil on. Snažím sa mu vysvetliť, že ja od neho nechcem psychoterapiu, ale len takú vzťahovú blízkosť, prijatie, pochopenie. Svoje traumy si pomaly liečim, aj na psychoterapiách.

Nedávno v spoločnom rozhovore s mojou sestrou a s ním sestra spomenula, že rodičia nás aj bili, a to hlavne mňa, čo som ja zjavne vytesnila, lebo si to nepamätám. Môj manžel na to povedal: „Len jej to hovor, bude sa mať v čom patlať.“

Zdá sa mi, že on toho prijatia a blízkosti nie je schopný, som z toho frustrovaná, vo vzťahu nevyživená, následne nepríjemná… a toto sa nám deje dokola. Podľa neho som príčinou našich rozporov ja, s mojimi traumami; vraj keby som bola spokojná, všetko by bolo OK.

Viem, že vo vzťahoch sa nedá vyhnúť ťažším obdobiam. Asi trikrát sme sa už bavili o rozvode. Má zmysel spolu zostávať?

Andrea, 43 rokov

Odpovedá psychologička Lenka Pavuková Rušarová

Milá Andrea,

keď čítam Vaše riadky, sú v nich časti, pri ktorých cítim nádej, a sú časti, pri ktorých mám o Váš vzťah obavy.

Veľmi si vážim, že na sebe pracujete v terapii a že si uvedomujete, čo prenášate do vzťahu z detstva, a aj to, že intenzita, s akou komunikujete manželovi svoje potreby, môže byť preňho zaťažujúca. Takisto veľmi oceňujem, že bol manžel schopný posunúť sa z rodovo stereotypnej pozície, kde sú deti a domácnosť na ramenách ženy, do stavu, ktorý Vy označujete, že sa „príkladne stará“.

Zdá sa, že obaja sa snažíte aj osobnostne meníte, a to dáva nádej. Takéto zmeny bývajú pomalé, často vykúpené mnohými hádkami, zraňovaním a sú pomalé. Ale vy ste príkladom, že je to možné.

Je tu však aspekt, ktorý mi robí starosti – neustále ľahké znevažovanie Vašich záľub, práce alebo názoru. Spolu s presvedčením, že „vo vzťahu musí jeden viesť“ (a predpokladám, že tu hovorí manžel o sebe – či sa mýlim a je ochotný sa konštantne podriaďovať Vám?), to môže vo vzťahu vytvárať nerovnocennosť. Pohŕdanie je jeden z najrizikovejších faktorov vzťahu. Tam, kde nie je rovnocennosť, nie je ani emočné bezpečie a vzťah nie je obojstranne podporujúci.

Rovnako mi robí starosti, keď píšete, že manžel nie je prijatia a blízkosti schopný v takej miere, v akej by ste to potrebovali Vy. Môže byť, že toho je schopný – len ide o istý nedostatok zručnosti, ako prijatie vyjadrovať a ako rozoznať situácie, kde je to potrebné. Prípadne si môžete Vy jeho blízkosť „nešikovne“ pýtať a tým manžela skôr odrádzať od správania, ktoré od neho vlastne potrebujete.

Ale, samozrejme, je tu aj tá možnosť, že manžel skutočne nemá kapacitu na emočnú blízkosť takej intenzity, aby ste cítili, že sú Vaše potreby naplnené. Že je nepreklenuteľný rozdiel medzi tým, čo Vy potrebujete a čo on dokáže dať. O ktorú z týchto možností ide, by ste mohli preskúmať v párovej terapii. Veľmi Vás podporujem, aby ste ju vyhľadali.

Ak by sa to aj nepodarilo, veľmi Vám prajem, aby ste sa nenechali obrať o svoju osobnosť – záľuby, názory a spoločenskú angažovanosť. Ak nemáte spojenca v manželovi, majte ho aspoň sama v sebe.