Príbeh Angličana, ktorého pre vzťah s Oravčankou sledovala ŠtB. Komunistov vyľakal, keď vtipkoval o štrajku

Steve Murray je stredoškolský učiteľ a tlmočník pôvodom z anglického mesta Coventry, ktorý na Slovensku trvalo žije od roku 1988. Len nedávno spoznal spis, ktorý o ňom viedla komunistická Štátna bezpečnosť. Občan Spojeného kráľovstva, ktorý sa rozhodol žiť v komunistickom štáte, to bolo v osemdesiatych rokoch nevšedné rozhodnutie – a vzhľadom na to, že tento Angličan predtým pracoval aj na americkej vojenskej základni, tajná polícia jeho život podrobne monitorovala.

Prvé zverejňovanie zväzkov Štátnej bezpečnosti začiatkom milénia sa zdalo Stevovi divoké. „Zdalo sa mi to nebezpečné a nezodpovedné, keď bol systém celkom otvorený. Napísal som svoje meno a zistil, že som mal status preverovanej osoby.“ Keď tam o sebe našiel iba pár slov, nechal to tak.

Teraz v apríli si od Ústavu pamäti národa prevzal USB kľúč so stovkou naskenovaných dokumentov. Po ich preštudovaní hovorí, že informácie, ktoré mu vtedy mohli uškodiť a znemožniť pobyt v Československu, si už na sklonku osemdesiatych rokov nedokázali v Štátnej bezpečnosti pospájať.

Zarazilo ho tiež, že o ňom ŠTB informoval aj ich agent na britskej ambasáde v Prahe.

V článku sa dočítate:

• ako chcel Steve v socialistickom Československu testovať „americkú a kapitalistickú propagandu“;
• prečo sa ešte pred Nežnou revolúciou rozhodol usadiť na Slovensku a čo musel doložiť, aby mu to úrady povolili;
• aký rozruch spôsobil jeho žartovný komentár, že aj robotníci v oravskom strojárskom podniku by mohli štrajkovať ako anglickí baníci;
• koho ŠtB oslovila, aby ho sledovali, a ako príslušníci v spise zaznamenali jeho vlastné výpovede.

Od Prahy po Oravskú priehradu

Do Československej socialistickej republiky pricestoval Steve prvýkrát v roku 1981. Pracoval v tom čase na americkej vojenskej základni v Garmisch Partenkirchene, kde robil rôzne pomocné práce v hoteli alebo supermarkete. Mal 25 rokov a veľa cestoval. „O komunistických krajinách som na Západe počul hrozné veci, chcel som sa na vlastné oči presvedčiť, či je to pravda,“ spomína.

Hneď prvá cesta dopadla nad očakávania: v Prahe stretol skupinku „hipisákov,“ prežil s nimi niekoľko dní. Jeden z nich ho pozval na bratovu svadbu, jeho rodina ho prijala ako svojho syna.

Do Československa sa vrátil už o tri mesiace a pokúšal sa ich kontaktovať, ale bez úspechu. O niektorých členoch skupiny sa neskôr dopočul, že na čas „zmizli“ do západnej Európy, jeden šiel za „protištátnu činnosť“ do väzenia, ďalší bol nezvestný a už sa nikdy nenašiel.

O tri roky pricestoval na motorke do Ostravy, o rok neskôr sa pustil až na Slovensko a na Oravskej priehrade stretol Zlaticu. Predĺžil si kvôli nej pobyt a po dvoch týždňoch ju požiadal o ruku. Súhlasila.

„Nehovoril som po slovensky a ona takmer vôbec po anglicky, nasledovalo dlhšie obdobie písania listov s pomocou slovníkov,“ spomína Steve. Zo spisu od ÚPN sa dozvedel, že všetky listy, ktoré si vymenili, boli monitorované. „V podstate som bol naivný, ak som si myslel, že nebudú. Vtedy mi to ani nenapadlo.“

Spis mu ŠtB zaviedla pod krycím názvom „PEDAGÓG.“ Názov s ním vôbec nesúvisel, učiť začal až po revolúcii. „Menovaný často cestuje do ČSSR. V poslednom období, a to od roku 1986, navštevuje Stredoslovenský kraj.“

Operatívny pracovník ďalej v zázname vysvetľuje, že Steve sa chce oženiť a zamestnať „v niektorej z prevádzok ťažkého strojárenstva na Orave“. Chceli si preveriť, či Steve „nie je využívaný špeciálnymi službami protivníka“, a zároveň skúmať „možnosti využitia menovaného pre potreby ŠtB“.

Oslovili priamo hostiteľa

Keď Steve znovu prišiel za Zlaticou ešte pred svadbou, stretli sa v Banskej Bystrici, kde študovala na pedagogickej fakulte. Museli nahlásiť jeho pobyt, s tým jej pomohla kamarátka a ponúkla im ubytovanie. Obaja si teraz v spise prečítali, že ŠtB skontaktovala kamarátkinho manžela. Mal zistiť, či Angličan naozaj príde do ČSSR.

„Dôverník sa pri styku správal prirodzene, je i naďalej ochotný sa stýkať s orgánmi ŠtB,“ uvádza odkaz na muža s krycím menom „Bystričan“.

V nasledujúcich mesiacoch viackrát zdieľal informácie zo Zlaticiných listov jeho žene: napríklad, že čaká dieťa, Steve sa má v januári 1988 definitívne vrátiť do Československa z Veľkej Británie po tom, čo si tam po svadbe ešte zarobí a vybaví posledné formality. Pozývali ich v lete na návštevu a dôverník ŠtB avizoval, že sa zúčastní a zistí viac.

„Ja som o tom netušil, ale Zlatica mi povedala, že sa to neskôr o našom známom hovorilo, pre ňu to teraz nebola až taká novinka,“ komentuje to Steve. „Premýšľal som o tom aj v kontexte, ako sa o tom vyjadril Ústavný súd, že dôverníci o svojej spolupráci s ŠtB nevedeli. No blbosť, Bystričan o tom dobre vedel.“

Taká je skúsenosť Steva Murrayho, vo všeobecnosti však platí, že osoba evidovaná v kategórii dôverník o tom naozaj nemusela vedieť, že ju tajná polícia zaregistrovala v tejto kategórii. Neznamená to teda, že dôverník ŠtB aktívne a vedome spolupracoval.

Kontrolór kvality od imperialistov?

Potvrdenie, že Steve bude mať kde bývať a pracovať, museli úradom predložiť ešte pred svadbou. „Má vybrané a taktiež prisľúbené miesto v závode ZŤS Trstená, a to na takom mieste, kde môže uplatniť svoju profesiu kontrolóra v strojárstve… Má prisľúbený mesačný príjem vo výške 3000 Kčs,“ píše sa v spise.

Ďalší záznam spresnil, že v Británii naposledy pracoval ako výstupný kontrolór súčiastok do automobilov. Ale keď v Trstenej nastúpil, jeho pozícia v závode na výrobu traktorov sa zmenila: „Má ukončené vzdelanie, ktoré zodpovedá u nás profesii obrábač kovov… bude zaradený pre prácu v mechanickej dielni ako robotník.“

Steve hovorí, že mu bolo od začiatku jasné, že ho budú držať ďaleko od kontroly kvality. „Počul som hlášku, že ak by som kvalitu kontroloval ja, nič by som nepustil von z fabriky. Neviem, či to bol len vtip alebo realita.“

Príslušníci ŠtB preverovali jeho zámer skutočne nastúpiť na vybrané miesto niekoľkokrát z rôznych zdrojov. Zároveň plánovali v monitorovaní pokračovať: „Pri potvrdení tejto skutočnosti nám oznámte možnosť kontroly menovaného prostredníctvom Vašej agentúrno-dôverníckej siete v ZŤS Trstená.“

Potvrdenie prišlo. Štátna bezpečnosť mala troch ľudí, ktorí Steva sledovali v práci aj v mieste bydliska: lekára, obyvateľa zo sídliska, tretiu osobu zatiaľ neidentifikoval.

Vo fabrike sa v tom čase vo veľkom pil alkohol, učňov využívali prakticky takmer výlučne na to, aby chodili do obchodu dopĺňať zásoby. Aj Steva jeho spolupracovníci často nabádali, aby si s nimi vypil. „Pozoruhodné bolo najmä vidieť dvoch najväčších alkoholikov za niekoľko stotonovým strojom,“ smeje sa Steve. O ňom ŠtB zaznamenala: „Vôbec nepije alkohol (ani pivo).“

V práci sa na neho spočiatku chodili pozerať aj pre jeho dochvíľnosť. „Oni sa v závode ‚odštikli‘ a išli na kávu, na cigaretu, prácu skončili pred koncom šichty, ja som bol pri stroji presne podľa pracovného času. Komentovali to tak, že to sú asi tie anglické pracovné štandardy.“

Neskôr mu kolegovia ukázali, že niektoré činnosti sa dajú urýchliť: naukladáš na seba viac lisov a stroj ich spracuje naraz, tým získaš čas, ktorý bol vypočítaný na počet vyrobených kusov. „A tak som sa aj ja naučil oklamať systém,“ hovorí. Voľné hodiny využil na vychádzky domov, preskočil cez plot, vrátil sa a po fuške sa odštikol.

Dostali odpovede, ktoré chceli počuť

Steve aj dnes verí, že napriek údivu mnohých bolo vtedy pre neho najlepším riešením usadiť sa za železnou oponou. Rozhodli sociálne istoty: spolu s pracovným miestom mu fabrika ponúkla aj jednu izbu v dvojizbovej garsónke v miestnej slobodárni. Keďže tam nikto iný nebýval, celú ju mali s manželkou len pre seba.

„V Nemecku som žil dosť bohémskym životom, bývanie bolo lacné, ale aj hlučné a občas dosť hrozné, veľa som cestoval, Zlatica by nemohla učiť, len robiť nejakú nanič prácu. V Británii by sme museli dočasne bývať u mojich rodičov, tam som sa nechcel vrátiť,“ hovorí.

„Vyhodnotili sme to tak, že pre novomanželský pár ako my bolo vtedy viac výhod v socialistickom Československu než na Západe.“

Po svadbe a príchode na Oravu ho párkrát predvolali na úrad ŠtB v Dolnom Kubíne. „Mali na mňa veľmi hlúpe otázky: kde sa žije lepšie, na západe alebo v ČSSR? Dáte im odpoveď, ktorú chcú počuť, napríklad, že v Británii je väčšia kriminalita, a nemáte pri tom pocit, že ste práve zapredali svoju dušu.“

 

Pri čítaní spisu po návšteve ÚPN sa s dcérou Becky zabávali, ako spracovávali jeho výpovede: „K životu vo Veľkej Británii sa vyjadril, že sa tu razí tendencia získania čo najväčšieho majetku. Každý chce mať väčšie auto ako druhí, chcú mať viac a viac. Je tu závisť a konkurencia. Tieto skutočnosti chce mať každý, pričom pri získavaní majetku (kapitálu) nehľadí okolo seba.“

Získané informácie príslušníci dôsledne vyhodnocovali a vysvetľovali, na čo ich vlastne robia: „Operatívny význam spočíva v zistení názorov na socialistické zriadenie a celkový život v ČSSR.“

Keď ŠtB hodnotila charaktery

Zaujímali ich aj charakterové črty Angličana. „Je údajne veľkým obdivovateľom ázijskej kultúry a z toho dôvodu aj chodí ozdobený rôznymi príveskami v uchu, resp. náramkami na rukách,“ zaznamenali, spolu s ubezpečením od Zlatice, že „toto jeho „zdobenie“ nie je prejavom žiadnej príslušnosti k nejakému módnemu mládežníckemu smeru.“

Inde sa píše, že sa ako samouk učí po slovensky; že je „uzavretejšej povahy, pôsobí extravagantným výzorom… málo rozpráva o sebe, je vegetarián a navonok sa prejavuje lakomosťou. Nerád kupuje veci niekomu, i keď by sa to patrilo.“

Steva to rozosmialo. „Netuším, čím som si to zaslúžil,“ priznáva a nahlas uvažuje, že mal možno prispieť fľašou kolegom v závode alebo niečo priniesť lekárovi do ambulancie, ale asi mu nenapadlo, že sa to patrí.

Prekvapujúce pre neho bolo, koľko rôznych detailných informácií ŠtB získala o jeho príbuzných v Británii, o novej rodine z manželkinej strany, o kamarátke na pedagogickej fakulte či dokonca o známych z Ostravy z prvých ciest do Československa.

Zaznačili, či pochádzajú z robotníckej triedy alebo z rodiny inteligencie, že „v mieste trvalého bydliska a na pracovisku požívajú dobrú povesť“.

„Naozaj mali svojich všade,“ komentuje Steve a dodáva, že v tomto ohľade sa mu potvrdil obraz, aký mali ľudia na Západe zo špionážnych románov o štátoch, ktoré patrili do sovietskeho bloku.

Šikovne identifikovať bezpečnostné riziká

Výpovedné boli aj interpretácie zistení príslušníkov ŠtB. Ich agent na britskej ambasáde napríklad slovenské úrady informoval, že Steve sa začiatkom roka 1988 zaujímal o podmienky víz pre manželku a dcéru. Chcel ich totiž vziať na krátku návštevu svojich rodičov.

Na ŠtB z toho usúdili, že chce vycestovať do Británie, aby jeho manželka získala občianstvo naturalizáciou. „Z uvedeného dôvodu mu bude potrebné venovať pozornosť aj v smere, či nezbiera skutočnosti utajovaného charakteru, ktoré by mohol eventuálne využiť,“ zapísali.

Už zo skoršieho obdobia mal pritom záznam, že mal počas ciest vždy so sebou nejaké prístroje, napríklad veľký magnetofón. „Jedenkrát mal fotoaparát značky Olympus japonskej výroby, s ktorým prevádzal fotografovanie v B. Bystrici, a to výkladných skríň, a to i takých, kde nebolo nič vystavované.“

Podozrenie neskôr ešte posilnil svojimi dlhšími výjazdami do prírody na horskom bicykli. Z hlásenia zapísali, že „pomerne často odchádza z miesta bydliska, a to pod zámienkou cykloturistiky, a jeho činnosť počas vzdialenia sa nie je možné kontrolovať“.

V zozname úloh pre spolupracovníkov z Oravy sa preto objavilo, že treba zistiť, či sa nesnaží skontaktovať so zamestnancami ZŤS Martin, alebo „či neprejavuje záujem o informácie z oblasti výroby špeciálnej techniky.“

Steve reaguje, že vtedy určite ani netušil, že ZŤS má aj závod v Martine, a tobôž, že sa tam vyrábajú nejaké vojenské zariadenia.

Nespomenieš slovo „štrajk“ nadarmo

Najväčšie problémy si napokon spôsobil používaním irónie, aj keď následky to napokon vážne nemalo.

Začalo sa to tým, že sa ho kolegovia v práci pýtali na štrajky v Británii. O tých počas osemdesiatych rokov médiá v Československu pravidelne informovali – baníci kritizujúci konzervatívnu vládu Margaret Thatcherovej sa výborne hodili do obrazu nespravodlivého kapitalistického sveta, v ktorom vykorisťujú robotníkov.

Steve kolegom vysvetľoval, že baníci štrajkovali najmä v zime, keď ľudia potrebujú kúriť, iní robotníci šli, naopak, zo žartu štrajkovať v dobrom počasí. „Vonku bolo nádherne s belasým oravským nebom, tak hovorím, však poďme von,“ spomína.

Krátko nato si ho zavolali do kancelárie riaditeľa. „Ešte teraz vidím pred sebou, ako rozkladajú noviny Pravda na kreslo, na ktoré som si mal v montérkach sadnúť,“ spomína Steve. „Pýtali sa, ako som to myslel a či by boli v našej fabrike dôvody na vyhlásenie štrajku. Povedal som, že príliš skorý začiatok pracovnej zmeny.“

Riaditeľ zdôraznil, že nie je v Anglicku a podobné poznámky si má nabudúce odpustiť. V spise bola pozmenená verzia incidentu aj s referenciou na pohovor, „kde mu vysvetlili zásadné rozdiely výrobných vzťahov, ako aj v rozdeľovaní zisku v kapitalistických a socialistických štátoch“.

V zázname je aj žiadosť o „zvýšenú pozornosť, najmä v čase konania rôznych vnútropolitických a medzinárodných podujatí s cieľom zisťovať jeho prejavy.“

Steve si neskôr na pohovore na dolnokubínskej pobočke ŠtB pri otázke, či často diskutuje o politike, uvedomil, že vedia o tomto jedinom „akoby politickom škandále,“ ktorý riešil so zamestnávateľom.

Citlivé fakty bez povšimnutia, našťastie

Po prečítaní spisu si uvedomil, že podstatne citlivejšie veci si štátna bezpečnosť nedokázala pospájať. V Nemecku predsa pracoval priamo na americkej vojenskej základni; v Prahe sa stretol a ďalej udržiaval kontakty s ľuďmi, ktorých režim označil za protištátne živly, a niektorí tiež spolupracovali so západoeurópskymi tajnými službami.

Dokonca mal z polovice osemdesiatych rokov záznam, že ho v Česku prichytili na motorke prechádzať cestou zakázanou pre cudzincov, viedla totiž k vojensky citlivej zóne pozdĺž hraníc. Dostal pokutu sto korún a musel sa vrátiť až do mesta Železná Ruda, odkiaľ ho z hotela odviedli ozbrojení vojaci a policajti.

„Príslušník ŠtB ma na policajnej stanici vypočúval tri hodiny. Z obrazov na stene na mňa hľadeli Gottwald, Lenin a Husák, dosť veľký rozdiel oproti scénam z Jamesa Bonda s krásnymi ženami,“ spomína. Eštebák si zapísal všetky adresy z jeho notesu a veľmi ho zaujímala mapa ČSSR z Nemecka.

Počas výsluchu u nemeckých tajných, keď prekročil hranice, sa neskôr dozvedel, že na miestach vyznačených na tejto mape ako pekné turistické výhľady sú sovietske vojenské zariadenia.

Ešte viac na agenta ŠtB zapôsobilo, že sa Steve pohybuje v prostredí americkej armády. „Pýtal sa, či sa plánujem vrátiť do Československa a či by som bol ochotný znovu sa stretnúť a poskytnúť mu o Američanoch informácie. Povedal som, že nemám záujem.“

Američanov o výsluchu informovali Nemci. „Tri týždne nato mi na dvere v hoteli v Garmisch Partenkirchene zaklopal na dvere chlapík, vytiahne preukaz CIA a chce sa porozprávať. Pýta sa, či sa plánujem vrátiť do ČSSR a či by som s nimi zdieľal informácie. Hovorím, že to isté sa pýtala ŠtB, a on že a čo si odpovedal? To isté čo aj vám – že nemám záujem.“

Zápis z epizódy po zadržaní pri hranici mohol Stevovi pri komunikácii so socialistickými úradmi podstatne viac uškodiť. Dokonca vtedy aj podpisoval protokol v češtine, z ktorého nerozumel ani slovo, len aby ho už prepustili.

„Asi tých záznamov bolo odvšadiaľ príliš veľa, takže sa to v systéme utopilo,“ hodnotí to dnes a smeje sa otázke, či ho náhodou nesklamalo, že to v spise chýba. Dodáva, že pracovník ÚPN tvrdil, že sa ešte niečo môže nájsť v českých archívoch. „Chcem ísť do toho,“ hovorí.

Zároveň priznáva, že jeho pocity z ľudí a zo života na Slovensku sa nijako nezmenili, aj keď sa dozvedel o konkrétnych osobách, ktoré na neho donášali. „Je zrejmé, že za celý ten čas som nebol väznený ani deportovaný, takže aj tí, ktorí nás sledovali, museli pochopiť, že nepraktizujeme nejaké zakázané aktivity.“

Good guys a tí druhí

Po Nežnej revolúcii za ním prišiel riaditeľ trstenského gymnázia, či nechce učiť angličtinu. „To som v živote nerobil, ale bola to alternatíva voči práci vo fabrike, ktorá zjavne nemala budúcnosť. Väčšina traktorov aj tak smerovala do Sovietskeho zväzu alebo Bulharska.“

Podobne ako predtým v závode a na oravských uliciach, kde naňho ľudia zvykli neskrývane zízať, keď prechádzal v úzkych čiernych kožených nohaviciach a so zviazanými vlasmi, aj v škole spôsobil pár šokových terapií.

„Povedal som študentom, že máme problém, lebo ja nie som profesor. Budú ma musieť volať po mene. Kolegovia v zborovni šaleli, keď prišiel žiak a pýta sa: ‚Môžem hovoriť so Stevom?‘“ Okrem neformálneho prístupu sa snažil študentov povzbudiť, aby sa aj sami prejavovali ako jednotlivci s vlastným názorom.

Hoci pri pohľade späť do čias zaznamenaných v spise ŠtB mu napadlo aj to, že bežní ľudia v socialistickom Československu boli možno menej ovplyvnení ideológiou než Západoeurópania či vojaci na americkej základni, ktorých zažil v Nemecku.

„Keď ma raz videli, že som nevstal a nechytil sa za srdce pri americkej hymne, jeden z nich zahundral, že som komunistický bastard,“ spomína. V ich vojenskom časopise si o hrozbe Sovietskeho zväzu prečítal množstvo podobnej propagandy, akú by v opačnom garde našiel vo východnom bloku.

„My na Západe sme vedeli, že náš systém je demokratický, že bránime správne hodnoty, že my sme tí good guys. Málokto sa zaujímal, aké to naozaj je za železnou oponou.“

„Naopak, mnohí obyvatelia Československa počúvali rádio Slobodná Európa či Hlas Ameriky, a aj tí, ktorí nepočúvali, tušili, že ich systém nemôže byť dobrý, keď sleduje a väzní vlastných občanov. Snažili sa len v pokoji žiť svoj život, ale v podstate boli viac otvorení svetu na druhej strane,“ uzatvára svoju úvahu Steve.