Denník N

Los sa vracia alebo román jukebox

Erlend Loe prišiel po úspešnom Dopplerovi s jeho voľným pokračovaním, ktoré je však gulášom všeličoho vrátane únavného spisovateľovho žmurkania na čitateľa

Kniha Kamióny Volvo Erlenda Loeho z vydavateľstva Premedia je prehliadkou postmoderného klišé najrôznejšieho druhu: pričasté únavné oslovovanie čitateľa autorom, vsuvky, v ktorých spisovateľ sľubuje, že k tej- ktorej postave sa už bude správať obozretnejšie, aby to nevyzeralo tak, že je proti nej zaujatý, poznámky na adresu literárnych kritikov. A záver, kde autor už musí končiť, lebo dieťa vo vedľajšej izbe plače a z ulice počuť parkovať auto jeho rodičov. A pesničky, množstvo pesničiek. V skutočnosti Kamióny Volvo nie je román – je to jukebox.

Prečo o ňom píšem? Pretože ho na obálke uvádza zvodná informácia, že je „voľným pokračovaním románu Doppler.“ A ten sa dá čítať aj opakovane. Pravdaže, ak nie ste z tých šikovných, čo všetko spravia na prvýkrát.

Doppler (po prvé)

Ostaňme ešte pri obálkach a záložkách. Na tej Dopplerovej sa uvádza: „Otec dvoch detí jedného dňa spadne v lese z bicykla a zacíti pokoj a harmóniu.“ Znie to ako ďalší z rodu príbehov o úspešných a cool ľuďoch, večne zaneprázdnených a pobiehajúcich po veľkomestách, ktorí zrazu dorazia na vidiek a mobil hodia do potoka. Lebo neodolajú. Skrátka ich to tam drapne. Pokoj a harmónia.

Ďalej sa na záložke písalo, že chlapík sa rozhodne odsťahovať do lesa a žiť tam v stane s losím mláďaťom, ktorého matku zabil. Ďalší, čo si myslí, že je H. D. Thoreau, pomyslela som si. Vo vnútri však kniha zaujme svojským štýlom, dynamickými krátkymi vetami, v ktorých počujete zrýchlený dych vzrušeného človeka – lovca. Strmý beh lovu i smiech loveného.

Zásadným rozdielom medzi životom pred pádom a po páde, doma a v lese, je náhla absencia hajzlovej muziky. To sú tie melódie, ktoré znejú v toaletách na letiskách či vo verejných inštitúciách. Ale aj všetky tie pesničky, čo sa vám neustále vnucujú a potom samospúšťou štartujú znova a znova v hlave. A Dopplerovi po páde prestanú znieť v hlave pesničky z detských seriálov, ktoré pozerá jeho syn.

Čujte čočočo

Trápili ma celú zimu… Napríklad, Pingu. Nemecký tučniak, ktorého syn úplne zbožňuje. Baa, baa, bababa, baa, baa, bababa, baba, baba, baba, baba. Baba, baba, baaa, ba, ba, baa, BAAAA! Celý deň mohol človeku trčať v mozgu. Od momentu, keď som otvoril ráno oči, až kým som ich večer nezavrel. V sprche, pri raňajkách, na bicykli, na pracovných poradách, zase na bicykli už na ceste domov, v potravinách, v škôlke, kde som sa zastavil pre deti, a tak ďalej a tak ďalej. Pingu od rána do večera. A potom zase staviteľ Bob. Panebože, staviteľ Bob, dá sa to opraviť? Jasnačka. Bem, bem, bem-bembem BEEEM!“

Pesničky sú chytľavé a prešpekulované, vyryjú do mozgu drážky. Nevravte, že vy ich tam nemáte! Čo takto: „Čujte čočočo, čujte sasasa, čujete čočujte sa v svete stalo.“ Alebo „Tá ta tatá ta tátaratatatátatááta“ A je to!

Dýchal som šikovnosť

Naviac mu v hlave prestali krúžiť aj myšlienky na rekonštrukciu kúpeľne. Rôzne typy WC mís, materiály a farby obkladačiek a podláh. V tejto súvislosti si spomenie, ako ho iritovalo, že vaňu vyberal v deň, keď USA zaútočili na Irak, a tak okrem vane musel zaujať aj postoj k  bombardovaniu.

Doppler sa po pár dňoch v lese dopracuje k presvedčeniu, že za všetko zlo na svete môže šikovnosť. „Už v škôlke som bol šikovný. Aj na základnej škole, na prvom aj na druhom stupni. Na gymnáziu som bol nenormálne šikovný, nielen v učení sa, ale aj mimo školu.“ Potom sa šikovne oženil, zamestnal, šikovne vychoval deti. „V celej tejto dokonalej šikovnosti som žil roky. S ňou som vstával, aj zaspával. Dýchal som šikovnosť a život mi unikal. Tak to je. Božechráň, aby aj moje deti boli také šikovné.“ A varuje, že šikovnosť je chytľavá a návyková, lebo garantuje pozitívnu odozvu okolia.

A tak čo už mohlo byť šikovnejšie ako na román Doppler, ktorý mal veľmi dobrý ohlas, po pár rokoch opäť nadviazať „voľným pokračovaním“?

Fuck you

I v Dopplerovi mali postavy svoje zvláštnosti, boli však uveriteľné. Teda – v rámci vymysleného. V Kamiónoch Volvo sú však všetci ešte o stupeň vyšinutejší. Ako sa na voľné pokračovanie patrí.

Maj Britt trpí, lebo potom, čo sa svojim andulkám pokúsila napraviť zobáčiky tým, že im manikúrovými nožničkami odstrihla hrbolček na zobáčiku, jej ich podľa zákona o ochrane prírody zakázali chovať. Fajčí trávu, počúva UB40 a v stajni má Volvo Globetrotter z roku 1979. A k nej – ako k Babe Jage doputuje Doppler s losom a synom Gregusom. A dostanú ho marihuanové vafle a Bob Marley. A keďže pesničky sa už raz osvedčili, máme ich tu opäť. Aj s tancom. Tak je to šikovnejšie.

Maj Britt sa nenávidí so svojím susedom, fanatickým skautom a  pozorovateľom vtákov. Doppler sa predvídateľne dostáva pod jeho výcvik a nasledujú ďalšie pesničky a skautské zákony a poznávanie vtákov a štrnásť spôsobov, ako uviazať uzol a konečne… posledná pesnička – Fuck you I won´t do what you tell me od Rage against the machine. Guláš z vtáčieho zobu, vsuviek, odbočiek a únavného žmurkania spisovateľa na čitateľa. ( „Doppler so synom sa naozaj zjaví v knihe až o štyri či päť strán, no aj tak som sa ja /ktorý to píšem/ rozhodol spomenúť ich už na predchádzajúcej strane, hodilo sa mi to tam…“) Škoda, že sa z Erlenda Loeho stal taký šikovný spisovateľ. Ta-ta-ta-táááá!

Kultúra

Teraz najčítanejšie