Spišský biskup Trstenský: Kuffu chcem sprevádzať, nie trestať a napomínať

František Trstenský (1973) bol v septembri 2023 pápežom Františkom menovaný za spišského diecézneho biskupa. Biskupskú vysviacku prijal 21. októbra 2023.

Keď som kamarátom a známym spomenul, že budem robiť rozhovor s biskupom, niektorí sa ma pýtali, aký to má zmysel, keď aj tak nič nemôžete povedať. Vraj to budú len diplomatické „kecy“. Zamýšľate sa, čo povedať, keď viete, že sa od vás očakáva akási pridaná hodnota, ale zároveň neprekročenie hraníc?

Beriem to tak, že keď hovorím s novinárom, zároveň prehováram aj k jeho čitateľom. Preto sa snažím, aby som vždy odpovedal otvorene a jasne. Nechcem byť iba poskytovateľom známych informácií, túžim vyjadriť aj isté posolstvo. Tak, aby to celé malo zmysel, aby to niekomu prípadne pomohlo. A to je práve spomínaná pridaná hodnota.

Pre veriacich…

Pre spoločnosť.

Rozumiem, ale novinári majú tendenciu klásť aj kritické otázky a hodnostári to nemajú veľmi radi. V akej miere môžete byť otvorený tak, aby ste následne nečelili výčitkám starších kolegov?

V prvom rade sa snažím byť pravdivý, veď aj Ježiš povedal, že pravda nás oslobodí. Nemám dôvod niečo zatĺkať alebo zatajovať. Dôležité však je, aby som bol pravdivý s láskou. Je to jedna minca s dvomi stranami – pravdou a láskou. Pravda bez lásky je krutá, láska bez pravdy je falošná. Ako biskup som aj v pozícii otca, respektíve brata, takže iní ľudia nie sú pre mňa nepriatelia. Nevnímam ich ako zlých. A ak im poviem pravdu, tak preto, že im chcem pomôcť.

Za osemnásť rokov, čo píšem pre noviny, som požiadal o rozhovor viacerých biskupov. Vy ste prvý, kto bol ochotný sa stretnúť. Prečo sa vlastne biskupi tak boja rozhovorov v liberálnych médiách? Nadobudli presvedčenie, že im len ubližujeme?

Môj pocit je, že neposkytovanie rozhovorov takýmto médiám vnímajú ako bezpečnejšie vody pre ich loďku. Niekedy na základe smutnej skúsenosti z prekrútenia slov. Ja si, naopak, myslím, že občas treba ísť aj do perejí, lebo sa mi zdajú dôležité. Pápež František hovorí, že je potrebné vyjsť aj za múry kostolov.

Bez súhlasu nadriadeného alebo biskupa nesmú s novinármi hovoriť ani radoví kňazi. Keď som robil seriál rozhovorov o eutanázii, súhlas nedostal ani jeden katolícky kňaz, ktorého som oslovil, hoci oni sami s tým nemali problém. Na mňa to pôsobí, akoby biskupi neverili svojim ľuďom.

Ten pokyn bol prijatý pred rokmi, osobne predpokladám, že pre nejakú negatívnu skúsenosť s nejakým médiom.

Rozumiem, že sa také čosi mohlo stať, ale prečo nasledovalo plošné opatrenie? Ak odmietne debatu konkrétny kňaz, lebo ho niekto sklamal, je to v poriadku, ale biskupi urobili zo všetkých novinárov nekatolíckych médií strašiaka, hoci samotní kňazi si to nemyslia.

Nemyslím si to ani ja. Rozhodnutie platí v tom zmysle, že biskup dáva kňazom súhlas. Keď sa na mňa obráti kňaz s prosbou, či sa môže vyjadriť, budem súhlasiť.

Keď sa človek rozhodne stať kňazom, skôr či neskôr si uvedomí, že ho čakajú dve bolestné veci – celibát a samota. Sexuálny pud je prirodzený, ale kňaz ho musí potláčať. A hoci je celý deň obklopený ľuďmi, večer na fare je sám. Nejeden kňaz mi hovoril, že práve tá samota je strašná. Každý chce rady od kňaza, ale kto si vypočuje jeho? Ako ste to v sebe riešili?

Pravdou je, že na konci dňa kňaz ostáva sám so sebou. Na jednej strane je to dobré, lebo smog z hluku, teda všetky stretnutia a rozhovory počas dňa, dokáže byť veľmi unavujúci, na druhej strane je to náročné. Samota je niekedy skúškou. Aj mňa neraz bolela, hoci tá bolesť nebola existenciálna, skôr emočná. Sú chvíle, keď nechcete byť sám, keď vidíte, že iní sú so svojimi rodinami, a vy ste osamotený. Nikdy to však na mňa nedoľahlo v zmysle, že by som už takto nechcel žiť.

Pred náročnými chvíľami vás mohol varovať napríklad starší brat, ktorý je tiež kňazom.

Nielen on, ale aj príklady iných kňazov. Nevidel som to predsa raz. Vnímal som rôzne príbehy kňazov, ktorí prežívali samotu. Niektorí radšej odišli zo služby, niektorí sa utiekali k alkoholu. Zároveň som však videl aj množstvo kňazov, ktorí radostne žili svoje povolanie v atmosfére viery. Pýtal som sa, ako to dokázali. Bolo to na základe ich hlbokého zdravého vzťahu s Bohom.

Nik z nás nejde do kňazstva nevedome. Vieme, čo nás čaká. Ani v manželstve nemôže úplne nik povedať – tak toto som nečakal, nepredpokladal som, že do manželstva prídu aj krízy. Neprišli sme z Marsu, aby sme nevedeli predpokladať, s čím všetkým sa môžeme stretnúť. Vrátane rozchodov, rozvodov, alebo, konkrétne u kňazov, samoty. Aj ja som sa stal biskupom až po päťdesiatke, nie ako naivný 15-ročný chlapec. Nemôžem sa teda vyhovárať, že som s niečím nepočítal, bolo to dobrovoľné rozhodnutie.

Pozrite sa do domovov dôchodcov. Nájdete tam neuveriteľné príbehy samoty, hoci tí ľudia majú rodiny, deti. Osamelo sa teda nemusia cítiť len kňazi, zažívajú to aj bežní ľudia. Poznám manželstvá, v ktorých je prítomná ukrutná samota. Pokope to držia len deti, aj to len do chvíle, kým odrastú. S týmto problémom sa teda pasuje mnoho ľudí, nielen my.

Poznám kňazov, ktorí vyhoreli, mali úzkosti. Jeden mi vysvetľoval, aké strašné je, že každý od neho ako od autority očakáva pekné a povzbudivé slovo, ale keď sa trápi on, nemá sa komu zdôveriť, je na všetko sám. Prežili ste čosi podobné?

Úprimne? Nie. To neznamená, že keď som to neprežil ja, nestalo sa to iným. Môžem potvrdiť, že je to realita. Môj spolužiak si dokonca vzal život. Treba si uvedomiť, že vstupom do kňazstva nestrácame nič z toho ľudského. Neobchádzajú nás trápenia, depresie, sklamania, ťažkosti, bolesti. Vďaka Bohu, lebo inak by sme naozaj boli odtrhnutí od problémov bežných ľudí. Stali by sme sa umelými produktmi.

Bežní ľudia majú akýsi ventilačný kanál – objatie partnera, partnerky, dieťaťa, možnosť vyrozprávať sa. Čo má kňaz?

Boha. Modlitbu, hlboký duchovný život, spoločenstvo bratov – spolukňazov, sestier – rehoľníčok. Žijú komunitným životom, debatujú, navštevujú sa, športujú, smejú sa aj plačú. Preberajú medzi sebou nielen oficiálne veci, ale aj súkromné trápenia. Aj oni potrebujú povzbudiť, aj ich môžu naštvať farníci, oni sami môžu niekoho nahnevať a niesť si dôsledky… Viete, čo mi veľmi pomáha na samotu? Kontakt so životom, ako spieva aj Zuzka Smatanová. Kým ho máme, stále sme ľuďmi. Rozmer viery však vnímam ako rozhodujúci a určujúci.

Lenže keď sa niekto stane biskupom, logicky sa okolo neho začnú zgrupovať aj ľudia, ktorí mu nebudú hovoriť realitu. Je to podobné ako s vysokými politikmi – vyskytujú sa okolo nich pochlebovači, ktorí im hovoria len to, čo chcú počuť, v mnohom ich obskakujú, až ten kontakt so životom stratia. Buďme konkrétni – čo vám zabezpečuje pozícia biskupa a čo si riešite sám?

V areáli Spišskej Kapituly bývam v štvorizbovom byte po svojom predchodcovi. Keď sa pominiem, prevezme ho ďalší biskup. Mám práčku a sušičku, čiže svoje oblečenie si periem, suším a žehlím sám. Často si sám šoférujem auto, až sa ma niektorí pýtajú, či nemám šoféra. Nechcem však naberať panské maniere. Chcem vedieť, koľko stojí chlieb a koľko cukor, preto ma môžete stretnúť v obchode. Potraviny na raňajky aj večer si teda kupujem sám, rovnako si ich sám pripravujem. Obedy mám zabezpečené v práci.

Jasné, že keby som chcel, dokázal by som si zabezpečiť, aby mi niekto nakupoval. Napríklad na biskupskom úrade máme štyri rehoľné sestry, ktoré zabezpečujú kuchyňu a čistotu úradu. Zrejme by mi aj oprali, ale stačí, ak mi operú liturgické rúcha. Mám k dispozícii služobné auto, ale na súkromné cesty chodím svojím vlastným. Chcem byť trochu aj príkladom. Nebudem zneužívať veci, ktoré mi poskytol úrad. Nik by mi to asi nevytkol, ale prečo by som to robil? Na upratovanie bytu zase občas poprosím niekoho z blízkych. Ako muž si musím priznať, že to nedokážem urobiť tak kvalitne ako dievčatá z mojej rodiny.

Kto vám spravuje kontá na Facebooku a Instagrame?

Môj vicekancelár. Texty na ne si však zväčša píšem sám. Aj z najbližšej rodiny sa mi za to smejú, lebo som vždy bol odporcom sociálnych sietí. Potom s týmto nápadom prišli mladí kapláni a presvedčili ma, aby som to skúsil. Aj so všetkými rizikami. Niekto mi spomínal, že už vraj mám aj dva falošné profily. Aktuálne však vnímam skôr výhody, napríklad na základných a stredných školách mi chalani neraz povedali, že do kostola síce nechodia, ale na sociálnych sieťach ma sledujú. Beriem to teda ako evanjelizačný prostriedok. Chcem osloviť aj tých, ktorí nepraktizujú vieru.

Keď vás menovali za spišského biskupa, boli ste najmladším biskupom na Slovensku. Už sme tu raz mali mladého arcibiskupa, ktorý vybočil z koľají, snažil sa robiť veci modernejšie, dokonca sa pozrel na finančné toky diecézy za svojho predchodcu. Dlho nevydržal. Mám na mysli Róberta Bezáka. Prebehlo vám hlavou, že keby ste aj vy príliš vybočili z mantinelov, môžete sa ocitnúť v rovnakej pozícii?

S humorom poviem, že niektoré veci vyriešil čas – už nie som najmladší biskup. Kolega Jonáš Jozef Maxim z prešovskej archieparchie je o rok mladší. O desať rokov príde nová generácia biskupov a aj ja už budem vnímaný ako starý.

To, čo spomínate, mi však nenapadlo, hoci priznávam, že na otca Bezáka myslím často. Aj sa zaňho modlím. Napríklad preto, že cítim istý záväzok – stal som sa biskupom, aj on je biskupom. Už mi teda nie je ľahostajný, hoci osobne sme sa stretli len raz. Vtedy ma povzbudil a zaželal mi veľa síl. Som mu za to vďačný. Možno to vnímam romanticky, ale patrí do môjho okruhu.

Vnímate to, čo sa mu stalo, ako krivdu?

Budem hovoriť pravdivo – naozaj neviem, čo presne sa stalo. Biskupom som len pár mesiacov a toto je kauza spred dvanástich rokov.

Nepochybne ste ju registrovali už ako kňaz.

To je pravda, aj sa ma vtedy na názor pýtali mnohí moji príbuzní. Odpovedal som im, že neviem. Nevidel som do toho, čo sa dialo. Vnímal som len mediálne výstupy. A stále nemám detailnejšie informácie, predsa len som biskupom šesť mesiacov, navyše v inej diecéze. Musím však dodať, že to, čo sa stalo, mi nie je ľahostajné. Je to môj brat.

To je však práve to, čo zrejme Bezáka trápi a cítiť to aj z jeho verejných vystúpení – biskupi mu síce odkazujú, že je ich brat, ale sú to len také hladkajúce frázy. Keď sa s ním majú stretnúť, bočia od neho. Nik nemá odvahu verejne povedať, že áno, niekto konkrétny zo Slovenska ťa vo Vatikáne ohováral, nemal si možnosť obhájiť sa, stále nepoznáš skutočné dôvody svojho odvolania, mrzí ma to…

Ak boli nejaké obavy, ako sa správať k biskupovi Bezákovi, myslím si, že jasnú istotu a signál všetkým biskupom na Slovensku poskytol pápež František. Tým, že si ho zavolal, že sa s ním opakovane stretol, že ho pozval na svätú omšu, aj nám, ostatným biskupom vlastne povedal – touto cestou choďte. Jasne dal najavo, že Róbert Bezák patrí medzi biskupov a je náš brat. Dal nám príklad, že ak aj voči nemu niekto z nás má vnútorné bloky, nemáme sa báť stáť pri ňom. To povzbudenie bolo jasné.

Keď sledujem nevinné obete, a je jedno, či ide o vojny alebo nehody, premýšľam, ako to asi vnímajú pozostalí veriaci. Ako sa dá veriť v Boha, keď dopúšťa čosi takéto? Ako sa dá veriť v silu modlitby? Kňazi mi zvyknú odpovedať floskulou, že ľudia dostali slobodnú vôľu. Kde je tam však vôľa mŕtvej matky objímajúcej svoje mŕtve dieťa v paneláku v Odese po zásahu raketou?

Nie sme prví, ktorí si kladieme takéto otázky. Koľko nevinných počas dejín zabil mor, prírodné katastrofy, koľko rôzne vojny? Téma, kde je Boh, prečo to dopúšťa, ako sa s tým vyrovnať, je v ľudstve trvalo prítomná. Taká je realita života. Tieto otázky budeme klásť vždy. Aj ja. Lebo hoci som človek viery, aj ja som v istých veciach bezbranný, obnažený. Môžem len veriť, že to všetko predsa len má nejaký zmysel, alebo ísť do fatalizmu. Vyberám si prvú možnosť, hoci ani ja ten zmysel teraz nevidím.

Poviem to aj inak, hoci to bude znieť ako klišé – keď ideme v noci autom a máme zapnuté svetlá, vidíme len pred seba, ale už nie za zákrutu. Boh vidí aj za ňu. Ja za ňu budem vidieť, až keď prídem do istého bodu. A myslím si, že s podobnými otázkami sa boria aj tí, čo v Boha neveria.

Bol som farárom v bežnej farnosti. Pochovával som a vždy to bolo ťažké. Keď zomrie onkologicky chorá matka, ktorá tu zanecháva svoje malé deti, tiež sa pýtam – a čo tým chcel Boh povedať? Nepoznám odpoveď, vtedy považujem za dôležitejšie vyjadriť tým ľuďom skôr svoju blízkosť. Je to lepšie než akékoľvek mudrovanie. Koľkokrát si píšem na smútočnú udalosť nejaký prejav a vopred viem, že v tej bolesti pozostalých nebudú moje slová dostatočné.

Nie som nesmrteľný, všemohúci ani vševediaci. Aj preto sa snažím ostať pokorný. Ani biskup nevie odpovedať na všetko. Nech vystúpi ten, kto vie.

Práve na tom však stoja argumenty kritikov – neviete, ale sľubujete. Cirkev žiada ľudí, aby nejako žili, sľubuje im isté veci po smrti, ale nejde len o chiméru? Ani ľudia cirkvi nevedia, čo bude a či vôbec bude.

Nemyslím si, že cirkev žiada. Skôr ponúka. Osobne chápem vieru ako svoju odpoveď na Boží dotyk. A každý sa rozhoduje, aké odpovede chce dávať. Je to podobné, ako keď dievča zacíti lásku chlapca a opätuje ju. Čosi podobné vnímam aj ja, akurát medzi sebou a Bohom. Nikto síce Boha nevidel, ale nik nevidel ani lásku. Vnímal len jej prejavy podobne ako veriaci vníma prejav Božieho dotyku. Nik mi neprikazuje odpovedať naň, sám to tak chcem. Pre mňa je teda viera slobodná a spontánna odpoveď na Božiu lásku. Aj so záväzkom. Ak teda vnímate, že cirkev od ľudí niečo žiada, ja na to hovorím, že v skutočnosti apeluje práve na ten záväzok.

Prečo pri tom všetkom, čo robí aktuálna vláda a parlament, biskupi mlčia? Otáčame sa smerom k Rusku, mnohí nevedia odlíšiť agresora od obete, ruší sa právny štát, k moci sa vracajú zlodeji a korupčníci, vyhadzujú sa odborníci a nepohodlní ľudia, zásadne stúpa agresivita politikov voči mimovládkam, novinárom, najmä ženám, dehumanizujú sa tu rôzne skupiny ľudí, ale cirkev mlčí. Kde sú pastierske listy, kde sú jasné kázne, apely?

Nechcem byť alibistický, ale teraz som v pozícii, keď sa ešte len rozhliadam. Naozaj nechcem podľahnúť tomu, že vysviackou som sa stal majstrom sveta. Najskôr chcem veci sledovať, vnímať, až potom si vytvoriť názor. Na zasadnutí Konferencie biskupov Slovenska som bol zatiaľ len raz. Som tam nováčik, cítim teda pokoru. Zároveň chcem povedať, že cirkev nemá byť ďalšou politickou silou alebo stranou v štáte.

Povedať, kto je vo vojne agresor a kto obeť, nie je robenie politiky. Apelovať, aby politici oponentov nenazývali potkanmi, tiež nie. Keď sa cirkev môže miešať do legislatívy o interrupciách či registrovaných partnerstvách, nemôže sa ozvať aj vtedy, keď sa ruší právny štát alebo keď sa stávame hanbou západnej Európy?

Jasné, s tým súhlasím, ale nemyslím si, že kňazi mlčia. Našli by ste viac vyjadrení kňazov, ktorí upozorňujú napríklad na to, že nás tu valcuje vulgárnosť či agresivita. Apely jednoznačne zaznievajú.

Ojedinele. Oficiálne však cirkev mlčí. Keď kandidovala Zuzana Čaputová za prezidentku, trnavský arcibiskup Ján Orosch tvrdil, že jej podpora je ťažkým hriechom. Bol to nezmyselný útok, ale voči reálnemu zlu, ktoré sa teraz deje vo veľkom, sa Orosch verejne nestavia.

Stále sa zamýšľam nad úlohou cirkvi. Nemyslím si, že má mlčať, to nikdy. Rozmýšľam však nad spôsobom, nad formou vyjadrení. Kam chodím, tam apelujem na slušnosť, na Desatoro, na dodržiavanie pravidiel, na zachovanie morálky, na ľudskosť. Je mi jedno, kto k akej strane patrí, morálne princípy platia naprieč nimi a bez ohľadu na aktuálne počasie. Čo viac sa ešte dá urobiť? Do politiky naozaj nechcem vstupovať, lebo to nie je moja úloha ani ambícia.

Nevravím, že KBS má podporiť opozíciu. Čo sa však musí stať, aby sa ozvala, že toto už nie je v poriadku? Aj cirkev musí vnímať, že miesta odborníkov preberajú konšpirátori, že slušných ľudí vyhadzujú z práce, že poslanec tu hucká dav vrieskať na prezidentku, že je americká k… Rozumiem, že cirkev nechce dráždiť vládu, koniec koncov, medzi ňou a Smerom dlhodobo funguje nepísaný pakt o neútočení, ale aj tak… Kde je hranica?

Nemyslím si, že taký pakt existuje. Cirkev sa však naozaj nemôže vyjadrovať ku všetkému. Vidíme, že na protesty v uliciach chodia aj veriaci. Keď nás teda niekto ako cirkev vyzýva, že by sme mali protesty podporiť, nedeje sa to už tým, že tam chodia aj veriaci ľudia? A korupcia je predsa zlom bez ohľadu na to, či to povie cirkev. Máme tu aj zákony na ochranu dobrého mena, čiže legislatívu, len ju možno dostatočne nevyužívame.

To sa dá, ak budú mať policajti, prokurátori a sudcovia rozviazané ruky. Vidíme však, čo s nimi robia. Odborníkov presúvajú na úseky, ktorým sa dovtedy nevenovali, prípadne ich tak demotivujú, že odchádzajú do civilu.

Naozaj ťažko sa mi mieša do politického zápasu. Možno aj ľudia už majú trochu problém so západnou Európou, lebo vidia, že niektoré jej krajiny sa vzdávajú svojho historického kresťanského dedičstva, že sa tam presadzujú veci, ktoré vnímajú ako problém. To riziko vnímam aj ja.

V chrámoch tiež predsa pravidelne zaznieva, že nepokradneš, nepovieš krivé svedectvo, nezabiješ a tak ďalej. Je to málo? Je to príliš všeobecné? Je to v línii pápeža Františka. Ak sa on vyjadrí k Rusku a Ukrajine, nemám dôvod mať iný postoj. V januári povedal, že každý večer telefonuje do Gazy a zaujíma sa o životy tamojších rodín. To je aj pre mňa cesta. Naozaj neviem, čo viac by cirkev mohla robiť. My tu debatujeme, chceme apely, ale Františkovo posolstvo je jasné – kým my debatujeme, tam zatiaľ zomierajú ľudia.

Jeho tohtoročné marcové posolstvo najmä k Rusku a Ukrajine bolo také nejasné, že ho Vatikán musel neskôr vysvetľovať. Ani František totiž jasne nepovedal, kto je agresor.

Najideálnejšie riešenie je jasné – agresor sa stiahne bez toho, aby ďalej ubližoval, a obeť ho nechá odísť s tým, že ho počas odchodu nebude napádať. Môžem dodať len jedno – odčlovečili sme sa. O koľko menší je smútok ruskej mamy, ktorá stratí syna, ako smútok ukrajinskej mamy? Takto na to pozerá pápež a je to aj môj pohľad.

Ruskí synovia tam hynú, lebo prišli zabíjať do cudzej krajiny.

Ale povedzte to tej ruskej matke.

Ruské matky a ruskí otcovia si mohli nezvoliť Putina. Nie je to prvá vojna, do ktorej poslal ich deti. Ruský národ sa, až na malé výnimky, nebúri dodnes.

Ako ľahko sa nám to hovorí v slobodnej krajine. Ja môžem len apelovať, aby sa čím skôr rokovalo o mieri. Aj preto, že vnímam, ako mizne človečina. Ale aby sme to uzavreli – priznávam, že neviem, v ktorých situáciách a ako presne by sa mala cirkev ozvať, keď sa v spoločnosti dejú také či onaké veci. Učím sa. Aj od starších kolegov, s ktorými komunikujem. Ešte som v úrade príliš krátko na to, aby som mal vo všetkom jasno.

Sedemnásteho apríla tohto roka ste sa pre portál postoj.sk vyjadrili, že ste sklamaný z politického vyjadrovania kňaza Mariána Kuffu, že ste od neho očakávali rozvahu. O dva dni na to ste si na Facebook dali spoločnú fotografiu a vychválili ste ho za to, čo robí v Žakovciach. Navonok to pôsobilo, že ste si museli žehliť skoršie vyjadrenia.

Áno, vyjadril som z neho sklamanie. Potom som bol za ním a zotrval s ním v dvojhodinovom rozhovore, nedávno som bol uňho opäť. Niekto mi teraz vytkne – a prečo nezverejníš, o čom ste sa tam rozprávali? Moja odpoveď – práve preto, že nechcem, aby to bolo verejné. Bol som za ním aj ako jeho biskup, aj ako jeho brat. Nechajte, prosím, aby niektoré veci ostali medzi nami.

Naznačujete, že ste ho napomenuli v súkromí? V duchu toho, čo sa v cirkvi hovorí – najskôr choď za hriešnikom a povedz mu to, a až keď neuspeješ, choď za jeho nadriadeným?

Áno, toto hovorí aj evanjelium. A rovno dodám, že som tam Mariána nešiel ani napomínať. Šiel som sa s ním rozprávať. On mi tiež povedal, čo odo mňa očakáva – aby som ho aspoň vypočul. Každý by si predstavoval, že tam prídem, nakričím naňho, vytknem mu veci, ale ja som s ním chcel hovoriť.

Nemám predsa Božie oči do Mariánovho srdca. Mám len to, čo si od neho vypočujem, čo som počul od iných, a aj preto som sa s ním chcel stretnúť. Poznáme sa 30 rokov, a áno, pre noviny som vyjadril svoje sklamanie, lebo sme mali už nejaké rozhovory aj predtým, a radil som mu, aby bol múdry a rozvážny vo vyjadreniach. Aj preto, že jeho názor zaváži. Je veľmi sledovaný, o to väčšiu zodpovednosť nesie.

Zjavne to nepomohlo.

Preto som sa s ním chcel porozprávať aj ako brat s bratom. Niekto by povedal – aké brat s bratom, si jeho biskup, teda nadriadený, vydaj mu rozkaz a hotovo. Lenže ja nechcem fungovať takto úradne, sme predsa súčasťou kresťanského spoločenstva. Verím Ježišovi, keď hovorí, že partia apoštolov sú jeho učeníci – jeho priatelia, ale nie nejaké štruktúry. Podľa mňa je v poriadku, že som ho chcel ešte viac spoznať.

Kuffa opakovane klame, šíri nenávisť, LGBTI ľudí nazval masovými vrahmi, označil ich za chorých, verejne podporoval lživých politikov ako Harabina alebo priamo fašistov typu Kotleba. Pred druhým kolom prezidentských volieb opäť publikoval video s klamstvami, keď Korčoka kritizoval za to, čo v skutočnosti urobil Pellegrini. Možno si to neuvedomuje, ale jeho konanie mnohým ubližuje.

Som presvedčený, že Marián je kňazom, ktorý by určite nikdy nesúhlasil s fašizmom, s koncentračnými tábormi a podobnými vecami. Určite nie.

Keď podporí konšpirátora a klamára Harabina alebo fašistu Kotlebu, vydáva tým isté posolstvo.

Moja rada znie – skúste s Marošom prežiť jeden týždeň. Dvadsaťštyri hodín denne. Skúste ho počúvať, vnímať, urobte s ním rozhovor. Uvidíte, aký naozaj je.

Urobiť s ním rozhovor už skúsili viacerí. Na mňa to pôsobilo ako šírenie nenávisti. Tráviť s ním týždeň tiež nikam nevedie, noviny si naozaj nemôžu vyhradiť toľko dní na každého respondenta, navyše jeho kázne a iné verejné vyjadrenia za celé roky sú dostupné na internete. Jedna vec je pomáhať núdznym, iná robiť si neustále PR. Anton Srholec alebo Peter Gombita sú príklady, ktoré to dokázali a dokážu robiť aj bez tých hier okolo.

To je ten rozdiel. Ja nerobím žurnalistu, ale biskupa. Maroš to určite nehrá, je autentický, nerobí pózy. Jeho systém fungovania v Žakovciach sa mi zdá, aspoň z toho, čo som schopný vnímať, ako adekvátny. Zároveň som si istý, že vždy poslúchne biskupa. Máme takú skúsenosť aj z minulosti. Nechcem však ísť cestou zákazov a príkazov. Chcem Mariána sprevádzať. Ako otec biskup, ako brat kňaz.

Zasiahnete, ak bude opäť šíriť nepravdu?

Ak to bude potrebné, tak áno. Opäť však pripomínam – nechcem, aby sme naskočili na vlnu, že mám zasiahnuť. Chcem ho sprevádzať. Uvidíme.

Je dosť skúsený na to, aby potreboval sprevádzanie. Skôr by mu mal niekto vysvetliť, kde sú hranice. Lebo tým, že je kňazom, autoritou, si mnoho ľudí jeho vyjadrenia stotožňuje s pravdou.

To je váš názor. Ja sa domnievam, že aj on potrebuje sprevádzanie. Ľudské životy sa síce dajú meniť aj zákazmi a príkazmi, možno z niekoho aj urobíte poslušného človeka, a ešte sa budete aj hrdiť, že máte takú moc, ale je to naozaj riešenie? Bude to z donútenia. Chcem meniť srdcia.

Skúsim teda inak – podľa vás je Kuffov verejný obraz skreslený? Krivdia mu jeho kritici?

Áno.

V čom? Že šíri nenávisť? Veď reálne existujú ľudia, ktorých urazil. Že verejne nehovoril pravdu? Sú o tom videá, posledné bolo v prezidentských voľbách. Že podporil fašistického politika? Svedčia o tom jeho vlastné citáty.

Aj v tom sa mu krivdí. On totiž veľakrát niečo povie, ale nemyslí to tak. Má to svoj kontext. Buďte, prosím s ním. Treba s ním stráviť čas, vnímať ho. Moje riešenie preto je, že ho budem sprevádzať.

Teraz mám trochu pocit, že máte väčší súcit s ním ako s tými, čo sa pre jeho vyjadrenia trápia.

Je to môj brat, je to môj kňaz.

V tomto ponímaní je vám bratom a sestrou každý. Vrátane tých, ktorých sa nepekne dotkol.

Samozrejme. Ale práve preto, že vidím Mariánov dosah a vplyv – veď keď natočím video ja, vidí ho tisíc ľudí, kým jeho video si pozrie pol milióna ľudí – cítim svoju vnútornú úlohu biskupa a brata. Nechcem, aby sa niekto veci diali, preto sa oňho chcem viac zaujímať.

Nie je v tom strach?

Nie, hoci niektorí moji spolubratia mi už povedali – máš páky, môžeš mu rozkázať. Aj niektorí kňazi si myslia, že Marián to preháňa. Biskup je otec, brat, pastier. Robí otec a brat to, že už v prvej sekunde uvažuje o tom, ako len potrestať? Nie.

To, čo dnes spomínate, sa však malo udiať pred rokmi.

Dovoľte mi s tým začať.