Kto si myslí, že sa nikdy nestane milencom alebo milenkou, možno žije vo falošnom bezpečí, hovorí párový terapeut Rataj

Keď sa hovorí o nevere, zväčša ide o príbehy párov a o otázku, či vôbec a ako dokážu neveru prekonať. Prežívanie tých tretích – milencov a mileniek, je málokedy témou. Dokonca o nich nehovorí ani odborná literatúra, akoby ich prežívanie a pocity neboli relevantné.

„Sú za tým stereotypy. Sme produktmi dominantnej monogamnej kultúry, ktorá je zároveň kultúrou nevier,“ hovorí párový terapeut Pavel Rataj, s ktorým sme hovorili práve o ľuďoch, ktorí sa ocitnú v pozícii milenky alebo milenca.

V rozhovore sa rozprávame aj o tom,

• čo sú najčastejšie dôvody vzniku mileneckých vzťahov;
• akými pocitmi „tí tretí“ prechádzajú, keď žijú dlhodobo v paralelnom vzťahu;
• prečo je ťažké milenecký vzťah ukončiť;
• prečo tak málo mileneckých vzťahov prežije prerod do primárneho vzťahu;
• a čo sa môžeme o sebe v takejto situácii dozvedieť.

Keď sme spolu v minulosti hovorili o nevere, vraveli ste, že v odborných kruhoch tá téma priniesla isté znepokojenie a zodvihnuté obočie, ale až keď ste začali hovoriť o milenkách a milencoch, tak si vás zo sociálnych sietí vymazalo najviac ľudí. Ako si to vysvetľujete?

Byť milencom, milenkou – o tom sa predsa nehovorí. Jedným z atribútov nevery je, že je to tajomstvo. A keď o tom chce Rataj hovoriť, písať, pre niekoho to znamená, že milenecké vzťahy podporuje. Mnoho slušných a morálnych ľudí to skrátka dráždi. Terapeut by mal predsa robiť počestné veci, nie hovoriť o tom, čo prežívajú milenci a milenky.

To všetko však tak trochu zodpovedá tomu, že až osemdesiat percent ľudí, ktorí skončia v nevere alebo v mileneckom vzťahu, nikdy milenecký vzťah neplánovali a sú to morálni a svedomití ľudia. Takže preto to provokuje.

Vy ste spolu s Honzom Vojtkom urobili online kurz a webinár, ktorý sa špecificky venuje práve „tým tretím“ – a teda ľuďom, ktorí sa ocitnú v úlohe milencov a mileniek. Aká bola odozva?

Spočiatku sme mali obavy. O tom kurze sme s Honzom hovorili už v čase pandémie, keď sa téma mileneckých vzťahov dostávala na povrch, ale neboli sme si istí – kto už príde na kurz o milencoch a milenkách, keď tým dáva vedieť, že je „v tom“? Napokon sme boli prekvapení, koľko ľudí prišlo, akí boli zdieľni a otvorení. Ono to totiž fakt nie je jednoduchá situácia.

Prekvapovalo vás niečo z ich skúseností?

Keď sme sa pýtali, prečo skončili v mileneckom vzťahu, ktorý nikdy nechceli, prekvapil nás dôvod, ktorý sa opakoval. Tým dôvodom bol záujem. Naplnenie bytostnej vzťahovej potreby byť videný, byť počutý, mať pri sebe niekoho, kto sa na mňa pozerá, kto sa zaujíma, kto sa usmieva, kto vyžaruje, že som preňho dôležitý, dôležitá. Keď túto potrebu necháte v dlhodobom vzťahu bez pozornosti, ona sa nestratí, niekde tam je a môže byť aj dosť masívna a osloviteľná.

Menším prekvapením sa preto môže javiť to, koľko ľudí sa ocitlo v mileneckom vzťahu v intenzite, ktorá už vytvára emocionálnu väzbu. Vypracovali sme osem stupňov mileneckého vzťahu a mnohí z tých, ktorí prišli, si neraz s prekvapením uvedomili, že sú vo fáze 4 – 5, a teda, že ich milenecký vzťah sýti viac než ich primárny vzťah a uvažujú, čo s tým ďalej.

Skúsme aj pohľad zvonka: aké sú najbežnejšie stereotypy, s ktorými sa pozeráme na milenky a milencov. Aká je vaša skúsenosť?

Myslím, že sú dva. V prvom prípade nastúpi moralizujúci rodič a hovoríme, že je to hrozné, že sa to nesmie a že to nemôže dopadnúť dobre. Druhý pohľad hovorí: aj ja by som to chcel. Nedovolil by som si to, ale závidím ti.

Preto nie je dobré radiť sa o svojom mileneckom vzťahu s kamarátmi, lebo vždy vám budú hovoriť rady na základe svojho vlastného prežívania. Navyše, ľudia vtedy častejšie vidia to, ako vám žiaria oči, a menej to, akí ste z toho hotoví a že chcete spáchať samovraždu. Zažil som v terapii viacerých ľudí, ktorí tak dlho robili bútľavú vŕbu kamarátovi, kamarátke, ktorí boli v mileneckom vzťahu, až tam sami skončili.

To bude možno jedna z odpovedí na otázku, ako sa človek stane tým tretím? Asi to nie je tak, že sa ráno zobudí a povie si, že presne po tom túži.

Dnešná doba ponúka veľkú pestrosť v tom, kto je milenec. Niekto sa totiž naozaj ráno zobudí a pozrie sa na Tinder s otázkou, koho si dnes dám. To je niečo nové, čo tu nikdy predtým nebolo. Otázne však je, či ešte v takomto prípade možno hovoriť o milencoch a milenkách, alebo skôr o promiskuite. Preto je dobré tieto skupiny rozdeliť. O človeku, ktorý si na Tinderi vyberá ľudí ako večeru, sa mi vlastne ani nechce premýšľať ako o milencovi, lebo sa mi to zdá nedôstojné voči milencom a milenkám, ktorí sú vo vzťahu emočne zaangažovaní a zasahuje im to do života.

Presne tých som mala na mysli – konkrétne ľudí, ktorí buď majú svoj primárny partnerský vzťah a stanú sa milencami, alebo single mužov a ženy, ktorí sa dostanú do vzťahu so zadaným partnerom, partnerkou. Čím prechádzajú? Prežívajú to odlišne?

Záleží, v akej fáze fixácie sú. Čím viac sú do tohto vzťahu zaangažovaní, tým viac a hlbšie im to zasahuje do bežného rodinného a osobného života. Začínajú ho pomaly prispôsobovať. Čoraz viac nad tým vzťahom uvažujú a začína to vstupovať do ich rozhodnutí – čo si ráno oblečiete na seba, keď viete, že kolega-milenec s vami bude na porade, kam pôjdete cez víkend, ak je šanca, že sa tam uvidíte, a tak ďalej.

Pre single ľudí je to ešte ťažšie. Na začiatku si väčšina povie, že nič od toho nečakajú a že je to fajn. Ale v horizonte jedného-dvoch rokov sa dostanú do fázy, v ktorej sú emočne napojení a samozrejme, že ich očakávania sa zmenia. Popri tom zažívajú množstvo sľubov, sklamaní a klamstiev od svojich zadaných partnerov. A tí, aby si obhájili, že nie sú až takí zlí, začnú devalvovať svojich primárnych partnerov. Ale neplatí to vždy, sú aj takí, ktorí o svojich primárnych partneroch rozprávajú pekne – dokonca si navzájom môžu hovoriť, aké by to bolo fajn, keby sa tí naši dobrí partneri dali dokopy, tým by sa všetko vyriešilo.

Môže sa teoreticky každý ocitnúť v úlohe toho tretieho?

Nie náhodou sme nultú fázu mileneckých vzťahov nazvali falošné bezpečie. Jeho obrazom môže byť dlhodobý vzťah, v ktorom sme spokojní, ale kumulujeme v ňom po kúskoch rôzne frustrácie, bolesti či nedohojené hádky. Chlapi si možno povedia: narodili sa nám deti, tak chápeme, že rok a pol s manželkou nespíme, nie sme predsa hovädá, sme empatickí. Alebo sa bojíme konfliktov, tak neustále vytvárame bezpečie, čo znamená, že musíme odštiepiť mnoho svojich túžob a fantázií. A práve tie sú potom osloviteľné.

Ťažko povedať, či sa úplne každý môže stať milencom alebo milenkou, ale špeciálne tým, ktorí si myslia, že sa ich to netýka, by som rád poprial, aby naozaj nevstúpili do prvej fázy.

Sú, naopak, skupiny ľudí, u ktorých je vyššia pravdepodobnosť, že sa milencami nestanú?

Milencami sa možno nestanú iba ľudia, ktorí sú veľmi odpojení od seba, a hoci by mohli byť potenciálne osloviteľní, ani sa tým smerom nepozerajú. Môže to byť napríklad dlhodobo depresívny človek, ktorý síce po vzťahu túži, ale jeho kapacity smerujú iba k tomu, aby mohol vôbec fungovať. Podobne to môžu mať ľudia s traumou, ktorá ich disociuje od prežívania samých seba.

Hovoríte to nielen vy, ale aj ďalší odborníci, že klinickej literatúry o milencoch a milenkách je veľmi málo. Dokonca aj známa svetová psychoterapeutka Esther Perel vo svojej knihe Prehodnotenie nevery píše, že milenky sa v literatúre takmer vôbec nespomínajú a aj na terapii sa buď ignorujú alebo znevažujú. Ako je to vôbec možné?

Sú za tým stereotypy. Sme produktmi dominantnej monogamnej kultúry, ktorá je zároveň kultúrou nevier. Monogamia pritom nie je prirodzená, je to sociálno-kultúrny status, ktorý má svoj význam a mnohému pomohol, ale má aj svoje „vedľajšie účinky“.

Základný rozdiel oproti minulosti spočíva v tom, že forma vzťahu nerozhoduje o jeho kvalite. My pritom stále žijeme v tom, že forma, a teda monogamia, je to, čo robí vzťah kvalitným, a všetko, čo je za hranicou monogamie, je nesprávne.

Spomínam si na obdobie, keď som robil v manželskej poradni a žena sa označovala ako F (female), muž ako M (male), a ak sa vo vzťahu objavila milenka, dostala písmeno W, ktoré je úplne na konci abecedy ako niekto, kto je za plotom. A to je spôsob, akým aj dnes niektorí uvažujú. Žiaľ, z odozvy, akú vidím v oblasti vzdelávania o otvorených či polyamorných vzťahoch, to nevyzerá dobre. Väčšinou tam príde len zopár ľudí, ktorí už sú zorientovaní, a ak aj prídu iní, vidno, ako mlčia a sú zarazení, keď sa hovorí o iných formách vzťahu než monogamných. Keď však máte v terapii pár, ktorý prešiel neverou a začína pracovať na svojej revitalizácii, potrebujete vedieť, ako pracovať s tým, že jeden z dvojice bol zamilovaný, a to spôsobom, aby to tomu druhému neubližovalo.

Koľko ľudí je schopných povedať, že im monogamia nevyhovuje?

Veľká skupina ľudí, ktorí sú neverní, to použije v momente, keď nevera praskne a oni zrazu na svojho partnera, partnerku vyrukujú s tým, že im to už dlho chceli povedať a že chcú otvorený vzťah, lebo monogamia nie je pre nich. To je samostatná téma.

Sú, samozrejme, aj ľudia, ktorí konzistentne hovoria, že chcú otvorený vzťah, dnes si to mnohí mladí dokonca píšu do profilov na zoznamovacích aplikáciách. Veľkú skupinu ľudí však tvoria aj takzvaní sérioví monogamisti, ktorí po čase s jedným partnerom cítia, že to potrebujú vzťahovo inak. Mohli by sa síce najskôr rozísť a až potom si niekoho nájsť, ale takých ľudí je málo. Väčšina z nich odchádza zo vzťahu až v momente, keď má niekoho iného.

Spomínali ste, že kamaráti milencov a mileniek často vidia ich rozžiarené oči. Je to na začiatku také jednoduché?

Nie, aj na začiatku je to komplikované. Cítite niečo príjemné, vzrušujúce, vášnivé. Ale ak napríklad máte svoj primárny vzťah, musíte so sebou niečo urobiť, lebo zväčša máte vnútorného kritika, svedomie, ktoré vám hovoria, že zlyhávate a že je to „prúser“. Títo ľudia sú vo veľkom vnútornom konflikte a preto mnohí z nich v tom čase prichádzajú do terapie a hovoria, že majú strašný strach, že to praskne a prídu o svoju rodinu, často majú úzkosti a nevedia spávať.

Ako to vyzerá, keď sa z mileneckého vzťahu stane dlhodobý paralelný vzťah? Čím milenci a milenky vtedy prechádzajú?

Vynára sa mi v hlave obraz filmu Chlap na střídačku s Ivanou Chýlkovou, v ktorom muž jazdil na motorke medzi manželkou a milenkou tak dlho a často, až zabudol, kam vlastne práve ide. V tom filme vidno akési kmitanie, ktoré v takýchto prípadoch nastáva. Nejakú dobu tak dokážeme fungovať. Zracionalizujeme, zidealizujeme, na chvíľu milenecký vzťah možno dokonca povzbudí náš primárny vzťah, zrazu nie sme takí frustrovaní a vieme spolu lepšie vychádzať. No v momente, keď paralelný vzťah začne dominovať a vy máte doma niekoho, kto vás frustroval, ste ešte podráždenejší.

Mnohým sa v takejto fáze napríklad stane, že nedokážu spať so svojím primárnym partnerom, alebo neznesú ani akékoľvek dotyky. Čím intenzívnejší sa stáva milenecký vzťah, tým viac to môže komplikovať primárny vzťah, vznikajú v ňom konflikty, a to ešte viac dynamizuje vzťah milenecký.

Čo ak je v takomto dlhodobom vzťahu milencom, milenkou single človek? Čo sa s ním deje?

Ak je intenzívne naviazaný na toho druhého, ostáva smutný. Nie je ojedinelé, že začne popíjať, začne viac pracovať, alebo dokonca začne byť promiskuitný. Chce sa pomstiť. Robia to aj ľudia, ktorí by za iných okolností promiskuitní neboli.

Alebo začnú spriadať rôzne stalkerské alebo provokujúce hry, prebúdza sa v nich neposlušné dieťa. Milenka chce poslať anonymný list manželke. Milenec ide cvičiť do rovnakého fitka, kde cvičí manžel jeho milenky. Tí ľudia vedia, že z toho ide malér, ale nemôžu si pomôcť.

O čom to vypovedá? Čo sa to prejavuje?

Myslím, že to oslovuje prirodzenú túžbu po blízkom kvalitnom partnerstve. Túžbu vytvoriť z paralelného vzťahu ten primárny. Tie zážitky sú totiž veľmi posilňujúce a potešujúce. Milenecké vzťahy majú často tú výhodu, že sú chránené od bežných problémov a starostí. Aj veľmi unavený partner je zrazu ako milenec na tri hodiny svieži. Príde domov a zasa je nanič.

Ťažko v takej situácii zabrániť fantázii: veď si tak rozumieme, dokážeme si vyjsť v ústrety, prečo by z toho nebol dobrý vzťah? Lenže ak sa to nedeje, vzniká tam veľká frustrácia, hnev, neistota a strach.

Čo potom?

Vtedy si mnohí povedia: keď to nejde, poďme sa rozísť. Ten, ktorý je menej naviazaný, súhlasí. Lenže ten druhý, obzvlášť, ak je to single človek, zrazu ostane sám a mrskne ho to naspäť. Má pocit zlyhania, vzniká tam emocionálna závislosť. Môže začať dávať partnerovi rôzne podmienky, aby mu rozchod skomplikoval, alebo sa snaží o to, aby sa mu uvoľnila cesta k nemu a vezme to ako nejakú výzvu: „Keď mi hovorí, že má doma takú príšernú ženskú, s ktorou nespí a ktorá sa hnusne správa k deťom, tak ja mu z toho pomôžem.“ Sú to rôzne detinské hry vytvorené dospelou silou.

V tejto fáze to môže byť psychicky veľmi náročné. Dokáže sa človek vôbec rozumne rozhodnúť, čo ďalej?

Keď je človek vo veľkom strese a má pocit, že absolútne zlyháva a je zúfalý, má aj možnosť zakonzervovať stav, v ktorom sa nachádza. Nerobí žiadne ďalšie kroky, iba si povie, že to skrátka zakonzervuje tak, ako to je, a určí si deadline, kedy sa k tomu rozhodnutiu vráti.

Čo to s ľuďmi robí, ak o ich tajnom vzťahu nevie nikto blízky? Ak napríklad ďalej vystupujú ako nezadaní, hoci sú zamilovaní a prežívajú svoj tajný vzťah?

Keď potláčate dôležitú emocionálnu časť samého seba, vždy to bude mať psychický dôsledok – napríklad sa to premietne do sebahodnoty a sebaúcty. Prestanete si vážiť sám seba. Začnete sa sťahovať z kontaktov, kde napríklad čelíte otázke, kedy si konečne niekoho nájdete. Pôjdete do ústrania, ale tam sa budete cítiť ešte viac sám a bude to len posilňovať vašu závislosť od partnera. Môžu nastúpiť úzkosti. Ak je to nebodaj napríklad váš šéf alebo nadriadený a ohrozuje to ešte aj vašu pracovnú situáciu, ste v pasci. Je to ohromný tlak, ktorý sa človek snaží vnútorne vydržať, ale vedie to k únave, lebo je to veľmi vyčerpávajúce. Farebný svet začne šedivieť. Z dlhodobého hľadiska to môže mať veľmi nepríjemné následky.

Spomínali ste, že po radu by ste za kamarátmi nešli. Aká je teda úloha kamarátov, keď sa im niekto zdôverí, čo v takej situácii povedať a na čo si dať pozor?

Rád by som zdôraznil ten rozdiel medzi tým ísť si po radu a zdôveriť sa. Keď si idete po radu, kamaráti vám ju vždy hovoria na základe vlastných skúseností. Tie rady zväčša nie sú veľmi sofistikované: ukonči to, zbláznil si sa, nedopadne to dobre. Otvor to, povedz to doma, nech sa spamätá. Aj keď to s vami môžu myslieť dobre, vy nemusíte byť schopný ich rady zrealizovať a to začne vaše kamarátstvo kaziť.

Je pochopiteľné, že človek to potrebuje zdieľať, ale je dôležité vybrať si tú správnu osobu, s ktorou sa cíti bezpečne a ktorá je dôveryhodná. Je to uvoľňujúce a posilňujúce, keď je človek prijatý a nie odsúdený. Pomôže mu to udržať vnútornú integritu a identitu. Nemusí sa rozštiepiť.

Ak si však vyberiete niekoho, kto je zároveň veľmi dobrým kamarátom vašej primárnej partnerky alebo partnera, ktorého podvádzate, značí to, že sa už neviete rozhodovať racionálne a ste už dosť omámený. Zarábate si na malér. Častou skupinou, v ktorej vznikajú milenecké vzťahy, sú totiž kolegovia a spoloční priatelia. Mnohé kamarátske vzťahy sa skončili práve na tom, že neuniesli tieto tajomstvá, lebo je to obrovská záťaž. Zaviazať takýmto tajomstvom niekoho, kto dobre pozná vášho partnera, naozaj nie je dobrý nápad.

Prečo je ťažké z mileneckého vzťahu odísť, aj keď všetko nasvedčuje tomu, že je neperspektívny a začína človeku spôsobovať úzkosti?

Tam, kde je človek emočne zachytený, je ťažké odísť. Často je to konflikt medzi rozumom a emóciami. Ak rozum rozhodne, že to máte skončiť, tak to urobíte, ale emócie nezmiznú, budete s nimi ďalej žiť. A my nevieme zaobchádzať napríklad so smútením za živými. Vieme smútiť nad mŕtvymi, dovolíme si to odplakať, ale ak sa rozídete s niekým, koho vidíte na druhý deň v práci alebo v piatok večer na kamarátskom zraze, tak je to ťažké. Väčšina ľudí vydrží mesiac alebo tri, ale potom sa do toho vzťahu vrátia.

Ako na to, aby to vydržalo dlhšie?

Jedna vec je rozísť sa fyzicky, nebyť v kontakte, a druhá preťať emočné puto. Keď chcete naozaj odísť, potrebujete silnú vnútornú motiváciu, kondíciu a vhodný čas. Nie je dobré dať si novoročné predsavzatie, že zo vzťahu s kolegom odídete, ak vás od januára čaká spoločný trojmesačný projekt. Je určite lepšie skúsiť to v čase dovoleniek, keď sa naozaj niekoľko týždňov ani nevidíte.

Zároveň treba byť pripravený na to, ako budete narábať so smútkom, s clivotou, s frustráciou, so spomienkami a s fantáziami. Je dobré prísť v tom čase na terapiu, kde môžete tieto emócie spracúvať. Nie to, že vám ten partner chýba, ale to, čo vás trápi, a teda napríklad pocit osamelosti. Mnohí to totiž v tejto fáze vyriešia tým, že sa do mileneckého vzťahu vrátia.

Čo sa deje v prípade, ak sa človek rozhodne ukončiť milenecký vzťah s ambíciou oživiť svoj primárny vzťah?

Jeden z veľkých mýtov, ktorý v tomto smere panuje, je, že sa vo svojom mileneckom vzťahu musíte odmilovať a ideálne sa hneď naspäť zamilovať do svojho primárneho partnera, partnerky. To je absolútne nereálne. Ak milenec, milenka, opúšťajú milenecký vzťah a chcú smerovať k spokojnosti, čaká ich práca v primárnom vzťahu.

Vy totiž nemôžete odísť od niečoho a vrátiť sa do starých koľají. Obzvlášť, ak sa tam opäť cítite frustrovane, opustene, zavalene prácou a povinnosťami, keď tam vznikajú hádky a konflikty. Keď to urobíte, vydrží to možno chvíľu, ale budete ako časovaná bomba. Ak sa chcete vrátiť, je dôležité zatriasť svojím primárnym vzťahom a dostať ho do pohybu. Nemôžete totiž ignorovať, čo ste sa o sebe dozvedeli vo svojom mileneckom vzťahu. Mali by ste sa pokúsiť integrovať to. Mám skúsenosť s ľuďmi, ktorí to skúsili. Neznamená to, že máte svojej partnerke začať hovoriť o tom, že ste jej boli neverní – ale môžete sa za seba viac postaviť. Odporúčam to. Skúste to vyhrotiť. Povedzte, čo potrebujete.

Funguje to?

Záleží, čo pod tým myslíte. Zažil som ľudí, ktorí to vyhrotili, ale partner na to nijako nezareagoval a oni sa rozišli. Tým ľuďom sa však uľavilo, lebo sa za seba dokázali postaviť a vyrástli na tom. Pochopili, že nedokážu a nechcú popierať nejakú dôležitú časť svojho ja, lebo bez nej nemôžu žiť, a musia nájsť partnerský vzťah, kde na to bude priestor.

Už ste to naznačili a tá kľúčová otázka znie: Čo sa o sebe môžeme dozvedieť, keď sa ocitneme v úlohe milenky alebo milenca?

Nič, ak ostaneme uzatvorení v presvedčení, že sme stretli svoju osudovú lásku. Nič, ak budete len opakovať, aká bola ona skvelá, že to vďaka nej ste sa zrazu cítili na dvadsať, lebo ona, ona, ona. Nič, ak si budete nahovárať, že to boli len pudy a frustrácia, a teda veci, ktoré ľudia väčšinou hovoria.

To, že sa v tejto situácii môžeme niečo naučiť, sa začína až vo chvíli, keď poodstúpime od toho, aký je ten druhý človek, a pozrieme sa na svoj milenecký vzťah s otázkou, čo to hovorí o mne? Čo sa mi oživilo? Čo bolo dlho potláčané, alebo čo nebolo vôbec žité a zrazu sa to zjavilo? Je to fascinujúci zážitok samého seba.

Keby ste v takejto situácii sedeli u mňa na terapii, tak vám poviem: Poďte využiť to, že ste zažili milenecký vzťah, keď ste si dovolili zažiť niečo, čo ste možno kedysi mali radi, ale dnes to nedokážete žiť. Je to cesta, ktorá môže byť duchovná. Môžete zistiť, že vám chýbal vietor, že vám chýbala chuť realizovať sa, tvoriť, že vám chýbala odvaha. Že veľmi túžite po symbióze, ale bojíte sa konfliktov, a preto vyhľadávate neustále vzťahy, ktoré sú na začiatku symbiotické, ale z dlhodobého hľadiska v nich ostanete potlačený.

Čo ďalšie?

Môžete zistiť, čo robíte, keď sa dostanete do záťaže, do odpojenia od samého seba. Zrazu vidíte, že vo vás možno vyhráva časť, ktorá je zodpovedná, morálna. Ale vidíte aj časť, ktorá kričí, že chce trochu slobody, bezstarostnosti, že sa chce vykašľať na to, čo ju zväzuje. Ale to všetko viete výborne potlačiť. Kde ste sa to naučili? Niekto zistí, že má v sebe neuveriteľne veľa hnevu na svojho primárneho partnera, lebo roky si hnev nepripúšťa, – som predsa milý, slušný, nebudem sa hnevať. Ale ten hnev nezmizne.

Keď začneme nad mileneckým vzťahom uvažovať tak, že to, čo sme zažili, nie je náhoda a nie je to o milencovi, milenke, ale o časti môjho ja, ktorú sme nevedeli integrovať do svojho života, vtedy to začína dávať zmysel. Aj zo zlej skúsenosti sa môžeme dozvedieť veľa o svojej duši a svojej vzťahovosti. Ak to nenastúpi, nedozvieme sa nič.

Len malé percento mileneckých vzťahov prerastie do vzťahov primárnych. Prečo je to náročné?

Lebo sa im rapídne zmení spôsob života, aký spolu viedli ako milenci. Nastupuje viac únavy, konfliktov, stresu a tém, ktoré predtým vôbec nemuseli riešiť.

Ak sú v tom deti, je to o to náročnejšie. Rodič, ktorý má pocit viny, sa im venuje o to viac. A nový partner je naštvaný, lebo ani teraz nie je jednotka, ale dvojka. A to vytvára hnev.

Majú teda takéto vzťahy vôbec šancu prežiť, a ak áno, za akých okolností?

To je nebezpečná otázka, lebo ľudia, ktorí sa v tejto situácii vidia, chcú veriť, že áno. Ak totiž odchádzate od manželky a detí, máte na krku hypotéku, zverujete sa rodičom a všetci vám hovoria, že ste sa zbláznili, musíte byť presvedčený o tom, že je to osudová láska a potrebujete dôkaz, že sa to dá.

Existujú páry, ktoré sa s tou enormnou záťažou vyrovnajú, ale ak do toho idete s presvedčením, že milenecký vzťah bude ten, kde vám bude lepšie a kde nebudete zažívať to, čo vo svojom pôvodnom vzťahu, je to príliš málo na to, aby bol človek pripravený na to množstvo záťaže, ktorá príde. Aj milenec bude časom unavený, bude prdieť, bude mať iné názory a veci, ktorých sa nebude chcieť vzdať.

Väčšinou to vyjde ľuďom, ktorí toho nemusia opustiť až tak veľa. Alebo tým, ktorí na mileneckom vzťahu naozaj vyrastú a dokážu vyhodnotiť, že napríklad hovoria viac o svojich emóciách, majú lepšiu intimitu, sú vnímavejší. To však nezistíte po jednom roku, ale možno v horizonte 3 – 5 rokov. Ak sa pár dostane až tam a podstúpi túto osobnú rastovú cestu, tak má šancu. Ale poznám aj páry, ktoré to urobili a dnes hovoria: nepolepšil som si, ale už nie som taký blázon, aby som to absolvoval znova.