Zažaloval Slovensko za stratu občianstva: Ani Maďari, ani LGBTI+ ľudia nie sú hostia či prisťahovalci

Prípad muža, ktorý prišiel o slovenské štátne občianstvo po uzavretí homosexuálneho manželstva vo Veľkej Británii, môže pomôcť tým Maďarom na Slovensku, ktorí chcú získať maďarské štátne občianstvo bez toho, aby mali trvalý pobyt v Maďarsku. Takto to vidí advokát János Fiala-Butora. Zastupuje Slováka žijúceho v Británii, ktorý stratil slovenské občianstvo. O prípade informoval denník SME.

Lukáš uzavrel manželstvo v Británii a slovenským štátnym orgánom nahlásil, že získal britské občianstvo. Keďže však Slovensko neuznáva manželstvá rovnakého pohlavia, Lukášovi odobrali jeho slovenský pas. On vzápätí zažaloval slovenské ministerstvo vnútra a verí, že sa mu podarí zmeniť prístup Slovenska k téme dvojakého občianstva.

Redakcia Napunku má k dispozícii aj Lukášovo priezvisko, no vzhľadom na citlivosť prípadu sme akceptovali jeho prosbu, aby sme v rozhovore neuverejnili jeho celé meno a tvár.

V rozhovore sa dočítate:

• aké rozdiely vidí v prístupe k LGBTI právam na Slovensku a v Anglicku;
• prečo je preňho dôležité ponechať si aj slovenské občianstvo;
• prečo si myslí, že aj Maďarom na Slovensku prináleží možnosť dvojakého občianstva.

Odkiaľ pochádzate a ako ste sa dostali do Veľkej Británie?

Pochádzam zo stredného Slovenska a do Británie som sa dostal vďaka bratovi, takže som tu už mal nejaké zázemie, a zostal som tu aj pracovať.

Zohrávalo pri vašom odchode zo Slovenska nejakú rolu aj to, aká je tu situácia v oblasti LGBTI práv?

Vtedy som nad tým až tak nerozmýšľal. Skôr to bolo o tom, že ma ťahal Londýn ako veľké kozmopolitné mesto a ťahali ma kariérne možnosti. Možno tam bol aj faktor toho, že tá spoločnosť je otvorenejšia, ale nebola to tá hlavná vec.

Ako by ste opísali začiatky, keď ste si uvedomovali svoju identitu? Ako ste to prežívali, keď ste ešte boli na Slovensku?

Mnohí si myslia, že LGBTI ľudí definuje iba sexuálna alebo romantická orientácia na ľudí rovnakého pohlavia, ale je to komplexnejšie. Ako členovia LGBTI komunity si už počas detstva uvedomíme, že nezapadáme do očakávaného vzorca, a nevieme presne, prečo to tak je. Keď to zistíme, sami najprv nevieme, ako s tým narábať. Naši rovesníci sa v tých tínedžerských rokoch zaoberajú prvými láskami a my všetku energiu vynakladáme na to, aby sme si ustrážili svoje tajomstvo, zamaskovali to a ochránili si vlastnú bezpečnosť.

Niekedy ma štve, keď sa hovorí o tom, že treba ochrániť deti pred nejakou LGBTI ideológiou. Ja by som bol veľmi vďačný, keby som v tom období, keď som to potreboval, mal prístup k informáciám, vďaka ktorým by som zistil, že chyba nie je vo mne a nie som v tom sám. Namiesto toho som si to musel uvedomiť sám až neskôr. Homosexualita nie je nákazlivá. Vyrastal som v rodine s milujúcimi rodičmi, mám brata, mali sme takú istú výchovu, on nie je gej a ja áno.

Ak deťom zabránime, aby v primeranom veku zistili, že ľudia sú rôzni, neovplyvní to ich budúcu sexuálnu orientáciu, no spôsobuje to, že to citlivé obdobie prežívajú v strachu. Zákaz prístupu k vhodným informáciám o sexualite je ako zákaz prístupu k informáciám o menštruácii. Výsledok to neovplyvní, ale spôsobí to problémy. My si preto vybudujeme ochranné mechanizmy, ktoré nám v budúcnosti komplikujú nadväzovanie vzťahov. Ťažšie napríklad v nových priateľstvách ľuďom dôverujeme alebo im ukazujeme svoju zraniteľnosť. Niekedy až v dospelosti získame šancu zistiť, ktoré časti našej osobnosti sme naozaj my a ktoré sú jazvami dospievania, počas ktorého sme sa nemohli úplne otvoriť.

Ja som mal veľké šťastie. Mal som šťastné detstvo, vyrastal som v milujúcej rodine. V širokej rodine som bol obklopený strýkami, tetami, bratrancami a vždy som k nim mal blízko. V mladom veku som však zistil, že môže prísť bod, keď spoznajú moje tajomstvo a možno nebudú chcieť mať so mnou nič spoločné. Ako predprípravu som si vytváral akési vnútorné brnenie. Som však nesmierne vďačný, lebo keď tento bod prišiel, zistil som, že som sa mýlil. Aj moja najbližšia, aj širšia rodina bola akceptujúca a prijali ma. Neberiem to však ako samozrejmosť.

Aj širšie spoločenské prostredie bolo voči vám akceptujúce?

V širšom prostredí o tom asi všetci nevedeli. Ja som sa však nikdy nestretol s homofóbiou zoči-voči. Slovensko nepovažujem za homofóbnu krajinu. Myslím si, že väčšina Slovákov nás nechce diskriminovať; nechce, aby sme nemohli uzavrieť svoje zväzky; nechce, aby sme nemohli po sebe dediť alebo aby som ja prišiel o občianstvo. Bežný človek nám to nepraje. Vidím to aj z podporných správ, ktoré som dostal po zverejnení prvého článku od svojich blízkych vrátane tých, ktorí sú hlboko veriaci. Oni si uvedomujú, že štát patrí nám všetkým a všetci si zaslúžime rovnosť. Myslím si, že politici v tomto už nereprezentujú väčšinu. Nemyslím si teda, že Slováci sú homofóbni, ale keďže sa to väčšiny netýka, sú ľahostajní.

Svojho manžela ste spoznali v Anglicku?

Áno.

Ako ste vnímali rozdiely medzi Veľkou Britániou a Slovenskom v oblasti LGBTI práv a prístupu k tejto otázke?

V Británii to nie je téma. Nemusím sa zamýšľať, komu čo o sebe poviem, čo o mne vedia kolegovia. Z právneho hľadiska sme manželia ako všetci ostatní. Nemusím sa teda zamýšľať ani nad praktickými právnymi dôsledkami. Je v tom veľký rozdiel. Nežil som na Slovensku vo vzťahu, takže neviem, aké by to bolo tam, ale mám predstavu, že by to asi bolo prakticky zložitejšie.

Ako vnímali vaši priatelia a rodina, že ste uzavreli manželstvo v Británii?

Z bližšej i zo širšej rodiny som dostal obrovskú podporu. Mali sme super svadbu, na ktorej bola veľká časť mojej rodiny. Dostali sme veľa podporných správ od tých, ktorým sa nepodarilo prísť. Nemôžem sa sťažovať.

Riešili ste s rodinou či priateľmi, kedy asi bude možné uzavrieť takýto inštitút aj na Slovensku?

Išiel som do toho s vedomím, že na Slovensku to momentálne možné nie je. Potom som mal rozhovory s niektorými členmi rodiny, ktorí si možno až počas našej svadby uvedomili, aké absurdné to je, že na Slovensku sa to nedá spraviť.

So Slovenskom máte stále aktívny kontakt?

Určite áno.

Po uzavretí manželstva ste získali britské občianstvo. Boli ste si vedomý toho, že nadobudnutím tohto občianstva prídete o slovenské?

Áno, bol som si vedomý, že tá cesta bude komplikovaná. Ale z praktických dôvodov potrebujem mať britské občianstvo. Napríklad preto, aby som dostal konzulárnu pomoc od Británie, keď spolu cestujeme. Nerátam s tým, že môj manžel by dostal konzulárnu pomoc od Slovenska, keďže tam nežije a nie je slovenský občan. Okrem praktických dôvodov je Británia môj druhý domov a chcem tu mať aj ostatné práva vrátane práva voliť. Tretia rovina je praktická, lebo po brexite sa hodí mať občianstvo. Je tam síce aj možnosť settled status (status usadlíka – pozn. red.), ale to nie je garantované navždy, napríklad keď človek na nejaký čas opustí krajinu, o tento status príde.

Vy ste teda slovenským orgánom nahlásili, že ste získali britské občianstvo. Teoreticky je možnosť, že by ste to nenahlásili, a vtedy by ste o slovenské občianstvo neprišli. Porušili by ste tým zákon, ale viem si predstaviť, že niektorí ľudia to takto robia.

Určite takí sú. Slovensko nemá ako zistiť, ktorí občania nadobudli iné občianstvo. Krajiny to nezdieľajú. Je na nás, aby sme sa zachovali voči štátu úprimne a aby sme to nahlásili. Ja som to spravil.

Prečo je pre vás stále dôležité, aby ste mali slovenské občianstvo? Slovensko je na rozdiel od Británie členským štátom EÚ – bol toto váš hlavný dôvod alebo tam boli skôr citové dôvody?

Je to kombinácia týchto dôvodov. Slovensko je súčasťou Európskej únie a ako Európan chcem mať možnosť sa po Európe pohybovať, v Európe pracovať. Ale je tam aj citová väzba. Slovensko je krajina, kde som sa narodil, kde mám rodinu, priateľov, a aktívne sa zaujímam o slovenskú politiku. Kým mi nevzali občianstvo, volil som v každých voľbách. Je to moja krajina a nemyslím si, že je fér, aby mi moja krajina zobrala občianstvo bez môjho súhlasu.

Toto sa stalo tesne pred parlamentnými voľbami. Asi ste teda vnímali dosť citlivo, že ste nemohli voliť.

Určite, to bola veľká vec.

Už na začiatku ste vedeli, že pôjdete do tohto sporu a zažalujete Slovenskú republiku?

Vedel som to v podstate od začiatku, keď mi na ambasáde povedali, že prídem o občianstvo. Napriek tomu som do toho išiel, lebo som nemal inú možnosť. Tá výnimka sa na mňa vzťahuje, myslím, že mám na ňu nárok. Ja som do manželstva vstúpil na základe britských zákonov, kde je manželstvo párov rovnakého pohlavia legálne. Slovenský zákon o občianstve nehovorí, že sa tá výnimka nevzťahuje na páry rovnakého pohlavia.

O čo vám v tomto spore ide?

Má to viac úrovní. Chcem späť svoje občianstvo, lebo mi patrí. Druhá úroveň je, že by som chcel získať precedens pre iné páry, ktoré sú v mojej situácii, teda páry rovnakého pohlavia, ktoré strácajú občianstvo pre takýto diskriminačný prístup.

Viete o viacerých takýchto prípadoch?

Čítal som o nich, osobne také páry nepoznám. Zároveň viem o ľuďoch, ktorí aj pre tento faktor zvažujú, či vôbec vstúpiť do manželského zväzku. Tretia úroveň je moje presvedčenie, že nie je správne ani ústavné, aby štát odoberal občianstvo občanom proti ich vôli.

Čo povedal váš manžel na to, že ste prišli o slovenské občianstvo? Podporuje vás v tomto spore?

Podporuje ma on aj širšia rodina a známi aj na Slovensku. Vidia, že je to absurdná situácia, a nerozumejú, prečo sa v roku 2024 štát zachová takýmto spiatočníckym spôsobom.

Váš advokát János Fiala-Butora hovorí, že sa tento prípad môže skončiť aj zmenou zákona o štátnom občianstve tak, že sa občianstvo nebude odoberať ľuďom, ktorí získajú druhý pas. Nie je to príliš optimistické očakávanie?

Neviem to posúdiť, nie som právnik, ale verím pánovi Fialovi-Butorovi, lebo je to špičkový expert a zároveň je to jeden z najzásadovejších a najempatickejších ľudí, akých som kedy stretol. Ako ženatý muž sa do môjho prípadu pustil, hoci sa ho tento problém netýka, má empatiu a rozumie, že práva jednej menšiny sú právami nás všetkých. Viem, že tento zákon bol pôvodne namierený proti maďarskej komunite na Slovensku. Myslím si, že je to neakceptovateľné. Ak by súčasťou môjho úspechu bolo aj to, že by slovenskí Maďari mohli získať občianstvo Maďarska bez toho, aby tam museli žiť, pretože je to krajina, na ktorú majú citové väzby, bola by to dobrá vec.

Zostaňme ešte pri LGBTI právach. Ako vnímate, že takúto vec, ktorou sa ľudia v heterosexuálnom manželstve nemusia vôbec zaoberať, vy musíte riešiť súdnou cestou?

Slovensko je súčasťou inštitúcií, v ktorých sa napriek neumožneniu zväzkov párov rovnakého pohlavia zaviazalo nediskriminovať ich v konkrétnych životných situáciách. Mnohé tie práva teda už aj máme, ale nie je správne, aby sme v každej jednej životnej situácii museli chodiť na súdy, aby sme si ich vydobyli. Slovensko, samozrejme, potrebuje uznať zväzky párov rovnakého pohlavia a bodka. Jediný v krátkodobom horizonte realistický spôsob, ako sa tam dostať, je uznanie našich zväzkov na európskej úrovni. Už teraz vidíme, že Slovensko prichádza o investície a talent, pretože neuznáva tieto zväzky, čo je v rozpore s princípom voľného pohybu. To je pre Slovensko dlhodobo neudržateľná situácia. Dozrel čas na to, aby sme ako krajina, ale aj ako kontinent poskytli rovnosť všetkým párom.

Na Slovensku sú však ešte aj registrované partnerstvá pre veľkú časť politickej reprezentácie nepredstaviteľné a polarizujú spoločnosť. Zdá sa, že od zavedenia manželstiev párov rovnakého pohlavia sme politicky veľmi ďaleko.

Politicky áno, ale práve preto vidím rozdiel v tom, ako to vníma politika a ako spoločnosť. Nemôžeme sa spoliehať na empatiu majority, keďže tá sa za 30 rokov vôbec nepretavila do konkrétnych výsledkov, dokonca ani po dvojnásobnej vražde. Je to výhodná téma pre politikov, pretože sme ľahký terč. Očierňovanie a zosmiešňovanie nás ako komunity je zakrývaním toho, že politici nemajú čo ponúknuť, prípadne potrebujú niečo zakryť.

Počúvame argument, že sú aj dôležitejšie témy, napríklad socioekonomické. Po tridsiatich rokoch je však Slovensko v životnej úrovni na chvoste EÚ. Tie témy sa pritom navzájom nevylučujú. Na to, aby sme na Slovensku dosiahli rovnosť, nepotrebujeme ani rozpočet, ani dotácie, ani eurofondy. My nechceme ani moc, ani výhody, ani peniaze, chceme len tri veci: rovnosť, rovnosť a rovnosť. To by sa dalo vyriešiť jednoduchým hlasovaním v parlamente, na čo stačí trošku menej ľahostajnosti a trošku viac dobrej vôle. A to je práve to, čo chýba. V Británii bolo manželstvo párov rovnakého pohlavia uzákonené pred desiatimi rokmi. V roku 2013 bola podpora tohto inštitútu 55 percent, dnes je to zhruba 80 percent a vôbec to nie je téma.

Zároveň musím povedať, že za 30 rokov som nepočul žiadny pádny argument proti rovnosti. Na Slovensku sa napríklad často odvoláva na to, ako definuje manželstvo cirkev. Ja si myslím, že je legitímne, ak cirkev definuje manželstvo ako zväzok muža a ženy, lebo cirkev má svoje pravidlá, ktoré jej členovia musia rešpektovať. Cirkev však napríklad neumožňuje manželstvo ani rozvedeným ľuďom, no o tom nikto v súvislosti s civilným manželstvom nedebatuje. Používame dvojaký meter podľa toho, ako nám to vyhovuje. Podobné argumenty počúvame v súvislosti so zámerom plodiť deti ako predpokladom manželstva, ktoré takto zaručuje prežitie národa. Keďže sexuálna orientácia sa neprispôsobuje aktuálnej legislatíve a manželstvo umožňujeme bez ohľadu na schopnosť splodiť dieťa, považujem tieto argumenty za nedotiahnuté a intelektuálne lenivé.

Ako zväzok muža a ženy však manželstvo definuje aj slovenská ústava.

Manželstvo je síce takto definované na úrovni ústavy, ale Slovensko nemôže v praktických prípadoch diskriminovať páry rovnakého pohlavia, ktoré žijú v manželstve. Toto je môj prípad. V Maďarsku, Česku a takmer všetkých rozvinutých krajinách existuje registrované partnerstvo, ktoré s výnimkou adopcie detí zaručuje asi všetky ostatné práva, a nezrútil sa tam svet. Uznanie nášho zväzku, ktoré nám prinesie praktické výsledky, je cesta, ktorou treba ísť.

Myslím si však, že výsledok prinesie až riešenie na európskej úrovni. Aj po dvojnásobnej vražde sa totiž slovenskí politici zmohli iba na to, aby nám ponúkli inštitút dôverníka, ktorý považujem za zlý žart. Najprv by sme sa teda mali sústrediť na tú praktickú úroveň. Myslím si, že aj verejná mienka sa pomaly posúva a časom sa tam dostaneme, je len škoda, že musíme prechádzať cez tieto problémy. Tú dôstojnosť, ktorú zaručuje inštitút manželstva, si však zaslúžime. Nie je férové, aby o ľudských právach menšiny rozhodovala väčšina, ktorej sa aj tak netýkajú, Predstavte si, že by sa v 90. rokoch konalo referendum o právach maďarskej menšiny na Slovensku – bojím sa čo i len si predstaviť výsledok. Ale o našich právach sa takto rozhoduje stále.

Aj štátne občianstvo je na Slovensku citlivá téma, ktorú politici živia. V predchádzajúcom volebnom období zákon zmenili iba tak, že o druhé občianstvo neprídete, ak v krajine, ktorej občianstvo ste nadobudli, žijete aspoň päť rokov. Hlavný princíp v zákone však zachovali a dvojaké občianstvo v princípe neumožňujeme. Zdá sa teda, že aj časť druhého politického spektra je proti zmene v tejto oblasti.

Čo sa týka zákazu dvojakého občianstva, ten zákon bol jasne namierený proti slovenským Maďarom. Maďarská komunita nie je na Slovensku komunita prisťahovalcov a hostí, ktorí sem prišli a od ktorých by sme mali čakať asimiláciu. Toto je aj ich krajina a štát by mal robiť všetko pre to, aby si slovenskí Maďari k nemu vytvorili úprimný vzťah ako k svojej vlasti, k svojmu štátu bez nutnosti robiť kompromisy v súvislosti so svojou vlastnou identitou či rozvojom kultúry a jazyka, ktoré by mali byť rovnakou súčasťou Slovenskej republiky ako slovenská kultúra a jazyk.

Štát sa na jednej strane správa k slovenským Maďarom ako macocha a na druhej strane ako žiarlivý manžel, pretože ak nadobudnú občianstvo Maďarska, tak im to slovenské chce odobrať. Politici nerozumejú, že ich identita je komplexnejšia, než si vedia predstaviť, a je celkom legitímne, aby mali väzby na Maďarsko. Slovensko má na to, aby ako sebavedomý a suverénny štát uznávalo práva všetkých svojich menšín a komunít. Krajiny, ktoré si uvedomili dôležitosť svojich menšín, ako Kanada, Španielsko či Švajčiarsko, berú rozmanitosť ako silu.

Bývalý štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Martin Klus pred niekoľkými rokmi povedal, že s dvojakým štátnym občianstvom je aj taký problém, že ak Maďarsko bude rozdávať svoje pasy na južnom Slovensku, môže to pripomínať Rusko, ktoré robilo to isté a na základe princípu ochrany menšín začalo vojenskú agresiu. Ako vnímate tento argument?

Rozumiem mu, ale nesúhlasím s ním. Maďarsko nie je jediná krajina, ktorá dáva občianstvo na základe pôvodu alebo etnického princípu. Ak by sa štát skôr zachoval tak, že slovenským Maďarom ponúkne inklúziu do spoločnosti, tým by ich motivoval, aby mali lepší vzťah k Slovenskej republike. Zároveň si myslím, že slovenskí Maďari sú v skutočnosti lojálni občania Slovenskej republiky, pretože keby neboli, maďarské občianstvo by už nadobudli a bolo by im jedno, že slovenské stratia. Slovenským Maďarom záleží na tom, aby mali slovenské občianstvo. Myslím si, že maďarské občianstvo má skôr symbolickú rovinu, pretože na Maďarsko majú citovú a historickú väzbu, čo je podľa mňa úplne legitímne.

Sú také názory, že jednotlivé menšiny by sa mali k sebe správať ako spojenci. Aj v rámci maďarskej komunity sú však takí, podľa ktorých sa práva LGBTI ľudí nemajú miešať s právami národnostných menšín. V súčasnej politickej reprezentácii maďarskej menšiny sú tieto hlasy dosť výrazné.

Ja tam vidím paralely. Každý človek má komplexnú identitu a každý sme v niečom vo väčšine a v inom v menšine. Ide o to, aby sme sa vedeli vcítiť do pozície toho druhého. Tak ako Maďari na Slovensku nie sú hostia a prisťahovalci, tak ani my ako LGBTI komunita sme neprišli z Marsu alebo Bruselu. My sme sa tu narodili, vyrástli a chceme mať možnosti žiť tu bez toho, aby sme robili kompromisy o vlastnej identite.

Mám dojem, že aj členovia maďarskej komunity sa do istej miery cítia majoritou nevidení, maximálne ticho tolerovaní, no nie plne akceptovaní. Rovnosť nedosiahneme tým, že vyhlásime, že veď sme si pred zákonom všetci rovní. Rovnosť dosiahneme, ak budeme spoznávať a akceptovať špecifiká danej skupiny a vytvoríme podmienky, v ktorej bude môcť daná komunita prekvitať. Spolu môžeme dosiahnuť viac, pretože tieto problémy sa často prekrývajú.

Zároveň sa o Maďaroch dlhodobo hovorilo, že politicky vždy stáli na tej správnej strane. V posledných dvoje voľbách došlo možno v tejto oblasti k prekvapeniu. Ja však vôbec nie som prekvapený. Maďari za ten politický kapitál, ktorý venovali tej správnej strane, nedostali v podstate nič. Čo sa týka jazykového zákona alebo územnoprávneho delenia, štát im nevytvára podmienky, aby ako kultúrno-etnická menšina v dlhodobom horizonte v podstate vôbec prežili. Túto frustráciu chápem a mrzí ma to.

Zároveň ma však hnevá, ak vidím, že maďarských voličov oslovujú politici, ktorí prednedávnom zákaz dvojakého občianstva sami schválili alebo obviňovali Hedvigu Malinovú a teraz sa im prihovárajú bez toho, aby tieto chyby napravili alebo vôbec len uznali, že sa stali. Mrzí ma aj to, že v samotnej maďarskej reprezentácii je element, ktorý možno na zakrývanie neúspechov nachádza zástupné témy, pričom jednou z nich sme my. To, že chcú zamaskovať svoj vlastný neúspech a do istej miery aj politickú neschopnosť dosiahnuť pokrok v národnostno-menšinových právach tým, že budú ponižovať našu skupinu a démonizovať dúhovú vlajku, je smutné. Nemyslím si, že toto prináša maďarskej komunite nejaký posun.

Vy sa aktívne zaujímate o maďarskú kultúru a jazyk. Odkiaľ pochádza tento váš vzťah k maďarskej kultúre?

Asi už odmalička. Raz sme išli na dovolenku do Chorvátska cez Budapešť a to mesto na mňa mimoriadne zapôsobilo. Vtedy sa zrodila láska na prvý pohľad. Keď sme sa vrátili na Slovensko, kúpil som si knihu Maďarčina pre samoukov a odvtedy s ňou zápasím. Najmä v posledných rokoch sa snažím udržiavať si kontakt s maďarčinou, počúvam podcasty a čítam knihy a články aj v tomto jazyku.