Nemal rád Petržalku, dnes mení názory iných (+fotogaléria)

Platí, že kto niekde strávi detstvo, daný priestor vníma pozitívnejšie ako tí, čo ho vidia len zvonku?

Zrejme áno, hoci človek, ktorý sa narodil a vyrastal v Petržalke, vlastne nemal na výber. Počas detstva som však nijako neriešil, kde žijem. Pamätám si najmä to, že v 80. rokoch to bolo len jedno obrovské stavenisko bez zelene, pričom našimi ihriskami boli iba jamy a poskladané panely. Dnes je všetko úplne inak.

Okrem toho som nebol čisté sídliskové dieťa, lebo v lete sme vždy odchádzali na chatu k starým rodičom. Od Petržalky som bol teda dva mesiace v roku oslobodený a neraz som ľutoval decká, ktoré museli ostať na vyprahnutom stavenisku.

Vnímali ste v 90. rokoch, že Petržalka sa začala považovať za miesto so zvýšenou kriminalitou a nedobrou povesťou?

Vždy som to počul iba z druhej ruky alebo som sa o tom dočítal v novinách. Možno tomu pomohlo aj to, že som chodieval do školy priamo v meste. Okrem toho som tancoval vo folklórnom súbore, voľný čas som teda netrávil na ulici.

Pravdou však je, že kým náš panelák patril k tým slušnejším, hneď vo vedľajšom pôsobili aj rôzne živly. Bežne tam dokonca horievali pivnice.

Rozhodli ste sa zmeniť pohľad ľudí na Petržalku a napísať knihu, ktorá slúži ako jej sprievodca. Prečo?

Počas štúdia fotografie som si hľadal svoju tému. Vo veku asi 20 rokov som si navyše náhle začal uvedomovať, kde to vlastne žijem. Z Petržalky som zrazu mával doslova depresívne pocity.

Po večeroch som prichádzal domov, hľadel na 12-poschodový dom, v ktorom žili stovky ľudí, pričom sa ani nepoznali, a celé mi to pripadalo čudné. Potreboval som sa s tým nejako vnútorne vyrovnať, a tak som sa snažil preniknúť do podstaty celého sídliska.

Samotná kniha však má viac rovín, ide aj o súpis pamiatok, historických budov a umeleckých diel, pričom som ich začal fotiť už v čase, keď som získal prvý malý digitálny aparát.

Doma sa mi tak začali zhromažďovať obrázky, ktoré ukazovali staré mozaiky, reliéfy, všetko možné. Logicky mi potom napadlo ísť ďalej a skúsiť to dať všetko dohromady ako sprievodcu mestskou časťou. Petržalku v podstate neospevujem, čitateľovi knihy iba ponúkam fakty, aby si mohol urobiť vlastný názor. Neklamme si, na svete sú aj oveľa horšie sídliská.

V knihe je aj množstvo historických fotografií, trebárs domov, ktoré padli za obeť výstavbe.

Zháňanie historických materiálov prišlo až v druhej fáze, keď som už vedel, že súčasnosť treba nejako prepojiť s minulosťou. Dostal som sa k mnohým starým pohľadniciam, obrázkom v rôznych archívoch, veľa mi ukázali starí Petržalčania, viacerí ľudia mi tiež pomohli s opísaním histórie rôznych zaujímavostí.

Fungujú ešte starí Petržalčania ako súdržná komunita?

Jasné, starí Petržalčania, ktorí si ešte pamätajú pôvodnú dedinskú zástavbu, majú dokonca vlastnú facebookovú skupinu. Počas prípravy knihy som komunikoval s viacerými z nich, ich pomoc bola nesmierne dôležitá.

Ako vnímajú, že z ich rodiska sa stala paneláková džungľa?

Hrozne, dodnes sa s tým nevedia vyrovnať. Pre nich sú všetky tieto spomienky vecou nostalgie, ktorej sa už nezbavia po celý život. Musím však priznať, že s niektorými sa dá len pomerne ťažko debatovať.

Prečo?

Lebo ja už som pre nich napríklad nový Petržalčan, pôvodnú dedinu som nezažil, a keď vyšlo prvé vydanie mojej knihy, strhla sa medzi nimi veľká debata.

Históriu som totiž vtedy veľmi neriešil a oni sú mimoriadne citliví na akékoľvek faktografické nepresnosti. Keďže sa tam nejaké drobné vyskytli, hneď ma začali napádať, že mladý „prišelec“ chce zarobiť na ich rodisku.

Čo sa vie o začiatkoch osídlenia dnešnej Petržalky?

Keďže ide o územie vnútrozemskej delty Dunaja, je jasné, že bolo len veľmi ťažko obývateľné. Neustále sa tam opakovali záplavy, podložie teda nebolo vhodné ani len na poľnohospodárstvo. Nakoniec sa podarilo osídliť aspoň úzky pás územia.

Prvá zmienka o osídlení pochádza z darovacej listiny kráľa Ondreja II. z roku 1225, kde sa píše o osade s menom Flözendorf. Spomína sa tam aj územie, na ktorom sa kedysi nachádzali obydlia bojovného kočovného kmeňa Pečenehov. Tí tu pôsobili ako ochrancovia hraníc, tvorených riekou Dunaj.

Výraznejšiemu rozvoju pomohlo až odstavenie a zanesenie niektorých ramien Dunaja v 18. storočí plus vybudovanie mosta cez rieku v roku 1890 či sprevádzkovanie železničného spojenia s Viedňou v roku 1914. Všetky tieto momenty výrazne pomohli rozmachu do tej podoby, v akej sme Petržalku poznali ešte pred pár desaťročiami.

Počas druhej svetovej vojny mal v Petržalke fungovať pracovný tábor pre Židov, takzvaný Lager Engerau.

Áno, zväčša bol určených pre maďarských Židov či politických väzňov a začal fungovať v roku 1944, keď na petržalskú stanicu dorazil transport s takmer 2000 väzňami, ktorých mali nasadiť na nútené práce.

Nebol to však typický koncentračný tábor, teda oplotený objekt, ako ho poznáme z iných oblastí, fungovalo to tak, že obete ubytovali v rôznych objektoch po celej Petržalke vrátane podkroví, pivníc, stodôl, statkov, fabrík. Viacerí väzni boli aj v Leberfingeri, ktorý vtedy fungoval ako zájazdný hostinec so stajňami pre zvieratá. Židov ubytovali práve v nich.

Kde pracovali?

Na budovaní juhovýchodného valu, ktorý Nemci stavali, a tiež vo fabrike pri Bergu. Šialené podmienky, zlá hygiena, minimálne dávky potravín, ale najmä brutalita dozorcov spôsobili, že do marca 1945 zomrelo alebo bolo zavraždených asi 500 ľudí.

Keď sa blížili Rusi, väzni mali byť presunutí do koncentračného tábora Mauthausen.

Áno, Nemci sa rozhodli evakuovať ich a nariadili pochod smrti pre 1500 väzňov v noci z 29. na 30. marca 1945. Cieľom bol 18 kilometrov vzdialený Deutsch-Altenburg, kde mali byť všetci nalodení a odvezení do klasického koncentráku.

Asi 100 ľudí však pochod neprežilo, buď zomreli na následky vyčerpania, ktoré sa ihneď trestalo zastrelením, alebo v dôsledku brutality dozorcov. Pre mnohých však bol nakoniec konečnou zastávkou práve Mauthausen.

Našli sa v Petržalke aj masové hroby z tohto obdobia?

Po oslobodení Petržalky sa pri jednom z cintorínov našlo päť masových hrobov so 460 telami. Identifikovať sa podarilo menej ako 50 z nich. Obete boli zväčša zastrelené, iné dokonca pochované zaživa.

Po vojne sa vo Viedni uskutočnili súdy, ktoré mali priniesť tresty pre vinníkov. Niektorým fašistom sa však z toho podarilo vyvliecť, napríklad šéfovi petržalského gestapa Antonovi Hartgasserovi. Vinu mu totiž nedokázali.

V roku 1938 bol v Petržalke aj Hitler, známa je jeho fotografia z Aucafe, na ktorej ďalekohľadom pozerá na druhú stranu Dunaja. Čo tam robil?

Prišiel si omrknúť novú súčasť Nemeckej ríše, keďže Petržalka aj s Devínom boli v tom roku anektované. Zaujímal ho ucelený systém opevnenia, ktorý sme v 30. rokoch vybudovali práve proti Nemcom a ktorý sa oblúkom ťahal od mosta Lafranconi až po dunajský breh oproti Slovnaftu. Ten systém bol jedinečný aj na európske pomery a Nemci ho nakoniec získali bez boja.

Čím je dnes Petržalka?

Kedysi v nej žili Bulhari, Chorváti, Maďari, Nemci, Rakúšania, Slováci, Židia, všetci pokope a pomiešaní, šlo teda o výrazný multikultúrny priestor. Dnes je domovom pre minimálne 110-tisíc ľudí, ktorý sa za posledné desaťročia výrazne zmenil k lepšiemu.

Zo staveniska sa táto mestská časť premenila na normálny priestor so zeleňou a slušnou infraštruktúrou, pričom ide síce o obrovské, ale zároveň stále relatívne kompaktné územie.

Dostupnosť do mesta je výborná, ide len o pár minút, ľudia z Dúbravky ju majú rozhodne horšiu. Rovnako blízko sú nádherné oddychové zóny. Keď vyjdem z domu, o päť minút som v lužných lesoch, na hrádzi, pri rieke či jazerách, alebo na petržalskom korze, čo je peší aj cyklistický chodník, ktorý spája Staré Mesto cez most SNP s petržalskou železničnou stanicou, pričom dnes je už napojený aj na cyklotrasy v Rakúsku.

Všimol som si jeden zaujímavý trend – na Petržalku dnes nedá dopustiť ani mnoho ľudí, ktorí sa do nej prisťahovali relatívne nedávno. Tvrdia, že sa v nej býva výborne. Negatívne názory z 80. a 90. rokov sa už teda objektívne vytrácajú.

Že sa pôvodná dedina výrazne zmení, naznačila už urbanistická súťaž v roku 1966, do ktorej sa zapojilo 310 účastníkov z 28 krajín. Vo finále bolo 18 návrhov, víťaza však nevybrali, nakoniec bol riešením poverený Stavoprojekt a architekti Talaš s Chovancom. Bolo však správne zbúrať dedinu, ktorá mala po vzniku Československa viac obyvateľov ako Lučenec, Poprad či Zvolen, a postaviť miesto nej sídlisko? Nemohlo stáť inde?

Ani nie, keďže iným smerom už stáli rakúske hranice. Nemôžem však ani nahlas povedať, že to bolo správne, veď by ma starí Petržalčania zbombardovali. (smiech) Keď sa však buduje trebárs priehrada, tiež sa musia zaplaviť niektoré obce. Niekedy sa asi inak nedá.

Povedzme, že pôvodnú dedinu by nechali a obytnú zónu by postavili až za ňou. Bolo by to lepšie? Neviem, nie som na to odborník, ale nezdá sa mi to. Stavoprojekt to však nakoniec dostal robiť v podstate po politickej linke, keďže prišiel rok 1968 a následná normalizácia.

Smeroval som k tomu, či nešlo o podobné barbarstvo ako pri zbúraní Podhradia kvôli mostu SNP.

Samozrejme, že pre pôvodných obyvateľov šlo o neskutočné barbarstvo, veď nikto by nebol rád, keby mu zbúrali bydlisko, kde strávil celý život, a šupli ho do paneláku. To obdobie vysťahovania muselo byť brutálne, niektorých ľudí vynášali aj s posteľami, tak urputne sa tomu bránili.

Zrejme to však bolo nevyhnutné, Bratislava sa musela nejako rozrastať a týmto smerom to bolo najlogickejšie, preto sa v roku 1973 nakoniec začalo s výstavbou.

Problém vidím skôr v inom – že Petržalka sa nikdy nevybudovala tak, ako to stálo v pláne. Pôvodne to bolo celé myslené inak, severná časť mala byť súčasťou bratislavského centra, na ktorú mala byť napojená centrálna dopravná tepna. Navyše padol aj pokyn stavať čo najrýchlejšie a najlacnejšie, čiže kvalita bola druhoradá.

Čo sa stalo so známym lunaparkom na Tyršovom nábreží?

Po poslednom zaplavení vodou zhrdzavel, definitívne skončil v roku 2003. Chátral však už dlho, nik doň neinvestoval, atrakcie sa nijako nemenili. Od konca 19. storočia tam však fungoval ešte aj iný lunapark, nachádzal sa na mieste dnešného Auparku a nazývali ho Prater. Na Tyršovo nábrežie ho presunuli až v 50. rokoch 20. storočia. Nebolo to práve najšťastnejšie miesto, keďže ide o záplavovú zónu.

Knihu ste sa rozhodli vydať aj s pomocou budúcich čitateľov. Pomohli?

Rozhodne áno, vybralo sa až 200 percent sumy potrebnej na vydanie. Tí, čo prispeli minimálnou stavenou sumou, dostali knihu. Tí, čo dali viac, dostali okrem knihy aj moju fotografiu Petržalky, ďalší zase cyklistický, peší alebo automobilový výlet po Petržalke s tým, že som im robil sprievodcu. Všetko záviselo od výšky príspevku.

Kam by ste ma vzali, keby som chcel spoznať Petržalku inak?

Na kultúru, keďže to tam relatívne slušne žije divadlom aj koncertmi. Je toho teda veľmi veľa, špeciálne trasy by som vedel urobiť nielen tým, čo sa zaujímajú o umenie či kultúru, ale aj o históriu.

Zaujímavé sú nepochybne bunkre, ktoré zostali z unikátneho systému opevnenia, budovaného v 30. rokoch 20. storočia proti nemeckej hrozbe. Pred pár rokmi sa bunkrov chopili dobrovoľníci a začali ich rekonštruovať. Tri z nich už v podstate fungujú ako múzeá, stačí si tam dohodnúť prehliadku.

Čo umenie v uliciach?

Umeleckých diel je v Petržalke veľa, lebo pri jej výstavbe platilo pravidlo, že 1,5 až 2 percentá z ceny stavby museli byť investované do umeleckého dotvorenia. Preto v tejto mestskej časti vzniklo toľko mozaík, reliéfov aj sôch. Žiaľ, mnohé časom zmizli.

Sochy tam však majú renomovaní slovenskí tvorcovia ako Vladimír Havrilla, Peter Roller, a hoci by každý čakal skôr nejaký socialistický realizmus, nie je to tak. V tomto duchu sú v Petržalke postavené možno tri sochy, zvyšok sú moderné a progresívne diela.

Na parkovisku pred Múzeom školstva a pedagogiky na Hálovej ulici sa nachádza plastbetónová plastika Stretnutie od Emila Venkova z roku 1990, neďaleko nej stojí hliníková plastika Ikaros od toho istého autora. Zaujímavé sú kovové plastiky od Jána Korkoša, ktoré zdobili priestory pred štyrmi základnými školami v časti Háje, z ktorých sa však dodnes zachovali iba dve. Dve z nich odcudzili a pravdepodobne skončili v zberných surovinách.

Spomeniem aj Jozefa Jankoviča, ktorý mal v Petržalke dve diela, nezachovalo sa však ani jedno, časom zmizla aj socha Andreja Rudavského. Zaujímavým umelcom je Juraj Mihalík, o ktorom sa u nás veľa nevie, po svete sa však preslávil svojou keramikou. V Petržalke mal zaujímavý reliéf, lenže asi pred rokom a pol ho pri zatepľovaní paneláka odstránili.

Predpokladám, že mozaiky tiež miznú najmä kvôli zatepľovaniu.

Jasné, ľudí to až tak nezaujíma, chcú mať, celkom logicky, najmä nižšie náklady na vykurovanie. V roku 2014 zmizla napríklad mozaika na Námestí hraničiarov, ale zaujímavé je, že ju nik nezničil. Pod zateplením teda existuje, len nie je viditeľná. Možno po desiatkach rokov, ak tie paneláky ešte budú stáť, tieto diela nanovo objavia novodobí archeológovia.

Strácajú sa už aj monumentálne maľby, ktoré boli umiestnené na 12-poschodových domoch. V tej šedi pekne spĺňali funkciu orientačných bodov. Ak sa nemýlim, zo siedmich ostala už len jedna – monumentálna maľba Mier od Jozefa Porubčina na Osuského ulici pri Dome kultúry Zrkadlový háj, s ktorým som sa aj viackrát stretol.

Pôjdeme ešte niekedy električkou z Petržalky do Viedne?

Otázne je, či ňou vôbec pôjdeme aspoň zo „Šafka“ na koniec Petržalky. Viedenská električka však bola v každom prípade fenoménom, hoci nešlo o klasickú električku. Tak fungovala len v mestských častiach Bratislavy a Viedne, medzi mestami ju však ťahal vlakový rušeň, čiže šlo v podstate o klasické vlakové spojenie.

Fungovalo od roku 1914, pričom s touto myšlienkou prišiel ešte v roku 1898 inžinier Jozef Tauber z Viedne. Električky sa vyrobili v Budapešti vo fabrike Ganz a boli konštruované tak, aby zvládali prevádzku v električkovej aj vo vlakovej doprave.

Jednokoľajná trať mala okolo 70 kilometrov, cesta trvala 2 až 2,5 hodiny. Len za prvý rok prevádzky sa prepravili až tri milióny cestujúcich, medzi nimi aj viaceré urodzené hlavy vtedajšej monarchie. Po jej rozpade sa premávka na istý čas prerušila, od mája 1920 sa však obnovila s tým, že pribudla colná a pasová kontrola. Všetko ukončila druhá svetová vojna.

Zachovalo sa z nej niečo?

Ani nie, len pri hraničnom priechode Berg ostali podvaly bez koľajníc a návestidlo. Ostalo aj depo, v ktorom prepriahali vozne, a bývalá stanica Kopčany, z ktorej je dnes obytný dom.

Ako bola pre Petržalku dôležitá priemyselná zóna?

Mimoriadne, lebo priamo súvisela s jej rozvojom. V 30. rokoch 20. storočia sa tam vo veľkom začali budovať priemyselné prevádzky, čo súviselo tak so železničným, ako aj s lodným spojením po Dunaji. Zväčša šlo o rakúske firmy, ktoré tam našli dostupnú a lacnú pracovnú silu. Vtedy prudko rástol aj počet obyvateľov. Bola tam píla, smaltovňa, tehelňa, všetko však už zaniklo.

Čo hovoríte na Aupark a samotnú vežu?

Aupark Tower je veľký „prúser“. Nedávno som potreboval do knihy odfotiť Most SNP z hradu a nedalo sa to, lebo ten škaredý kolík tam neustále vyčnieval. Ide o veľmi nevhodné umiestnenie.

Na mieste Auparku ako takého si viem rozhodne predstaviť aj niečo iné, nebolo naň zvolené najšťastnejšie miesto. To už ani nehovorím o tom, že jeho predok je smerovaný k ďalšej nešťastnej jazve – diaľnici, pričom zadná časť s rúrami a so vzduchotechnikou je otočená k Sadu Janka Kráľa. V tej historickej časti to pôsobí ako päsť na oko.

Prečo je diaľnica nešťastná?

Lebo kompletne presekáva Petržalku, doslova ju odrezáva od mesta. Do mesta chodím na bicykli, a kým prejdem všetky tie nadjazdy, je to hrozné. Severná časť Petržalky predsa bola v pôvodných podmienkach definovaná ako predĺženie centra Bratislavy. Diaľnica to navždy znemožnila a rozčuľujú sa nad tým aj architekti, s ktorými som hovoril. Tí mi spomínali oveľa elegantnejšie riešenia diaľnice tak, aby neškodila.

V pôvodných plánoch mala byť táto časť diaľnice zapustená pod terénom, ale názor niektorých odborníkov je taký, že diaľnica tadiaľto vôbec nemusela viesť, keby sa najskôr vybudoval takzvaný nultý bratislavský obchvat.

Incheba?

Robil ju ten istý architekt ako Slovenskú národnú galériu, teda Vladimír Dedeček. A tak, ako sa podľa pôvodných návrhov nezrealizovala galéria, čím na to doplatila, rovnako sa nedostavala ani Incheba. Podľa pôvodných plánov malo ísť o rozsiahly komplex, ktorý zahŕňal dokonca prístav na Dunaji.

Dostihová dráha?

Pre Petržalku má svoj dlhodobý význam, pre dostihový šport je dôležitá aj v stredoeurópskom kontexte. Prvý dostihový klub inak vznikol už v roku 1839. Pôvodná dráha sa v rokoch 1902 až 1933 nachádzala na mieste dnešného obchodu TPD, potom ju rozparcelovali na záhrady. Dnešná dráha sa otvorila v roku 1960, roky však nemala dostatočnú úroveň a druhý dych chytila až s výstavbou sídliska.

Sad Janka Kráľa je najstarším verejným parkom v strednej Európe, vznikol pred 240 rokmi. Ide však o lukratívny pozemok a také sú tu vždy v ohrození. Nezastavajú ho?

Predtým tam bol lužný les. Pod vplyvom barokového klasicizmu mal park neskôr tvar osemramennej hviezdice, dnešnú podobu má od roku 1839. Pre domácich, ale aj Viedenčanov to v podstate vždy bola mimoriadne dôležitá oddychová zóna, čo súviselo aj s prítomnosťou nábrežia. Bolo tam totiž množstvo tenisových kurtov a iných ihrísk.

V roku 1968, keď sem prišli vojská Varšavskej zmluvy, bol nimi park poškodený, lebo sa v ňom utáborili. Odvtedy sa znovu upravoval a dnes v ňom dokonca rastú aj exotické dreviny ako ginkgo, maklura či metasekvoja. Výnimočné sú aj 200-ročné platany s obvodom kmeňov až šesť metrov.

Rozhodne ide o dôležitú časť Petržalky a považujem za hrozné, že z východnej strany je opakovane ohrozované výstavbou. Niektorí si s devastáciou lukratívnych území nedajú pokoj. Snáď sa im to však nikdy nepodarí. V Petržalke totiž stále sú osobité miesta, ktoré majú svoje genius loci a historické opodstatnenie, čo by malo byť pri budúcich zásahoch zohľadňované.