Primátor Tirany: Rodičov naše nápady neoslovili, tak sme sa zamerali na mestské plánovanie pre deti

Erion Veliaj bol v máji 2023 tretíkrát zvolený za primátora Tirany. Počas jeho mandátu mesto vysadilo viac ako milión stromov a začalo spolupracovať s neziskovkou Qendra Marrëdhënie (Centrum vzťahov), ktorá pomáha mestským plánovačom a samosprávam zohľadňovať najnovšie poznatky z výskumov o detskom vývoji.

Jej riaditeľ, architekt Simon Battisti, spolupracuje aj s Metropolitným inštitútom Bratislavy na projekte Mesto pre deti a je zároveň kurátorom májovej medzinárodnej konferencie Start with Children, na ktorej vystúpi aj Veliaj.

V rozhovore hovorí:

• kde začať, keď nič nefunguje;
• prečo sú v Tirane pravidelné protesty;
• prečo Tirana začala pri mestskom plánovaní priorizovať deti;
• o vytváraní bezpečných priestorov bez zvyšovania počtu policajtov.

Čo boli vaše priority, keď ste sa v roku 2015 stali primátorom Tirany?

Začnem anekdotou, ktorá je v skutočnosti skutočný príbeh. V rokoch 2013 až 2015 som pôsobil vo vláde ako minister práce a sociálnych vecí. Ako najmladší minister vo vláde som mal na starosti dôchodkovú reformu.

Vtip bol v tom, že dôchodkovú reformu dali najmladšiemu, pretože keďže je od dôchodku najďalej, tak nebude myslieť na svoj dôchodok, ale na záchranu systému.

Vo vláde sme urobili niekoľko ďalších dobrých vecí, napríklad sme otvorili komunistické spisy. Podarilo sa nám aj niekoľko zásahov na trhu práce ako otvorenie úradov práce a reaktivácia odborného vzdelávania pre pracovné miesta v krajine, kde súkromné univerzity rozdávali diplomy a každý taxikár bol právnik a každý majiteľ pizzerie ekonóm.

Počas tých dvoch rokov ma každý deň pri ceste do práce a domov rozčuľovala nefunkčná mestská hodinová veža, ktorú predchádzajúci primátor počas svojho štvorročného mandátu nedokázal opraviť. Keď sa ľudia pýtali, prečo zvažujem odchod z vládneho kabinetu, vtipkoval som, že nechcem žiť v meste, ktoré sa zaseklo v čase, a to doslova, aj obrazne.

V tom čase ste otvorili noviny a čítali, že niekto počas prechádzky hlavným bulvárom spadol do kanála, ktorému chýbal poklop. Mesto lemovali hromady odpadu, časti centra vyzerali ako favela. Turistický priemysel bol ako zlý vtip. Teraz mám pre masy turistov pomaly problém dostať sa zo svojej kancelárie.

Kvôli našim ambíciám dostať sa do EÚ sme zrenovovali väznice, dostali nové krásne budovy, knižnice, internet a bežecké trate. Vyzerali lepšie ako naše školy a škôlky, ktoré boli zanedbané, pretože deti nevolia a neplatia dane.

Odniekiaľ musíte začať. A otázka znela, kde začať, keď je všetko zle? Samozrejme, začnete s opravou hodinovej veže a poviete, že odteraz mesto nestratí ani sekundu.

Po tomto symbolickom kroku sme začali so systémovými reformami. Rozhodli sme sa teda začať najskôr škôlkami a školami. Niektorí ľudia nechápali prečo, veď deti nevolia a neplatia dane. Ale podľa mňa sa môžete sústrediť buď na budúce voľby, alebo budúcu generáciu.

Stavil som na to, že ak urobíme niečo netradičné a zameriame sa na deti ako na agentov zmeny, ako na radikálnych revolucionárov v každej domácnosti, tak potom oslovíme aj rodičov. Pretože rodičov sme skúšali osloviť priamo, ale bez úspechu.

Každý hovorí, že miluje zmenu, ale miluje ju len vtedy, keď sa deje iným ľuďom. Nikto nechce na prechádzke v centre dýchať výfukové plyny, ale keď chcete obmedziť autá, tak sa ľudia pýtajú, ako sa majú prepravovať.

Naším najväčším politickým bojom bolo vybudovanie obrovského ihriska v hlavnom parku. Najprv sme však z neho museli vysťahovať všetkých nelegálnych obyvateľov. Ľudia majú právo na dom, ale nemajú právo bývať, kde chcú. Verejné priestory sú pre každého. Tak sa z toho stala obrovská politická bitka.

Odpor voči detskému ihrisku viedol vtedajší prezident. Poslanci parlamentu nosili na protesty zbrane a bili sa s políciou. A moje rozhodnutie bolo, že ak uhneme pri našom prvom projekte, potom uhneme aj pri každom ďalšom a za všetkých bude rozhodovať hlasná menšina.

Keď sme po 78 dňoch protestov vyhrali, dali sme jasne vedieť, že nebudeme robiť kompromisy v ničom, čo sa týka detí. To bol rozhodujúci moment pre zvyšok nášho mandátu.

Čo presne prekážalo ľuďom, ktorí vtedy protestovali?

Boli proti tomu, aby sa časť parku betónovala. Ale hojdačky a iné hracie prvky z bezpečnostných dôvodov musia byť uchytené v niečom pevnom.
A čo sa týka vysťahovania squatterov, parky sú pre všetkých. Keď tam ľudia žili a squattovali, tak zvyšok mesta nemal park.

Bola to veľká, politicky motivovaná hystéria, ale myslím si, že v konečnom dôsledku nám umožnila definovať spôsob, akým sa budeme správať v úrade. Demokracia áno, ale vláda väčšiny, nenecháme sa šikanovať hlasnou názorovou menšinou.

Náš prístup je podobný ako prístup chudobných rodín počas komunizmu. Som si istý, že na Slovensku to bolo rovnako. Najprv sa musíme postarať o deti. Keď sú oni najedené, aj my sme plní. Keď sú deti oblečené, aj nám je teplo. To bol prístup našich rodičov, že deti sú na prvom mieste. Keď takto dokáže uvažovať chudobná rodina, dokáže to aj veľká, miliónová alebo polmiliónová rodina v Tirane či Bratislave.

Bratislava chce byť lídrom v mestskom dizajne, ktorý sa sústredí na deti. Pri svojich počiatočných projektoch sa inšpirovala práve Tiranou. Odkiaľ prišiel nápad tak radikálne dať deti na prvé miesto pri tvorení politík?

Úprimne povedané, bola to z núdze cnosť. Skúšali sme všetko. Rokovania na magistráte, ankety, fokusové skupiny. Zlyhali sme. Ľudia povedali, že nechcú centrum bez áut. Že nechcú 15-minútové mesto. So svojimi autami strávili 50 rokov a nechceli sa ich vzdať. Deti boli jedinou vekovou skupinou, ktorá nebola nikdy pozvaná do fokusovej skupiny alebo prieskumu.

Za starých čias sa ľudia rozhodli a až potom sa dozvedeli výsledky. Teraz sa ľudia snažia predpovedať výsledky skôr, ako sa rozhodnú. To nie je vodcovstvo, len slepé nasledovanie prieskumov a odborníkov.

Testovali sme dni bez áut, aby sme videli, čo sa stane. Pretože ja som vedel, čo sa deje v uliciach. Deti sa bavili, ale všetci ich rodičia mi ukazovali prostredník, metaforicky aj fyzicky, na sociálnych sieťach aj na ulici.

Ale potom, keď sa deti vrátili domov, tak povedali rodičom, že to bolo prvýkrát, čo použili svoje kolieskové korčule a bicykel, ktoré im kúpili pred piatimi rokmi, pretože žili v prostredí, ktoré bolo posiate autami. Ľudia považovali svoje autá za akési trofeje, a nie za dopravný prostriedok, ktorý ich dostane z bodu A do bodu B.

Za komunizmu nikto nemal auto. A aby ste ukázali, že ste po jeho páde úspešný, šli ste do Nemecka alebo Milána, aby ste si priviezli starý Mercedes alebo Fiat.

Obchod bol stále vzdialený 100 metrov od bytu a kaviareň bola stále pod vašou budovou a lekáreň bola stále o ulicu ďalej, ale išli ste autom, len aby ste svojim susedom ukázali, že už nie ste chudobný komouš.

Centrum mesta bolo za komunizmu zasvätené diktátorovi a po páde železnej opony sme diktátora nahradili autami. Tak sme si povedali, čo keby sme autá nahradili deťmi.

Ľudia sú vždy podozrievaví voči politikom, ale nikdy nie sú podozrievaví voči svojim deťom. Pre rodičov je veľmi ťažké povedať, ach, tento malý zelenáč, som si istý, že len pretláča agendu nejakej politickej strany.

Deti milujú, keď môžu zasadiť svoj narodeninový stromček, milujú dni bez áut. Takže teraz je to dosť vtipné, veľa ľudí bolo proti našim reformám. Teraz sa pozerám z okna na veľké námestie a každý deň vidím davy turistov a nočné koncerty. Deti sa učia chodiť, niektoré sa učia padať z bicykla.

Keď sa teraz pozriete na prieskumy, tak 90 percent ľudí vrátane pravičiarov, ktorí by nás nikdy nevolili, hovoria, že sa nechcú vrátiť do minulosti.

Istým spôsobom nám takmer dochádzali ľudia, ktorí by podporili naše reformy, a na pomoc prišli deti. Najprv sme bojovali my za nich, a keď sa konečne otvorilo ihrisko a začalo sa hemžiť deťmi, pomysleli sme si, že naša stratégia asi funguje.

Vyhrali sme prvý boj a potom jasle a potom školy a potom škôlky. Výrazne sme rozšírili zóny bez áut, zrekonštruovali bazár, oživili hrad, jazero, park, centrum mesta, pracujeme na novom bulvári. Spustilo to dominový efekt, ktorý nám pomáha doteraz.

Stále hovorím svojim zamestnancom, aby sme sa starali o ďalšiu generáciu a nie o ďalšie voľby. Ale ukázalo sa, že táto generácia sa teraz začína starať aj o voľby. Mnohé deti z tých čias práve maturujú a čoskoro budú voliť.

Dvakrát za sebou ste obhájili svoj post. Beriete to ako signál, že váš štýl vedenia mesta funguje?

Mesto je historicky rozdelené 50 na 50. Tirana je pulzom pre zvyšok krajiny. V rokoch 1990 až 2000 ho riadila pravica, v rokoch 2000 až 2011 ľavica, potom v rokoch 2011 až 2015 opäť pravica a teraz trikrát po sebe ľavica.

Po našej prvej kampani a pred naším druhým znovuzvolením sa protesty proti ihriskám a škôlkam tak zdiskreditovali, že väčšina opozície voľby bojkotovala. Vyhrali sme s 94 percentami hlasov. Potom si uvedomili, že urobili chybu, takže naposledy sme mali viacerých protikandidátov a stále sme dostali viac ako 50 percent hlasov..

Takže v tomto ohľade existuje dostatočný dôkaz, že sa nám darí. Aj keď toto nie je súťaž popularity, nemali by ste zaoberať tým, aby ste sa každému páčili. Mali by ste sa zaoberať tým, aby ste každému slúžili.

Nejaký čas to potrvá, kým si ľudia uvedomia, že ich tvrdohlavý starosta mal možno v niečom pravdu. Ceny nehnuteľností išli hore. Stávame sa mekkou turizmu. Deti sa bavia. Mesto je čisté a parkovanie sme presunuli pod námestie. Pretože prečo musíte vidieť svoje auto? Čo je to za fetiš, že ku kapučínu potrebujete ešte aj výhľad na svoje svoje auto?

Čo si myslíte o Bratislave v porovnaní s Tiranou? 

V Bratislave som bol párkrát. Myslím, že som mohol byť posledný človek, ktorý opustil Bratislavu pred tým, ako ste sa v roku 2020 zavreli do karantény. Mal som sa stretnúť s Matúšom (Vallom – pozn. red.) a v tom momente ho vláda zavolala na mimoriadne zasadnutie.

Myslím si, že historicky sme trochu iní v tom zmysle, že Bratislava je staré mesto a má bohatú rakúsko-uhorskú minulosť. Tirana je oproti nej skôr mladá. Sme hlavné mesto len 100 rokov, čo je v živote mesta veľmi málo. Dedičstvo, ktoré máme v našom starom meste, je asi trochu skromnejšie ako vo vašom.

Ale z hľadiska mentality sme pravdepodobne sesterské mestá v tom zmysle, že moja generácia bola poslednou generáciou, ktorá zažila život za komunizmu, nedostatok slobody pohybu a iných slobôd.

Do oboch miest sa hrnú ľudia z regiónov, pretože tam sú príležitosti. Tam je opera a balet a skvelé futbalové zápasy. Tam je zábavný maratón. Tam sa konajú filmové festivaly.

Tento trend nemožno poprieť, a ak už nedáte ďalšie stavebné povolenia, ľudia, samozrejme, začnú stavať načierno. Počet ľudí bez domova bude rásť, ako to vidíte v mnohých západných mestách, ktoré sú oveľa bohatšie ako Tirana a Bratislava.

Myslím si, že my stále máme impulz nenechávať ľudí v núdzi napospas osudu. Viem, že pre mnohých našich priateľov v New Yorku, Paríži či Barcelone je úplne normálne, že na uliciach žijú desaťtisíce ľudí. Ale v Tirane sme nenormalizovali, že kapitalizmus by mal byť taký neľudský. Berieme to veľmi vážne. A viem, že každý hovorí nie, nebude sa stavať na mojom dvore, keď príde na stavbu nového bývania. Po prvé, nie je to váš skutočný dvor, je to súkromný majetok niekoho iného.

Po druhé, môžeme buď zabiť zvyšok poľnohospodárskej pôdy a nádherné kopce Bratislavy alebo pohoria Tirany výstavbou smerom von, alebo stavať vertikálne, aby sme zvládli tento obrovský prílev ľudí.

A teraz žijeme aj v časoch, keď musíme ubytovať ľudí, ktorí v našom meste ani nebývajú. To množstvo ľudí, ktorí prichádzajú a pracujú v Tirane alebo v Bratislave a v skutočnosti tam nebývajú, je neuveriteľné.

Títo ľudia používajú rovnaké cesty, rovnaké parkovacie miesta, rovnaké odpadkové koše. A teraz po covide sme videli, že celosvetovo vzrástol cestovný ruch. Minulý rok sme mali 10 miliónov turistov, čo bolo pre nás, nie typickú turistickú destináciu, obrovským prekvapením. Znamenalo to však aj to, že sme mali zhruba milión turistov mesačne, čo je dvojnásobok populácie nášho mesta. Takže zrazu zbierate viac odpadu a cesty, parky a ďalšie verejné priestranstvá musia zvládnuť väčší nápor ľudí.

Prílev ľudí zvyčajne znamená aj viac áut a zápchy, s ktorými sa Tirana pasuje už teraz. Ako uvažujete nad týmto problémom?

Nejde len o to, že už by sme nemali pridávať autá, ale aj o tom, aké autá už máme a ako sa môžu zmeniť. Naším cieľom je mať v meste úplne elektrickú flotilu taxíkov. Začali sme dávať nové taxi licencie len elektromobilom a tie, ktoré už licenciu majú, musia prejsť na elektrické. Ukázalo sa, že je to veľmi účinné opatrenie. Bez toho, aby sme doteraz minuli akékoľvek peniaze na dotácie, sme už v Tirane dokázali vymeniť 80 percent vozového parku taxíkov. Je to pravdepodobne jedno z mála miest, kde by ste len ťažko hľadali neelektrický taxík.

Rozširujeme mestskú hromadnú dopravu a vytvárame nové pešie zóny. Mestá však stále rastú a ľudia musia prekonávať čoraz väčšie vzdialenosti. Musíte inteligentne nastaviť cestné obchvaty, aby autá obchádzali obytné oblasti a dostali sa do cieľa bez vytvárania prílevu v centre.

Ale najväčšie riešenia spočívajú v tom, ako prekonávame malé vzdialenosti. Každé dieťa v Tirane počas škôlky absolvuje cyklistický kurz.

Bezpečnosť cyklistických pruhov je mimoriadne dôležitá. Jednoduché pruhy na ulici nie sú ideálne, ale ak sú lemované kríkmi a stromami, vytvárajú veľmi príjemný baldachýn, aby ste sa cítili bezpečne.

Každé mesto má indikatívne druhy. Ak napríklad vyčistíte jazero a vtáky sa vrátia, je to dôkaz, že biotop bol obnovený.

V meste je to rovnaké. Ak po 3.00 h ráno uvidíte na ulici ženu na bicykli, ako ide domov a cíti sa bezpečne, znamená to, že mesto urobilo niečo správne. A nemám na mysli zvýšenie počtu policajtov.

Je to o čistých, živých a bezpečných miestach. Staré mamy na lavičkách pod vašou bytovkou so svojimi vnúčatami sú najlepšie bezpečnostné kamery na svete. Kedysi sme boli jedno z najnebezpečnejších miest v Európe a teraz sme absolútne najbezpečnejšie hlavné mesto v južnej Európe.

Spomenuli ste boj s hlasnou menšinou a kritizujete, keď sa niekto príliš sústredí na prieskumy verejnej mienky. Ako potom pristupujete k participácii a k zohľadňovaniu iných názorov?

Je to akrobatický akt rovnováhy. Môžete sa pýtať a uvažovať až do smrti alebo môžete povedať, pozrite, tieto názory sme vzali do úvahy, ale viete, dostal som mandát veci zmeniť. Nemám mandát na to, aby som donekonečna počúval nejakú hlasnú menšinu, ktorá je vždy proti všetkému. Človek by si mal vždy dávať pozor, aby nespadol do tejto pasce.

Jedným z dôvodov, prečo ľudia v súčasnosti čoraz viac obľubujú autokratov, je, že demokraciu tak dlho zneužívali ľudia, ktorí sú tam len preto, aby propagovali seba alebo mimovládnu organizáciu, ktorá potrebuje dokázať svojmu darcovi, že zorganizovali 113 stretnutí na radnici.

Mám zodpovednosť voči ľuďom z Tirany, ktorí hlasovali za tieto programy. Mali sme rozsiahlu diskusiu o Národnom divadle. Ľudia chceli nové divadlo. Povedal som, ak ma budete voliť, postavím ho, pretože to smetisko postavil fašista ako popracovné zábavné centrum pre svoju fašistickú armádu umiestnenú v Tirane. Možno ste nostalgický, ale tá budova nepatrila do ďalšieho storočia.

Síce ma preto zažalovali, ale staviame nové divadlo. Pretože v konečnom dôsledku ľudia prišli k urnám a povedali, že budú voliť mňa aj preto, že som to sľúbil.

Je to akt merania a komunikácie. V prípade divadla sme sa rozprávali s odborníkmi, rozprávali sme sa s architektmi. Nebola to kultúrna pamiatka. Ani ľavicová, ani pravicová vláda z tej budovy nedokázali urobiť kultúrnu pamiatku, pretože bola postavená lacným spôsobom. Nemala žiadne základy, žiadne kúrenie, žiadne zateplenie, zlé technické vybavenie.

Sme demokratické krajiny, takže váš čas v úrade je obmedzený. Možno v Číne môžete hovoriť o svojej vízii na nasledujúcich 500 rokoch. No na Slovensku a v Albánsku máme 4- alebo 5-ročné mandáty. Máte len pár rokov na to, aby ste spravili zmeny a zanechali v meste svoju stopu, a ten pocit naliehavosti je podľa mňa dôležitý.

Aké to je byť cyklistom v Tirane?

Najmä teraz s krásnym počasím je to veľmi pohodlné. Ale rovnako som si vedomý toho, že naša cyklistická sieť v centre mesta nestačí a musí sa rozširovať do celého mesta. Je to ako skladačka. Začnete s niekoľkými centrálnymi dielikmi a potom okolo nich staviate.

Podiel cyklodopravy stúpol z 1 na 10 percent. Môže to znieť ako málo, no predstavte si, že by tých 10 percent používalo namiesto bicykla autá.

Všetci sú posadnutí cyklodopravou, ale myslím si, že chôdza je rovnako dôležitá. Myslím si, že naše ulice by mali byť rozdelené demokraticky, podľa toho, ako ich ľudia používajú.

Ak len 25 alebo 30 percent vášho mesta používa auto, prečo im patrí 90 percent plochy všetkých ulíc? Každý platí rovnakú daň, tak prečo by mala malá skupina ľudí využívať až 90 percent verejného priestoru? Ulice by nemali slúžiť primárne autám sa úkor všetkých ostatných. Prioritou by mali byť pekné chodníky, verejné miesta pre ľudí a chránené pruhy pre cyklistov a potom môžeme dať autám ich férový podiel z našich ulíc.

Zažíva aj Tirana extrémnejšie poveternostné javy a ako sa vyrovnávate s ich následkami?

V mojom prvom roku v úrade nepršalo 180 dní v kuse a všetci hovorili, že také sucho príde raz za sto rokov, že to bude v pohode. Nasledujúci rok v kuse pršalo. Cítili sme sa ako v džungli. A takzvaní odborníci zase hovorili, pán starosta, viete, takto prší len raz za sto rokov.

A potom prišli rozsiahle požiare. A ľudia hovorili, pán starosta, viete, požiare majú aj v Aténach, Austrálii a Kalifornii. Raz za sto rokov jednoducho prídu aj takéto požiare. Potom sme mali silné zemetrasenie, ktoré takisto príde v priemere raz za sto rokov, predchádzajúce bolo v roku 1905. A potom prišla pandémia, sto rokov po španielskej chrípke z roku 1918.

Udalosti, ktoré vaši starí rodičia zažili počas troch generácií, sa vám stanú v rozsahu jedného mandátu a potom si uvedomíte, že tieto extrémne udalosti sú už také časté, že musíte začať kreatívne premýšľať o klimatickej odolnosti.

Určite potrebujeme aj veľké investície do brehov riek a iných opatrení napríklad na spomalenie erózie, aby sa vodné toky nevylievali.

Ale veľa možných riešení nemá nič spoločné s technológiou. Teraz sú na predaj lavičky za 250-tisíc eur, ktoré nasávajú uhlík a produkujú kyslík a majú nabíjačku na telefón. Ale viete, lepším lokálnym riešením je strom, ktorý je oveľa lacnejší a robí takmer to isté. A ak sa to urobí správne a vyberiete správny druh stromu, jeho koruna vytvorí tienené miesto, kde ľudia chodia, jazdia alebo sedia. Ich korene zase spomaľujú eróziu.

Pred niekoľkými rokmi sme začali po uliciach montovať rozprašovače vody, pretože s nárastom turizmu sme mali všade rady ľudí. Teraz to robí veľa miest. Ide o kombináciu riešení. Ale som presvedčený, že low-tech riešenia, riešenia na prírodnej báze sú niekedy tie najlepšie. Každé dieťa v Tirane môže na svoje narodeniny zasadiť strom.

Ako veľmi pripisujete úspech tomu, že ste s vládou v rovnakej politickej strane?

Mať vládu, ktorá vás podporuje alebo nezasahuje do vašich právomocí, je užitočné. Aj keď Tirana posiela do štátneho rozpočtu cez DPH na verejných projektoch viac peňazí, ako z neho dostáva. Tirana je v porovnaní so zvyškom Albánska naozaj obrovská a nepotrebuje granty od vlády.

No na druhej strane často čelíme o to brutálnejšej a vulgárnej opozícii. Takmer každý týždeň máme pred radnicou protestujúcich, ktorí hádžu molotovové koktaily. Ak máte proti sebe civilizovanú vládu, tak z toho môže byť skvelá verejná diskusia. Zatiaľ čo tieto hlasné menšiny, čím sú menšie, tým sú násilnejšie a každý týždeň na jeden deň úplne paralyzujú mesto.

Prečo ľudia každý týždeň protestujú?

Vždy sa dá nájsť dôvod, aby sme sa dobre pohádali. Najprv to bolo o divadle, potom o novej škole a potom o niektorých bývalých úradníkoch, ktorí odišli z radnice. My sme následne plne spolupracovali s prokurátormi, aby sme vyšetrili spôsob, akým prebiehali niektoré verejné obstarávania. Počas diktatúry alebo počas tých šialených rokov prechodu k demokracii nebola nikdy vyvodená zodpovednosť a o všetkom sa rozhodovalo zhora.

Teraz spolupracujeme s vyšetrovateľmi a máme záujem vyrovnať sa s podozreniami a zlými rozhodnutiami, ktoré treba vyšetriť.

Pamätám si, keď boli ľudia zabíjaní preto, že protestovali, a premiér chránil príslušníkov národnej gardy priamo vo svojej rezidencii, aby neboli zadržaní políciou. Myslím si, že mnohí takíto ľudia sú frustrovaní nielen z toho, že sa nám darí v komunálnej politike, ale aj preto, že nám záleží na princípe zodpovednosti. A že namiesto toho, aby sme slepo obhajovali našich ľudí, tak spolupracujeme s justičným systémom.

Pokiaľ viem, tak jeden z hlavných opozičných lídrov je v domácom väzení a druhý čelí veľkému vyšetrovaniu.

V Albánsku máme ministrov, bývalých starostov, súčasných primátorov iných miest vo väzení. A myslím si, že opozícia je trochu zaskočená, že sme úspešní a zároveň nemáme problém otvorene spolupracovať s justíciou na tých častiach našej organizácie, ktoré potrebujú byť vyšetrené.

Politicky im nevyhovuje, že vláda a primátor hlavného mesta robia svoju prácu dobre a zároveň vedia vyvodiť zodpovednosť a transparentne kontrolovať všetky zákutia vlastných organizácií a inštitúcií.

Myslím si, že opozícia nechápe, že teraz žijeme v nových časoch a vodcovstvo nie je o ochrane nechrániteľných alebo obrane neobhájiteľných, ale o otvorenosti a transparentnosti a spolupráci so súdnym systémom. Takže ako som povedal, vždy bude dôvod na boj. A vlastne sa celkom bavím, pretože si myslím, že keď ste sústavne pod útokom, tak podáte lepší výkon. Vstávate o niečo skôr, idete spať o niečo neskôr. Či už čelíte nepriateľskej vláde, alebo násilnej opozícii, musíte byť ako verejný činiteľ stále na nohách.

Ako v Tirane vyhodnocujete, či opatrenia naozaj fungujú a plnia stanovený účel?

Potrebujete aj dáta. Napríklad máme cyklosčítače, aby sme vedeli preukázať, koľko ľudí sa prepravuje bicyklom. Je nemožné len pohľadom vyhodnotiť, koľko ľudí používa bicykel, pretože sú malé a agilné. Keď sa ľudia sťažujú, že sme odobrali pruh autám a dali ho cyklistom a ten podľa nich zíva prázdnotou, môžu sa pozrieť na sčítač a uvidia, že tadiaľ v ten deň prešlo 5000 ľudí. Teraz si predstavte, že by tí ľudia namiesto bicykla použili autá.

Pracujeme aj s niekoľkými aplikáciami, ktoré vám ukážu znečistenie ovzdušia. Kedysi boli mnohé časti Tirany pokryté červenou farbou, ktorá znázorňuje zlý vzduch, teraz máme čoraz viac zelených zón. Momentálne sa zameriavame na oblasti okolo škôl, a keď identifikujeme vysokú mieru znečistenia, tak sa sústredíme na to, aby sme v tej oblasti stíšili automobilovú dopravu.