Denník N

Sexuológ: Sme národ pokrytcov a potláčame prirodzené

Foto N – Matej Dugovič
Foto N – Matej Dugovič

Prišiel k nemu otec a žiadal od neho, aby jeho synovi vyhovoril homosexualitu. Syn chcel otca potešiť, našiel si aj dievča a pol roka s ním randil. No nefungovalo to. Viaceré prípady zo svojej praxe opisuje sexuológ a urológ Jozef Dúbravický.

Máte deti? Kedy sa dozvedeli o sexe?

Postupne im to dávkujem od šiestich rokov. Nie hneď o sexe, ale ako vznikajú a rodia sa deti. Pustil som im krásny a poučný seriál Bol raz jeden život.

Akú sexuálnu výchovu mali na škole?

Z môjho pohľadu nedostatočnú, len niečo v rámci biológie.

Sú Slováci dostatočne sexuálne vzdelaní?

Sexuálnu gramotnosť hodnotím ako veľmi zlú. Mal som klientov, ktorí nemali dostatočnú sexuálnu výchovu na škole a zároveň z náboženských dôvodov sexualitu potlačovali. Partnerka odmietala partnera do svadby a ako manželia prišli za mnou s neplodnosťou. Keď som sa spýtal, ako často majú intímny kontakt, povedali, že dvakrát za rok. Síce muž ženu veľmi ľúbil, ale počas ich vzťahu si našiel koníčky, vyblokoval sa a sexuálnu túžbu potlačil.

Takisto som mal prípad dlhoročnej neplodnosti, keď partneri spolu v minulosti sexuálne žili, ale v nejakom období partnerka začala viac praktikovať vieru a potlačila partnera. Veľa nábožensky založených párov je neplodných a nemyslím tým len kresťanské. Sexualita je prirodzená, ale my sme mimoriadne pokrytecká spoločnosť. Potláčame prírodu a myslíme si, že sa to nedeje.

Sexuológ a urológ Jozef Dúbravický (42) vyštudoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v roku 1996, odvtedy pracuje v Univerzitnej nemocnici v Bratislave. Má atestácie z urológie, andrológie, onkologickej urológie a intervenčnej ultrasonografie. V Bratislave a Šamoríne vedie Urocentrum. Foto N – Vladimír Šimíček

Máte pacientov aj s iným pre Slovensko netradičným vierovyznaním?

Mal som 16-ročného pacienta, ktorý bol z jednej z takých komunít. Prišiel so zápalom genitálu, ale najviac sa bál, aby sa jeho vychovávateľ nedozvedel, že masturbuje. Povedal som mu, že je to jeho vec, že to nebudem riešiť. Ja som za otvorenú spoločnosť a toleranciu. Masturbácia bola, je a bude – a z môjho pohľadu sú tieto veci neprirodzene potláčané. 

 Som šokovaný, koľko mladých aj starých, žien aj mužov, má sexuálne kontakty, pri ktorých ochorejú. Mrzí ma, že odporcovia sexuálnej výchovy nesedia v ambulanciách a neriešia následky nedostatočnej informovanosti.

Myslíte si, že tieto prípady by vyriešila kvalitná sexuálna výchova?

Otázka je, čo je kvalitná. Deti si zaslúžia pozornosť, trošku viac o tom hovoriť a poučiť ich. Keď sa odkladá plodnosť, trpí celá populácia. Odporcovia sexuálnej výchovy, ktorých rešpektujem, však žijú vo svojom svete a neveriacich nedokážu pochopiť. Potom vznikajú problémy s promiskuitou mladých ľudí a nechráneným sexom. To je dennodenný problém. Som šokovaný, koľko mladých aj starých, žien aj mužov, má sexuálne kontakty, pri ktorých ochorejú. Toto považujem za problém sexuálnej gramotnosti. Mrzí ma, že odporcovia sexuálnej výchovy nesedia v ambulanciách a neriešia následky nedostatočnej informovanosti.

Oni sa práve obávajú, že sexuálna výchova vedie k predčasným sexuálnym skúsenostiam.

Je čiastočná pravda, že deti môžu mať tendenciu častejšie o tom rozmýšľať. Na druhej strane si musíme uvedomiť, že to, čo je zakazované, láka ešte viac. Považujem za zmysluplné, ak je prístup voľnejší a zároveň pod kontrolou. Pozrime si, aká je výchova v Holandsku alebo Austrálii. Tí ľudia sú tolerantnejší aj k iným sexuálnym orientáciám. Žijú spokojnejší život ako tí rigidní. 

Poznám prípad jednej bratislavskej školy, kde sa deväťročné deti učili, že sa penis zasúva do vagíny. Nie je to priskoro?

Neviem to posúdiť, všetko závisí od vyzretosti dieťaťa. Možno by to malo byť v tomto veku miernejšie, treba zvážiť, či je nutné takto to prezentovať deväťročným. To je skôr na psychológov, aby posúdili zrelosť každého dieťaťa. Na druhej strane, tieto informácie sú poučné, pretože sú historicky zdokumentované aj prípady, keď sa muž so ženou desať rokov stýkali bez toho, aby došlo k spojeniu.

To sú určite zriedkavé a extrémne prípady.

Tento iste, je zriedkavý. Ale je veľa takých, čo sú spojené s nedostatočným vzdelaním. Mal som napríklad tridsaťročného muža, ktorý išiel na operáciu penisu, pretože sa mu zdal krivý. Až po operácii sa priznal, že pre tento predsudok doposiaľ nemal intímnu partnerku. Jeho brat pritom viedol zdravý sexuálny život.

Aké plynie z týchto príbehov ponaučenie? Mala by byť podľa vás na školách povinná sexuálna výchova?

Celá spoločnosť sa vyvíja. Väčšina učiteľov vyrastala v období, keď bol sex tabuizovaný. Nemám presný prehľad o školstve, kde sa čo ako učí. Ale po posúdení psychológa, či sú deti zrelé, je určite namieste deti začať sexuálne vychovávať. S cieľom prevencie neželaného tehotenstva, z hľadiska sexuálneho spolužitia a toho, kedy začať sexuálny život. Nič by som nezakazoval, ale zároveň by som neodporučil začať priskoro. Veľa mladých sexuálne žije od pätnástich, šestnástich rokov a ticho sa to toleruje.

Kedy sú deti v tejto internetovej dobe dostatočne zrelé na to, aby sa dozvedeli o sexe?

Mal som tu deti, ktoré vedeli ako šesťročné čítať a veľa vecí vnímať. Je to rôznorodé, ale od šiestich do dvanástich rokov by som im to postupne dávkoval.

Toto nahráva tomu, že rodič by mal mať právo odmietnuť sexuálnu výchovu, ak nepovažuje svoje dieťa za dostatočne zrelé.

Hej, mohol by mať možnosť povedať, že jeho dieťa absolvuje sexuálnu výchovu neskôr. Otázne je, či to vie posúdiť. Malo by to byť výsledkom diskusie medzi rodičom, psychológom a školou. Určite by som však dbal na to, aby sa to neodsunulo až do stratena, že by deti nemali žiadnu sexuálnu výchovu. Časom totiž na otázky, ktoré majú, nájdu odpovede inde, pravdepodobne na internete, a to môže byť aj nebezpečné.

Ako často za vami príde s problémom homosexuál alebo inak orientovaný pacient?

Ku mne chodia muži aj ženy, ale z homosexuálov väčšinou muži. Nevediem si štatistiku, ale pocitovo ich je viac ako štyri percentá a myslím si, že ich môže byť viac aj v spoločnosti. Tým, že je spoločnosť netolerantná a potláča ich, neprejavujú svoju sexualitu alebo volia odchod do zahraničia.

S akými problémami za vami chodia?

Keďže som sexuológ aj urológ, tak hlavne zápaly, poruchy erekcie.

Rozprávajú sa s vami aj o tom, ako ich berie okolie?

Nie som psychológ, riešim urologický alebo sexuálny problém, a pokiaľ oni nezačnú sami hovoriť aj o psychických problémoch, tak to neotváram.

Chlapec, aby vyhovel otcovi, si našiel na odskúšanie osemnásťročnú priateľku, aby zažil, či to nie je omyl. Napriek tomu, že ho lákali muži. Nakoniec si našiel partnera z iného mesta a chodil za ním.

Mal som tu otecka so synom, pričom otec odo mňa očakával, že vyhovorím jeho pätnásťročnému synovi, že je homosexuál. Chlapec bol homosexuál ako vyšitý – oblečenie, topánky, prejav. Dokonca, aby vyhovel otcovi, si našiel na odskúšanie osemnásťročnú priateľku, aby zažil, či to nie je omyl. Tak sa snažil vyhovieť spoločnosti a otcovi, či naozaj nemá len zlé smerovanie, pol roka chodil s dievčinou, napriek tomu, že ho lákali muži. Nakoniec si našiel partnera z iného mesta a chodil za ním.

Čo ste povedali tomu otcovi?

Snažil som sa po dohode s tým chlapcom vysvetliť mu situáciu. Že niektoré veci sa nedajú zmeniť a že lepšie pre rodičov bude, ak sa s tým zmieria, ako keby s tým mali bojovať. Je mi takýchto ľudí ľúto, pretože sú často netolerovaní, je na nich poukazované, majú horšie pracovné zaradenie, nemôžu mať manželstvá a sú osamotení, keď ochorejú. Ich partner sa o nich čisto právne nemôže postarať.

Čo vás na škole učili o homosexuáloch?

Nič, aspoň si to nepamätám. Skončil som školu v roku 1996, študoval som od 1978. Naše školstvo je oddelené od reálneho života.

Ako ste sa pripravovali na to, že budete mať aj takýchto klientov?

Urológia je spätá s intímnym životom a chodia za mnou hlavne ľudia s poruchami erekcie, poruchami plodnosti a intímnym životom. Väčšina problémov je podobných u gejov aj heterosexuálov.

Viem si predstaviť, že k sexuológovi prídem aj vtedy, ak ma nevzrušuje partner alebo s iným vecami, ktoré súvisia aj so psychikou.

Súhlasím. Ale o takýchto veciach sa ľudia hanbia hovoriť. Iba desať percent mužov chodí na preventívne prehliadky, stále je to tabuizovaná téma. Napriek internetu a 25 rokom po revolúcii. Až keď prídu násilím odoslaní od praktického lekára a po rozhovore so mnou nadobudnú dôveru, sú ochotní hovoriť o takých veciach.

Je na Slovensku taký sexuológ, ktorý by na popud rodiča presviedčal mladého homosexuála, že ním nie je?  

Nemám dostatok informácií o vzdelaní urológov a sexuológov. Ale z hľadiska ľudského a odborného pochybujem, že by boli radikálni odborníci, ktorí by ich odsudzovali. Vieme o rôznych odborníkoch, ktorí majú výhrady voči homosexuálom, ale potom ich niekomu posunú a neriešia ich.

V parlamente máme poslancov, ktorí si myslia, že homosexualita je choroba. Igor Matovič zas hovorí, že najhoršie, čo si vie predstaviť, sú dvaja homosexuáli, ktorí si adoptujú dievča.

K politikom by som sa nerád vyjadroval, spoločnosť musí najprv dozrieť, aby takýchto ľudí dokázala pochopiť. Ľudia toto hovoria s cieľom získať politické body, čo je smutné. Títo ľudia sú výrazne hendikepovaní oproti väčšinovej spoločnosti. Je dobré propagovať rodinu, na druhej strane potláčať inak orientovaných jedincov by bol návrat do socializmu.

Foto N – Vladimír Šimíček

Ako sa má štát postaviť k homosexuálom?

Nedržať to pod pokrievkou, tváriť sa, že to neexistuje. Lebo potom tí ľudia musia odísť do iných slobodnejších krajín. Napríklad do USA. Mám rodinu v Argentíne a tam to práve musia obchádzať. Na niektorých miestach si dokonca neplodný pár alebo jednotlivec môže už narodené dieťa „odkúpiť“, je tam korupcia, alebo si zaplatí vynosenie dieťaťa. Bohatí ľudia si zaplatia dieťa. Je to správna voľba? Ak budeme niečo potláčať, problém nevyriešime, zostane. Homosexuálov spoločnosť hendikepuje.

Kedy si dieťa zvyčajne začne uvedomovať, že má inú orientáciu?

Zväčša v puberte. V školách potom najmä chlapci trpia. Aj keď to ešte o sebe nevedia. Tlačí na nich okolie. Často musia aj zmeniť školu. Bol som v kontakte s takými deťmi.

Prečo je ľuďom nepríjemný pohľad na dvoch bozkávajúcich sa mužov? Prečo viac tolerujeme lesby?

Spoločnosť je vedená mužmi. Myslím, že pre mužov je krajší pohľad na dve ženy držiace sa za ruku. Mužom samcom, väčšinou heterosexuálom, sa to hnusí.

Čo s tým?

Nedá sa to zmeniť príkazom, iba výchovou k tolerancii.

Veríte, že to na Slovensku bude lepšie?

Keby som tomu neveril, už som v zahraničí. Spoločnosť sa vyvíja. Treba trochu cestovať a učiť sa.

Zástancovia referenda sa obávajú, že inšpiráciou zo zahraničia sa skôr posúvame ku katastrofe.

Rešpektujem náboženstvá a zástancov rodiny. Ale opakujem, potláčaním sa nič nevyrieši. Zastávam názor Antona Srholca – byť tolerantný. Ak neškodia, ak netrpia deti, ak nejde o deviácie.

Mnohí si založia rodinu a potom príde pohroma. Muž pod vplyvom rodičov si zobral ženu, mal deti. Ale potom sa už nemohol skrývať. Deti to nepochopili, rozpadla sa rodina a deti zostali bez otca.

Sú homosexuáli náchylnejší na úchylky?

Nepoznám takú štúdiu. Sú úplne priemer oproti väčšinovej populácii.

Je v spoločnosti veľa utajených homosexuálov?

Samozrejme.

Stretli ste sa s coming outom vo vyššom veku? Že to napríklad rodič oznámil svojim deťom?

Keďže spoločnosť očakáva heterosexualitu a vychovávanie rodiny, mnohí si rodinu založia a potom príde pohroma. Muž pod vplyvom rodičov si zobral ženu, mal deti. Ale potom sa už nemohol skrývať. Deti to potom nepochopili, rozpadla sa rodina a deti zostali bez otca. Na Slovensku je tiež veľa ľudí, ktorí túžia po zmene pohlavia. Muž s partnerkou a rodinou to nedokázal nikomu povedať. Tak sa začal sebapoškodzovať. Postupne prišiel pre infekciu o oba semenníky aj penis. Bolo veľmi náročné ho liečiť. Potom si až v Česku nechal dokončiť zmenu pohlavia.

Vedia dvaja homosexuáli vychovať dieťa bez toho, aby sa z neho stal homosexuál?

Nemyslím si, že by dokázali zmeniť sexuálnu orientáciu.

Nedá sa to naučiť?

Nemám dostatok skúseností, aby som to povedal. Ale na príklade homosexuálneho dieťaťa, ktoré nezmenia heterosexuálni rodičia, ilustrujem aj opačnú situáciu. Človeka neprerobíte.

Chorvátska kresťanská aktivistka, ktorá robila kampaň aj u nás, tvrdí, že priemerný heterosexuálny vzťah trvá okolo dvadsať rokov a homosexuálny zhruba dva roky. Sú homosexuli promiskuitnejší?

Homosexuáli majú menší výber, ale majú aj menšie zázemie a väzby. Spoločnosť ich netoleruje, nemajú spoločný majetok, podporu rodiny. Sú spolu len na základe sľubu.

Zmenilo by sa to, keby mali možnosť registrovaných partnertiev?

Určite, ale spoločnosť to musí prijať.

Ako vnímate kampaň Aliancie za rodinu pred referendom?

Chápem aktivistov, myslia to dobre. To však neznamená, že konajú správne. Je škoda, že obe strany polarizujú spoločnosť. Na druhej strane rozumiem homosexuálom, že sa cítia byť potláčaní. Pritom nikomu neškodia, sú to slušní, vzdelaní, pokorní ľudia, ktorí majú také isté životné príbehy ako heterosexuáli.

Pôjdete na referendum?

Neviem, či tu vôbec v tom čase budem. Nechcem ani jednému táboru ublížiť.

Už ste sa vyjadrili k adopciám pármi rovnakého pohlavia, čo je najvážnejšia otázka.

Je to neznáma vec. Nikto nevie, ako sa to osvedčí, ale ak pozorujeme rodiny, kde deti vychovávali babky, matky, sestry, bez otca, tiež sa môžeme pýtať, či je správne, aby deti vyrastali len v ženskom kolektíve. Myslím si, že rozumný človek dokáže dieťa vychovať. A vie mu časom vysvetliť aj to, že okrem heterosexuálov existujú aj homosexuáli. Aj tak to dieťa k tomu časom príde. Je dôležité, aby dieťa nebolo vychovávané len v duchu homosexuality, ale aby mali slobodu. V Holandsku alebo Austrálii sú ľudia tolerantní, tak dokážu deti vychovať k tolerancii.

Teraz najčítanejšie