Ako hovoriť s deťmi o útoku: Neukazujte videá a nebavte sa o tom pred spaním, radia psychologičky

Len minulý týždeň tisíce detí museli opustiť svoje školské lavice preto, že niekto vo viac ako 1500 školách nahlásil bomby. O pár dní po tom, čo deti počúvali slová o teroristickom útoku nahlasovania výbušnín, postrelili v Handlovej premiéra Roberta Fica.

Psychológovia sa zhodujú, že aj deti boli za posledné týždne vystavené ohrozeniam, ktoré si nemusia vedieť samy vysvetliť. Psychologičky Kornélia Ďuríková a Zuzana Krnáčová preto radia rodičom aj učiteľom, ako sa s deťmi rozprávať o streľbe na premiéra.

Odporúčajú neukazovať deťom podrobné videá streľby, nerozprávať sa s nimi o útoku tesne pred spaním a vyzývajú najmä nezneisťovať deti politickými špekuláciami.

Skupina psychológov z Centra podpory a prevencie Bratislava 3 tiež spísali podrobný manuál, ako sa s deťmi rozprávať, aké typy reakcií môžu mať deti po traumatických udalostiach, ale aj prehľad techník na zvládnutie silného hnevu či paniky.

Podľa nich by sme sa mali snažiť pomáhať deťom zvládať intenzívne emócie a prinášať im pocit bezpečia. „Sme tu na to, aby sme im boli oporou. Ak to nebudeme my, bude to niekto iný. A nemusí to vždy dobre dopadnúť,“ hovorí psychologička Ďuríková.

No intenzívnym pocitom sa nevyhnú ani dospelí, ktorí cítia rozhorčenie, strach, obavy. Navyše aj dospelí hľadajú vysvetlenie útoku na premiéra. Psychologičky varujú, že špekulácie o útoku budeme mať tendenciu posúvať aj deťom. Krnáčová odporúča aj rodičom reflektovať, ako situáciu prežívajú.

„Najhorším scenárom je, ak dospelý upokojuje dieťa a sám sa zmieta v obavách, ktoré sa napríklad prejavia tak, že je nervózny a podráždený. Dieťa túto nesúhru citlivo vníma a môže ho ešte viac znepokojiť,“ hovorí psychologička Krnáčová.

Odpovedajte na otázky detí – aj keď je ich veľa alebo sa zdajú nezmyselné

Pri rozhovore o útoku na premiéra prispôsobte slová veku dieťaťa, odporúčajú psychologičky – inak vyzerá rozhovor s menšími deťmi a inak s tínedžermi.

„Pri menších deťoch by som tému proaktívne neotvárala. Iba ak by sa samy pýtali,“ hovorí psychologička Ďuríková.

Základným pravidlom podľa Krnáčovej je vždy odpovedať na otázky detí. Aj keď ich dieťa kladie veľa alebo sa nám zdajú nezmyselné. „Ak sa dieťa pýta veľa, je to pravdepodobne signál, že je znepokojené a potrebuje uistiť,“ hovorí a pripomína, že aj pre nás dospelých sú informácie dôležitým zdrojom uistenia.

Deťom treba odpovedať na otázky pokojne, tie menšie zvyčajne po pár odpovediach stratia záujem o tému.

Pri menších deťoch netreba ísť do zbytočných podrobností. Odpovedajte len na to, na čo sa vás dieťa pýta. Dôležité je uisťovať ich, poskytnúť im pocit bezpečia a upokojiť ich.

Staršie deti pravdepodobne o útoku už vedia – od spolužiakov alebo zo sociálnych sietí. Pri starších deťoch môžu byť rodičia otvorenejší, ale záleží to od veku a povahy dieťaťa. „Niektoré deti sa o tému zaujímajú intenzívne, iné menej a niektoré vôbec. Najdôležitejšie je včerajší útok odsúdiť a zdôrazniť, že takýmto spôsobom sa veci neriešia,“ hovorí Ďuríková.

Diskutujte s dieťaťom o tom, čo ho zaujíma a na čo sa pýta. Ďuríková odporúča otvárať aj debatu o tom, ako problémy, konflikty, nezhody správne riešiť.

Je podľa nej dobré do debaty vniesť aj trochu nádeje a nehovoriť iba o ťaživej situácii. Ako napríklad?

Odporúča hovoriť o tom, že niekedy náročné udalosti môžu priniesť pozitívne zmeny. Alebo hovoriť o tom, aké dôležité je navzájom sa počúvať a aký dôležitý je slušný jazyk. Hovoriť môžeme aj o tom, že spoločnosť a ľudia prežili vďaka spolupráci a ľudskosti.

Psychologičky sú opatrné pri tom, či s deťmi rozprávať o politických dôvodoch streľby alebo polarizovanej spoločnosti. Krnáčová upozorňuje na to, aby mali rodičia pod kontrolou emócie, s ktorými o tom rozprávajú. Deti sledujú všetky bezprostredné reakcie dospelých, všetky komentáre, rozhorčenie, hnev, ľútosť, strach, obavy.

„Takže nie je to len o tom, čo deťom povieme – je to najmä o tom, ako situáciu my sami prežívame a ako sa v nej správame. To si deti zapamätajú oveľa viac ako naše slová,“ hovorí.

Ďuríková odporúča radšej tému politiky otvárať iba s deťmi na stredných školách, pokiaľ o to majú záujem. Záleží to od toho, aké je v rodine nastavenie a či je napríklad bežné, že sa rodičia s dieťaťom rozprávajú aj o politike. „Cieľom rodičov by malo byť stabilizovať, upokojovať alebo tlmiť emócie,“ hovorí Ďuríková.

Ak sa dieťa o tento typ informácií zaujíma, treba s ním o tom hovoriť jemu zrozumiteľným jazykom, radí Krnáčová. „Môže sa stať, že o tom počulo v škole a teraz mu nie je jasné, ako to spolu súvisí,“ hovorí. Treba však zvážiť, či rozprávanie sa o tejto téme pomôže, aby sa práve teraz dieťa cítilo lepšie.

Ak od dieťaťa neprichádzajú žiadne otázky k posledným udalostiam, Krnáčová odporúča rodičom skúsiť sondovať a opýtať sa, či tieto otázky nepreberali v škole alebo čo si o tom myslia spolužiaci. „Tak dostaneme prehľad, čo naše dieťa prežíva, a môžeme podľa toho postupovať ďalšej,“ hovorí.

Aké konkrétne frázy použiť a čomu sa vyhnúť?

Čo ak sa dieťa pýta, prečo niekto strieľal na premiéra? Ďuríková radí odpovedať úprimne – polícia to bude vyšetrovať a ešte to presne nevieme. Vrátiť sa môžeme k odsúdeniu takéhoto činu a dieťaťu pripomenúť, že akýkoľvek problém mohol mať človek, takýmto spôsobom sa nerieši.

Psychologičky odporúčajú informácie neskresľovať a nešpekulovať. Krnáčová odporúča držať sa týchto faktov:

V našej krajine sa to stalo prvýkrát, nie je to ani normálny, ani bežný jav.
V našej krajine nemôže ktokoľvek vlastniť zbraň. Všetci, ktorí ju vlastnia, musia podstúpiť rôzne skúšky.
Všetci ľudia, ktorí tam boli, sa rýchlo zmobilizovali, aby premiérovi pomohli. Ľudia takéto činy nepodporujú a majú vždy snahu chrániť aj ostatných.
Lekárska pomoc dokáže človeku zachrániť život aj v situáciách, ktoré sú veľmi vážne.
Ľudia aj politici odsudzujú tento čin a vyzývajú na pokoj.

Čo, naopak, podľa Krnáčovej nepomáha?

Pozeranie videí z incidentu alebo podobných videí.
Používanie expresívnych výrazov ako teroristický útok a podobné.
Zisťovanie, či niekto v okolí je držiteľom zbrane.
Špekulovanie o dôvodoch, ktoré viedli útočníka k streľbe.
Prejavovaný hnev a vyhrážky smerované na iných vrátane útočníka.

Rodič so starším dieťaťom sa môže pripojiť k iniciatívam, ktoré vznikli za posledné hodiny a v ktorých ľudia odsudzujú včerajšiu udalosť, radí Krnáčová. „Deťom pomáha vedieť, že dospelí okolo nich nevyhľadávajú násilie či už fyzické, alebo verbálne,“ hovorí.

Ak sa o udalosti chcú rozprávať deti v škole, podľa Ďuríkovej by im to učitelia mali umožniť a hovoriť s nimi. Učiteľ by si mal dávať pozor, aby do debaty s deťmi nevnášal svoje politické presvedčenia, ale kládol dôraz na upokojovanie emócií, nie burcovanie vášní.

„Je pravdepodobné, že v triede sú deti s rôznymi názormi, a úlohou dospelého je ich spájať, nie oddeľovať,“ hovorí.

Pri diskusii so staršími môžu učitelia otvoriť debatu aj o riešení problémov v civilizovanej spoločnosti – rozhovormi, diskusiou a hľadaním kompromisov, nie násilnými činmi. Diskutovať môžu o rôznych stratégiách riešenia problémov.

Psychologičky pripomínajú, že deti boli v posledných týždňoch vystavené ohrozeniu na miestach, kde by to nikto z nás nečakal a ktoré majú byť pre ne bezpečným prostredím. Krnáčová radí nevytvárať umelé prepojenia medzi bombovými vyhrážkami a útokom na premiéra.

„Treba si uvedomiť, že udalosti z minulých týždňov na školách a včerajšia udalosť majú veľmi podobný naratív v médiách. Hovorí sa o teroristických útokoch, politickej motivácii, šírení strachu a nenávisti,“ hovorí.

Nezľahčujte, nepopierajte, hovorte pravdu

Psychológovia pripravili konkrétny zoznam odporúčaní, ako s deťmi hovoriť o verejnom ohrození. Pripravili ju po mailových bombových vyhrážkach, dá sa však použiť aj pri rozprávaní sa o atentáte na premiéra. Spolupracovali na nej odborníci z Centra poradenstva a prevencie Bratislava 3, Inklucentra aj Inštitútu osobnostného rozvoja.

Hovorte pravdu, nepopierajte. Psychológovia odporúčajú pri rozhovore používať fakty a nezahmlievať situáciu. Deti majú k informáciám prístup cez sociálne siete či z okolia, preto podľa psychologičky Evy Klimovej nemá zmysel situáciu popierať. „Priznať, že sa stala, a deťom vysvetliť, že útok je zlý,“ hovorí. Používajte pravidlo času – stalo sa toto, teraz vieme toto, dôvody ešte nevieme.

Vysvetľujte, aké informácie nie sú pravdivé. Útoky vo verejnosti sú priestorom pre hoaxy – vysvetlite deťom, že nie každá informácia na sociálnych sieťach je pravdivá. Psychológovia radia chrániť deti pred zbytočnými informáciami a hoaxmi z okolia, v médiách, na sociálnych sieťach.

Vyhnite sa politickým názorom. K najčastejším chybám podľa psychológov patrí diskutovať o situácii ako o senzácii, podsúvať deťom špekulácie či vlastné politické názory o tom, ako to v tejto krajine nefunguje, kto za to môže. „To pocitu istoty nepomáha,“ hovorí psychologička Klimová.

Násilie je vždy zlé. Namiesto špekulovania o dôvodoch útokov psychológovia radia deťom vysvetliť, že násilie je zlé. „No nie vždy ho vieme predpokladať; v situácii ohrozenia je potrebné počúvať pokyny dospelých (učiteľ či polícia) a správať sa podľa nich,“ hovoria psychológovia.

Tému nezľahčujte. Psychológovia tvrdia, že ak dieťa o téme žartuje, môže to byť aj preto, že prežíva strach a potrebuje sa od neho vzdialiť. Na druhej strane, nesnažte sa dieťa upokojiť ani tým, že budete situáciu bagatelizovať štýlom – to nie je nič vážne. Rešpektujte pocity dieťaťa a nezľahčujte ich. Vysvetlite mu, že v situácii ohrozenia je normálne cítiť sa inak ako cez bežný deň a že každý človek má rôzne reakcie.

Hovorte o téme vtedy, keď dieťa chce. Prejavte záujem a opýtajte sa dieťaťa, ako sa má a ako situáciu vníma. „Vyjadríte mu tým podporu a získate informácie o tom, ako situáciu spracováva, ako sa cíti, čo si myslí, čo sa ho konkrétne dotýka a čo potrebuje,“ radia. Naopak, ak dieťa nechce o útokoch nič počuť, rešpektujte to. S dodatkom, že ste tu pre neho, ak by sa chcelo porozprávať.

Rozprávajte sa cez deň, nie pred spaním. Ak dieťa otvorí tému pred spánkom, ukončite ju niečím pozitívnym, radia psychológovia.

Budujte pocit istoty. Podľa psychológov tomu pomáha fyzická prítomnosť rodičov, pokoj, načúvanie, rozprávanie sa. Nechať deti ventilovať emócie bez toho, aby sme ich zľahčovali alebo potláčali. Pomáhajú tvorivé aktivity, spoločná hra. Pomocou je aj fyzická aktivita, ktorá pomáha spracovať náročné udalosti.

Znížte nároky na dieťa. Psychológovia odporúčajú znížiť nároky na dieťa či mladistvého v čase po traumatickej udalosti a nevyvolávať zbytočnú záťaž zadávaním domácich či školských úloh.

Ako sa môže dieťa správať po traumatickej udalosti?

Psychológovia radia všímať si reakcie dieťaťa a podľa toho zistiť, či nepotrebuje aj odbornú pomoc. Ako na to? Odborníci radia udržiavať deťom bežný režim, sledovať ich prežívanie a odchýlky od bežného správania. „Reakcie na prežité môžu prísť i oneskorene. Nepodceňujte ich,“ hovoria. V prípade potreby sa obráťte na odbornú pomoc.

Psychológovia pripravili aj prehľad typických reakcií detí na traumatické udalosti, a to podľa ich veku. Platí, že treba sledovať zmenu správania – ak sa dieťa správalo podobne aj pred traumatickou udalosťou, nemusí to s tým súvisieť.

5 až 11 rokov

regresné správanie (teda ak sa dieťa začne správať tak, ako keď bolo menšie, pričom takéto správanie sa už u neho nevyskytovalo),
potreba byť pri rodičovi alebo dospelej osobe, obavy o bezpečie, strach z tmy až nočné mory,
zvýšená agresivita v škole alebo doma, súťaženie o rodiča s ostatnými súrodencami,
strata záujmu, poruchy pozornosti, vyhýbanie sa povinnostiam v škole,
vyhýbanie sa rovesníkom,
potreba zostávať v bezpečnom prostredí, strach ísť do priestorov, kde sa udalosť stala,
bolesti hlavy, iné fyzické alebo psychické problémy (úzkosti, prejavy depresie).

11 až 14 rokov

fyzické prejavy (bolesti hlavy, neurčité bolesti, kožné vyrážky, tráviace ťažkosti, psychosomatické ťažkosti),
poruchy spánku, koncentrácie, poruchy príjmu potravy,
zvýšená agresivita v škole alebo doma, vzdor voči autoritám,
vyhýbanie sa povinnostiam, ich odmietanie,
problémy v škole (dištancovanie sa, strata záujmu, výstredné správanie),
strata záujmu o kontakt s rovesníkmi.

14 až 18 rokov

fyzické prejavy (kožné vyrážky, tráviace ťažkosti, astma, bolesti hlavy, iné fyzické ťažkosti),
depresia, agresívne správanie,
poruchy koncentrácie, zmätenosť,
zhoršenie výsledkov v škole a v športe,
strata záujmu o kontakt s rovesníkmi, strata väzieb, izolácia, ľahostajnosť,
poruchy spánku a poruchy príjmu potravy,
nadbytok alebo nedostatok energie,
nezodpovednosť alebo delikventné správanie,
strata záujmu v typickom pubertálnom boji o rodičovskú kontrolu, apatia.

Ako zvládnuť silné emócie – výbuchy hnevu, paniku, úzkosť?

Ako podať rýchlu pomoc, ak sa dieťa cíti zle? Psychológovia pripravili aj stabilizačné techniky, ktoré pomôžu dieťaťu, ale aj dospelým upokojiť sa v prípade, keď cítia silné emócie.

Ak dieťa cíti silný hnev či napätie:

Vezmi si hárok papiera, pokrč ho a roztrhaj.
Silno tlieskaj 30 sekúnd.
10 sekúnd dup, skáč alebo bež na mieste (je to možné aj v sede).
Vybehni hore schodmi a späť.
Utiahni sa do súkromia a zatancuj si svoj tanec zlosti.
Pomáha aj boxovací vak, šípky, pohyb, pitie vody.

Ak dieťa cíti úzkosť a paniku, pomôže dať mozgu signál, že existujú aj iné veci. Psychológovia radia ako stabilizačnú techniku začať pomaly dýchať, nádych nosom, výdych ústami. A potom zamerať pozornosť na veci okolo seba a nahlas pomenovať: