Novinár New York Times o atentáte na Fica: Toto sa v Európe roky nestalo, atmosféra začína byť špinavá všade

Patrí k najznámejším americkým novinárom a získal aj prestížnu Pulitzerovu cenu. Američan Andrew Higgins z renomovaného denníka New York Times ešte včera večer nevedel, že z Estónska si bude musieť okamžite kúpiť letenku až na Slovensko, keď zistil, že postrelili premiéra Roberta Fica.

Bol u nás aj vlani, keď odhalil, ako proruské sily ovplyvňujú dianie v našej spoločnosti. Jeho reportáž o údajnom zničení pamätníka padlých rakúsko-uhorských a ruských vojakov bola vtedy takisto na titulke New York Times. Téme sa venoval aj Denník N.

Dnes ráno už bol Andrew Higgins v Banskej Bystrici, kde spoločne s desiatkami ďalších zahraničných novinárov zisťoval, ako mohlo na Slovensku prísť k pokusu o vraždu vrcholného politika.

Európa naposledy niečo podobné zažila pred dvoma desaťročiami, keď snajper v roku 2003 zastrelil srbského premiéra Zorana Dindića.

No Srbsko vtedy nebolo členom Európskej únie a nie je ním dodnes – na rozdiel od Slovenska, ktoré si 1. mája pripomenulo 20 rokov od vstupu do EÚ.

„Atmosféra v našich spoločnostiach je extrémne polarizovaná, debata vo verejnom priestore je špinavá a cítime akýsi boj medzi dvoma znepriatelenými tábormi. Nemám však pocit, že to súvisí len s politikou,“ hovorí pre Denník N Andrew Higgins, šéf sekcie pre strednú a východnú Európu v New York Times.

Na Slovensku je teraz toľko zahraničných novinárov, ako si už dávno nepamätám. Akoby našu krajinu práve objavili po streľbe na premiéra Roberta Fica. Venujete sa strednej Európe, najmä Poľsku. Slovensku len okrajovo, hoci vlani ste napísali článok o tom, ako proruská dezinfoscéna ovplyvňuje dianie u nás. Prečo sme teraz opäť centrom pozornosti celého sveta, hoci sme pomerne malá krajina?

Nie je to o tom, že by som sa špeciálne zaujímal o Roberta Fica. Je to skôr o tom, že politické atentáty sú extrémne zriedkavé v celom vašom regióne, dokonca na celom svete, ak hovoríme o západných demokraciách vrátane USA, odkiaľ pochádzam.

Európsky líder bol naposledy zabitý ešte v roku 2003. Snajper vtedy zavraždil srbského premiéra Zorana Dindića. Ale to bolo Srbsko, bolo to pomerne krátko po skončení vojny v Juhoslávii a Srbsko vtedy nebolo členom Európskej únie a nie je ním dodnes. Na rozdiel od Slovenska, ktoré je členom EÚ.

Samozrejme, že aj vtedy vražda Dindića šokovala svet. Ale o to šokujúcejší je pokus o vraždu vášho premiéra Fica. Slovensko nie je vo vojne.

Spomínate Dindića a máte pravdu, že to bol posledný európsky líder, na ktorého spáchali atentát. Ale verejnosťou v celej Európe v roku 2016 otriasla aj vražda britskej političky Jo Cox, hoci pôsobila len v lokálnej politike.

Áno, spomínam si na ten prípad, bola to labouristická politička. Ale nebola to premiérka. V tomto je ten rozdiel. Aj keď máte pravdu v tom, že jej vražda vtedy skutočne totálne šokovala nielen Britániu, ale aj celú Európu. Ale súviselo to vtedy aj s brexitom. Británia vtedy vystupovala z Únie, atmosféra v krajine bola extrémne napätá a to všetko ovplyvňovalo atmosféru v celej spoločnosti aj na politickej scéne.

Podobne rozdelenú spoločnosť možno teraz zažívame na Slovensku, hoci aj spoločnosti na celom demokratickom Západe sú, zdá sa, rozdelené ako nikdy predtým. Určite to cítite aj v Spojených štátoch, odkiaľ pochádzate a kde sa teraz v novembri blížia prezidentské voľby.

Samozrejme, že to cítim. Atmosféra v našich spoločnostiach je extrémne polarizovaná, debata vo verejnom priestore je špinavá a cítime akýsi boj medzi dvoma znepriatelenými tábormi. Nemám však pocit, že to súvisí len s politikou. Napätá je samotná atmosféra v našich spoločnostiach, nielen na politickej úrovni.

Vyzerá to tak, že na premiéra Fica strieľal takzvaný osamelý vlk. Všeobecne sa hovorí, že je takmer nemožné vystopovať ich vopred. Vy pochádzate z USA, kde máte masové streľby jednotlivcov takmer na dennom poriadku. Aká by mala byť odpoveď politikov, keď sa niečo takéto stane? Čo vlastne môžu robiť?

Správne hovoríte, že som z krajiny, kde sa takéto streľby dejú pravidelne, hoci nestáva sa často, že ich obeťami sú politici. Takže možno by som mal byť posledný, kto vám v tomto bude radiť. Podľa mňa je neakceptovateľné, že v USA sa deje toľko strelieb, ale dejú sa. V podstate sme na to už aj trochu zvyknutí. Ale aj my sme zažili atentáty, napríklad keď postrelili prezidenta Ronalda Reagana v roku 1981.

Ako teda na to majú reagovať politici? Súčasná vládna koalícia na Slovensku z tohto viní liberálne médiá a mimovládky, aspoň niektorí jej predstavitelia. Hovoria, že my sme priliali olej do ohňa. Pripadajú vám takéto vyjadrenia politikov adekvátne?

Nevidel som žiadne dôkazy o tom, že by vaši novinári podnecovali k násiliu. Asi to vám k tomu poviem. Videl som extrémnu kritiku vašich novinárov namierenú na Ficovu vládu a často bola naozaj naozaj tvrdá. Ale nikdy som nevidel, že by ste vyzývali na násilie voči vláde. Čiže neviem vám povedať, kde vaša vláda zobrala túto teóriu.

Na Slovensko ste narýchlo doleteli dnes. Čo bude hlavnou témou príbehu, ktorý si odnesiete z našej krajiny a napíšete o tom v New York Times?

Sám som z toho celého zmätený, aspoň zatiaľ. Kľúčové bude zistiť, či bol útočník na premiéra Fica členom nejakej politickej organizácie, či mal politické motívy alebo to bol len blázon. Možno odpoveď na túto otázku nikdy nezistíme.

V kontexte vraždy slovenského novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej z roku 2018 sa mnohí zamýšľajú, prečo sa takéto hrozné činy dejú tak často v takej malej krajine. Niekto by povedal, že s touto krajinou niečo nie je úplne v poriadku. Čo si myslíte vy ako externý pozorovateľ?

Nemyslím si, že vo vašej krajine je všeobecne viac násilia ako inde. Ján Kuciak bol zavraždený, ale bola to zjavne nájomná a veľmi presne cielená vražda. No podobne to mohlo byť v prípade pokusu o vraždu premiéra Fica.