Odborník na zbrane: Zákaz pištolí nepomôže, problémom je agresia vo verejnom priestore

Na predsedu vlády strieľal v stredu 71-ročný Juraj C. z Levíc zbraňou, ktorú legálne vlastnil od roku 1992. Na Slovensku má zbrojný preukaz viac ako 150-tisíc ľudí a spolu vlastnia vyše 400-tisíc rôznych zbraní. Ľudovít Miklánek z občianskeho združenia Legis Telum, ktoré združuje vlastníkov strelných zbraní, hovorí, že podmienky na získanie zbrojného pasu sú už dnes dosť prísne v porovnaní s inými krajinami v Európe.

„Systém u nás funguje, no nedá sa zabrániť jednotlivým excesom. Streľba na premiéra nie je problémom dostupnosti alebo nedostupnosti zbraní, pretože ide o premyslený trestný čin,“ myslí si Miklánek.

V rozhovore rozpráva aj o tom:

• aké náročné je dostať na Slovensku zbrojný preukaz;
• ako často musia držitelia zbrane robiť psychotesty;
• koľko nelegálne držaných zbraní je na Slovensku;
• že niektorí ľudia prestávajú rozlišovať medzi agresiou v diskusiách a v realite.

Čo musí človek podstúpiť na to, aby dostal na Slovensku zbraň?

Podľa toho akú zbraň. Ak hovoríme o zbraniach kategórie D, tam stačí mať 18 rokov. To sú vzduchovky, plynové pištole a flobertky, teda zbrane, ktoré nestrieľajú projektily. Je to niečo na úrovni obranného spreja.

A pri zbrani, z ktorej strieľal atentátnik?

Išlo o pištoľ ČZ 75, kaliber 9 milimetrov Luger, je to zbraň kategórie B. Na ňu potrebuje človek zbrojný preukaz. Musí byť zdravotne spôsobilý, prejsť psychotestami, potom si dá žiadosť. Policajti preveria, či je bezúhonný, či je spoľahlivý, či nie je kriminálne závadová osoba, alebo nemá sklony k alkoholizmu. Robí sa takzvané preverovanie na mieste, chodí sa aj k záujemcovi domov, vypytujú sa susedov. Potom ho pozvú na skúšky, kde musí ukázať bezpečnú manipuláciu so zbraňou, prvú pomoc, znalosť Trestného zákona, teda či vie, kedy a ako môže zbraň použiť, a znalosť zákona o zbraniach a strelive.

Musí ukázať aj streľbu na strelnici?

Nie, musí predviesť, že so zbraňou vie bezpečne manipulovať. Teda že ňou nebude mieriť na iných ľudí a podobne.

V Česku sa pri skúške chodí aj na strelnicu.

Áno, Česi majú praktickú skúšku komplexnejšiu a u nás sa to tiež chystá.

Bude to lepšie?

Áno. Vzhľadom na to, že postupne pribúdajú vlastníci zbraní, precíznejšia praktická skúška je na dobro veci.

Ako často sa opakujú psychotesty?

Robia sa raz za desať rokov alebo vždy, keď o to polícia požiada. Je bežnou praxou, že keď od niekoho z bližšieho okolia príde informácia, že človek má nejaký problém, alebo spácha priestupok v oblasti občianskeho spolunažívania alebo cestnej dopravy, polícia si od neho môže dožiadať nový psychotest.

Opakujú sa aj zdravotné testy?

Áno. Po desiatich rokoch človek, ktorý si chce predĺžiť zbrojný preukaz, postupuje rovnako, ako keby chcel nový. Musí priniesť žiadosť a všetky potvrdenia, napríklad od športového klubu, ak chce mať zbrojný preukaz typu E, prípadne poľovnú spôsobilosť, a súčasťou toho je nové potvrdenie o zdravotnej spôsobilosti a nový psychotest.

Je dostatočné robiť tieto testy každých desať rokov?

Ešte sa každých päť rokov robí preverovanie. Polícia systematicky preverí, či sa nezmenili nejaké skutočnosti. V priestupkovej databáze a v ostatných systémoch.

Aj vtedy sa chodia policajti pýtať susedov?

Áno, ale minimálne. Vždy sa chodí pri prvej žiadosti o zbrojný preukaz.

Je tento proces na Slovensku prísnejší alebo menej prísny ako v iných krajinách?

V princípe máme ten prístup prísnejší. Psychotesty máme povinné ako jediní. To nikde v Európe nie je. Plus skúšky, ako sú postavené – nehovorím o praktických, tie majú Česi precíznejšie – zo zákonov a z legislatívy sú postavené dosť široko. Na zlepšení praktickej skúšky sa už pracuje.

Kde sa legálne kupujú zbrane?

V licencovanom obchode. Obchodník je pod kontrolou polície aj ministerstva hospodárstva, ktoré rieši dovozy. Akúkoľvek zbraň alebo náboj, ktorý dovezie, musí schváliť ministerstvo hospodárstva v licenčnom konaní. Vedie sa presná evidencia, odkiaľ a kedy to doviezol, presné identifikátory, komu a kedy to predal a kto tú zbraň má v rukách. Polícia môže kedykoľvek vykonať kontrolu, ak je podozrenie, že by vlastník zbrane mohol zbraň zneužiť. Polícia môže kedykoľvek zadržať zbrojný preukaz aj zbrane.

Ministerstvo vnútra eviduje viac ako 154-tisíc držiteľov zbrojného preukazu, spolu vlastnia 442-tisíc zbraní všetkých kategórií. Jeden držiteľ zbrojného pasu máva teda aj viac zbraní…

To sú zbrane aj hlavné časti zbraní. Keď má napríklad poľovník pušku a k nej má vymeniteľnú hlaveň, teda má dve hlavne, tak sa to eviduje ako dve zbrane. Aj záver alebo telo zbrane sa považujú za zbraň. Nemôže si niekto kúpiť len tak hlaveň, k tomu je povoľovacie konanie, akoby si chcel kúpiť zbraň. Aj pištoľ, ktorú mal strelec – keď človek dostane zbrojný preukaz, takúto pištoľ si nemôže kúpiť len tak. Musí si na ňu vyžiadať nákupné povolenie od polície, ktorá dodatočne preveruje, či ho na takúto zbraň vydá. Aj keď má zbrojný preukaz.

Nie sme zbraňová veľmoc, ak si pozrieme štatistiku The Small Arms Survey, čo je medzinárodná organizácia, ktorá sa zaoberá monitorovaním stavu ručných zbraní. Podľa štatistík z roku 2017 máme na Slovensku evidovaných 7 a pol zbrane alebo hlavnej časti zbrane na sto obyvateľov. Česká republika má 14, Nemecko má 20, Rakúsko 37 a Švajčiarsko 40 zbraní na sto obyvateľov.

Štatistika, o ktorej hovoríte, je z roku 2017, z údajov ministerstva vnútra však vyplýva, že počet zbrojných pasov aj zbraní v každoročne o niečo narastá. 

Áno, ale to v každej krajine. Prírastok je v každej krajine systematický a zhruba rovnaký. Napríklad u nás je to asi tri, tri a pol percenta ročne. Teraz to trocha poskočilo, pretože prišlo k inej klasifikácii zbraní a zbrojný preukaz si museli dorobiť vlastníci zbraní, ktorí ho doteraz nepotrebovali, napríklad kluby vojenskej histórie. Ale inak sa to hýbe okolo troch percent, hoci prišli určité vlny zvýšeného záujmu o zbrojné preukazy, jednu spôsobila vojna na Ukrajine a predtým bola ešte jedna.

V minulosti prebehli štyri kolá zbraňovej amnestie, keď občania odovzdávali nelegálne držané strelné zbrane a strelivo. Ukázalo sa, že na Slovensku sú tisícky zbraní, o ktorých štát nevie. Je to problém?

Odhadom je na Slovensku viac nelegálnych zbraní ako legálnych. Predpokladá sa, že v amnestiách sa ich odovzdalo len jedno či dve percentá. Je to dané historickými súvislosťami. Do druhej svetovej vojny sa zbrane dali nakupovať voľne, nebol potrebný zbrojný preukaz, v novinách vychádzali inzeráty na pištole, revolvery, pušky.

Tie zbrane tu všetky sú, neboli nikdy zaevidované. Bolo Slovenské národné povstanie, prešiel tu front, koniec ľudových milícií a odchod sovietskej armády uvoľnil veľa zbraní. Vidieť to na tom odovzdávaní, že tam sú zbrane od prvej republiky až po ťažký guľomet. Nelegálnych zbraní je tu dosť a to je ten dôvod, prečo je dôležité, aby ich na Slovensku bolo možné legalizovať. Je to jediný spôsob, ako sa dostanú zo sivej a z čiernej zóny do oficiálnej. Ale počet trestných činov nedovoleného ozbrojovania systematicky už osem rokov klesá.

Čo by sa dalo zlepšiť, keďže atentátnik mal zbraň legálne, rovnako ako predtým Ľubomír Harman, ktorý v Devínskej Novej Vsi zabil sedem ľudí, alebo Matej Čurko, vrah dvoch žien podozrivý z kanibalizmu? Nezlyháva súčasný systém vlastníctva zbraní, hoci hovoríte, že je prísnejší ako v iných krajinách?

Podľa Eurostatu sme už druhýkrát po sebe krajina s najnižším počtom úmrtí spojených so strelnou zbraňou v rámci celej Európskej únie.

V tom sú zahrnutí aj ľudia zabití poľovníkmi, pri čistení zbraní a podobne?

Akékoľvek úmrtie spojené so strelnou zbraňou, či už legálnou, alebo nelegálnou. Robí sa to každé tri roky. Ten systém u nás funguje, no nedá sa zabrániť jednotlivým excesom. Streľba na premiéra nie je problémom dostupnosti alebo nedostupnosti zbraní, pretože ide o premyslený trestný čin. Keď si zoberiete teroristický akt, človek je odhodlaný ho urobiť a neurobí ho preto, lebo má dostupnú zbraň. Nájde si vhodný prostriedok. Tu je skôr problém, v akom stave je naša spoločnosť. Naše občianske združenie funguje 15 rokov. Keď sme začínali, na zbrane a tých, ktorí s nimi robili, sa pozeralo krivo. Dnes je to druhý extrém, ľudia často zbrane chápu ako prostriedok presadzovania sa, respektíve riešenia svojej frustrácie.

My máme problém v spoločnosti, schizofrénia, čo sa týka zbraní, je jedna vec, druhá je verejná diskusia. Akákoľvek ďalšia reštrikcia v oblasti zbraní – a to nie som človek, ktorý by chcel čo najvoľnejšie zbraňové zákony, zbrane nesmú byť voľne dostupné –, akékoľvek sprísnenie nevyrieši príčiny, prečo sa tieto veci a aj táto konkrétna stala. Tu ide o to, ako sa komunikuje vo verejnom priestore, pribúda agresia, hulvátstvo. Tu sa personifikovala nenávisť voči nejakému myšlienkovému prúdu. Nemyslím si, že keby sa zakázali pištole, že to čokoľvek zmení na tom, čo sa udialo alebo čo sa udeje v budúcnosti.

Podľa vás je to teda skôr o súčasnom rozpoložení a možno aj o psychickej kondícii spoločnosti?

Nemyslím si, že sa prezákazujeme do lepšieho sveta. Dlhodobo pripravujem ľudí na prácu so zbraňami a snažím sa im vysvetliť, aby dvakrát porozmýšľali, čo skutočne s tou zbraňou robiť chcú.

Práca s ľuďmi posledné roky vo verejnom priestore veľmi zlyháva, nielen v oblasti zbraní, ale čohokoľvek. Tu treba skôr zapracovať. Niektorí ľudia majú problém rozdeliť to, čo je povedané, napísané, a to, čo urobia. Bežne sa vám vyhrážajú na internete. Idete na fórum o jazvečíkoch a tam sa vám niekto začne vyhrážať. Ale, žiaľ, je malé percento ľudí, ktorí nevedia rozdeliť to, že bolo niečo napísané na obrazovke, a to, že sa to reálne vykoná. Tento pán zrejme ten problém mal. Medziľudské vzťahy sú ničené takýmto spôsobom. Tu si niekto pokojne zavesí na stenu v Národnej rade obraz človeka, ktorého pracovnou metódou bolo strieľať svojich politických oponentov, a potom sa čuduje, že sa niečo podobné udeje.