Filip Struhárik
Po atentáte na Roberta Fica sa na sociálnych sieťach objavili reakcie, či bolo správne zverejniť video streľby alebo zábery, ako postreleného premiéra ochrankári odnášajú do auta.
Majú sa ľudia v nekonečnej slučke pozerať na moment, keď útočník vytiahol zbraň a začal strieľať? Je etické ukazovať, ako ochranka pomáha vstať premiérovi, aby ho dostala do bezpečia?
Keďže debata o novinárskych štandardoch na Slovensku prakticky neexistuje, pozrieme sa na túto tému v dnešnom MediaBrífingu. Oslovili sme viacerých odborníkov, no ešte predtým, ako sa dostaneme k ich komentárom, spomeňme na úvod päť všeobecných poznámok.
1. Novinári sa vo svojej práci riadia zákonmi a profesnými etickými pravidlami. Zároveň sa pridŕžajú aj ďalších zásad spoločenskej zodpovednosti, ktoré už nemusia byť vždy jednoznačne sformulované a ku ktorým každá redakcia môže pristupovať trochu inak. Niektoré redakcie tak môžu byť pri informovaní liberálnejšie, iné sú zdržanlivé.
2. Novinári majú prinášať správy o aktuálnom dianí, aby ľudia mohli robiť informované rozhodnutia. Od médií sa vyžaduje nestrannosť, vyváženosť či pravdivosť, ale aj to, že nebudú prekračovať niektoré legitímne hranice. Tie však nie sú vždy jasne dané a jednoznačné. Do protikladu sa napríklad môže dostať právo na súkromie (napríklad obete násilného činu) a potreba verejnosti vedieť, čo sa deje.
3. Ľudí priťahujú tragédie, no zároveň odvracajú zrak od utrpenia. Novinári musia hľadať rovnováhu medzi informovaním a neprimeraným pútaním pozornosti. Majú verejnosti ukazovať svet taký, aký je, nemôžu ľudí chrániť pred všetkými hrôzami, zároveň však nesmú bezdôvodne zneužívať senzácie len nato, aby upútali pozornosť. Novinári teda musia dôkladne zvážiť, či zverejnenie nejakej informácie, fotografie alebo videa je vo verejnom záujme a či ľuďom pomôžu lepšie pochopiť aktuálne dianie.
4. Len preto, že je niečo strašné, neznamená to, že sa o tom nemá hovoriť. Práve naopak, niekedy práve o takýchto veciach treba informovať a treba ich ukázať. Môže ísť o hrôzy vojny, terorizmu, prírodných katastrof či násilných trestných činov. Niekedy tieto veci skrátka treba vidieť, lebo len tak ich môžeme riešiť alebo môžeme zabrániť ich opakovaniu.
5. V dnešnej digitálnej dobe už médiá nerozhodujú o tom, čo verejnosť uvidí. Tento monopol novinári dávno stratili. Obavy a neistoty v spoločnosti sa dajú zmierniť len vtedy, ak ľudia budú vedieť, že pred nimi nie sú utajené žiadne dôležité informácie. Novinári teda musia reagovať aj na materiály, ktoré sa na internete šíria bez ich pričinenia. A mali by verejnosti pomôcť pochopiť, čo sa stalo a prečo.
Videá z Handlovej sú hrozivé, ale majú veľkú spravodajskú hodnotu. V prvom momente po útoku ukázali, čo sa vlastne stalo. Zároveň odhaľujú aj ďalšie okolnosti tragédie, ktoré má verejnosť právo poznať. Viac vysvetľujú mediálni odborníci z viacerých univerzít.
Čo si myslia odborníci
Odborníkov na médiá a žurnalistiku sme sa opýtali, či bolo správne zverejniť zábery streľby na premiéra a aké kritériá by mali novinári v takýchto situáciách zvažovať. Zaujímalo nás tiež, či urobili médiá v prvých hodinách po atentáte nejaké vážne chyby.
Marína Urbániková
Katedra mediálnych štúdií a žurnalistiky
Masarykova univerzita v Brne
Zverejnenie záberov zachytávajúcich streľbu považujem za súčasť napĺňania informačnej funkcie médií. Atentát na premiéra je zásadná udalosť a ako spoločnosť potrebujeme vedieť, čo sa presne stalo – bez toho sa zbytočne množia špekulácie a panika. Tieto zábery nezachádzajú do zbytočných drastických detailov a zároveň ako celok majú nespornú výpovednú hodnotu a pomáhajú nám lepšie porozumieť dianiu na mieste. To je dôležité aj kvôli následnej diskusii o tom, do akej miery sa streľbe dalo zabrániť a aké opatrenia je nutné prijať, aby sa riziko podobných udalostí minimalizovalo.
Drastické zábery by nikdy nemali byť publikované samoúčelne, len kvôli tomu, že sú šokujúce a sú k dispozícii. Ich spravodajská hodnota musí byť dostatočne vysoká na to, aby ospravedlnila ich zverejnenie. Nadmerné zobrazovanie násilia má totiž potenciál otupovať a znecitlivovať publikum.
Tieto zábery by zároveň nemali poškodzovať samotnú obeť a jej právo na súkromie. Detailné zábery zachytávajúce utrpenie by preto mali byť zverejňované len výnimočne a v skutočne odôvodnených prípadoch. Obzvlášť citlivý a opatrný prístup treba zvoliť v prípade zraniteľných skupín, napríklad detí alebo ľudí zasiahnutých šokom. Zároveň je dôležité, aby násilie nebolo zobrazované spôsobom, ktorý by pomáhal glorifikovať páchateľa a prinášal mu slávu. Výskumy totiž ukazujú, že to môže viesť k nápodobe podobných činov ďalšími páchateľmi.
Okrem toho je pred odvysielaním drastických záberov vhodné publikum upozorniť, že nasleduje znepokojujúci obsah, aby sa diváci mohli sami rozhodnúť, či sa na tieto zábery chcú pozrieť. Celkovo je dobré, aby boli redakcie na tieto situácie dopredu pripravené a mali dohodnuté pravidlá, ktorých sa pri pokrývaní podobných udalostí budú držať.
Václav Štětka
Loughborough University
Veľká Británia
Zverejnenie záberov bolo nielen pochopiteľné, vzhľadom na to, že išlo o udalosť s mimoriadnou spravodajskou hodnotou, ale domnievam sa, že bolo jednoznačne vo verejnom záujme, pretože sa týkalo jedného z najvyšších ústavných činiteľov. Nejde teda o nejakú lacnú honbu za sledovanosťou. Video z útoku vyvolalo napríklad legitímne diskusie o tom, či bola dostatočne zaistená bezpečnosť premiéra a či nezlyhala jeho ochranka. Občania majú nepochybne právo také zábery sledovať.
Ide o výrazne odlišnú situáciu ako napríklad v prípade masovej streľby, keď je naopak zverejnenie záberov z útoku všeobecne považované za neetické a nezodpovedné, okrem iného preto, že môže motivovať ďalších potenciálnych útočníkov. V prípade atentátu na vrcholných politikov je riziko nápodoby oveľa nižšie.
Zatiaľ čo v publikácii videa zo samotného útoku nevidím problém, mám vážne pochybnosti o etike zverejnenia krátkeho videa z policajnej stanice, na ktorom hovorí páchateľ útoku bezprostredne po zadržaní. To video má neznámy pôvod, nevieme, aký je jeho kontext a na aký účel má slúžiť. Verejný záujem tam nevidím žiadny. Naopak, je tu riziko, že sa jeho zverejnením médiá stávajú nástrojom v niečej hre.
Všeobecne bolo v prvých hodinách zrejmé, že v médiách prevažovala snaha produkovať rýchly obsah, často na úkor kvality a relevancie zverejňovaných informácií. Príkladom sú správy, ktoré citovali neoverené informácie od anonymných svedkov útoku a ktoré sa následne ukázali ako nepresné, napríklad ohľadom toho, koľko padlo výstrelov.
Andrea Chlebcová Hečková
Katedra žurnalistiky a nových médií
Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre
V prípade atentátu na premiéra neboli zverejnené zábery, v ktorých by boli detailné zobrazenia tvárí premiéra a atentátnika, prípadne samotný výstrel alebo krv. V mnohých klasických hraných, ale aj dokumentárnych filmoch sa ukazuje viac. Navyše polícia a ochranka sa postarali, aby nebolo v záberoch vidieť telo obete atentátu, ani tvár atentátnika. Väčšie pochybenia v rámci etiky by som videla v prípade streľby na univerzite v Prahe.
V rámci mediálnej etiky sa často diskutuje o otázke nutnosti zobrazovania tiel obetí. Najmä v súvislosti s pozostalými a rodinami. A to nielen v čase, keď nemajú informácie o skutočnosti, čo sa s ich blízkymi deje. To bol prípad streľby na univerzite v Prahe, ale aj zábery po ničivých zemetraseniach, z vojen, utopené deti utečencov a podobne. Tu sa žiada apel na empatiu a cit. Nájsť balans medzi tým, čo chceme a potrebujeme uverejniť, s ohľadom na obete a ich rodiny.
Za väčší problém považujem medializáciu samotného atentátnika, prípadne iného vraha. Jeho tváre, mena, dôvodu konania. Nie pre prezumpciu neviny, ale skôr pre jeho možno nevedomé heroizovanie. Otázka môže znieť, či sa niekto takýmto konaním po jeho medializácii môže inšpirovať. Myslím si však, že na správanie sa budúceho potenciálneho atentátnika má oveľa väčší vplyv sociálne zázemie ako medializovanie takýchto konaní.
Sú dve veci, ktoré by som médiám v prípade atentátu na premiéra vytkla. Po prvé to bolo zmätočné informovanie o zdravotnom stave obete atentátu. Publikovali rôzne neoverené informácie o jeho zdravotnom stave, aj keď mali zo strany oficiálneho zdroja informáciu o život ohrozujúcom zranení. Po druhé by som vytkla snahu čo najskôr odhaliť meno atentátnika bez potvrdenia od oficiálnych zdrojov.
Osobne vidím problém v hľadaní vinníkov inde ako v samotnej osobe atentátnika. Za útok je zodpovedný vždy samotný útočník, pokiaľ nejde o útok na objednávku. Určite zaň nie sú zodpovedné médiá, opozícia alebo koalícia. Bičovanie emócií môže viesť iba k ďalším obetiam a ohrozeniu demokracie.
Ľuboš Greguš
Katedra masmediálnej komunikácie
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Osobne to nepovažujem za vhodné. Najmä nie ihneď po útoku, ako sme to videli v stredu, aj vzhľadom na neprehľadnosť situácie či etické zásady novinárov. Na druhej strane je potrebné si uvedomiť, že situácia bola zachytená na video najmä občanmi na mieste atentátu. V takom prípade by sa uvedené videá dostali k širšej populácii prostredníctvom sociálnych médií tak či tak a vynárali by sa otázky ohľadom pravdivosti a objektívnosti jednotlivých informácií či profesionality slovenských médií. Z tohto pohľadu považujem zverejnenie záberov za prirodzenú reakciu na vzniknutú situáciu.
Ak sa na to pozrieme zo všeobecnejšieho hľadiska, v prvom rade by médiá mali spraviť všetko pre to, aby svojím konaním nemarili vyšetrovanie. To znamená, aby pracovali s informáciami z oficiálnych zdrojov a v rozsahu nimi komunikovanými. Taktiež by mali novinári tieto informácie podávať výlučne informatívnym spôsobom – bez snahy o senzáciu, emotívne spracovanie či uvádzanie príčin alebo subjektívnych javov, ktoré za udalosť podľa nich môžu. Práve nedodržanie takéhoto informovania má namiesto upokojenia tendenciu ešte zhoršovať atmosféru v spoločnosti.
V neposlednom rade pri takejto citlivej téme nie je vhodné pracovať s domnienkami, pocitmi okolostojacich občanov či ich názormi. Mám pocit, že práve to sa prejavilo najmä na začiatku informovania o atentáte.
Považujem za dôležité v takýchto situáciách upustiť od senzačnosti, výtlaku čítanosti či sledovanosti, poprípade upustiť od konceptu „my musíme byť prví, kto správu prinesie“. V súčasnej spoločnosti, v ktorej dominujú sociálne médiá a online prostredie, už nerozhoduje pri takýchto aktuálnych a hrozných udalostiach rýchlosť, ale najmä presnosť informácií. Radšej budem pomalší ako iní, ale budem objektívny.
Peter Kravčák
Katedra žurnalistiky
Katolícka univerzita v Ružomberku
Zábery, ktoré som mal možnosť vidieť v tradičných médiách, boli zábermi násilnej, ale stále ešte spravodajskej povahy. Zverejnenie týchto záberov môže pomôcť zabrániť vzniku rôznych špekulácií a dezinformácií o samotnom priebehu streľby.
Novinári by mali dávať pozor, aby neglorifikovali útočníka, nerobili reklamu jemu alebo činu, ktorý spáchal. Dôležité je aj to, aby zábery nešírili neúmernú paniku a strach, a aby mali médiá overené, či to, čo zobrazujú, je skutočnosť. Mimoriadne dôležité je, aby si médiá dali pozor, či zábery nie sú necitlivé a neúctivé k obetiam. Ani k tomu v tomto prípade nedošlo. Rovnako by médiá mali vopred upozorniť diváka na násilnosť či brutalitu.
Mrzí ma, že sa opakovane v našich médiách objavujú zábery mediálnej „poľovačky“ na obete diania. Mám na mysli zverejnenie záberov na ženu útočníka, ktorú polícia vyvádza z domu a evidentne si neželá, aby bola medializovaná. Polícia ani médiá nedokážu rešpektovať súkromie osoby. Rovnako bolo problémom zverejnenie presnej adresy bydliska útočníka. Toto nie sú informácie vo verejnom záujme. K ďalším chybám, ku ktorým došlo, by som zaradil aj únik videa, na ktorom útočník opisuje svoj motív.
Ďalšie súvisiace správy
- Andrej Danko povedal, že pre SNS sa začína politická vojna a budú nasledovať zmeny vo vzťahu k médiám. O novinároch z Denníka N hovoril ako o „hnusných prascoch“. Ešte pred atentátom vyhlásil, že na jeseň chcú zriadiť nový mediálny úrad, ktorý má nahradiť Radu pre mediálne služby.
- Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok vyzval médiá, aby nedávali priestor konšpirátorom. Minister ešte pred pár týždňami diskutoval s trestne stíhaným extrémistom Danielom Bombicom a vystúpil aj v dezinformačnom rádiu InfoVojna.
- Nevidel som žiadne dôkazy, že by vaši novinári podnecovali násilie, hovorí novinár New York Times Andrew Higgins. „Videl som extrémnu kritiku vašich novinárov namierenú na Ficovu vládu a často bola naozaj tvrdá. Ale nikdy som nevidel, že by ste vyzývali na násilie voči vláde,“ povedal v rozhovore.
- V súvislosti s útokom na Roberta Fica sa rýchlo šíria konšpirácie. Kým slovenská dezinformačná scéna sa pokúša spojiť páchateľa s Progresívnym Slovenskom a opozíciou, za hranicami rezonuje línia, že atentát je pomstou za to, že premiér odmietol podporiť medzinárodnú pandemickú zmluvu či členstvo Ukrajiny v NATO.
- Miera nenávistných komentárov na sociálnych sieťach sa po útoku na premiéra zvýšila až o 60 % oproti najhoršiemu dňu v histórii sledovania, informoval o tom slovenský IT startup elv.ai, ktorý sa zameriava na boj proti nenávisti v online priestore.
- Polícia preveruje najmenej 32 prípadov, pri ktorých ľudia na internete schvaľovali čin atentátnika.
- Európska komisia monitoruje šírenie falošných správ o streľbe na slovenského premiéra. Varovala, že môže udeliť veľkým technologickým platformám pokuty za to, že nezvládli boj proti dezinformáciám.
- Belgická stanica Waregem 1 stiahla z vysielania moderátora pre nevhodné výroky súvisiace s útokom na Fica. „Všetkým, ktorí uvažujú o zastrelení (belgického premiéra) Alexandera De Crooa, ale neodvažujú sa na to pre bezpečnostné opatrenia okolo neho: vidíte, je možné vystreliť na premiéra. Takže by som povedal, aby ste šli do toho,“ povedal moderátor.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
