Chceme byť predĺženou rukou vlády Roberta Fica

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Odpovedať na otázku, čo ešte je umenie a čo už ním je, je ťažšie, ako odpovedať na otázku, čo je pravá láska. Od antiky po dnešok je to stále otvorená téma a takou aj zostane. Jednoduchšie je odpovedať na otázku, či umenie na Slovensku potrebuje štátny Fond na podporu umenia alebo Audiovizuálny fond. Samozrejme, že nepotrebuje. Fond, teda peniaze z neho, potrebujú ľudia, ktorí sa zaoberajú umením. Pre mnohých je významným, ak nie jediným zdrojom obživy. Ideálne to však zďaleka nie je.

Závislosť od štátnej moci, čo je v detaile závislosť od posudkových komisií, ktoré určujú, kto štátne peniaze z fondu získa a kto nie, je azda ten najhorší model, aký môže existovať. Z hľadiska kultúry a umenia pravdaže. Je náchylný na klientelizmus, na dotovanie nekvality, braku. Ale aj na podporu ideologicky nezávadných, režimu poplatných artefaktov, ako to bolo za komunizmu a ako to má byť teraz za tejto vlády, ktorá začala deliť umenie na úpadkové a to druhé, „čo sa nám páči“.

Voči výhradám a rizikám, ktoré prinášajú štátne fondy na podporu umenia, existujú dva takrečeno odzbrojujúce protiargumenty. Prvý: aj s ich podporou vznikli umelecky hodnotné diela. Druhý: Slovensko je malý trh na to, aby sa tu uživili umelci – platí to najmä pre takzvané menšinové žánre – na základe prirodzených interakcií ponuky a dopytu. Slovensko nie je New York. Nie je tu dosť ľudí, ktorí vyhľadávajú umenie, nie je tu ani dosť nadšených mecenášov, ktorí vytvárajú ekonomické zázemie pre nadaných umelcov.

Zápas o podobu Fondu na podporu umenia nie je zápasom o umenie. Umenie sa dá robiť oddelene od štátnych dotácií. Akurát je to nepohodlnejšie: vo voľnom čase, počas víkendov alebo aj profesionálne, ak sa nájde solventný sponzor či výnimočne silný záujem verejnosti. Je to teda najmä zápas o existenciu. A o to je to celé vážnejšie, lebo štátna moc ide ľuďom siahnuť na zdroje obživy. A to bez náhrady. Baníkom na hornej Nitre sa zatvorenie nevýnosných baní kompenzuje. Na umelcov a umelkyne, na vydavateľov, na malé divadlá, súbory, ktorým nové pravidlá Fondu na podporu umenia zastavia dotácie, žiadny náhradný štátny program nečaká.

Ale možno to nebude až také zlé, plošne likvidačné. Možno ide len o to, aby sa na štátny cecok nasali tí, ktorým bol doteraz pre rôzne dôvody odopretý. Veď aj nová štátna moc chce mať svojich umelcov. Vyzerala by slabošsky, keby sa o nich nedokázala postarať za peniaze daňových poplatníkov. No nech to bude tak či onak, umeniu s veľkým U to nijako neublíži a ani občanom a občiankam, ktorí a ktoré ho potrebujú k životu ako lásku. Možno bude len vzácnejšie.

Jadro, jadro, jadro

Keď sme pri umení, existuje čosi ako umenie politiky. Koncom júna 2017 na stretnutí biskupov v Marianke pri Bratislave vtedajší premiér Robert Fico povedal: „Moja vláda je presvedčená, že pre Slovensko neexistuje iná alternatíva ako byť súčasťou integračného jadra Európskej únie, a tak byť aj pri kreovaní jej politík a v centre rozhodovacích procesov.“ Dnes si proeurópsky ladený našinec môže len povzdychnúť za starými „umeleckými“ časmi, keď to ešte ako-tak šlo, keď dominantná politická sila v spoločnosti, strana Smer, gravitovala smerom k (sociálno)demokratickej Európe. Roky však šli, veľa vecí sa stalo a v októbri minulého roka európski sociálni demokrati stratili trpezlivosť a vylúčili Smer i Hlas zo svojich radov. Strany sa totiž odklonili od sociálno-demokratických hodnôt a ešte aj vošli do koalície s nacionalistickou (fašizoidnou) SNS. Kulantne sa tomu hovorí – pozastavili im členstvo.

A teraz sa pozrime, ako sa Smer-SD s touto situáciu vyrovnal, aké si z toho vzal poučenie. Je to fakt vysoké (veľké) umenie. V programe do eurovolieb pod názvom Za mier v Európe nás totiž vítajú tieto tézy:

– Chceme byť predĺženou rukou vlády Roberta Fica, ktorá bude čeliť rastúcim útokom zo strany bruselských vojnových štváčov za to, že sa usiluje o mier a odmieta posielať zbrane na Ukrajinu.

– Budeme chrániť suverenitu a národné záujmy. Sme pripravení bojovať za Slovensko aj v Európskom parlamente a zabrániť premene EÚ na superštát zrušením práva veta.

– Budeme brániť Slovensko a našu vládu pred útokmi progresívnych vlastizradcov, ktorí klamú o svojej vlasti a kydajú na vládu Roberta Fica v snahe, aby nám európski technokrati vzali eurofondy.

– SMER-SD je jediná strana, ktorá v eurovoľbách môže poraziť Progresívne Slovensko. Progresivizmus je extrémna a protislovenská ideológia, nad ktorou musíme zvíťaziť.

– Poznáme európsku politiku. Ponúkame vzdelaných a skúsených politikov, ktorí dôkladne rozumejú fungovaniu a pomerom v EÚ.

Je to znôška lží a nezmyslov. Otrávený elixír, ktorý stranu Smer-SD expressis verbis posúva ku krajnej nacionalistickej pravici. Ak niekto zo západných sociálnych demokratov mal pochybnosti o správnosti jej vylúčenia z rodiny socialistov, teraz vie, že sociálna-demokracia bol len jeden z mnohých hávov, ktoré si smeráci obliekli, aby ovládli duše voličov i štát.

Venujme pár minút hneď prvej deklarácii o bruselských vojnových štváčoch. Pre lepšiu zrozumiteľnosť k nej pridajme aktuálne tvrdenie obžalovaného predsedu parlamentného výboru pre obranu a bezpečnosť Tibora Gašpara za Smer. Takto vidí pozadie ruskej invázie na Ukrajinu: „Aj tento konflikt má svoju príčinu. Ja ju skúsim pomenovať konkrétnejšie – genocída rusky hovoriaceho obyvateľstva na východe Ukrajiny, nemožnosť používať jazyk tak, ako by sme na Slovensku zakázali používať národnostným menšinám ich jazyky,“ vyhlásil.

Podľa Wikipédie „genocída alebo genocídium je čiastočné alebo úplné vyvraždenie skupiny osôb alebo jej ťažké duševné či telesné poškodenie s cieľom zničiť ju, zvyčajne z náboženských, rasových, jazykových, národnostných, niekedy aj kultúrnych či politických príčin“. Predseda parlamentného výboru Gašpar trestuhodne klamal a zároveň urazil nášho suseda, lebo k žiadnej genocíde vo východnej Ukrajine voči rusky hovoriacim obyvateľom nedochádzalo. Obraz o mentálnom svete Smeru však máme komplexný: tým, že ruská armáda zrovnáva so zemou ukrajinské mestá a dediny, vraždí a terorizuje všetkých, čo sa jej v tom snažia zabrániť, vrátane rusky hovoriaceho obyvateľstva, akože bojuje proti genocíde. A tí z EÚ, ktorí jej v sebaobrane pomáhajú, sú bruselskí vojnoví štváči. Toto je vskutku vysoké politické umenie; tvorivé rozvíjanie konceptov z príručiek KGB a NSDAP.

Lži, lži, lži

A teraz sa pozrime, ako tento vyfabrikovaný naratív ruskej propagandy, ktorý Tibor Gašpar odpapagájoval, ladí s oficiálnymi dokumentmi tejto vlády. „Vláda Slovenskej republiky bude pokračovať v podpore takých riešení konfliktu na Ukrajine, ktoré budú založené na princípoch medzinárodného práva vrátane nezávislosti, zvrchovanosti a územnej celistvosti Ukrajiny v rámci jej medzinárodne uznaných hraníc a jej prirodzeného práva na sebaobranu.“ Toto je v jej v programovom vyhlásení. O genocíde ani ťuk.

V ďalšom pátraní však narazíme na ešte výstižnejšie formulácie, ktoré smerácke umelecké postrehy o bruselských štváčoch a genocíde dávajú na roveň nehoráznych lží. Nasleduje dlhší citát z Plánu spoločných aktivít medzi Ukrajinou a SR, ktorý začiatkom apríla podpísali v Michalovciach predseda slovenskej vlády Robert Fico a ukrajinský premiér Denys Šmyhal. Všimnite si v ňom slovo nevyprovokovanej:

„Vzhľadom na

– pevný postoj Slovenskej republiky k podpore suverenity a územnej celistvosti Ukrajiny a rešpektujúc jej právo slobodne si zvoliť vlastnú budúcnosť vrátane byť plnohodnotnou súčasťou európskeho a euroatlantického spoločenstva;

– potrebu pokračovať vo vykonávaní politiky neuznávania pokusu Ruskej federácie o anexiu Autonómnej republiky Krym a mesta Sevastopol, ako aj častí Doneckej, Chersonskej, Luhanskej a Záporožskej oblasti Ukrajiny;

– to, že Slovensko odsudzuje porušovanie medzinárodného práva zo strany Ruskej federácie prostredníctvom jej nezákonnej, neoprávnenej a nevyprovokovanej agresívnej vojny proti Ukrajine, ktorá podkopala základy medzinárodného poriadku založeného na pravidlách;

– pripravenosť Slovenskej republiky naďalej sa podieľať na realizácii Mierového plánu prezidenta Ukrajiny Volodymyra Zelenského a na chystajúcom Globálnom mierovom samite;

– potvrdzujúc pevnú a trvalú podporu Slovenskej republiky integrácii Ukrajiny do Európskej únie, sa strany dohodli…“

Tak ako? Так як?

Obe strany sa dohodli na mnohých veciach spoločnej spolupráce, okrem iného aj „poskytovať maximálnu podporu ďalšej realizácii uzavretých obranných zmlúv na komerčnom základe medzi podnikateľskými subjektmi oboch krajín“. Inými slovami, slovenská vláda bude podporovať vývoz zbraní a munície zo slovenských zbrojoviek na Ukrajinu. To, čo tam už nie je napísané, ale je to fakt: platiť za vojenský materiál vyrobený na Slovensku, budú v konečnom dôsledku EÚ a USA.

Akú majú hodnotu slová o bruselských štváčoch a genocíde? Paradoxne veľmi vysokú. Časť verejnosti vedú k nesprávnemu úsudku na kľúčový konflikt v našej tesnej zemepisnej i geopolitickej blízkosti; tým podkopávajú obranyschopnosť demokratickej a stále slobodnej Slovenskej republiky. A tú časť verejnosti, ktorá smerácke umelecké kreácie považuje za odporné klamstvá, k pocitom, ktoré sú kombináciou zúfalstva a pohŕdania. Vzájomná averzia až nenávisť týchto skupín je tak logickým vyústením napätia medzi pravdou a lžou. Alebo medzi plochou a guľatou zemeguľou.

Dala by sa táto celonárodná dráma ďalej rozvíjať, ale utnime to. V takýchto chvíľach sa patrí zaželať premiérovi skoré uzdravenie.