Komentátor Šídlo: Slová Šutaja Eštoka o „občianskej vojne“ sú na úrovni poplašnej správy

Stredajší útok na Roberta Fica je neospravedlniteľný, hovorí komentátor Jindřich Šídlo, ktorý pôsobí v spravodajskom webe Seznam Zprávy.

„Avšak tvrdiť, že v tejto situácii politická opozícia a liberálne médiá spôsobili atmosféru, ktorá k nemu viedla, je nezodpovedné a nie je to pravda,“ konštatuje v rozhovore.

Šídlo kritizuje ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka (Hlas) za jeho výroky bezprostredne po tragédii. „On síce hovorí k svojim voličom, ale v skutočnosti ich radikalizuje. Čo budete robiť, keď váš minister povie, že ste na prahu občianskej vojny?“ pýta sa.

Ministri obrany a vnútra Robert Kaliňák a Matúš Šutaj Eštok novinárom BBC a Českej televízie vyčítali to, ako informovali o atentáte. Myslíte si, že BBC či ČT urobili v informovaní o útoku niekde chybu?

Z toho, čo som videl, nemám dojem, že by české médiá pochybili. Zdá sa mi, že ide o zložitú situáciu pre nás všetkých. Panuje niečo ako informačné embargo, takže sa všetky novinky dozvedáme od ministrov obrany a vnútra. V takej chvíli musíte veľmi opatrne oddeľovať fakty od ich politických motívov. Úprimne povedané, očakával som, že k tomuto prípadu vystúpia zástupcovia polície či prokuratúry, ktorí ho majú na starosti, na normálnej tlačovej konferencii. Ideálne niekde v centrále prezídia.

Takže vás zaskočilo, že minister obrany informuje o zdravotnom stave premiéra?

Chápem, že ide o vicepremiéra a blízkeho spolupracovníka premiéra. Pravdupovediac na to neexistuje žiadna predloha, nemáme žiadny manuál. Je to neštandardné, ale neštandardná je celá táto situácia.

Viete si predstaviť, že by podobne ako ministri Kaliňák a Šutaj Eštok reagovali českí ministri?

To áno. Nemyslím si, že by išlo o špecialitu slovenských politikov – viem si živo predstaviť, že by podobne reagovali mnohí českí politici zo súčasnej koalície aj opozície. Spomínam si na konkrétne výroky Andreja Babiša voči novinárom a našiel by som aj príklady z druhej strany.

Viacerí predstavitelia vládnej koalície ako Ľuboš Blaha, Andrej Danko či Tomáš Taraba pripisujú zodpovednosť a vinu za útok na premiéra opozičnej strane Progresívne Slovensko a “liberálnym médiám”. Dianie na Slovensku sledujete roky; zodpovedajú médiá za atentát na Roberta Fica?

To je sugestívna otázka, ale rozhodne nie! Dnes som sa tým trochu zapodieval: hľadal som si prípady, ako sa politici zo Smeru v minulosti snažili upokojiť spoločnosť a nerozpútavať vášne. Našiel som presný opak. Skoro som zabudol na to, ako svojich politických súperov označili za vlastizradcov, keď v roku 2022 schválili obrannú zmluvu so Spojenými štátmi. Bol som z toho šokovaný; museli si uvedomovať, že im tým nakreslili terč na čelo. Aký je to odkaz pre voličov, keď im oznámite, že niektorí politici majú byť vyšetrovaní za taký vážny čin ako vlastizrada?

Povedzte. 

Nechcem vstupovať do záležitostí zvrchovaného Slovenska. Som však hlboko presvedčený, že hoci aj na opozičnej strane spektra nájdete zvláštne figúry ako bývalého premiéra Igora Matoviča, za atmosféru na Slovensku nesie hlavnú zodpovednosť Smer a jeho politici. To sa pritom nejako nevylučuje s tým, že majú zodpovednosť aj ďalší. Na českých sociálnych sieťach sa teraz rozšírili zostrihy rôznych problematických výrokov Roberta Fica, ktoré však v žiadnom prípade nemajú znamenať, že si za útok môže sám. Avšak tvrdiť, že v tejto situácii politická opozícia a liberálne médiá spôsobili atmosféru, ktorá k nemu viedla, je nezodpovedné a nie je to pravda.

Spomenuli ste tlačovku Blahu s Dankom. Úprimne povedané, Blahovi som neveril. Neveril som, že to boli jeho autentické emócie. Keď potom Danko hovoril o médiách, znelo to temne.

Dnes som si pustil rozhovor ministra vnútra Šutaja Eštoka na TA3. V ňom ako príklad rozdúchavania vášní zo strany médií spomenul komentár, v ktorom niekto po prezidentských voľbách napísal, že ich vyhral „proruský lúzer“. Ja by som tieto slová nikdy nenapísal a nesúhlasím s nimi. Ale aby bol minister, ktorý sa nemá problém baviť s Danielom Bombicom, taký citlivý na jeden komentár?

Predsa však ešte ostaňme pri novinároch. Nenatrafili ste na niečo, čo vás na spôsobe našej práce vyrušilo? Narážam tým na to, či sme aj my neprispeli k polarizácii spoločnosti.

Možno áno, ale to platí aj pre české médiá. Vyjadrím sa k tomu ako „chytrák“ z Prahy. Pamätám si, ako sa za Mečiara stala časť médií de facto súčasťou opozície, pretože ich k tomu vládna moc dotlačila. Keď sa potom vymenila vláda, Dzurindova garnitúra bola veľmi prekvapená, že médiá boli kritické aj k nim. Nečakali to – mysleli si, že ste „ich“. To isté sa stalo aj nám v Česku. Keď vládol Andrej Babiš, pre časť spektra sme sa stali súčasťou opozície a to si mysleli aj súčasní vládni politici. Po tom, čo bola menovaná vláda Petra Fialu, sme napísali viacero kritických textov o strane Starostovia a nezávislí. Následne nám volal jej podpredseda Petr Gazdík, ktorý tvrdil, že si myslel, že sme „ich“. Lenže tak to nefunguje.

Doteraz nám mnohí píšu, že keď píšeme kriticky o vláde, „chceme späť Babiša“. Zdá sa mi, že tak to funguje aj u vás. Spomeňme si však na to, akí ste boli kritickí k vláde Igora Matoviča. To je vaša práca. V súvislosti s atentátom som zaregistroval vyhlásenie šéfredaktorov slovenských médií, z ktorého je úplne jasné, že ich zámerom je upokojiť situáciu.

Poznám mnohých slovenských novinárov aj šéfredaktorov hlavných médií a viem, že im ide o demokraciu – nie o konkrétnych politikov. Niektoré reakcie zo súčasnej koalície sú zrejme dané aj tým, že časť jej politikov má tendenciu podceňovať dôležitosť demokracie.

Ako by sa mali médiá, ktoré sú dnes obviňované zo zodpovednosti za atentát, k tejto situácii postaviť?

Nijako špeciálne – mali by ste si robiť svoju prácu, ako si ju robíte doteraz, teda ku všetkým pristupovať rovnako a dodržiavať základné zásady žurnalistiky. Zo spôsobu, akým k politickej opozícii a médiám pristupuje súčasná vláda, cítim zastrašovanie. Uvedomujú si, že majú moc – hoci ich väčšina je malá, ale majú ju. Novinárom okrem upozorňovania na tieto veci v zahraničí príliš neostáva nič iné. Popravde sa mi zdá, že vláda akoby na konfrontáciu čakala a chcela ju. Vy ste však len novinári a vašou úlohou nie je riadiť krajinu.

Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok hovorí o zmierení, ale vidí chyby najmä na strane opozície a médií a v deň útoku vyhlásil, že sme pred prahom „občianskej vojny“. Ako si tie slová vysvetľujete? 

Úlohou politikov má byť upokojovať situáciu, nie ju ďalej eskalovať. Aby som bol férový, minister Šutaj Eštok na mňa spočiatku pôsobil ako ojedinelý hlas rozumu, ale po tom, čo som videl na TA3, si nie som taký istý. Zodpovedný politik nemôže hovoriť o „občianskej vojne“ bez toho, aby nedodal, čo s tým. Mohol by napríklad vyhlásiť, že si ubližujeme, ale on si žiadnu občiansku vojnu nepraje a urobí všetko pre to, aby sa nestala. Aby jej zabránil, mohol by napríklad vypnúť telefón svojmu kolegovi Blahovi a už navždy mu zakázať vystupovať. Lenže keď politik povie iba prvú časť a nedodá tú druhú, je to zlé – podľa mňa je to šírenie poplašnej správy. On síce hovorí k svojim voličom, ale v skutočnosti ich radikalizuje. Čo budete robiť, keď váš minister povie, že ste na prahu občianskej vojny?

Je férové porovnávať výkon ministra Šutaja Eštoka s tým, ako reagoval český minister vnútra Vít Rakušan po minuloročnom teroristickom útoku na Univerzite Karlovej v Prahe? Rakušana chválili komentátori aj široká verejnosť za to, ako vecne informoval verejnosť a upokojoval vášne.

Neviem. Ja si úprimne myslím, že išlo o dve rôzne situácie. V Prahe išlo o šialenú masovú streľbu a obrovskú tragédiu, ale v tomto prípade to bolo o politikovi. Vzhľadom na tieto rozdielne situácie je aj rozdielna povaha informácií, ktoré o nich prichádzajú. Popravde však aktuálne cítime určitú informačnú diétu. Dnes už mnohí ministra Rakušana kritizujú, že Generálna inšpekcia bezpečnostných zborov (GIBS) doteraz neoznámila, aké prípadné chyby sa udiali pri zákroku. Je pravda, že Rakušan v decembri upokojoval situáciu, ale neprechválil by som ho. Zároveň treba zdôrazniť, že český premiér v tom čase neležal na ARO.

Jedna vec je rétorika, druhá okolnosti incidentu. V štúdiu Seznamu Zpráv ste sa pozastavili nad reakciou Ficovej ochranky, ktorá podľa vás „neuveriteľne“ zlyhala. Takže si niečo také neviete predstaviť v Česku?

Neviem, či by som po vychladnutí emócií použil slovo „neuveriteľne“, ale faktom je, že ochranka zlyhala. Keď sa takmer podarí zavraždiť politika, znamená to, že si jednoducho nesplnila svoju prácu. Lenže v Česku sa to stalo tiež. V roku 2012 na Václava Klausa pri otváraní mosta 26-ročný chlap viackrát vystrelil z pištole, našťastie iba z airsoftovej. Bolo to absolútne zlyhanie a boli sme veľmi blízko tomu, aby sa to skončilo tragicky. Vtedy odstúpil šéf prezidentskej ochranky (Jiří Sklenka – pozn. red.).

Je podľa vás v tejto chvíli vhodné vyzývať ministra vnútra Šutaja Eštoka na odstúpenie, ktoré on sám odmieta?

To musia robiť politici, nie českí komentátori. Máme veľmi málo informácií, ale informácia, že minister si za šéfa ochrankárov vybral straníka Hlasu, je naozaj zvláštna. Tieto výzvy sa mi zdajú prirodzené. Aj u nás ministra Rakušana vyzývali na demisiu po decembrovej streľbe v Prahe a takisto ich, samozrejme, odmietol.

Ide mi skôr o to, či výzvy na ministrovo odstúpenie chápete. Myslíte si, že keby k podobnému atentátu došlo v Česku, už by došlo k vyvodeniu politickej zodpovednosti?

Neviem. Môžeme sa odvolať len na prípad z roku 2012, keď vyhodili šéfa ochranky, ale policajný prezident aj minister ostali vo funkciách.

Aké dôležité je, že končiaca prezidentka Zuzana Čaputová sa stretla so svojím novozvoleným nástupcom Petrom Pellegrinim a spoločne vyzvali na pokoj v spoločnosti?

Nie som naivný, nezachráni to Slovensko, ale každý krok smerujúci k zmiereniu je správny. To, že sa spolu postavia Čaputová s Pellegrinim ako hlavy štátu reprezentujúce úplne iné tábory a názory, je krok presne týmto smerom. Takisto oceňujem, že ďalší týždeň sa má konať stretnutie lídrov opozičných strán. Neviem, či sa podarí, ale správny je už len ten zámer. Nikdy sa úplne nepodarí spojiť spoločnosť na Slovensku – a, mimochodom, ani v Česku –, ale politici by v krízových situáciách mali fungovať presne takto. A nie hovoriť o občianskej vojne bez toho, aby dodali B.

Prezidentka vyhlásila, že nahromadená nenávisť bola „spoločným dielom“ oboch táborov. Mnohí vyzdvihujú jej snahu spojiť spoločnosť po otrasnej stredajšej streľbe. Je vhodné hovoriť, kto nesie väčšiu zodpovednosť? Dá sa to vôbec merať?

Tento výrok som čítal presne tak, že v tejto chvíli sa o tom nemá cenu dohadovať a vydávať si certifikáty, kto mal väčší podiel. Jej odkaz je, že sa treba upokojiť a brzdiť, čo by, mimochodom, pomohlo aj nám v Česku. Zrejme to povedala presne preto, aby podobným debatám aspoň na chvíľu zabránila.

Je možné prekonať túto krízu bez toho, aby sme sa pokúsili pomenovať, kto má aký diel viny?

Asi ňou prejsť musíte a musíme, ale nemyslím si, že by to bolo múdre v nasledujúcich dňoch a že by to k niečomu viedlo. Premiér Fico je stále na ARO a bude veľmi dôležité, v akom psychologickom rozpoložení z nemocnice vyjde. Ide o strašný zážitok. Želám mu skoré uzdravenie, ale bude nesmierne záležať na tom, ako sa na ňom podpíše. V tomto kontexte súhlasím s lídrom Progresívneho Slovenska Michalom Šimečkom, ktorý vyzýva na sto dní pokoja. Neviem, či je možné dosiahnuť pokoj až na sto dní, ale výborných by bolo aspoň niekoľko dní.

Spomínate Michala Šimečku – prakticky celá opozícia od neho až po Igora Matoviča ostro odsúdila útok a zaželala premiérovi Ficovi čo najskoršie uzdravenie. Čo by teraz mali robiť opoziční politici?

Túto výzvu považujem za úplne správnu. Všetci by mali ísť na rokovanie k prezidentke a pokúsiť sa nájsť aspoň nejakú spoločnú reč. Zo svojej pozície si však môžem dovoliť povedať, že bez ohľadu na to, že obeťou toho strašného útoku bol premiér, hlavná zodpovednosť leží na pleciach vládnych politikov. Oni majú zodpovednosť zmeniť Slovensko – či už kladne, alebo záporne.

Tvrdíte, že pre Slovensko ide o najväčšiu spoločenskú krízu. Aké ďalšie scenáre vývoja u nás podľa vás pripadajú do úvahy? Veríte, že je zmierenie možné?

Slovensko prešlo mnohými vážnymi krízami a obdivujem ho za to, ako sa dokázalo vyrovnať s Mečiarom, a to, ako si prešlo situáciou po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Netuším, čo vás čaká, ale trochu sa obávam tendencií niektorých vládnych politikov vyriešiť celú situáciu silou. Viem, že Štefan Harabin je smiešna postava, rovnako ako Lukáš Machala, ale zaregistroval som ich slová o zákaze opozičných strán.

Myslím si, že Slovensku by veľmi prospela výmena celej generácie súčasnej politickej garnitúry. Michal Šimečka je nová postava, ale inak sú na vašej politickej scéne iba politici, ktorí vedú politický súboj už pomaly pätnásť rokov cez Fica, Sulíka a Matoviča. Prajem demokratickému Slovensku, aby to celé zvládlo.