Matúš KostolnýAtentát na Roberta Fica by mal byť budíčkom pre všetkých. Politikov aj novinárov. V žiadnom prípade to však neznamená, že by novinári odteraz nemali písať nič kritické. Novinári sa aj v takýchto zlomových situáciách musia pýtať a pátrať po chybách a zlyhaniach politikov.
Za necelé tri dni od atentátu už máme tri konkrétne príklady, kde médiá v dôležitých veciach kritizujú vládnych politikov a oni často reagujú tvrdením, že takýto prístup médií je nemiestny.
1. Kritika reakcií politikov na atentát
Podpredsedovia parlamentu Andrej Danko a Ľuboš Blaha od prvého momentu namiesto upokojovania situácie hovoria o vine opozície a médií. V ich prípade sa to nedá ospravedlniť šokom, lebo každým ďalším vystúpením ešte obvinenia stupňujú.
Po počiatočnej zdržanlivosti sa už pridávajú aj ďalší ministri. Nádej, že by šok mohol znamenať nový začiatok vzťahov v najvyššej politike, sa tak možno skončila iba pár hodín po tom, ako na spoločné rokovanie vyzvala prezidentka Zuzana Čaputová a budúci prezident Peter Pellegrini. Andrej Danko aj Robert Kaliňák sa na schôdzku veľmi nehrnú a nevidia v nej veľký zmysel.
2. Kritika zásahu premiérovej ochranky
Pribúdajú nové a nové vyhlásenia odborníkov, ktorí krútia hlavou, čo sa to v momente atentátu dialo v Handlovej. Všetci okrem ministerstva hovoria o zlyhaní.
3. Nedostatočné informovanie o zdravotnom stave premiéra
Predseda vlády je jeden z troch najvyšších ústavných činiteľov. Jeho zdravotný stav nie je iba jeho súkromná vec, ale aj vec občanov krajiny, ktorí majú obavy. V zabehnutých demokratických štátoch je úplne normálne, že v prípade zdravotných komplikácií alebo mimoriadnych situácií, ako je tá naša, verejnosť dostáva veľmi podrobné informácie.
Cieľom je upokojiť verejnosť. Celkom samozrejmé je aj to, že o zdravotnom stave politika hovoria lekári a nie iba politici. U nás to zatiaľ nefunguje.
Za normálnych okolností by to boli celkom jasné príklady, kde je verejná kontrola úplne bežná súčasť dňa. My sme však v mimoriadnej situácii a mimoriadne k tomu pristupujú aj politici.
Otázky a kritiku odbíjajú s argumentom, že sa nebudú podieľať na nenávistnej a štvavej kampani médií, ktorá viedla k tragédii.
Všetky tri príklady aktuálnej kritiky vládnych politikov sú pritom úplne legitímne a nepresahujú hranice normálnej miery záujmu verejnosti.
Jazyk, ktorý volia politici pri odbíjaní diskusie o týchto témach, nepomáha situáciu upokojovať. Keď o nich píšeme, nie je to dôkaz zaujatosti, ale snaha upozorniť, aká veľká je teraz zodpovednosť ľudí vo verejnom priestore.
Otázky na ministra vnútra či šéfa ochrany ústavných činiteľov sú úplne namieste. Nie je to prejav necitlivosti v takej vypätej situácii, ale, naopak, snaha o nápravu a zamedzenie toho, aby sa podobné zlyhania opakovali.
Volanie po dôkladnej a odbornej komunikácii o zdravotnom stave premiéra nie je snaha o senzáciu alebo neprimeraný zásah do jeho súkromia, ale, naopak, snaha predísť šíreniu špekulácií a nepresností.
Atentát na Roberta Fica je tragédia, ktorá vytvorila mimoriadnu situáciu. Jej následkom by však nemalo byť obmedzenie slobody prejavu a médií.
Kritika a otázky novinárov sú normálnou súčasťou verejnej diskusie. Snaha zamedziť im je nebezpečná.
Politikov si ľudia volia, aby ich zastupovali a riadili štát v ich mene. Nedávajú im neobmedzenú moc a mandát robiť si, čo chcú bez akejkoľvek kontroly. Útok na Roberta Fica nepochybne mení veľa vecí, napríklad aj pocit bezpečia v tejto krajine alebo aj to, čo ešte všetci spoločne považujeme za primeraný jazyk, normálnu verejnú diskusiu. Nemôže to byť však zámienka vypnúť nepohodlné otázky.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
