Monika Tódová
Od začiatku týždňa sa udialo veľa vecí: zvolili novú šéfku súdnej rady, SNS plánovala politicky ovládnuť Fond na podporu umenia, čakalo sa, či to podporí aj Hlas, chceli odhlasovať likvidáciu RTVS, mal byť opozičný protest, odstúpil predseda Špecializovaného trestného súdu Ján Hrubala, Tibor Gašpar zavolal do parlamentu ruského veľvyslanca, v parlamente neodvolali dve ministerky. Ale v stredu prišiel atentát na premiéra Roberta Fica. Takéto zásadné udalosti môžu mať rôzne pokračovanie: spoločnosť, politici si uvedomia, že musia dať spiatočku a začať sa správať inak alebo, naopak, ešte pridajú v obmedzovaní slobody, v autoritárstve. Ktorá cesta čaká Slovensko?
To je vo hviezdach, pretože práve teraz sa to tvorí. Zvyknem hovoriť, že neexistuje taká tragédia v živote národa, ktorú by niektorí ľudia nechceli využiť vo svoj prospech. Vidíme to už aj teraz, že niekto chce pokračovať v nastúpenej ceste zášti, hlásania nená0visti. Ale nemôžeme všetko zvaľovať iba na politikov. Politici sú ľudia, ktorí sú závislí od podpory verejnosti. Ak politici zistia, že ponuka nenávisti má odozvu v spoločnosti, že z toho politicky profitujú, tak to budú ponúkať. Samozrejme, že je aj ponuka z druhej strany. Ponuka toho, aby sme tragédiu, ktorá sa stala, lebo atentát na premiéra je tragédia národa, využili na zvrat a na to, aby sme sa pokúsili vrátiť do civilizovanej polohy kultúrnej a demokratickej spoločnosti. Závisí to nielen od politikov, závisí to od každého z nás, od občanov, od štyroch miliónov voličov, čomu dajú svoju podporu. Politici nemôžu robiť veci bez podpory verejnosti a väčšinový názor sa presadí aj v tejto otázke.
Prezidentka Zuzana Čaputová a budúci prezident Peter Pellegrini spolu vystúpili na tlačovej besede, aby sa pokúsili o tú prvú cestu, dať spiatočku, upokojiť situáciu, ukázať a spoločne odsúdiť násilie. Podarí sa im to?
Veľmi by som im želal, aby sa to podarilo, a vysoko oceňujem, že sa rozhodli vystúpiť tak, ako vystúpili, že vystúpili spolu, pretože končiaca prezidentka bola zvolená hlasmi jedného politického tábora, nastávajúci prezident bol zvolený hlasmi druhého politického tábora. Ak oni dvaja dokážu nájsť zhodu, tak by bolo naozaj žiaduce a potrebné, aby aj stúpenci týchto dvoch táborov hľadali poctivo a zodpovedne zhodu aspoň v minime základných vecí.
To je napríklad to, že odsúdia násilie?
Zachytil som, že pani prezidentka a zvolený prezident nechcú iba stretnutie, kde si niečo porozprávajú politici, ale chcú dať iniciatívne návrh, pod ktorý by sa politici, predsedovia politických parlamentných strán mali podpísať. To je to, čo Slovensko nemá a zúfalo potrebuje, aspoň minimálny konsenzus na tom, na čom sa môžeme a dokážeme zhodnúť, aby spoločnosť mohla normálne fungovať. Sme naozaj spoločnosť bez základného konsenzu, čo je správne a čo nie je . Ak by sa podarilo pani Čaputovej a pánovi Pellegrinimu dať na stôl návrh, ktorý by bol zmysluplný a podpísali to predsedovia všetkých parlamentných strán, bol by to štátnický čin. Samozrejme, neverím, že by sa nenašiel niekto, kto by sa z konsenzu a zhody nepokúsil nejakým spôsobom ujsť, ale bolo by ho možné kritizovať. Zúfalo potrebujeme konsenzus, aspoň niekoľko zásad, ktoré by boli platné pre všetkých ľudí a politikov na Slovensku.
Vôbec nie je jasné, či politici na stretnutie prídu.
Sú veci, ktoré si ťažko predstavujeme, ale rovnako ťažko sme si vedeli predstaviť aj to, že 15. mája urobí niekto atentát na premiéra. Mimoriadna situácia si žiada mimoriadne kroky. Ak by niekto neprišiel s hocijakým zdôvodnením, ukázal by sa ako človek, ktorý nechce ani základný konsenzus spolužitia v tejto republike a zaslúžil by si opovrhnutie.
Andrej Danko povedal, že na stretnutie pôjde, len ak mu to povie Robert Fico, a Ľuboš Blaha dokonca hovoril o tom, že Robert Fico tam predsa prísť nemôže a je to nejaká pasca.
Je to úplne scestné. Chcel by som upozorniť na to, že toto nie je iniciatíva len prezidentky Čaputovej, je to aj iniciatíva budúceho prezidenta pána Pellegriniho. Ak odmietajú túto ideu, neodmietajú len pani Čaputovú, odmietajú aj svojho človeka, ktorého pomáhali zvoliť do funkcie prezidenta.
Upokojenie má prísť v čase, keď všetci prežívajú obrovské emócie. Smer preto, že ich predseda leží v ohrození života v nemocnici, Hlas čelí kritike, pretože polícia a ochranka spadajú pod ich rezort, opozícii zase dávajú atentát extrémisti a aj vládni politici za vinu. Je niekto, kto vystupuje správne a zvláda situáciu?
Podľa mňa sa zatiaľ nedá nič vytknúť prezidentke Čaputovej a budúcemu prezidentovi Pellegrinimu. Urobili krok, ktorý sa nebojím označiť za štátnický.
Veľkej kritike čelí Úrad na ochranu ústavných činiteľov, odborníci hovoria o viacerých zlyhaniach. Bývalý policajný prezident Štefan Hamran povedal, že to je aj preto, ako sa menia riaditelia ochranky, teraz ju vedie človek zo strany Hlas. Je to hlbší systémový problém nielen v ochranke, ale v celých bezpečnostných zložkách?
Je to hlbší systémový problém v správe štátu. Málokto si možno pamätá, že v roku 2002 bol zákonom prijatý a schválený úrad pre štátnu službu, ktorý mal zabezpečiť odpolitizovanie štátnej správy. Mal zabezpečiť, aby po každej vláde nedochádzalo k obrovskému striedaniu kvalifikovaných ľudí za politických nominantov. Tento zákon platil od roku 2002 do roku 2006. Prvá Dzurindova vláda ho prijala, druhá Dzurindova vláda ho zrušila. Dôvod bol prostý. Šéfom služobného úradu na ministerstve sa stal podľa zákona ten, koho vymenoval šéf Úradu pre štátnu službu, bol to Ľubomír Plai. Tak si nemohli ministri robiť vo svojich rezortoch personálne rošády, ako si ich robia pri svojom nástupe. Od roku 2006 sa štátna verejná správa stala politickou korisťou víťazov volieb alebo tých, ktorí zostavujú koaličnú vládu. Odvtedy to ide dole kopcom, pretože politici sa správajú ako dobyvatelia krajiny, ktorí obsadia všetko, pokiaľ im sily stačia. Toto je systémový problém, že sa nám za 31 rokov nepodarilo odpolitizovať štátnu správu, nepodarilo sa nám dosiahnuť, aby kvalifikovaní, výkonní ľudia zostávali na svojich pozíciách aj pri výmene vlády. Tým, že dochádza každé štyri roky k zásadnej obmene a nové postavy sa iba štyri roky učia, čo majú robiť, a keď sa to naučia, vymenia ich ďalší laici.
Takto štát opakovane prichádza o odborníkov, hoci do nich investuje peniaze.
Investuje, naučí ich to, niekedy aj na vlastnú škodu, pretože prídu vecí neznalí a robia hlúposti, a keď sa to niektorí talentovanejší konečne naučia, tí noví ich pošlú preč, pretože potrebujú dosadiť svojich ľudí a po každých voľbách sa mení na úradoch do desaťtisíc ľudí v päťmiliónovej krajine. Je to plytvanie ľudským potenciálom, kvalifikovanosťou, odbornosťou. Je prekliatím tejto krajiny, že sme za 32 rokov neurobili nič, aby sme toto šialenstvo zastavili.
Pokiaľ ide o bezpečnostné zložky, do nich politici roky potrebujú dosadiť ľudí, ktorí ich budú chrániť pred vyšetrovaním, poskytnú im informácie a zamerajú sa na tie osoby, na ktoré si to politici želajú. Tejto moci sa žiadni politici dobrovoľne nevzdajú, nie?
Problém je, že na Slovensku je dobrá vôľa meniť veci k lepšiemu iba vtedy, keď ste v opozícii. Pritom v skutočnosti sa veci k lepšiemu dajú meniť iba vtedy, keď vládnete. V tom prípade by to bolo sebaobmedzenie víťaza. Chýba tu základné pochopenie toho, že ak niekto chce niečo zmeniť, tak to musí urobiť, keď je pri moci. Keď bol vo vláde so Smerom Most-Híd a predovšetkým ministerka Lucia Žitňanská, tak sa niektoré veci zlepšili. Nebolo možné robiť personálne zmeny lusknutím prsta. Ale prišiel Matovič a všetko, čo mohli zmeniť na jednoduchší a bezproblémovejší postup, tak to urobili. Výsledok je, že Smer a táto vláda prišli na hotové. Môžu uplatňovať len to, čo už pred nimi zaviedol Matovič a spol.
V Handlovej na rokovaní vlády bol aj šéf tajnej služby Pavol Gašpar a spolu s ním príslušníci tajnej služby. Ani to nestačilo na bezpečnosť. Je možné, aby sa šéfom tajnej služby v západnej demokracii stal v tejto problematike absolútne neskúsený syn poslanca, a to len preto, lebo ten otec je obžalovaný zo závažnej trestnej činnosti a nemôže ísť do funkcie?
V tejto otázke je obsiahnutá odpoveď, tam už niet čo dodať. Súhlasím s Radoslavom Procházkom, ktorý napísal, že povinnosťou prezidentky bolo vyrovnať sa s návrhom vymenovať Gašpara za riaditeľa SIS. Povinnosťou prezidentky bolo nejakým spôsobom rozhodnúť. Podľa môjho najhlbšieho presvedčenia bol dostatok zákonných aj ústavných dôvodov, aby prezidentka povedala, že tohto navrhnutého kandidáta za šéfa SIS vymenovať nemôže a ani to neurobí. Možno by sa ten spor dostal pred Ústavný súd, možno by Ústavný súd povedal niečo, čo by možno exprezidentku nepotešilo, ale to, že to nechala na ďalšieho prezidenta, to nebol šťastný krok.
Minister vnútra už povedal, že nevidí dôvod nielen na svoj odchod, ale ani na odchod šéfa ochranky, a že sa sústredí na to, aby ochránil ústavných činiteľov. Je to správna reakcia?
Minister hovorí, že jeho prioritou je zabezpečiť bezpečnosť ústavných činiteľov, bezpečnosť v štáte, s tým sa dá súhlasiť, čo je najdôležitejšie, musí byť zabezpečené hneď. Čo sa mi zdá menej presvedčivé, je to, že minister vnútra akoby už prejudikoval, objednával, čo má povedať orgán, ktorý sa bude zaoberať tým, ako si Úrad na ochranu verejných činiteľov splnil svoje povinnosti, teda inšpekcia. Lebo povedať, že on tam nijaké problémy nevidí, to je priama objednávka na to, aby sa výsledok záverov inšpekcie páčil pánovi ministrovi, pretože mu priamo podliehajú. Mal byť oveľa zdržanlivejší, mal povedať, počkajme si na výsledky toho, čo zistí kompetentný orgán a predložíme ich verejnosti so všetkými podrobnosťami a konkrétnymi argumentmi a zdôvodneniami. Toto sa mi zdá z jeho strany veľmi predčasné.
Môže táto situácia ovplyvniť aj to, či sa Šutaj Eštok naozaj stane predsedom Hlasu? Je to preňho nepríjemné aj v súvislosti s týmto politickým kontextom?
Isteže to môže ovplyvniť, pretože atentát na premiéra nie je bežná udalosť, nie je to epizódka, je to zásadná vec. Ak sa ukáže, že tam došlo k závažným a zásadným zlyhaniam, tak politická zodpovednosť je na ministrovi vnútra a určite to môže ovplyvniť jeho ďalšie politické pôsobenie a jeho politický osud.
Dá sa povedať, že na rozdiel od Blahu a Danka sa Kaliňák a Šutaj Eštok najprv snažili neútočiť, ale napokon aj oni poučovali novinárku BBC a Českú televíziu. Ako môže Slovensko vyzerať po takomto vystupovaní politikov?
To, čo minister obrany a minister vnútra povedia na tlačovke, síce dáva nejaký obraz o krajine, ale nie je smerodajný. Nikdy sa nedostane na titulku svetových denníkov. To, čo sa dostalo na titulky svetových denníkov, bol atentát, pretože celý svet donedávna vnímal Slovensko cez prizmu pokojného rozdelenia s Českom. Celý svet to oceňoval, pretože v porovnaní s Balkánom a tým, ako sa tam delili štáty, sme boli vzorová dvojica. Nemôžeme si robiť ilúzie, že niekto od rána do noci sleduje, čo sa deje na Slovensku. Krajina je vnímaná cez základné a zásadné udalosti a toto bude jedna z nich. Celý svet nás pozoruje, aby zistil, či to, k čomu došlo, bol individuálny čin veľmi mentálne a postojovo nevyrovnaného jedinca, alebo to hovorí niečo podstatné o základnom charaktere krajiny. Zatiaľ sme v situácii, že môžeme dosiahnuť, aby sa to vnímalo ako exces, ako niečo, čo nedáva pravý obraz o krajine. Bolo by skvelé, keby to všetci politici tak vnímali, že ak už došlo k niečomu, čo vrhlo také svetlo na Slovensko, tak je ich povinnosťou aj povinnosťou nás všetkých, aby sme ten obraz napravili. A to sa dá len jediným spôsobom, že sa to vo svete bude vnímať ako exces, ako individuálny čin, ktorý je strašný a odsúdeniahodný, ale ako čin jedného nevyrovnaného človeka.
Bol to exces? Alebo to naozaj hovorí niečo hlbšie o krajine?
Zatiaľ to svet vníma tak, že je to prejav toho, že polarizácia na Slovensku nadobúda extrémne patologické prejavy. Toto nie je fatum, nič, čo by sa nedalo zmeniť. Stále máme vo svojich rukách, aby sme dokázali z tejto cesty zísť a cez základné dohody na základných veciach a spôsoboch sa pokúsili obraz Slovenska vo svete napraviť.
Atentát zastavil kampaň do eurovolieb. Keď zavraždili Jána Kuciaka, tak odozva spoločnosti bola taká, že ľudia podporili opozíciu, ovplyvnilo to aj prezidentské voľby, ktoré vyhrala Zuzana Čaputová. Bude pokus o vraždu Roberta Fica znamenať, že Smer bude ešte silnejší?
Nejaké preferenčné politické dôsledky to bude mať, ale nezdá mi podstatné, či bude mať Smer o dvoch alebo troch poslancov v europarlamente viac alebo menej, alebo aj iné strany. Podstatné je, aby sme aj tým, ako zvládneme kampaň a voľby, urobili maximum pre to, aby sme nezachádzali ďalej do slepej uličky, v ktorej kráčame. Aby sme sa zastavili a dokázali z tej slepej uličky vycúvať. Stranícke zloženie europarlamentu je síce dôležité, ale v tejto chvíli to určite nie je kľúčová spoločenská, politická téma na Slovensku.
Už o mesiac sa stane prezidentom Peter Pellegrini. Možno si myslel, že to bude pokojné päťročné obdobie, kde bude v zhode s vládou, upokojí sa atmosféra. Do funkcie však nastúpi tesne po atentáte. Pred akými výzvami bude Pellegrini stáť?
Spomínam si, že keď bolo po parlamentných voľbách a začala sa spomínať možnosť, že by Pellegrini prípadne kandidoval za prezidenta, tak povedal, že je politik pri sile, že sa vidí vo výkonných funkciách, že je priskoro, aby išiel odpočívať do Prezidentského paláca. Toto odpočinok rozhodne nebude. Ukazuje sa, že pôsobenie prezidenta bude jedno z rozhodujúcich. Bude to super náročné funkčné obdobie, pretože prezident musí – keďže reprezentuje krajinu navonok a dovnútra – vysvetľovať zahraničiu, čo Slovensko predstavuje, akou krajinou je. Ak tam nechce rozprávať o tom, že sme – ako teraz odznievajú reči – na pokraji, chýba nám jeden krok k občianskej vojne, čo je takisto vyvolávanie katastrofických predstáv, bude musieť zapracovať na tom, aby nikomu nenapadlo, že Slovensko je ohrozené občianskou vojnou. Bude to od neho žiadať super kvalitný politický, štátnický výkon. Bez ohľadu na to, ako bol do funkcie zvolený, držím mu palce, aby odviedol dobrý výkon, aby krajine pomohol.
Bude pre celý ďalší politický vývoj zásadné aj to, či vôbec Robert Fico zostane v politike? A ak by v nej zostal, ako ho zmení takáto strašná skúsenosť?
Je to vec, o ktorej sa ťažko premýšľa a všetko, čo by som k tomu povedal, by bolo len zachádzanie do špekulácie a odhadov, ktoré sa môžu ukázať ako veľmi subjektívne. Zatiaľ vieme len to, že je ťažko zranený a že mu všetci normálni ľudia na Slovensku musia želať, aby sa z toho dostal, aby mohol pokojne, slobodne rozhodnúť, či chce ešte vo verejnom živote pôsobiť a na akom poste. To, čo bude robiť po vyzdravení a návrate, budeme hodnotiť po vyzdravení a návrate. Teraz mu môžeme želať iba to, aby sa čo najrýchlejšie a najlepšie uzdravil.
Tento týždeň vynechám klasickú záverečnú otázku, čo pozitívne sa stalo, aj keď jedna vec mi napadla – lekári. Zdá sa, že Ficovi zachránili život.
Určite to treba oceniť. Keď spáchali atentát na prezidenta Ronalda Reagana, postrelili ho, odviezli ho do nemocnice, tak Reagan bol známy tým, že vtipkoval aj z posledných síl. Keď ho viezli na operačnú sálu, povedal: „Dúfam, že ste tu všetci Republikáni.” A šéf operačného tímu povedal: „Pán prezident, dnes sme tu všetci Republikáni.” Povedal by som, že lekári, ktorí zachránili premiérovi život, sa ukázali ako kvalifikovaní, šikovní, zodpovední lekári, a to je veľká vec.
Polícia po atentáte avizuje, že zvýši ochranu viacerým politikom, ale aj novinárom, ktorí sa takisto na sociálnej sieti stávajú predmetom obviňovania a nenávistných útokov. Vyhrážky smrťou dostal minister vnútra aj predseda Progresívneho Slovenska Michal Šimečka. Ovplyvnilo to, čo sa stalo, nejako tvoju ochotu ďalej pôsobiť vo verejnom živote?
V roku 1996 som napísal knihu o Mečiarovi a mečiarizme a tam mám pasáž, s ktorou sa dodnes stotožňujem. Opisujem tam, aká politika je a aká by mala byť. To, čo pestoval Vladimír Mečiar, bola politika podľa Carla Schmitta. Bol to právnik, ktorý tvrdil, že podstatou politiky je vzťah priateľstva a nepriateľstva. Že v politike sme vtedy politikmi, keď máme nepriateľa, ktorého sa usilujeme zničiť a ktorý je pre nás stelesnením politického zla. Bola to koncepcia, ktorá veľmi zapasovala do vízie a plánov Adolfa Hitlera. Jednoducho mocenský boj na život a na smrť. Som presvedčený, že politika nie je boj na život a na smrť, že je to hľadanie, ako zosúladiť rôznorodé záujmy v spoločnosti. Môžeme mať rôzne predstavy o tom, ako by sa spoločnosť mala vyvíjať, ale žijeme ako jedno spoločenstvo, ako jeden celok. Spory by sa mali viesť o konkrétnej veci a nie o to, že chcem niekoho z politického života eliminovať ako nepriateľa a čím horšie ho porazím, tým lepšie bude pre túto krajinu. Hannah Arendtová hovorila, že konflikt je len malá časť toho, ako hľadať spolužitie ľudí v jednej krajine. Som presvedčený, že takto by politika mala vyzerať. Realita, ktorá prebieha, je podľa Schmitta, mala by však byť podľa Hannah Arendtovej. Vždy som si to myslel, budem si myslieť a kým to bude niekto ochotný počúvať, tak to budem hovoriť, pretože tak to cítim, tak to vnímam.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
