Návod: ako pochopiť skupinu Para?

Autor je prekladateľ

Vitajte pri pokračovaní podcastu, v ktorom sa s Tomášom Hudákom rozprávame o mužských veciach. Aj keď Hudák zase neprišiel a podľa mňa ani nikdy nepríde. A ani podcast to vlastne nie je.

Ale vitajte. Dnes sa spolu pokúsime o vec pomerne ambicióznu, a to pochopiť skupinu Para.

Takto: občas som presvedčený, že nie je nič lepšie ako kompletná diskografia crustovej kapely Betercore: 31 skladieb, 37 minút, všetko je povedané, nikto už nemusí nikdy nahrať vôbec nič.

Z uvedeného je jasné, že každá kapela, ktorá má viac ako päť fanúšikov a svojou činnosťou si aj zarába nejaké peniaze, sa jednoznačne zapredala a ako taká si zaslúži iba pohŕdanie a príležitostný verejný výsmech.

Para navyše človeka konšternuje, a tak má na ňu chuť nadávať tak, ako nadáva na väčšinu vecí, ktoré nepozná. Všetci predsa vieme, že najlepšie sa nadáva na to, čo človek nepozná. A načo by ju vlastne spoznával, keď vie, že je otrasná? Vybavené.

Problém je v tom, že Paru uznávam.

Veľmi napríklad uznávam to, ako nedávno oznámili krst pre tých úplne najvernejších fanúšikov, no a keď sa lístky bleskovo vypredali, tak oznámili ďalší krst pre pravdepodobne menej verných fanúšikov, a dali ho deň predtým. A potom pridali ešte ďalší a dali ho zase deň predtým.

Úplne najvernejší fanúšikovia tak v konečnom dôsledku prišli až na tretí krst za tri dni. Toto uznávam. Ale ešte oveľa viac uznávam to, že im to potom na koncerte vysvetlili – proste sme urobili chybu a nedošlo nám to –, a tí fanúšikovia (teda najmä fanúšičky) im to normálne odpustili a vôbec im to nevadilo. Normálne im to zedli.

Majstrovské. Fakt to uznávam.

Ale vážne. Bol som na koncerte Pary. Asi minulý rok. Raz. Lenže aj raz je oveľa viac, ako by som na seba kedy povedal. A čo bolo horšie, bolo to fajn. Akože to bolo milé. Asi som to pochopil.

Druhý problém spočíva totiž v tom, že oni sú podľa všetkého celkom milí ľudia. Chápete, akože chcú, aby sa iní ľudia mali dobre a aby im proste bolo pekne a tak nejak ľahšie.

Samozrejme, pre človeka ako ja je to dosť podozrivá ambícia. Bol som predsa odchovaný na tom, že kapely majú principiálne kritizovať úplne všetky nespravodlivosti tohto sveta a popritom ideálne aj rozbiť vybrané časti vybavenia. A tú prídu nejakí milí a asi aj dobrí ľudia a spievajú pekné veci a ľudia sa usmievajú.

Členovia Pary fakt vyzerajú ako ľudia, ktorí sú radi, keď sú iní ľudia radi. Vedia, že svet nemenia a ani ho nezmenia, ale chcú, aby bolo príjemne. No a to je tiež problém. Človek im už potom ani nemôže poriadne vynadať za to, že vo svojej tvorbe systematicky zamlčiavajú napríklad inváziu do Iraku.

Na tom koncerte som videl toto: ľudia sa usmievali. Spievali s nimi a niekedy aj bez nich a mali sa dobre. Ženy tancovali so zatvorenými očami. Pohupovali sa. (Dúfam, že to nečíta poslanec Kuriak.) Kriste, vo vzduchu sa vznášalo porozumenie.

Viete, kedy som pochopil, že som úplne prehral? Keď som videl pár, ktorý sa celú jednu pesničku (neviem ktorú, všetky sú rovnaké) držal za obe ruky. Celú skladbu si pozerali do očí a spievali si ten text jeden pre druhého. Bola to ich pesnička. Majú na ňu nejaké spoločné spomienky. Niečo to pre nich znamená. Bolo to ňuňu. Bolo to otrasné.

Vtedy som to pochopil. Toto sa nedá vyhrať.

Najlepší koncert, aký som kedy zažil, bol Poopičný stav v (tuším) popradskej Slávii. Bubeník počas neho spadol zo stoličky a zaspal, ostatní hrali ďalej a na kvalite hudby sa to nijako neprejavilo. Totálna pecka. Para sa s tým z pochopiteľných dôvodov absolútne nedá porovnávať. Ale nedá sa nad tým ani vyhrať.

No a presne v tom spočíva tretí problém. Ľudia sú na koncerte Pary proste šťastní. A keď som videl, aká šťastná je moja priateľka, o ktorej sme si pred dvoma mesiacmi vysvetlili, že je mimoriadne múdra a vnímavá, tak som si povedal, že je to vlastne fajn a všetko je v poriadku. Ak je šťastná ona, tak som šťastný aj ja. Minimálne z toho, že je šťastná ona.

Keď sa potom o niekoľko mesiacov chystala na ďalší koncert Pary – na ten tretí krst za tri dni –, povedal som jej, že pokojne môže ísť s kamoškou. Ja som si svoje odrobil. (To som jej nepovedal).

Samozrejme, my vieme, že koncert Pary sa nikdy celkom nevyrovná tomu pocitu, keď váš obľúbený futbalový klub v poslednej minúte dá gól a vďaka nemu získa titul – ale vlastne presne o to ide: čo ak pre ňu áno?

Čo ak sa ona na koncerte Pary cíti ako ja, keď Arsenal v poslednej minúte dá ten gól a vyhrá titul, ktorý túto nedeľu nevyhral? Hovorí mi ona vtedy, že to len dvadsaťdva chlapov naháňa koženú vec plnú vzduchu, žiadny titul fyzicky neexistuje, v reálnom svete na ňom vôbec nezáleží a oveľa dôležitejšie je, čo budeme večerať?

Nehovorí. Lebo je múdra.

Predo dvermi máme rohožku Pary. Je na nej napísané Doma dobre. A je mi z toho príjemne. Chápete.