Kto by mal byť v úradníckej vláde?

Slovensko ešte nikdy nezažilo voľby, po ktorých by ako možnosť prichádzala do úvahy úradnícka vláda. Po väčšine doterajších hlasovaní bolo okamžite jasné, kto prevezme moc.

Neistota bola v dvoch prípadoch – v roku 1998, keď časť SDĽ zvažovala spojenectvo s HZDS, a v roku 2006, keď koalícia Fica s pravicou alebo Dzurindu s Mečiarom vyzerala pravdepodobnejšie než kombinácia Smer-HZDS-SNS, ktorá nakoniec nastala. Ale ani v tých prípadoch nebola pochybnosť, že koalícia s väčšinou napokon vznikne. Čakalo sa len aká.

Tentoraz je to iné – rozdrobenosť parlamentu a prítomnosť Mariana Kotlebu znamenajú, že funkčná väčšina vôbec nemusí vzniknúť. Zostavovanie vlády je ešte len na začiatku a otvorených možností je veľa. Lenže nemožnosť dohody v kombinácii s blížiacim sa predsedníctvom Slovenska v Únii a faktom, že predčasné voľby by sa nehodili vôbec nikomu (možno s výnimkou Kotlebu a Kollára), dovoľujú aspoň špekulovať nad variantom, že iniciatívy sa ujme prezident Andrej Kiska.

Parlament by napokon nemusel ním vymenovanú vládu ani potvrdiť v úrade, stačí, aby si neodhlasoval skrátenie volebného obdobia a vládu ticho toleroval (na čo by im predsedníctvo dávalo zámienku). Rozpustenie parlamentu po neschválení programového vyhlásenia vlády je totiž pre prezidenta len možnosťou, nie povinnosťou.

Dalo by sa teda oddávať fantáziám o tom, ako by mohol úradnícky kabinet vyzerať: zahraničie by si mohol v záujme kontinuity nechať Kiskov kamarát z Popradu Miroslav Lajčák, alebo by ho dali splnomocnencovi pre predsedníctvo Ivanovi Korčokovi. Na vnútro by bol ideálny špeciálny prokurátor a bývalý štátny tajomník Maroš Žilinka. Na školstvo šéf iniciatívy A dosť! Stanislav Boledovič alebo v záujme pravo-ľavej rovnováhy Milan Ftáčnik. Spravodlivosť by pristala Zuzane Čaputovej z Via Iuris alebo rektorke policajnej akadémie Lucii Kurilovskej, zdravotníctvo Martinovi Filkovi z IFP, a takto by sa dalo pokračovať. Zabávať sa dá aj na predstave, či by pri premiérovi prezident ukázal zmysel pre šou s Ivetou Radičovou, alebo išiel opatrnejšou cestou (keby neboli v rozpočtovej rade, pýtal by sa taký Šramko alebo Ódor).

Vláda v takomto, podobnom, alebo aj úplne inom zložení nabitá profesionálmi a ľuďmi s vysokým kreditom by určite dokázala spraviť veľa dobrého. Možno ešte viac ako tá riadna, politicky zostavená. Nič to však nemení na tom, že by bola zlým riešením. Podstatou volieb je vybrať osoby a idey, ktoré nám majú vládnuť. Všetky veľké témy – od platov učiteľov cez výšku daní po zotrvanie v Únii a prípustnosť potratov a manželstiev gejov – sú vo svojej podstate politické.

Úradník ich rozhodnúť nevie, vie ich len vykonať. Ak pripustíme, že by mal vládnuť, vlastne vravíme, že náš systém zlyhal a moc sa má presunúť niekam preč od ľudí. Je možné, že pre kolaps straníckeho systému a volebný pat nebude nakoniec iné riešenie ako vláda expertov, a nakoniec by mohla byť aj dobrá. Odpoveď na otázku, kto by mal ideálne sedieť v úradníckej vláde, však je: kým na Slovensku pretrváva tá forma parlamentnej demokracie, čo tu bola doteraz, tak nikto.