Nezhody vnútri elity pre Putina neveštia nič dobré

Autorka je americko-ruská politoligčka

Ak v Rusku stíhajú alebo potrestajú verejného činiteľa, dopustil sa jedného či dvoch činov: postavil sa proti vláde Vladimira Putina alebo proti jeho „špeciálnej vojenskej operácii“ na Ukrajine. A platí tiež, že nemôže ísť o vysokopostaveného činiteľa.

Lenže aprílové zatknutie námestníka ministra obrany Timura Ivanova za údajné prijatie úplatku týmto pravidlám zlovestne odporuje. A zdôrazňuje aj prehlbujúce sa napätie medzi mocenskými skupinami v dôsledku nedostatku koherentného vedenia zo strany vládnuceho despotu.

Čo robiť?

Aby nedošlo k omylu: Putin nemá žiadnych vážnych vyzývateľov. Keď 22. februára 2022 nariadil rozsiahlu inváziu na Ukrajinu, prekvapilo to aj jeho vlastnú Bezpečnostnú radu. Ruské politické a obchodné elity boli pre to nútené obetovať mnohé zo svojich predvojnových privilégií a začať budovať nové Rusko, ktoré zodpovedalo Putinovej vízii histórie a medzinárodných vzťahov. Nemali na výber.

Ak nemajú na výber elity, obyčajní Rusi už vôbec nie. Keď sa dozvedeli o invázii, vyšli na protest do ulíc, kde však čelili tvrdému zásahu. Protesty väčšinou ustali, Rusi rezignovali a prijali nechcenú vojnu, klesajúcu kvalitu života i zhoršujúce sa vyhliadky na rozvoj. Mnohí začali potichu premiestňovať svoje podniky a presúvať svoje peniaze do krajín ako Arménsko alebo Kazachstan.

Putin urobil množstvo vyhlásení o svojich vojnových cieľoch: od dosiahnutia „denacifikácie“ a „demilitarizácie“ Ukrajiny až po odpor voči Západu, ktorý vraj útočí na „tradičné hodnoty“ a porušuje medzinárodné zákony, čo nanucuje iným. Podľa Putina Rusko – spolu s partnermi s rozvíjajúcou sa ekonomikou, ako sú Čína a Brazília – vedie snahu o vybudovanie nového multipolárneho svetového poriadku.

To, čo však Putin neponúkol, je jasná stratégia na dosiahnutie týchto cieľov. Neposkytol Rusom ani žiadnu víziu toho, ako by v rámci tohto nového poriadku mali žiť alebo ako by malo Rusko fungovať. Mnohí ruskí aktéri sú nútení improvizovať, často spôsobom, ktorý je v konflikte, keďže neexistuje žiadna spoločná cestovná mapa, ktorú by bolo treba nasledovať. Napríklad, keď Kremeľ presadzuje „deprivatizáciu“ alebo znárodnenie súkromných firiem považovaných za dôležité pre národnú bezpečnosť, guvernérka ruskej centrálnej banky Elvira Nabiullina bojuje za obmedzenie účasti štátu v podnikaní všade, kde je to možné, aby sa predišlo kolapsu rýchlo sa zmenšujúcej trhovej ekonomiky.

Kým bol dobrý

Konflikty sú azda najzreteľnejšie vo vojenskom vedení. Príkladom je minuloročná rebélia zosnulého vodcu Vagnerovej skupiny Jevgenija Prigožina. Prigožin nechcel zosadiť Putina, chcel hlavu ministra obrany Sergeja Šojgua. A vzhľadom na ústrednú úlohu vagnerovských žoldnierov v ruskom vojnovom úsilí bol presvedčený, že ju aj dokáže získať. Namiesto toho napokon spolu s niekoľkými ďalšími vodcami vagnerovcov zahynul, keď jeho lietadlo dva mesiace po neúspešnom prevrate explodovalo vo vzduchu.

To nás privádza k Ivanovovi, dlhoročnému Šojguovmu spojencovi, ktorý nahromadil obrovské bohatstvo vďaka dohľadu nad výstavbou, správou majetku, bývaním a obstarávaním pre ruskú armádu a ktorý bol na čele zoznamu najbohatších štátnych zamestnancov Ruska s ročným príjmom domácnosti 136,7 milióna rubľov, teda asi dva milióny dolárov.

To nezostalo nepovšimnuté. Už v roku 2019 investigatívci z Proekt Media poukázali na veľké nezrovnalosti medzi Ivanovovým vykázaným príjmom a jeho bohatstvom. Vtedy však užitočného aparátčika, akým Ivanov nepochybne bol, pravdepodobne nečakal trest. To pod jeho vedením najväčší infraštruktúrny a stavebný holding ministerstva obrany Oboronstroj po ruskej anexii Krymu v roku 2014 rýchlo vybudoval Sevastopolskú prezidentskú kadetskú školu. Ivanov na Putina zapôsobil aj rýchlou výstavbou Vlasteneckého parku ministerstva obrany s vojenskou tematikou, ktorý otvorili v roku 2016, a mamutej katedrály venovanej ozbrojeným silám v jeho areáli.

Nezhody v elite

Ale keďže sa vojna na Ukrajine vlečie a Rusko zachvátila neistota, štát už nie je tým monolitom, akým bol kedysi, a zdá sa, že mocenské skupiny sú čoraz ochotnejšie porušiť nevyslovené pravidlo zakazujúce verejný boj. Patria sem Rosgvardia (národná garda), FSB (vnútorná bezpečnostná služba) a FSO (bezpečnostná služba na ochranu vládnych úradníkov), ktoré údajne stáli aj za Prigožinovou vzburou.

V marci dal Putin FSB mandát na boj proti korupcii. Zdá sa, že vedúci predstavitelia FSB dospeli k záveru, že ide o ideálnu príležitosť na oslabenie ministerstva obrany, počnúc jeho najbohatšími a najostentatívnejšími predstaviteľmi. To, že išli po Ivanovovi, uľahčilo podkopanie postavenia Sergeja Šojgua, ktorý až predvídateľne práve prišiel o post ministra obrany. Musel dať prednosť potenciálne efektívnejšiemu ministrovi ekonómovi Andrejovi Belousovovi, ktorý mal v predchádzajúcej Putinovej vláde na starosti ekonomiku. Jeho vymenovanie naznačuje snahu o efektívnu a udržateľnú militarizáciu ruskej ekonomiky.

Šojgu medzitým zaujal ceremoniálnu pozíciu na vrchole Bezpečnostnej rady, ktorú však riadi iba prezident. Navyše, údajný Šojguov nepriateľ generál Alexej Ďumin, gubernátor Tulskej oblasti a niekdajší Prigožinov podporovateľ, sa posunul vyššie a stal sa Putinovým splnomocnencom zodpovedným za vojenskú výrobu.

Tieto zmeny naznačujú, že Kremeľ sa snaží posilniť vojnovú agendu. Ale nezhody vnútri elity pre Putina neveštia nič dobré. Ruská história naznačuje, že politika vykonávaná bez dostatočnej konzultácie alebo objasňovania sa môže stať pre vládu hrozbou, pričom podpora sa môže rýchlo zmeniť na odpor.

Z čoho sa poučí?

Po smrti Josifa Stalina Nikita Chruščov svojho predchodcu odsúdil a rozhodol sa jednostranne spustiť destalinizáciu. Aby podporil svoju protirepresívnu agendu, vymenoval do čela KGB civilistov podobných Belousovovi – Aleksandra Šelepina a Vladimíra Semichastného. Na rozdiel od ukrajinskej vojny bola destalinizácia správnym úsilím. Bolo by však prijatá lepšie, keby bola podporená celoštátnou diskusiou o úlohe všetkých Stalinových pobočníkov vrátane Chruščova pri jeho zločinoch a snahou o vybudovanie širokého konsenzu. Nestalo sa tak a zástancovia tvrdej línie spolu so Šelepinom a Semichastným v roku 1964 Chruščova zosadili.

Podobne bola aj perestrojka Michaila Gorbačova vnímaná ako „cárska“ politika vnucovaná sovietskej nomenklatúre zhora. Gorbačov chcel oslobodiť Rusko z okov komunizmu, ale neponúkol žiadny životaschopný plán budúcnosti, po ktorej túžil, a tiež bezvýsledne premiestňoval neschopných aparátčikov. Nakoniec jeho program fatálne podkopal Sovietsky zväz – ale až po tom, ako v roku 1991 podnietil rozhorčených zástancov tvrdej línie k pokusu o prevrat.

Putin obdivuje Stalina, nie Chruščova alebo Gorbačova. Ale sú to Chruščov a Gorbačov, od ktorých sa môže naučiť najviac.

Project Syndicate