Žiadna melanchólia, vypočítavosť, sentiment. Veľký zošit je holá pravda.

Pamätám si veľmi presne, ako si ma kniha Veľký zošit našla sama. Bol to útly zväzok, v novom, českom vydaní, v prvých radoch police kníhkupectva, ktorému dôverujem. Strohé vety a krátke kapitoly, stvorené na recenziu, vravím si. Ibaže tie stránky, nech sú akokoľvek tenké, v sebe majú príbehov na tisíc zväzkov. Aj keby ste chceli, z hlavy ich nevyhodíte.

Trilógia konečne pokope

V piatok vyjde trilógia Agoty Kristof v jednom zväzku v Artfore. Do repertoáru vydavateľstva tak pribudne krehká kniha o vojne a o jej chladnokrvnej schopnosti vymazať dobro v zmysle, ktorý poznáme. Nastoliť systém zvrátenej etiky, ktorá zamrazí a prinúti nás otočiť sa jej chrbtom. V závere dňa nás však privádza k hraničnému pocitu, že aj morálka sa tak ako všetko prispôsobuje situácii. Napriek tomu, že dvojičky vo Veľkom zošite sú deti, ktoré vraždia, vydierajú a svojvoľne trestajú zločiny druhých, v ich konaní je akási biblická spravodlivosť. Vo vojne sa dobro v ich očiach limituje na čin za čin, oko za oko, na svet, v ktorom je smrť len spôsobom odchodu zo skazeného sveta, v ktorom neexistuje nič duchovné. Dobro sa môže skrývať aj za tým, čo na prvý pohľad vyhovuje všetkým zaužívaným kritériám bezprávia. Otázkou je, či môže človek zblúdený citmi, ktoré ho dostávajú do neracionálnych situácií, hrôzy vojny vôbec prežiť. Deti sú presvedčené o tom, že jedinou cestou záchrany je pre nich zbaviť sa všetkého, čo sa ráciu vymyká. Teda aj citov, lásky, nehy a toho, čo v časoch mieru a prosperujúceho šťastia voláme ľudskosť.

Kniha Veľký zošit bola jedným z najpopulárnejších titulov v Artfore už v deväťdesiatych rokoch. Vtedy existovala česká verzia, ktorá sa do mnohých políc v Bratislave dostala vďaka tomu, že ju kníhkupci v Artfore ponúkali ako najlepšiu knihu, ktorú po revolúcii v obchode majú. Šéf Artfora, Vlado Michal, spomína v súvislosti s tisícnákladovým českým vydaním na to, že posledné kusy sa predávali výhradne v Artfore. “ V pražskom vydavateľstve knihu nedali ,do stoupy‘ alebo do lacného výpredaja len vďaka istote, že „ti slováci to nakonec prodají všechno“.

Pre Vlada Michala je Veľký zošit kultové dielo a jeho autorka jedna z najlepších spisovateliek sveta. Najmä toho nášho, stredoeurópskeho.  „Jednoduchým, strohým, na kosť ohlodaným štýlom dokáže siahnuť na dreň podstaty našich životov, vzťahov a existencie. Žiadna melanchólia, vypočítavosť, sentiment. Holá pravda. O tom sa nečíta (a zrejme ani nepíše) ľahko.“

Ľudia chodili ďakovať

Kníhkupci v Artfore spomínajú na to, ako zákazníci chodili poďakovať za výborný tip. To bolo koncom minulého storočia. Mňa si Agota Kristof našla asi pred dvomi rokmi. Čoraz častejšie si na jej vety spomínam v súvislosti s udalosťami, ktoré sa okolo nás dejú, v súvislosti s našou spoločnosťou, ktorá sa, zdá sa, blíži k svojej hrane. Jej trilógia je u nás napriek tomu stále dosť neznáme majstrovstvo slova a úsečnosti. Agota Kristof zase stále dosť neznáma autorka, ktorá má za sebou rovnako silný príbeh, ako sú jej knihy.

Po neúspešnej revolúcii – útek

Veľký zošit nie je príbeh, cez ktorý sa len tak prenesiete. Je to však jeden z tých, ktorý si vás k sebe po čase aj tak opäť pritiahne. Napísala ho silná žena, ktorá vo veku 21 rokov utiekla zo svojho domova, z Maďarska, s dieťaťom a plienkami v jednej ruke, v druhej ruke so slovníkmi a knihami. Preč do neznáma, do utečeneckého života, v ktorom nakoniec zakotvila vo Švajčiarsku. Tam sa musela bolestivo vzdať materinského jazyka, domova a učiť sa odznovu ďalšiemu jazyku aj životu. To všetko popri práci v továrni, s túžbou radšej sa učiť a tvoriť. Ako táto žena ohlodala realitu života na tú najtenšiu kosť? Ako mohla v cudzom jazyku (francúzštine) napísať dielo, ktoré si doteraz pripomíname ako jeden z najkrajších príkladov dokonale vytesanej štylistiky stručnosti? Ako napísala príbeh, s ktorého krutosťou sa nedokáže nikto stotožniť, no každý sa v nej zároveň aj nachádza?

Vojna bez mena, ale v starých štruktúrach

Na bližšie neurčenom mieste, v bližšie neurčenom čase, žijú dvaja chlapci. Sú to dvojčatá, čo prežívajú situáciu, ktorú my v tejto chvíli poznáme len z diaľky. Buď geografickej, alebo časovej. Ich detstvo totiž kaličí vojna. Žijú v dome stareny, ktorá je ich stará mama, no správa sa k nim bez štipky lásky. Neoslovuje ich vnúčikovia, ale sukini synovia. Nezavinie ich do perín, ale predá aj ich poslednú posteľnú bielizeň. Nepečie im koláče, ale núti ich každý deň pracovať.

Priniesla ich sem matka, ako poslednú možnosť ochrániť svoje deti pred hrôzou vojny vo Veľkom meste, ktoré je zničené a v troskách. Zatiaľ žijú na vidieku, v Malom meste. Blízko plota, ktorý stojí za lesom. Tento vidiek je hraničným, za ním už nie je nič, iba vojenská základňa a druhý štát, za lesom, v ktorom hľadajú huby a lovia ryby v potoku, sa nachádza krajina nepriateľa. Plot strážia vojaci z jednej strany, z druhej ho pozorujú tí, ktorí v túžbe prekročiť ho a utiecť z domovského chaosu riskujú život v takmer nemožnej šanci. Tých, ktorí sa dostanú na druhú stranu, zasiahne guľka nepriateľa. Deti to vedia. Život nie je normálny, ale aspoň je tu jedlo a bezpečie bez náletov. Sú tu však aj individuálne morálne úpadky, odcudzenie, obscénna vojenská erotika, násilie.

Sú tu oči mŕtvoly vydlabané vtákmi v čistine lesa, sú tu vysýpajúce sa vnútornosti, sú tu samovraždy, sú tu masochisti, sú tu uniformy, sú tu žobráci. A sú tu aj výnimočné dvojičky. Inteligentné a zviazané magickým putom bratstva, ktoré sa na toto všetko dívajú. Všetko si zapisujú do Veľkého zošita, ktorý skrývajú pred starou mamou hore, na povale. Tam skrývajú všetky svoje tajomstvá, tam sa vzdelávajú, tam dobiehajú školu, ktorú im vojna zatrhla. Vzala im aj lásku a nežnú detskú naivitu. Netrvá dlho, a chlapci na dedine už nie sú rozkošné deti. Samovzdelávajú sa k princípom krutej sebazáchovy, vražednej spravodlivosti, najvyššej potreby a pevnej objektívnosti.

Je to desivejšie ako vražda

Slavoj Žižek kedysi napísal, že si Agotu Kristof prvýkrát splietol v Agathou Christie. Myslel si, že toto meno je nejaká východoslovanská skomolenina kráľovnej thrilleru. Skoro však zistil, že hrôza a teror Agoty prevyšuje temno v knihách jej “menovkyne”.

Ako však môže byť kniha plná jednoduchých viet okresaných na korene myšlienok desivejšia ako prešpekulovaná záhada temných vrážd? Jednoducho. Veľký zošit a jeho pokračovania, Dôkaz a Tretie klamstvo, sú modelovým svetom krutosti. Takým, ktorý nikto z nás nezažil, no aj predstava nami trasie. V ňom sa vykoreňujú všetky základy morálky, ktoré aspoň do istej miery vedú spoľahlivo každého z nás. Navyše sa ničia v mysliach detí, ktoré majú naše hodnoty prirodzene reprezentovať v tej najmenej dotknutej forme. Deti sú predsa tabula rasa. Nerodia sa zlé. Neklamú. Nemajú potrebu ubližovať.

Prvú časť trilógie, román Veľký zošit, prečíta skúsený čitateľ za pár hodín. Po jeho zatvorení medzi prvé, prirodzené reakcie patrí zhrozenie zo sveta, v ktorom ľudskosť nemá miesto. Môžeme však pojem ľudskosti interpretovať ako výhradné dobro? Možno je naše vnímanie humanizmu príliš priškrtené ideálnym stavom, v ktorom má naša morálka väčšinou veľmi ľahkú cestu. Odlíšiť, čo je dobré a zlé sa stáva čoraz náročnejším, keď naše zmysly zatieni kríza. A vo svete, v ktorom hrozí z každej strany narušenie, podkopanie zásad ľudskosti, ktoré sa tvorili celé storočia, je nemožné nevšimnúť si, ako patrí krutosť k človeku rovnako pevne ako neha a láska.

Malí chlapci v detskom veku sa dobrovoľne vzdali toho, čo ich malo celý ďalší život najviac tešiť, a preto je Veľký zošit plný desu. Vzdali sa krásnej výsady každého z nás občas nerozmýšľať rozumom, ale srdcom. Vzdali sa sentimentu, bez ktorého sú ich životy v danej situácii jednoduchšie, no čo potom, keď vojna skončí a emócie už nebudú brániť prežitiu, pretože už bomby nepadajú?

Nedostatok lásky?

Pamätám si, ako som interpretovala Veľký zošit v prvej krátkej recenzii. Napísala som, že som sa vždy desila sveta, v ktorom láska prestáva mať zmysel.  V tomto svete však prestala existovať z potreby myslieť smrteľne objektívne. Život detí sa z ich vlastného rozhodnutia premenil na preteky v objektivite. Dosiahol vzácnu, starosvetskú úroveň nihilizmu, v dianí sa angažujú bez emócií, ale s neoblomným zmyslom pre spravodlivosť. Do Veľkého zošita si zapisujú nielen dianie v Malom meste a dej, ktorý ich vojnové detstvo obklopuje, ale aj svoje úspechy a neúspechy na ceste k absolútnej objektivite. V závere disponujú schopnosťou, ktorá by sa hodila každému z nás. Vyhranené dianie izolujú vzácnou spravodlivosťou, do ktorej nedovolia vstúpiť žiadnej emócii, ktorá sa nedá vysvetliť rozumom.

Keď som pochopila zmysel ich konania, zľakla som sa predstavy, že niekedy, vplyvom extrémnych situácií a krutého sveta, v našich životoch nebude mať priestor láska. V konečnom dôsledku sú však objektívne zápisky v zošite stále iba zápisky, ktoré sú redukciou intenzívnych zážitkov. Sú redukciou myšlienkových pochodov a citových napätí na úroveň tej najracionálnejšej interpretácie. Je však možné takto existovať naozaj, mimo zošita? Niekedy mám pocit, že by bola objektivita bez nádychu sentimentality spásou pre všetkých.  Že viac ľudí s prirodzeným zmyslom pre spravodlivosť, ktorá sa dá racionálne zhodnotiť, by nás doviedlo ďalej, ako sme. Emócie sú však tak krásne, že nedáva zmysel vzdávať sa ich. Alebo áno? Vzdáme sa ich, keď v nás okolitý svet prebudí brutálnu krutosť?