Sexuálna výchova je na základnej škole v Kremnici bežný predmet

Žiaci Spojenej školy internátnej Kremnica majú sexuálnu výchovu takmer tak často, ako iné deti fyziku na bežnej základnej škole.

Na predmete výchova k manželstvu a rodičovstvu ju rozoberajú raz týždenne od piateho po deviaty ročník.

Do školy chodí veľa rómskych detí či žiakov s rôznymi stupňami mentálneho postihnutia. Rodičia sa na rozšírenú formu sexuálnej výchovy nesťažujú, podľa učiteľky Evy Kováčikovej sa škola skôr stretáva s ich nezáujmom. Nechodievajú veľmi ani na rodičovské združenia.

„Viaceré deti sú z chudobných rodín, tety či sesternice sú prostitútky, častý je alkoholizmus, slabá citová výchova a hygiena.“ Niektoré žijú v detských domovoch, lebo majú rodičov vo väzení, odobral im ich štát alebo sú siroty.

O menštruácii doma nehovoria

Učiteľka nevie, či rodičia deťom vôbec hovoria o hrozbe HIV, veď dievčatám bežne nevysvetľujú ani menštruáciu. V Kremnici ju na hodinách preberajú spoločne s chlapcami. „Budú mať potom prehľad. Najskôr hovorili nie a smiali sa, ale teraz, keď si dievča zoberie vložku a ide na toaletu, už to chlapci nezosmiešňujú. Niečo si povedia, a tým to hasne.“

Kováčiková tvrdí, že najmä Rómovia začínajú sexuálne žiť veľmi skoro. „Jedna žiačka mi povedala, že pravidelne vidí rodičov, ako sa milujú, lebo celá rodina býva v jednej miestnosti.“

Deti pri slabej citovej výchove vidia, že pri sexe si ich niekto všimne, pohladká ich. „Aj oni by potom už chceli mať sex, aby ich niekto mal rád a pohladkal ich, nepozerajú sa na to tak, ako by mali.“

Väčšina detí vraví, že o témach zo sexuálnej výchovy hovoria radšej v škole než doma. Na prvých hodinách to bolo pre niektorých trochu nepríjemné, no zvykli si. „Moja sestra odo mňa vyzvedá, čo sa tu naučíme. Oni to v škole nepreberajú. Vysvetlila som jej napríklad, ako sa vyvíjame,“ pochvaľuje si 13-ročná Darina.

Necelá hodina o láske

Téma jednej z posledných hodín je „láska“. Šestica detí od trinásť do pätnásť rokov najskôr tancuje v dvojiciach; keď prestane hrať hudba, gestami majú naznačiť niečo príjemné alebo nepríjemné.

„Postískali sme sa,“ hovorí dievča. Zlé gesto je zase úder, facka alebo vyhrážanie. Deti tak majú odlíšiť reakcie druhých ľudí a aký k ním majú vzťah.

Učiteľka sa pýta detí, čo môže byť okrem lásky medzi ľuďmi. „Priateľstvo, dôvera, sex,“ odpovedajú postupne.

Deti si posadajú do kruhu, budú hovoriť, ktoré z výrazov patria k láske, z výrazov potom vytvoria kvet z papiera. „Keď sa o tom porozprávame pre nich prístupnou formou, je to lepšie. Ak im to nepoviem ja alebo rodičia, nájdu si to inde a môže to byť zlé,“ hovorí Kováčiková.

„Budeme to nahlas čítať?“ pýta sa Samo. „Áno, uvidíme, ako sa rozhodneš, či lupeň priložíš ku kvetu, alebo nie,“ odpovedá učiteľka. Darina si vyžrebuje toleranciu – je podľa nej dôležitá a k láske patrí. „Keď bude partner niečo chcieť, napríklad ísť na futbal alebo s kamarátmi na pivo, ona povie: ‚Áno, jasné, môžeš ísť s kamarátmi.‘ Toleruje mu to.“

Hodina ich baví

Ďalší si ťahá Jaro, deti sa hneď smejú. Vybral si sex. „Patrí k láske medzi dospelými ľuďmi, ktorí sa majú radi?“ pýta sa učiteľka, Jaro súhlasí a viac to nerozoberajú.+

Pomoc v láske je podľa detí spoločné varenie, alebo keď muž odnesie žene ťažký nákup. Hodina deti baví a aktívne sa zapájajú.

V ďalšej úlohe hovoria o druhoch lásky a ako sa prejavuje napríklad medzi dospelými a rovesníkmi. Tí spolu majú tráviť veľa času či kupovať si navzájom veci. „Kupujete si veci s Milanom?“ Jaro pritakáva. Láska medzi dospelými je pre dievčatá svadba, bozkávanie, obdarovávanie, pohlavný styk, pomoc, priateľstvo.

Hodinu končia deti vpisovaním mien ľudí, ktorých majú radi, do papierového srdca – symbolu lásky. Ak majú niekoho radšej, môžu mu vyhradiť väčší priestor. „Môžete tam napísať aj seba, aj vy sa musíte mať radi,“ vraví učiteľka.

Darina má v srdci osem súrodencov a mamu. Mária to zaskočí. „Mali sme aj rodičov?“ Neskôr teda dopíše mamu, no dievčatá sa smejú, aký veľký kus srdca venoval staršej žiačke Lucii.

Deti sú zo sexuálnej výchovy v Kremnici známkované, musia napríklad ovládať znaky puberty či vymenovať pohlavné choroby a ich príznaky, vďaka čomu si majú dôležité informácie skôr zapamätať.

Kováčiková vraví, že deti po skončení povinnej školskej dochádzky väčšinou už ďalej nepokračujú a nevzdelávajú sa. „Musíme ich preto chrániť. Je dobré, keď si povieme, ako fungujú vzťahy, na koho sa majú pri ubližovaní obrátiť, čo je zneužívanie a kedy sa voči nemu dieťa môže ohradiť. Ťažko sa im bude brániť, keď sa vrátia k svojim, ale hádam si niečo z toho zoberú.“