Denník N

Paneláky starým Petržalčanom zlomili srdce, hovorí knihovníčka, ktorej rodina tu žije štyri generácie

Viera Némethová (1971) je vedúcou knižnično-informačných služieb a metodičkou v Miestnej knižnici Petržalka. V spolupráci s Katedrou etnológie a muzeológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave tu od roku 2013 začali pripravovať výstavy o Petržalke. Má rada literatúru pre mládež. Jej prastará mama sa sem presťahovala z Budapešti v roku 1937 ako vdova s troma deťmi. Má rada literatúru pre mládež, snaží sa nimi deti motivovať, aby viac čítali. Je vydatá, má troch synov. Foto - autorka
Viera Némethová (1971) je vedúcou knižnično-informačných služieb a metodičkou v Miestnej knižnici Petržalka. V spolupráci s Katedrou etnológie a muzeológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave tu od roku 2013 začali pripravovať výstavy o Petržalke. Má rada literatúru pre mládež. Jej prastará mama sa sem presťahovala z Budapešti v roku 1937 ako vdova s troma deťmi. Má rada literatúru pre mládež, snaží sa nimi deti motivovať, aby viac čítali. Je vydatá, má troch synov. Foto – autorka

Rodina Viery Némethovej v Petržalke prežila vojnu, pád železnej opony aj výstavbu panelákov. Ona dnes v knižnici pripravuje výstavy a prednášky o jej histórii.

Václav Havel paneláky nazval králikárne, vy ich tak nevnímate?

Keď sa ľudia začali do bytov sťahovať, všetky boli rovnaké – tie isté kuchynské linky, kúpeľne, tapety. Martinovi Kleiblovi, ktorý práve vydáva turistickú mapu Petržalky v angličtine, sa podarilo nafotiť asi polovicu zo 104 bytov v jeho činžiaku. Videl, ako si ľudia zmenili priestor, v ktorom žijú so svojou rodinou. Dnes nemôžeme povedať, že každý byt vyzerá ako kedysi, keď bolo všetko uniformované.

Počas výstavby panelákov bolo so zemou zrovnaných 90 percent územia. Zmenilo to ľudí?

Nikdy som sa nestretla s nejakým Staropetržalčanom, a stretávam ich dosť, ktorý by otvorene povedal, aké je super, že šli bývať do paneláku. Viacerí vtedy peniaze, ktoré dostali za svoje domy, využili na to, aby si kúpili dom niekde za Bratislavou, malú záhradu v Jarovciach alebo v Rusovciach.

Každého človeka nejako formuje okolie. Akí sú Petržalčania?

Keď sa človek zavrie do rodinného domu za polmetrový múr, tak je to jeho svet, kde nikto nemôže vkročiť. V činžiaku sa všetci počujeme, raz búcha jeden a raz druhý, inokedy hrá nahlas hudba alebo televízor. Sídliskové bývanie každého naučí robiť kompromisy a byť tolerantným. Ani si neuvedomujeme, ako sa to potom pretavuje do našich osobných a pracovných vzťahov. Aby som to však neidealizovala, určite takéto bývanie niektorých ľudí vyrušuje a znervózňuje, majú pocit, že nikdy nie sú sami. Napríklad pre mňa je však príjemné vedieť, že nikdy nie som sama. Keď totiž v paneláku zakričím „pomoc“, minimálne jedno okno alebo dvere sa otvoria. Skúste kričať o pomoc na samote.

V Petržalke žijete aj pracujete. Čo vám v nej chýba?

Kedysi sme napríklad mávali ďaleko do obchodu, ale Petržalka sa veľmi zmenila, a už máte všade a všetko. Tým, že pracujem v knižnici a jednou nohou sa pohybujem v kultúre, chýba mi tu jedna pekná centrálna budova knižnice, galéria, múzeum, infocentrum, kde by sa ľudia dozvedali o tom, čo sa tu deje.

A čo sa vám na nej páči?

Že keď vám utečie autobus, tak o päť minút príde ďalší. Nedávno som sa vrátila z dovolenky z Rajeckých Teplíc. Tam, keď vám utečie autobus, tak sa môžete otočiť a vrátiť sa domov. Tu je všetko dostupné a aj keď je Petržalka sídliskom, za prírodou netreba chodiť ďaleko. Ak toto budú čítať ľudia, ktorí v Petržalke nikdy neboli a len o nej čosi počuli, asi si budú myslieť, že som sa zbláznila.

Opeknieva Petržalka?

Jednoznačne áno. A vidia to Petržalčania a aj tí, čo tu nežijú. Nechcem však Petržalku vykresľovať ako dokonalý svet. Niektoré jej časti sú vychytené a je v nich radosť bývať. Ja bývam na Dvoroch, kde sa mi býva veľmi dobre. Kamaráti žijú v Ovsišti a takisto si pochvaľujú. Sú však aj také časti Petržalky, kde to nie je celkom výhra. Zlú povesť majú napríklad Kopčany, čo je zrejme pre komunitu, ktorá ich obýva.

Vaša rodina v Petržalke býva už od 30. rokov, keď v nej nestál ani jeden činžiak. Spomínajú starší členovia vašej rodiny ešte stále trocha sentimentálne na starú Petržalku?

Staropetržalčania sa dodnes stretávajú. Bolesť, smútok a zlomené srdce im zostalo. Vzali im niečo, čo im patrilo dlhé roky. Na druhej strane sa však mnohí ešte aj dnes odmietajú rozprávať o starej Petržalke. Hovoria pri tom: Načo rozprávať o niečom, čo už aj tak nedokážete vrátiť späť?

Môžu sa aj títo starší Petržalčania naučiť mať radi sídlisko?

Myslím, že to dokáže každý. Záleží však na tom, či si ho chcete obľúbiť. Ak je v nás totiž nahromadený negativizmus, nikdy na ňom neuvidíme nič dobré.

Kedy ste sa vlastne museli vysťahovať zo svojho domu?

Vyrastala som na ulici Dargovská, jej polovica vtedy padla, pretože ju potrebovali na plánované rozšírenie výroby Závodov ťažkého strojárstva. K tomu však nikdy nedošlo. Na druhej strane stál dom mojej prastarej mamy. Otec sa vtedy búril a hovoril, že on do paneláku bývať nepôjde. K tomuto domu vtedy pristaval dve alebo tri izby, kde sme zostali bývať. V tom čase som bola tínedžerka.

Ako ľuďom vtedy oznámili, že z domov musia odísť?

Do domov začali chodiť odhadcovia, ale mnohí ich dnu nechceli vpustiť. Vzdorovali výstavbe. Na fotografiách je vidieť, že niekde už boli postavené paneláky, ale v strede medzi nimi ešte stál dom, na ktorom bolo bielym vápnom napísané „Tu sa býva!“ Aby im do toho nezačal rýpať nejaký bager. Tomu vyššiemu socialistickému záujmu však nakoniec museli aj tak ustúpiť.

Ako ste to vnímali ako tínedžerka?

Veľmi často sa okolo mňa menili ľudia. Mnohých, s ktorými sme si boli blízki, som už napríklad nikdy nevidela.

Viacerí Bratislavu vnímajú stále cez povesť, ktorú získala v deväťdesiatych rokoch. Teda drogy, kriminalita…

Kriminalita je tam podľa môjho laického odhadu rovnaká ako aj v iných častiach mesta, nie je taká do očí bijúca, aby som sa bála ísť po zotmení domov, to určite nie. Oproti 90. rokom je však Petržalka jednoznačne bezpečnejšia.

Z niekdajšieho Sadu Janka Kráľa dnes zostalo iba torzo. Aký veľký bol kedysi?

Rozliehal sa tam, kde je dnes Aupark a jeho priľahlé parkovisko, benzínová pumpa aj blízky nájazd. Neskôr z neho z druhej strany ubral futbalový štadión, ktorý však zbúrali pred asi ôsmimi rokmi. Aj divadlo Aréna bolo jeho súčasťou.

Trávili tu kedysi skutočne čas aj známi ľudia?

Áno, po sade sa zvykli prechádzať aj štúrovci a socha Janka Kráľa tam tiež nie je len tak náhodou. V Petržalke však žil aj známy maliar Gustav Mallý, časť svojho života tu prežil dramatik Ferko Urbánek či hudobný skladateľ Eugen Suchoň.

Chodili v 19. storočí ľudia z mesta do Petržalky často?

Keď si vezmete, že Petržalku a Bratislavu vtedy spájal len loďkový drevený most, tak zrejme nie. Prvý stabilný kamenný most, ktorý sa volal most Františka Jozefa, bol postavený až koncom 19. storočia. V apríli 1945 ho potom Nemci vyhodili do vzduchu a na to ruská armáda v priebehu niekoľkých mesiacov postavila Starý most, ktorý teraz nahradili novou konštrukciou.

Po druhej svetovej vojne spadla železná opona a Petržalku obohnali drôteným plotom. Ako sa v Petržalke vtedy žilo?

Petržalské Kopčany a rakúske Kittsee boli kedysi jedna obec. Po druhej svetovej vojne sa stanovila demarkačná línia, ktorá tieto dve miesta umelo rozdelila. Petržalčania to však stále mali na dohodenie kameňom. Aj preto sa vtedy veľa ľudí pokúšalo prejsť na druhú stranu práve tadiaľto. Boli tu totiž polia a lesy, mnohým sa prejsť aj podarilo. Desiatky ľudí však pri pokuse o útek na hraniciach zomreli.

Petržalčanov najprv ohradili, potom im zbúrali domy. Ich príbeh vlastne znie celkom depresívne. Jedna z mála dobrých spomienok na Petržalku sú marhuľové sady. Pamätáte si ich aj vy?

Úplne jasne. Každý rok k nám chodieval známy zo severu Česka s dvoma kuframi, do ktorých si sám naoberal marhule a odniesol domov. Dnes, keď prichádzate do Kittsee, tak tam máte veľkú tabuľu, ktorá hovorí, že je to najväčšia marhuľová obec v celom Rakúsku. To isté platilo aj pre Petržalku. V každom dome mali aspoň jeden marhuľový strom.

Traduje sa, že marhule boli veľké ako pomaranče.

Tie väčšie sa zavárali, z menších sa varili sladké guľky. Marhule vo veľkosti pomarančov si síce nepamätám, ale znie to ako pekná petržalská rozprávka.

Ďalšie útoky na našu redakciu: Kaliňák po večeroch číha na Leška, Smer žaluje Martina M. Šimečku. Denník N v sledovaní každého kroku vlády nepoľaví, ale ak má pre vás práca našich novinárov a novináriek väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete prispieť na ich prácu a obranu v sporoch darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie