Ako sme sa sem dostali a čo nás odlišuje od strojov? Vedci na Starmuse riešili aj podstatu ľudstva

Spoluzakladateľ festivalu Starmus Brian May o sebe hovorí ako o hobby astrofyzikovi, no jeho meno niekoľkokrát zaznelo na prednáške o celkom fundamentálnej záležitosti. O pôvode života na Zemi.

Hudobník totiž spolupracoval na misii OSIRIS-REx. Išlo o prvé pristátie americkej kozmickej lode na asteroide, ktorá priniesla vzorky takéhoto vesmírneho telesa späť na Zem.

„Jednou z našich hlavných otázok bolo, odkiaľ sa na Zemi vzala voda, ktorá tvorí naše oceány i telá, a odkiaľ sa vzal organický materiál, ktorý je ústredným prvkom všetkého života na Zemi,“ povedal Dante Lauretta z Lunárneho a planetárneho laboratória Arizonskej univerzity, ktorý spomenutú misiu viedol a s Mayom spolupracoval.

Jeho výskum sa venuje analýze mimozemských materiálov ako asteroidy či kométy s dôrazom na rozlúštenie ich chémie a mineralógie.

Tým, že život na našu planétu mohli priniesť meteority, ktoré mali v sebe organické látky a dopadli na Zem, sa zaoberá teória panspermie.

„Myslíme si, že museli pochádzať z ďalekej časti ranej slnečnej sústavy, kde boli uhlíkové a dusíkaté ľady stabilné. Na konci tohto procesu prišli do vnútornej slnečnej sústavy a vytvorili obývateľný svet, ktorý poznáme dnes,“ povedal v rámci prednášky Lauretta.

Blízkozemský asteroid Bennu sa nachádzal vo vzdialenosti 320 miliónov kilometrov od Zeme, keď na jeho povrch v októbri 2020 zostúpila sonda OSIRIS-REx a nazbierala z jeho povrchu 121,6 gramu uhlíkatého materiálu, ktorý pochádza zo začiatkov slnečnej sústavy.

Hladšie pristátie

Bennu je v nej jedným z najtemnejších objektov. Keďže jeho čierny povrch odráža iba 4 percentá slnečného svetla, vedci od začiatku predpokladali, že na jeho povrchu sa nachádza uhlík.

K dopraveniu jeho vzoriek na Zem prispel práve hudobník Brian May, ktorý sa ako astrofyzik venuje najmä stereoskopickej zobrazovacej metóde. Pomocou nej vytvoril detailné 3D mapovanie povrchu meteoritu, čo umožnilo sonde pristáť.

Vedcov totiž najprv prekvapilo, že meteorit je posiaty balvanmi týčiacimi sa až do výšky 10-poschodovej budovy. „Všetky astronomické údaje nám predtým napovedali, že povrch na Bennu je hladký a plochý,“ uviedol Lauretta.

Vďaka detailnej 3D mape sa sonde zlepšila schopnosť orientovať sa v náročnom teréne až päťnásobne. Po pristátí nabrala materiál a vydala sa na dvaapolročnú cestu späť na Zem, kam prišla v septembri 2023.

„Neviem vám opísať, akú úľavu som pocítil, keď som počul, že sa otvoril padák a kapsula bezpečne pristála v utažskej púšti,“ povedal vedec.

Bennu sa k nám môže v budúcnosti dostať aj celý, no takáto zrážka by mala pre Zem katastrofické následky. Šanca je to však mizivá.

„Vieme, že medzi Zemou a Mesiacom preletí v roku 2135. Ďalej sú jeho cesty ťažšie predpovedateľné, ale je 0,057-percentná šanca, že 24. septembra 2182 zasiahne Zem,“ vysvetľuje Lauretta.

Čo obsahuje asteroid?

Vráťme sa však späť k 12 dekagramom, ktoré by mohli obsahovať niekoľko odpovedí na základné otázky ľudstva.

Analýzou sa zistilo, že sú to veľmi vláknité ílové minerály, pričom voda uzavretá vo vnútri ich kryštálovej štruktúry tvorí až 80 % objemu vzorky. Bennu je teda skrz-naskrz premočený.

„Toto je druh asteroidu, ktorý pokojne mohol priniesť vodu do našich oceánov, jazier, riek a našich tiel. Všetka táto voda pravdepodobne prišla na Zem z vláknitých ílových minerálov pred miliardami rokov,“ vymenúva vedec informácie, ktoré podporujú jeho hypotézu.

Ďalšími podľa neho sú, že vzorka obsahuje aj uhlík, fosfor a oxidy či sulfidy železa známe aj ako pyrit.

„Ak ste pozemský geológ, môže vám to znieť povedome, pretože to všetko vyzerá ako prostredie, ktoré je na dne oceánu,“ hovorí vedec.

Sonda OSIRIS-REx zbiera materiál na asteroide Bennu. Zdroj – NASA/YouTube

Vedci doteraz našli v Bennu všetky základné molekuly života a z 20 aminokyselín, ktoré život používa na stavbu našich proteínov, ich identifikovali 13.

Zatiaľ však nenašli žiadne proteíny ani živé bunky.

Stále otvorenou otázkou preto zostáva aj to, čo zmení základné stavebné molekuly života na život, ako ho poznáme.

Kvantová biológia

Vedec išiel vo svojich hypotézach o pôvode života ešte ďalej a odpoveď hľadá v kvantovej biológii. Spomenul napríklad, že vtáčik červienka obyčajná má v sietnici pár prepletených protónov, ktoré jej umožňujú vnímať silu a smer magnetického poľa Zeme.

„Život využíva kvantové podivnosti. Takže možno chýbajúci prvok je v tejto bizarnej fyzike, ktorá mätie naše predstavy o tom, ako realita naozaj funguje,“ uviedol vedec, ktorý ďalej odkazoval na prácu o kvantových procesoch a bielkovinách v našom mozgu.

Tú viedol nositeľ Nobelovej ceny Roger Penrose, ktorý píše o tom, že proteínové štruktúry nazývané mikrotubuly, ktoré prechádzajú axónmi a dendritmi našich neurónov, existujú vo všetkých eukaryotických formách života – od ľudí, cez rastliny, až po huby.

Špirálovité rúrkové štruktúry z iného meteoritu, ktoré vedci v rámci simulácie zobrazovali v 3D priestore, sa podľa Lauretta veľmi podobajú práve na Penrosove mikrotubuly v modeli pre vedomie.

„Možno práve vedomie poskytuje motiváciu týchto molekúl, aby sa samoorganizovali. Môžu byť schopné vnímať svoje prostredie, či využiť kvantové informácie a použiť ich na zvýšenie svojej schopnosti prežiť. Veľa mojich kolegov si myslí, že som zašiel príliš ďaleko a nie je možné, aby sa vedomie podieľalo na vzniku života. Ale aj od Jane Goodallovej sme počuli, že keď začala s výskumom, nikto neveril, že šimpanzy majú vedomie,“ dodal vedec s tým, že ide len o hypotézy a odpovede stále hľadáme.

Ľudia a stroje bežia úplne iné preteky

Ako spolupracovať so strojmi a v čom ich vlastne ešte prevyšujeme, keď nás už takmer vo všetkom dokážu poraziť? Túto otázku sa snažil zodpovedať Neil Lawrence, profesor strojového učenia DeepMind na University of Cambridge.

Modelom strojového učenia sa venuje viac ako 20 rokov. „Zakaždým, keď stroj urobí niečo, čo sme považovali za jedinečne ľudské – keď nás porazí v šachu, či napíše shakespearovskú poéziu lepšie než ktokoľvek z nás – tak nám to niečo ukrojí,“ povedal vedec, ktorý o téme napísal knihu s názvom Atómový človek.

Pôvodný pojem „atómu“ totiž pochádza zo starovekého Grécka, keď si ľudia kládli otázku, ako dlho sa dá rezať fyzická hmota na polovicu, až kým to ďalej nie je možné. Tento bod nazvali nedeliteľný, čiže atomos.

Lawrence sa teda pýta, či existuje moment, v ktorom nám stroj už nemôže vziať žiadne ďalšie schopnosti a čo nám to povie o podstate ľudstva.

Čo sa týka komunikácie informácií, nemáme podľa neho proti počítačom šancu. Ak majú dobre napísané kódy, sú z hľadiska komunikácie približne 300 miliónov krát rýchlejšie ako my.

„Keď s vami komunikujem primeranou rýchlosťou verejného prejavu, poskytnem vám približne 2 000 bitov informácií za minútu. Pre porovnanie, stroje medzi sebou zdieľajú informácie v miliardách bitov za minútu,“ vysvetlil vedec.

Výhodu im dáva to, že na zdieľanie informácií používajú rýchlosť svetla, ktorá je asi miliónkrát rýchlejšia než rýchlosť zvuku, ktorú na zdieľanie informácií používame my.

V schopnosti komunikovať a absorbovať informácie nás teda stroje predbehli už dávno. Je to však veľmi odlišná forma inteligencie, než máme my.

„Počítač robí bilióny výpočtov za sekundu. No na to, aby priemerná ľudská bytosť spracovala všetky informácie v neurónoch, v skutočnosti zvyčajne počíta oveľa viac než stroj,“ hovorí vedec. Na simuláciu ľudského mozgu by bola potrebná približne miliarda miliárd výpočtov za sekundu.

Pre porovnanie výkonnosti: ak by počítač zdieľal s iným strojom všetky výpočty, ktoré urobí za sekundu, trvalo by to asi 20 minút. Ak by sa o niečo také snažil (a bolo by to možné) človek, tak by mu všetky pochody, ktoré v mozgu prebehnú za sekundu, trvalo prezdieľať s iným človekom 15 miliárd rokov.

Počítače ostávajú zahanbené aj pri ľudskej reprodukcii, keď sa z matky na dieťa prenesie za krátky čas obrovské množstvo komplexných informácií.

Našou nevýhodou teda je, že síce máme obrovské množstvo myšlienok, ktoré sa v neurónoch šíria elektricky, no komunikovať ich ďalej môžeme len rýchlosťou zvuku.

Vieme to však kompenzovať chápaním širšieho kontextu, okolností a podľa toho voliť jazyk, ktorým rozprávame, aby sme zabránili nedorozumeniam.

Inteligencia, ktorá nás do veľkej miery definuje, je podľa Lawrenca jednoducho jazyk. „Ak tu teraz stojím a rozprávam o filozofii alebo o knihách, odhadujem, že v kontexte situácie máte pre tieto veci podobný zmysel ako ja a podľa toho volím svoje slová,“ vysvetľuje. „Žiadna z týchto vecí však nie je merateľná,“ dodáva.

Na umelú inteligenciu sa nedá slepo spoľahnúť

Ľudia dnes majú podľa vedca najväčší zmätok v presvedčení, že umelá inteligencia musí byť vždy správna a vševediaca.

„Dali sme jej celý text, ktorý sme kedy napísali, a preto sa s nami dokáže rozprávať podobným spôsobom, akým komunikujeme medzi sebou. Ale keďže všetky tieto opatrenia sú špecifické pre nás, začína robiť rovnaký druh chýb,“ hovorí Lawrence.

Vďaka jazykovým modelom sme po prvýkrát schopní hovoriť s ľudským analógovým strojom a klásť mu otázky o tom, čo robí digitálny počítač.

To prináša podľa Lawrenca veľa príležitostí, ale aj problémov. Napríklad s manipuláciou, ako to už vidíme pri sociálnych sieťach a ich algoritmoch.

„Budeme schopní vyvinúť ľudské analógové stroje, ktoré sú presvedčivé alebo zhovorčivé spôsobmi, ktoré podkopávajú našu ľudskosť,“ uviedol vedec, ktorý varoval pred pohodlným odovzdaním sa technológiám bez ich kontroly a stratou schopnosti citlivo na technológiu reagovať.

To ilustroval klasickým príkladom vodiča, ktorý skončí aj s autom v jazere, pretože ho tam odnavigovalo GPS, na ktoré sa slepo spoliehal.

„Myslím, že jedinou odpoveďou je sebavedomý optimizmus a sústredenie sa na veci, na ktorých nám ako ľuďom záleží. Technológie dosiahli úžasné veci a my by sme im mali naďalej dovoliť, aby dosahovali úžasné veci, ale nikdy by sme im nemali dovoliť, aby nás ovládli,“ uzavrel.