Denník N

Červený kapitán odkazuje: Bola to zbytočná paranoja

Detektívka podľa rovnomennej knižnej predlohy Dominika Dána môže byť domácou filmovou udalosťou sezóny.

Úctyhodný zoznam „naj“ mal film Michala Kollára už v propagačných materiáloch.

Detektívka podľa knihy Dominika Dána – najpredávanejšieho domáceho autora – je najvýpravnejší, produkčne najnáročnejší, od premiéry Jánošíka najdrahší aj celkovo najväčší projekt slovenského filmu s rekordným počtom vizuálnych efektov.

K tomu môžeme po premiére doplniť, že Červený kapitán je jednoznačne najvydarenejšou domácou žánrovkou za niekoľko desaťročí. To by samo na Slovensku stačilo na udalosť, neonoir detektívka je však niečím viac.

Je príkladným, veľmi triezvym „účtovaním s minulosťou“, po akom sa v našom filme dlho volá a na rozdiel od snímok Muzika, Krok do tmy, či Eštebák sa s dejinami vyrovnáva bez klišé.

Mesto bez bilbordov

Je viacero dôvodov, prečo sa do posledného desaťročia minulého storočia doteraz nevrátil ani jeden domáci historický film. Jedným z nich je malý odstup. Divoké 90. roky sú históriou príliš krátko, súčasťou našej súčasnosti prestali byť až po novom tisícročí. A keď od nich odstup máme, o to viac žasneme, ako veľmi sa líšia od dneška.

Opísať rok 1992 v knihe, ako to dokázal Dominik Dán, nie je také zložité. Ťažšie je preniesť ošarpanú Bratislavu ako z filmu Na krásnom modrom Dunaji na plátno. Na to treba retušovať dnešné mesto v rozsahu, ktorý sa blíži stredne dlhému animovanému filmu, čo je práve jedna z vecí, aké slovensko-česko-poľská snímka zvládla na výbornú.

Historická ilúzia je dokonalá. Naozaj sme v mafiánskej metropole Slovenska bez pobočky McDonalds a záplavy bilbordov. V meste rozbitých chodníkov, rozheganých ikarusov a nikým nekosenej zelene, kde pivo stojí 12 korún a v čiernobielej televízii Mečiar s Klausom dohadujú deľbu štátu.

Kým bol vtedy policajt? Mizerne plateným zamestnancom štátu v lacnej koženkovej bunde a spotenej košeli zakasanej do nohavíc z trhoviska s neforemným strihom (hipsteri poznajú tento štýl ako normcore).

Presne takým je vyšetrovateľ Richard Krauz, ktorý píše hlásenia na písacom stroji, na stene mu visí obraz prezidenta Havla, kolegom sa však do reči stále pletie oslovenie „súdruh“. Na služobnom, ešte stále žlto-bielom favorite nápis VB policajti prelepili fóliou, ktorá nedrží – čo úplne vystihuje charakter spoločenskej zmeny.

Červený kapitán ako keby ukazoval na plátne, čo hovoria dvadsaťpäť rokov po revolúcii aj niektorí historici. Že už je načase nevidieť na zmene iba prudké zlomy (sloboda proti neslobode, či sivá normalizácia verzus éra farebného konzumu), ale pokúsiť sa konkrétne ukázať, v čom bol prechod z komunizmu k demokracii plynulý.

A nielen na sivej tvári Bratislavy.

zaberyzfilmu (3)

Dva roky po zmene

Obraz štátu dva roky po revolúcii ukazuje verejný sektor, ktorý sa rozpadá, zamestnancov, ako na pracovisku pijú, aj tých, ktorí vo funkciách zostali. Ukazuje staré temné sily stále pôsobiace v pozadí.

Ale – čo je na snímke asi to najcennejšie – nesnaží sa tieto sily nijako démonizovať, ani pritakávať konšpiračným, príliš lacným a znechuteným tvrdeniam o revolúcii ukradnutej eštebákmi.

Najlepšie to v tomto filme vystihuje obraz ŠtB. Komunistická tajná služba nebola všemocná, vždy dokonale informovaná a nebol to monolit. Skôr to bola banda omylných a aj medzi sebou intrigujúcich indivíduí.

Niekedy to mohlo byť aj tak, že za tie najhoršie veci, ktoré napáchali, mohla ich zbytočná, neprimeraná paranoja – mohol by znieť odkaz filmu.

policia

Nakoniec sa vráťme k tomu, prečo je Červený kapitán po všetkých stránkach – od vizuálneho štýlu cez dialógy po herecké výkony – taký podarený film. Nie je to bežný prípad slovenského filmu, ktorého vývoj sa končí napísaním scenára a čakaním podpory od Audiovizuálneho fondu.

Režisér, producent a spoluautor scenára Michal Kollár a jeho tím projekt roky vyvíjali na prestížnych zahraničných workshopoch, dopredu počítali napríklad aj s distribúciou v Česku a v Poľsku.

V iných krajinách bežný spôsob, ako filmy vznikajú, u nás stále výnimka.

Teraz najčítanejšie