Je pre nás dôležité prinášať aj tabuizované témy, hovorí spoluzakladateľka newslettera Kurník Michaela Kučová a vyberá päť kníh o živote žien

„Je pre nás dôležité prinášať aj tabuizované skúsenosti alebo témy. Práve tým, že je s nimi spojené skutočné meno autorky, ukazujeme, že sa to deje bežne a takzvaným normálnym ľuďom, že nie je dôvod hanbiť sa za to, že v tom nie sme samy,“ hovorí Michaela Kučová, spoluzakladateľka feministického newslettera Kurník, ktorý od roku 2016 prináša témy zo života žien.

Do rubriky Päť kníh vybrala tituly o inšpiratívnych ženách aj silných témach, ktoré rezonujú v dnešnej spoločnosti. Nájdete medzi nimi titul, ktorý sa kriticky pozerá na tému materstva, aj knižný rozhovor s významnou slovenskou novinárkou a prekladateľkou.

Nedávno váš newsletter oslávil ôsme narodeniny. Dá sa zhrnúť, čím dnes ženy žijú? 

Nemyslím si, že sa to dá zhrnúť nejako jednoducho, a možno práve preto newsletter vychádza už osem rokov. Kurník sme založili so Soňou Gregorovou. Na začiatku sme ho písali len my dve, striedali sme sa v písaní textov. Postupne sme redakciu rozširovali. Vždy sme mali zámer, že sa budeme venovať témam, ktoré nám v slovenskom prostredí chýbali. Chceli sme ukázať pestrosť toho, čo je to ženská skúsenosť.

Jednak aké rôzne veci zažívame, ale možno aj ako inak reagujeme na rovnaké situácie, inak ich vnímame. A to sa dá dosiahnuť iba tým, že priestor na vyjadrenie majú rôzne ženy a ich rôzne pohľady.

Autorkami mnohých textov sú práve externé prispievateľky, ktoré v textoch otvárajú často tabuizované témy. Čím to je, že ženy sa neboja tieto témy otvárať, hovoriť o nich pod svojím menom?

Je pre nás dôležité prinášať aj tabuizované skúsenosti alebo témy. Práve tým, že je s nimi spojené skutočné meno, ukazujeme, že sa to deje bežne a takzvaným normálnym ľuďom, že nie je dôvod hanbiť sa za to a že v tom nie sme samy.

Máme však výnimočné prípady, keď texty publikujeme, či už pod pseudonymom, alebo anonymne. Je to buď z dôvodu ochrany súkromia samotnej autorky, alebo jej najbližšieho okolia.

Celkom často sa stáva, že sme určitým zdrojom pre širšiu debatu, no nie je štandard, že by sa náš obsah virálne šíril sociálnymi sieťami. Sú to skôr články, ktoré pošlete kamarátke, mame, partnerovi alebo partnerke; nie sme mainstreamové médium.

Jedným z najsilnejších textov, ktorý otvoril verejnú debatu, bol text Kataríny Danovej o zneužívaní vedúcim v detskom tábore Chachaland. Ako vnímate, že ženy chcú tieto témy otvárať práve u vás?

Myslím si, že celá kauza Chachaland patrí na Slovensku k tým najzásadnejším momentom diskusie o sexuálnom násilí. Je to len jeden z príkladov témy, ktorú sme otvorili – potom ju ďalej rozvíjali iné médiá, ktoré urobili rozhovory s autorkami a priniesli tému širšiemu publiku.

Jeden z našich najväčších úspechov alebo vecí, na ktoré sme v redakcii hrdé, je práve to, že ženy cítia voči Kurníku dôveru. Stáva sa, že nám prichádzajú príspevky s tým, že autorky si nevedia predstaviť text nikde inde, len u nás. Myslím si, že je to tým, ako obsah dlhodobo smerujeme, ale možno aj tým formátom. Keďže primárne fungujeme ako newsletter a text ľuďom príde priamo do e-mailovej schránky, istým spôsobom je to osobná korešpondencia. Vzťah s naším čitateľstvom je preto osobnejší.

Neusilujeme sa o virálne momenty, nelámeme rekordy na Instagrame. Aj reakcie na texty, ktoré rezonujú, nám prichádzajú najmä prostredníctvom e-mailov či súkromných správ. Sú to neraz dlhšie články, ich prečítanie vyžaduje čas a sústredenie, inú kvalitu zážitku. A to sa, myslím, odráža aj v tom, aké reakcie texty majú. Nestáva sa nám, že by sme čelili hejtom, skôr prichádzajú podporné reakcie.

Texty prinášajú široké spektrum tém od materstva a vyrovnávania sa so starnutím až po medziľudské vzťahy. Text Kataríny Poliačikovej o mlčaní vo vzťahoch inšpiroval moju kolegyňu Janu Močkovú k rozhovoru so psychoterapeutkou Magdalénou Frecer. Aký je to pocit, keď vaše texty inšpirujú ďalšie autorky?

Teším sa z toho. Pointa nie je v tom mať kredit, že sme priniesli nejakú tému, skôr je to o pocite satisfakcie, že priestor dostávajú témy, ktoré sú prítomné v našich životoch, len možno nie sme zvyknutí viesť o nich verejnú debatu, debatu nad rámec najbližších vzťahov. A často je to na škodu.

Vzájomná inšpirácia je skvelá vec, vďaka ktorej môžeme rozvíjať verejnú diskusiu. Dôležité je povedať, že samotný Kurník je tiež inšpirovaný iným projektom. Náš feministický newsletter je inšpirovaný americkým newsletterom Lenny Letter, ktorý vychádzal iba pár rokov.

Texty v Kurníku upozorňujú aj na nerovnováhu v postavení mužov a žien. Dnes mnohí ľudia nechcú o feminizme ani počuť, často sa vníma ako nadávka. Prečo je to podľa vás tak?

Myslím si, že feministické myslenie je jedným z nástrojov zmeny, respektíve jeho cieľom je meniť veci, poukazovať na problémy toho, ako v súčasnosti spoločnosť funguje. Feminizmus spoločnosť analyzuje z pohľadu rodu a čeliť takým analýzam je vždy problém. Je veľmi ťažké otvoriť sa akýmkoľvek zmenám. Zvlášť ak ide o to, že nejaká časť spoločnosti by mala prísť o svoje privilégiá, podeliť sa o to, čo doteraz, samozrejme, pokladala iba za svoje a jediné správne. 

Chápem, že je náročné prispôsobiť sa akejkoľvek zmene, vyvoláva to protitlaky. V mnohých otázkach to môže byť aj veľmi zahlcujúce, či už sa to týka otázky rodovej identity, alebo práv LGBTIQ ľudí. Pre niekoho, kto sa s tým stretáva prvý raz, to môžu byť veľmi dezorientujúce veci. Rozumiem, že je náročné čeliť tomu všetkému a snažiť sa tomu porozumieť. Práve preto je dôležitá otvorenosť, dôležité je vedieť počúvať a snažiť sa vnímať príbehy a skúsenosti iných.

Požiadali sme vás, aby ste vybrali päť kníh o ženskom svete. Prvou knihou vo vašom výbere je Materstvo od autorky Sheily Hetiovej. Nie je to kniha plná tipov pre budúce matky, ale do značnej miery autobiografický román. Prečo ste vybrali práve ju?

V tomto prípade pre mňa nie je až také relevantné, do akej miery je kniha autobiografická. Nie je to úplne jednoznačné, ani som sa o to cielene nezaujímala. Nie je to kniha, ktorá prináša tipy, ako byť dobrou matkou, napriek tomu si myslím, že je určitým návodom – prináša dobré podnety na uvažovanie o materstve. Je to užitočné čítanie pre každú ženu, ktorá o materstve rozmýšľa.

V súčasnosti je to dominantná téma, o ktorej je veľa knižiek, často sa objavuje v médiách a je na ňu množstvo názorov. Túto knižku som vybrala práve preto, ako kriticky na materstvo nazerá.

Pre niekoho to môže byť náročné čítanie, no mám pocit, že veľmi presne pomenúva problematické miesta toho, čo materstvo pre ženu znamená v rámci spoločenských hodnôt a postavenia. Veci, ktoré ako ženy cítime, no často si ich ani samy pred sebou nepriznáme.

Druhou v poradí je kniha britskej filozofky Amie Srinivasanovej Právo na sex. Podnetom na jej vznik bola esej autorky v časopise London Review of Books. Kniha predstavuje zbierku esejí, ktoré sa venujú hraniciam vzťahov, túžbe či pornografii. Prečo sa oplatí prečítať si ju?

Vo mne zarezonovala už titulná esej o nedobrovoľnom celibáte mužov. Tiež je to téma, ktorá nejakým spôsobom rezonuje v spoločnosti, a autorka na ňu priniesla zaujímavý pohľad a originálne argumenty.

Keď som si prečítala knižku, tá prvá esej, ktorá bola jej súčasťou, pre mňa nakoniec bola možno najmenej zaujímavá, no nie preto, že som ju už čítala. Autorka totiž píše o ďalších témach, ktoré sú súčasťou našich životov, vo feministickom myslení sa dlhodobo analyzujú a sú na ne rôzne názory.

Amia Srinivasan veľmi dobre zhŕňa doterajšie uvažovanie o témach, ako je sexuálna práca alebo vzťahy medzi profesormi a študentkami, okrem toho prináša aj veľmi dobré vlastné podnety. Možno neprináša jednoznačné odpovede, ale človeka „nakopne“, aby sa o tieto témy ďalej zaujímal a skúšal ísť hlbšie v tom, čo si o nich myslí.

Kniha vyvolala vlnu reakcií práve tým, že otvára viaceré citlivé témy. Ktorý moment bol podľa vás najzaujímavejší?

Veľmi silný bol pre mňa text, ktorý hovoril o vzťahoch v školskom prostredí, o nerovnováhe moci. Napriek tomu, že to môžu byť vzťahy, do ktorých vstupujú dvaja dospelí ľudia, zvyčajne vyučujúci a študentka, a môžu byť dobrovoľné a so súhlasom, je to stále nejakým spôsobom nerovnováha. Dynamika, ktorú tam opisuje, je skvele vystihnutá. Je to niečo, čo som si do prečítania tejto knihy vôbec neuvedomovala.

Autorka hovorí, že ide o zlyhanie na strane vyučujúceho alebo vyučujúcej, že často ide o nezvládnuté presmerovanie študentského zápalu alebo vášne. Je to podobný fenomén, ako keď sa počas psychoterapie človek zamiluje do svojho terapeuta alebo terapeutky, lebo si naňho alebo na ňu prenáša svoje emócie.

Niečo podobné sa deje aj počas štúdia, špeciálne ženám. Sme socializované tak, aby sme netúžili byť ako ten profesor, ale byť s ním, v jeho blízkosti. Vyučujúci by tento fenomén mali byť schopní zvládnuť a zápal a vášeň presmerovať zo seba na štúdium. Podľa Srinivasanovej je to nezvládnutá vec na ich strane a pre mňa ide o veľmi zaujímavý argument.

Tretím v poradí je knižný rozhovor s novinárkou a prekladateľkou Agnešou Kalinovou Mojich 7 životov, ktorý viedla Jana Juráňová. Knižných rozhovorov vzniká aj u nás pomerne dosť. Prečo sa oplatí prečítať si práve tento?

Lebo je vynikajúci. Je to výborný rozhovor s človekom, ktorý mal nesmierne zaujímavý osud a zaujímavú myseľ. Tým, že je to žena, je to ešte cennejšie, lebo v minulosti našej relatívne mladej krajiny je zdokumentovaných príbehov verejne činných ženských osobností málo.

Kniha opisuje život slovenskej intelektuálky, novinárky, ktorá sa venovala filmovej kritike a po emigrácii pôsobila v Slobodnej Európe. Často to vyzerá, že aj nedávne dejiny utvárajú prevažne muži, a myslím si, že táto knižka je ukážkou toho, že našu spoločnosť formovali aj ženy.

Život Agneše Kalinovej je zaujímavý aj tým, že zachytáva skúsenosť z druhej svetovej vojny aj prenasledovanie komunistickou mocou. Môžeme sledovať, ako sa k týmto náročným skúsenostiam stavala a na akých hodnotách žila svoj život. Takéto knihy sú pre mňa možnosťou, ako plastickejšie vnímať našu históriu.

Agneša Kalinová bola známou tvárou Kultúrneho života a Slobodnej Európy. Jej rodičia zahynuli v koncentračných táboroch, neskôr sa vysťahovala do západného Nemecka. Čo vás na jej príbehu najviac zaujalo?

Nemám konkrétny moment, pre mňa to je zásadná kniha. Veľmi oceňujem, že vydavateľstvo Aspekt vytvára tento archív ženských hlasov a skúseností. Číta sa veľmi dobre a ľahko. Hoci sú v nej ťaživé situácie, nie je to ťaživé čítanie.

Táto knižka sa mi spája aj s príbehom Eleny Lackovej Narodila som sa pod šťastnou hviezdou, ktorý už vo vašich knižných tipoch zaznel. Opisuje rovnaké časové obdobie z pohľadu rómskej ženy a pre mňa to bolo objavné čítanie, lebo dovtedy som nemala možnosť stretnúť sa takto priamo s rómskou historickou skúsenosťou ani s hĺbkou a krásou rómskej kultúry.

K rozhovoru s Agnešou Kalinovou ste pred rozhovorom uviedli, že našej krajinu zanechala niečo podstatné, kultúrny odkaz, na ktorý môžeme nadviazať. Ako by to malo vyzerať v praxi? Dnes je kultúra zo strany vládnej moci kritizovaná, či už ide o výtvarné umenie, alebo divadlo. 

Aj Agneša Kalinová, aj Elena Lacková predstavujú ženy, ktoré mali určité hodnoty a naozaj podľa nich konali. Aj keď to bolo nepohodlné, náročné, dokonca nebezpečné. Obe sa svojím spôsobom usilovali o slobodu v umení aj spoločnosti a nevzdávali sa ani v situáciách, ktoré pre ne boli nesmierne ťažké.

Naša spoločnosť čelí rôznym krízam aj v oblasti kultúry, no nielen v nej. O to dôležitejšie je pozerať sa na to, ako konali ľudia pred nami. V tomto prípade to boli konkrétne ženy, ktoré nám ukazujú, ako sa zasadiť za správne veci, ako obhajovať slobodu a dôstojnosť všetkých ľudí. Hoci konkrétnejší návod nemám, inšpiráciu môžeme hľadať aj práve u nich.

Ďalšou vo vašom výbere je kniha scenáristiek Terézie Oľhovej a Martiny Sľukovej Inak sa mám fajn. Ide o zbierku súkromnej komunikácie – e-mailov dvoch kamarátok, ktorú si samy aj vydali. Čím si vás získala?

Pre mňa je to veľmi pekné zhmotnenie ženského priateľstva. Knižka je mi blízka aj tým, že sama som korešpondenčný typ. V živote som mala viacero období, keď sa pre mňa dôležité vzťahy odohrávali prostredníctvom písania listov alebo e-mailov.

Veľmi sa mi páči forma, ktorú zvolili, aj realita zobrazeného priateľstva. Je to svieže, dynamické a občas dramatické, respektíve samodramatizujúce. Pre niekoho to môže byť miestami banálne, no myslím si, že to presne zrkadlí dynamiku priateľstva.

Autorky veľmi výstižne zachytávajú obdobie, v ktorom sa v tom čase nachádzali – už sú síce dospelé, no ešte veľmi nevedia, čo vo svojich životoch robia, že veci nejdú vždy tak, ako si predstavovali, keď boli malé dievčatá. A že sú veci, po ktorých túžime, no zároveň si pri nich sami tak trochu stojíme v ceste.

Poslednou je kniha od autorky Lucie Berlinovej Vitaj doma, ktorú s predchádzajúcou knihou spája aj to, že jej časť tvorí súkromná korešpondencia autorky. Berlin je okrem iného zaujímavá aj tým, že úspech dosiahla až po svojej smrti. Prečo stojí táto kniha za pozornosť?

Vo svete zarezonovala najmä jej kniha Manuál pre upratovačky, ktorá následne vyšla aj v slovenskom preklade. Ja som sa jej v tom čase vyhýbala. Niekedy mám tendencie odložiť si knižku, okolo ktorej vznikne ošiaľ, na neskôr. Toto bol ten prípad.

Kniha Vitaj doma, ktorú tvoria útržky pripravovaných textov a korešpondencia, bola prvá, ktorú som od nej čítala, a považujem ju za veľmi pútavé čítanie. Vidieť v nej pozadie jej ďalších textov, zdroje, z ktorých čerpala, keďže do veľkej miery písala autobiograficky.

Kniha ukazuje celé rozpätie jej života a cezeň aj jedinečný pohľad na Spojené štáty. Berlin sa narodila do baníckej rodiny, trikrát sa vydala, mala štyri deti a istý čas žila ako slobodná matka na mexickom vidieku. Bola závislá a napriek všetkému sa stále venovala písaniu, hoci nemala väčší úspech. Myslím si, že to tiež ukazuje nezlomnosť a silu.

V knihe je citeľný jej veľmi osobitý spôsob písania. Hoci mala neraz neľahký život, píše bez pátosu, lacnej sentimentality a sebaľútosti. Píše veľmi trefne a so zvláštnou ráznou ľahkosťou.

Okrem piatich knižiek ste mi poslali aj ďalšie tipy – denníky známych autoriek Sylvie Plathovej a Virginie Woolfovej. Zdá sa, že autobiografické prvky sú vám blízke. 

Áno, v podstate je to kľúč, podľa ktorého som knižky vyberala. Keď sme si hovorili, že sa budeme rozprávať o knižkách, ktoré nejakým spôsobom hovoria o ženskej skúsenosti podobne ako Kurník, tak sa mi to spája práve s autobiografickosťou, v rámci ktorej ženy hovoria o svojich skúsenostiach a názoroch. Nie vždy to však musí byť o tom, čo priamo zažili, ale aj o tom, aký majú na určitú tému pohľad, ako o nej uvažujú.

Asi mám v tomto prístupe záľubu, pretože aj vo svojej voľnej tvorbe píšem osobne a vždy ma zaujímalo, ako vyzerá osobné písanie autoriek a autorov, ktorí sú pre mňa nejakým spôsobom významní.

Denníky Sylvie Plathovej boli pre mňa v určitej fáze dospievania zásadné. Nie som veľká čitateľka poézie, skôr ma fascinovala jej osobnosť a jej denníkmi som zostala úplne ohúrená. Zaujíma ma, že človek vidí aj do vnútorných procesov, že nevidí len konečný produkt, napríklad dielo Ariel, ale proces, ktorý ju k jeho vzniku viedol.

Samozrejme, nikoho nespoznáme len tým, že si prečítame jeho denník, hoci aj necenzurovaný, no pre mňa je to cenné. Bolo pre mňa dôležité, že som Sylviu Plathovú nevnímala len ako utrápenú poetku, frustrovanú materstvom a manželstvom, či iba ako človeka, ktorý bojoval s duševnými problémami. Najsilnejší dojem na mňa v rámci tej naozaj hrubej knihy urobilo to, aká bola cieľavedomá a s akým nasadením písala. V denníkoch som našla tento aspekt, o ktorom som predtým v rámci jej biografie nepočula veľa.

Ako posledný tip ste uviedli knižku Jazero, ktorú napísala domáca autorka Han Donau. Tento rok zaujala aj na Medzinárodnom veľtrhu detskej knihy v Bologni. Ide o pomerne subtílny text s originálnym vizuálnym spracovaním. Prečo sa oplatí prečítať si ju?

Myslím si, že je jedinečná. Cítiť tam, že autorka sa primárne venuje ilustrácii. Viaceré knižky, ktoré som dnes spomínala, napríklad aj Materstvo alebo Inak sa mám fajn, ma oslovujú aj vizuálne.

Jazero je pre mňa zaujímavé aj v nadväznosti na úspech, ktorý kniha získala. Jej autorka svoju úplne prvú ilustráciu urobila na zákazku pre Kurník, dovtedy sa ilustrácii profesionálne nevenovala. Bolo to ešte v začiatkoch Kurníka. Tiež je to príjemný pocit, že môžeme byť určitým stupienkom v sebarealizácii žien, čo sa nám v prípade ilustrácií stáva pomerne často.

Každý náš text sprevádza autorská ilustrácia a za tie roky sme spolupracovali s desiatkami autoriek. Mnohé už sú etablované, no stále majú rady malé zadania, aké im ponúka Kurník, mnohé len začínajú. Je super sledovať, kam všade sa za tie roky dostanú. To isté platí aj pre autorky.