Najhoršie sú dni, keď nezachránime všetkých, rozpráva záchranár z Lesbosu

Neďaleko gréckeho ostrova Lesbos sa uprostred mora kolíše čln s migrantmi a hrozí, že sa čochvíľa prevráti. Uviazlo na ňom viac než štyridsať ľudí, ktorí zúfalo kričia o pomoc. Voda v člne stúpa a záchranári, ktorých privolala grécka pobrežná služba, sú ich jedinou nádejou na prežitie.

„Zostaňte pokojní, nehýbte sa!“ po anglicky na nich kričí z diaľky jeden zo záchranárov a ide vyťahovať z vody muža, ktorý za ním zúfalo naťahuje ruky. Vtom sa loď nebezpečne nakloní a všetci sa ocitnú vo vode.

Záchranári sa snažia vyťahovať z vody najmä ženy a deti, ktoré v panike kričia o pomoc, ale nepodarí sa im zachrániť všetkých.

Tento rok takto zomrelo už viac než štyristo ľudí, ktorí sa buď utopili, alebo zomreli na následky silného podchladenia po tom, čo ich previezli na pevninu.

O situácii s utečencami na mori sme sa rozprávali s Oscarom Campsom. Je zakladateľom dobrovoľníckej organizácie Proactiva Open Arms, ktorá už od septembra minulého roka zachraňuje utečencov z mora pri gréckych ostrovoch Lesbos a Chios.

„Také dni, keď sa nám nepodarí zachrániť všetkých, znášam veľmi ťažko. Osemdesiat percent obetí sú ženy a deti. Bohužiaľ sa to stáva čoraz častejšie, ale musíme sa od toho odosobniť, pretože člny neprestajne prichádzajú a aj ďalší potrebujú našu pomoc,“ hovorí  Oscar Camps, pôvodom zo španielskej Badalony.

Je to vysoký, tmavovlasý muž v strednom veku, ktorý o svojej práci rozpráva s nezvyčajnou pokorou. Sedí netrpezlivo a pozerá na mobil, na ktorý mu odrazu pípne esemeska. Píšu mu kolegovia priamo z Lesbosu.

„Dnes prišiel už ôsmy čln. Včera to bolo tridsať lodí, na nich dokopy asi 1400 ľudí, a to bolo veľmi zlé počasie,“ hovorí ticho, akoby ľutoval, že tam teraz nie je s nimi.

@jensstoltenberg @PROACTIVA_SERV (4/4) Question of efficiency, you know training. pic.twitter.com/mrRawQ1FUO

— Aniceto Ramírez 🇪🇺 (@AnicetoRamirez) February 25, 2016

Takmer tretina lodí potrebuje pomoc

Proactiva Open Arms združuje približne 70 dobrovoľníkov, ktorí hliadkujú na mori vo dne i v noci. Po tom, čo dostanú echo od pobrežnej stráže alebo si všimnú približujúcu sa loď s migrantmi, sa im vydajú na pomoc. Ak všetko prebieha bez problémov, odprevadia loď s migrantmi až k pobrežiu, kde sa o nich postarajú ďalší dobrovoľníci.

„Každý sa z toho, že sa dostal do bezpečia, raduje inak. Niektorí od šťastia plačú, iní sa smejú, robia si selfie a posielajú esemesky alebo volajú príbuzným, že sú v poriadku. Často sa trasú od zimy, sú podchladení a my sa ich snažíme čo najrýchlejšie dostať do tepla. Veľa je aj tých, ktorých rodiny pašeráci rozdelili do viacerých člnov, a oni tŕpnu, lebo nevedia, či sú nažive, modlia sa a plačú,“ opisuje prvé chvíle utečencov na pobreží španielsky záchranár.

V 30 percentách prípadov však plavba po mori neprebieha bezproblémovo a začína sa boj o život. Záchranári z Proactiva Open Arms spolupracujú aj s pobrežnou strážou či s loďami Frontexu, no tí sa podľa Campsa venujú iba ochrane hraníc a zachraňovanie ľudských životov ostáva výlučne na dobrovoľníkoch.

„Európska únia v tomto zlyhala. Možno sa snažia na niečom dohodnúť niekde na úradoch, ale ja žiadne konkrétne akcie nevidím,“ hovorí skepticky.

Spolu s ostatnými dobrovoľníckymi organizáciami zachránili z mora už viac než osemtisíc ľudí.

Môžu za to fotky utopených detí

Všetko sa to začalo v lete minulého roka, keď Oscar Camps, pracujúci v tom čase ako záchranár na španielskych plážach, videl v médiách fotky malých detí, ktoré mŕtve vyplavilo z mora na pobrežie. Veľmi sa ho to vtedy dotklo.

So svojím kamarátom sa preto rozhodli odcestovať na Lesbos, aby presne zistili, v čom môžu byť užitoční. Už päť minút po príchode boli v mori a pomáhali utečencom dostať sa bezpečne na pevninu.

„Keď som v diaľke uvidel naživo prvé člny s utečencami, myslel som si, že sú oranžové. Vôbec nebolo vidno, že sú čierne, pretože boli také preplnené ľuďmi v oranžových vestách, že takmer celý čln bol pod vodou,“ spomína.

Šokovalo ho tiež, že na ostrove chýbala akákoľvek administrácia a nič nebolo zorganizované.

„Utečenci museli ísť šesťdesiat kilometrov pešo, kým prišli do prvého tábora. Neboli tam žiadne autobusy, ktoré by ich zvážali, teplota bola vyššia než tridsaťpäť stupňov a rodiny s deťmi museli za takýchto podmienok kráčať. Premával tam jeden autobus za deň, ale čo z toho, keď prichádzalo päťtisíc nových utečencov denne. Tak to bolo aj ďalšie štyri mesiace.“

Najohrozenejšie sú ženy a deti

Od nového roku prišlo do Grécka viac než 132-tisíc ľudí, ktorých neodradil ani príchod zimy či nepriaznivé podmienky na mori. Camps tvrdí, že pašeráci využívajú migrantov, ktorí už nemajú veľa peňazí nazvyš, a vypravia ich na príliš nepokojné more za 50-percentnú zľavu.

Pašeráci takýmto migrantom často zoberú mobilný telefón a oddelia ženy od ich manželov a detí, ktorých posadia na iný čln. Nielenže potom ženy nevedia, čo sa s nimi stalo, ale bez signálu ich v mori nájdu záchranári oveľa ťažšie. Dobrovoľníci z Proactiva Open Arms ich hľadajú často aj na tureckej strane – ak by však mali pri sebe mobily a mohli zavolať, nezahynulo by ich tak veľa.

„Uprostred mora sme našli aj člny, ktoré nemali motor. Migranti nám potom povedali, že im ho počas cesty odmontovali muži v čiernych maskách, ktorí sa k nim priblížili na rýchlych člnoch. Nevieme, či to boli pašeráci, ktorí motor chceli použiť pre ďalšie plavby, alebo skupina gréckych pravicových extrémistov.“

Najrizikovejšou skupinou sú podľa neho ženy a deti. Ich počet každý mesiac stúpa a zo všetkých utečencov, ktorí  vo februári prišli do Grécka, tvoria podľa UNHCR až 62 percent. Oproti 26 percentám z júna minulého roka je to výrazný nárast.

„Ženy sú takmer neviditeľné, nesťažujú sa, neprotestujú a s nikým sa nerozprávajú. Vždy ich usadia doprostred člna s deťmi v náručí, ale veľmi ľahko sa tam dostane voda. Bábätkám stačí aj pätnásť minút vo vode a utopia sa. Mali sme dokonca prípad, že migrantka porodila v jednom z člnov dieťa.“

Oscar Camps si myslí, že zatvorenie balkánskej cesty neodradí utečencov od ich cesty do Európy a že utečenci sú takí zúfalí, že sa pokúsia dostať do Talianska cez more. Ak bude talianska pobrežná stráž potrebovať pomoc, je pripravený pomáhať aj tam.

„V Turecku už čakajú dva milióny ľudí, ktorí sa pokúsia dostať do Európy. Za chvíľu sa počasie zlepší a my všetci veľmi dobre vieme, ako to urobia.“