Zuzana Čaputová spomína na začiatky v úrade a vysvetľuje, prečo sa v paláci stretávala s ľuďmi, ktorí jej písali listy

Výsledkom je kniha Nestratiť sa sama sebe, ktorá vychádza v deň ukončenia jej mandátu. Nasledujúca ukážka je z kapitoly venovanej začiatkom v úrade prezidentky, do ktorého nastúpila 15. júna 2019.

Ako to prebieha v praktickej rovine po zvolení za prezidentku? Hneď dostanete kanceláriu a tím ľudí, ktorí pracujú ako štátni úradníci?

Na Slovensku je pomerne dlhý čas medzi voľbou a inauguráciou. Neviem, ako to mali moji predchodcovia, ale ja som sa stretla s veľmi ústretovým prístupom pána prezidenta Andreja Kisku. Dostali sme hneď kanceláriu v druhej budove prezidentskej kancelárie. Okrem paláca je ešte jedna budova kúsok za záhradou. Začínali sme tak trochu v pivničných priestoroch, bolo to trochu srandovné. Mala som svoj maličký tím ľudí, o ktorom som vedela, že by som ho pri sebe chcela mať aj neskôr. A začali sme budovať okruh poradcov. Na dobrovoľníckej báze, samozrejme, pretože v tom čase nemá plat nikto, ani prezidentka. Počas dvojmesačnej pauzy sme pripravovali úrad.

Ochranku ste mali už pred voľbami, však?

Áno, mala som ochranku, pretože mi začali chodiť rôzne vyhrážky. Bolo nám to odporučené, takže niekedy od februára, keď to začalo vyzerať, že vediem v prieskumoch, som mala súkromnú ochrannú službu. Štát poskytuje ochranu zvolenému prezidentovi v momente polnoci odo dňa zvolenia. Takže ma domov z volebnej noci už viezla štátna ochranná služba.

Ako sa žije s tým, že vás stále niekto stráži, má vás na očiach?

Bola to súčasť všetkých nových vecí, ktoré prišli po zvolení, pretože ešte počas volebnej kampane som to brala tak, že je to len dočasné. Poriadne uvedomenie prišlo až po niekoľkých týždňoch od zvolenia. Oni vás radšej vozia, pretože je to bezpečnejšie, ako keď sa prechádzate. Samozrejme sa môžem prejsť, ale mala som vtedy veľmi silný pocit väzňa.

Časom k životu pribudne, hlavne pri výkone funkcie, toľko vecí, že toto je už len súčasť a je to prehlušené inými podnetmi, prácou a zodpovednosťou. Niektoré veci boli spočiatku absurdné. Mali sme napríklad malého psíka, dcérinu čivavu. Keď sme s ňou chceli ísť von, prišli dve autá a štyria muži, aby sme sa s tým malým zvieratkom šli prejsť po našej ulici. To bolo zrazu strašne čudné a odvtedy to tak je. Medzitým pribudol ešte veľký labrador, ale vlastne akýkoľvek pohyb z môjho domu, keby som napríklad chcela vybehnúť do obchodu, také tie bežné veci, že skočím do auta a niekam zájdem, to je skoro nemožné.

Nehovoriac o tom, že sme sa v období mandátu zblížili s mojím partnerom, takže aj naše prvé stretnutia s Jurajom sa odohrávali za účasti ochranky. Pozvanie na večeru neprebiehalo úplne vo dvojici. To sú veci, ktoré sú veľmi odlišné, ale dá sa na to zvyknúť. Zároveň musím dodať, že moji ochrancovia sú profesionáli, ktorých rešpektujem, a postupne sa stali takpovediac súčasťou rodiny. Musia so mnou absolvovať všetko, čo k životu patrí, aj návštevu u gynekológa, dovolenky, všetko.

Keby to bol len jediný element, tak je to zvláštne, ale pri výkone funkcie je tam toľko iných, silnejších dojmov, že ich človek rieši omnoho viac.

Pred vami boli v úrade len muži. Je niečo, kde sa úrad, aparát musel vyrovnať s novou situáciou, že hlavou štátu je žena a nie muž? Napríklad, keď sme teraz hovorili o ochrannej službe, či nemuseli najímať aj ženu.

V ochrannej službe môže, ale nemusí byť žena. Časom si človek zvykne, pretože sú to tí istí ľudia, ktorí sú pri mne takmer neustále. Oni, samozrejme, kontrolujú aj toaletu, alebo keď idem plávať, tak skontrolujú priestory. Sú s našou rodinou na pláži. Vždy som „túžila“, aby ma v mojom veku videli cudzí muži v plavkách, ale človek si musí zvyknúť. Je to asi iné, keď je prezidentom muž. Ale pamätám si, že počas inauguračného dňa hlavný veliteľ ozbrojených síl zvolá: Sláva vlasti, vojaci. A vojaci odpovedali: Sláva, pán prezident. Teraz trénovali: pani prezidentka. Bol to nový prvok.

Zároveň je inštitúcia v ústave pomenovaná ako úrad prezidenta Slovenskej republiky. Tak sme váhali, do akej miery to meniť. Dodnes s tým trochu zápasíme. Niežeby to muselo byť na všetkých hlavičkách dokumentov, ale malo by byť prirodzené používať termín prezidentka republiky. Takže sa to prejavovalo v týchto drobnostiach. Nešlo o nič zásadné.

Je pravda, že keď som písal webovú adresu prezidentka.sk, tak to nefungovalo. Pritom som to písal podvedome, jednoducho hlavou štátu je žena. V tom máme nevýhodu oproti angličtine, kde je to vždy rovnaké. Ale poďme ďalej. Akú veľkú časť úradu môžete zmeniť a nakoľko je to klasický úrad?

Zjednodušene povedané, je jasná deliaca čiara medzi tým, koho si smiem vybrať, a tým, kto prechádza výberovým konaním. Môžem si vymenovať tím ľudí, ktorí sú mojím poradným zborom, a myslím, že ešte hovorcu. Mám zásadný vplyv na výber kancelára, teda vlastne šéfa úradu, ale na všetky ostatné pozície, keď sa niekto chcel uchádzať o prácu v mojom tíme, musel prejsť výberovým konaním. A vyberáme tých najlepších. Veľa ľudí tu pracuje ešte z predchádzajúcich čias.

Aké kritériá ste si nastavili pre svoj najbližší tím? Podľa čoho ste si vyberali ľudí?

Predovšetkým to bolo kritérium agendy, ktorej som sa chcela venovať. Samozrejme, bola to domáca a zahraničná politika, čo sú dve kľúčové oblasti. Ďalej to boli priority sociálnych vecí, životného prostredia a práva a spravodlivosti, takže to logicky kopírovalo tieto oblasti. Chcela som, aby to boli ľudia, ktorí majú v danej oblasti nejakú životnú skúsenosť, ďalej aby mi hodnotovo sedeli, čo sa, myslím, podarilo.

Dostáva novozvolená hlava štátu na začiatku nejaké informač­né minimum, čo a ako s výkonom súvisí, napríklad ako v ame­rickom kongrese? Taký rýchlokurz? Čaká vás tu úradník, ktorý vám povie čo a ako, čo všetko sú vaše právomoci?

Keby bolo nutné zvoleného prezidenta zaškoliť v právomociach, tak sa niečo pokazilo. Takže v zásade nie. Kampaň a predvolebné obdobie je vlastne prípravou, pretože nás zľava, sprava, zhora, zdola skúšajú, pýtajú sa na mnoho názorov, postojov, uchopenie tém, právomocí v tej či inej oblasti. Pre mňa bolo, samozrejme, kľúčové moje právnické vzdelanie, ale i prax, ktorú som predtým mala v analytike fungovania orgánov verejnej moci. Ale potom príde konkrétny výkon, ceremónia či ústavný akt, kde vám povedia: toto prebieha tak a tak. Ale to bola skôr exekutívna rovina. Pochopiteľne, určitý štandard a protokolárne náležitosti majú zahraničné cesty, to vám vysvetlia. Ale už to, čo je na tých cestách potrebné v aktuálnom čase odkomunikovať, sa riešilo v diskusii s veľvyslancami a expertmi na danú krajinu zo zahraničného odboru. Potom sme formulovali posolstvo.

Viem, že ste mali základné programové kritériá. Ale poveda­li ste si sama pre seba na začiatku nejaké kritériá, podľa kto­rých budete neskôr posudzovať, či zostávate nohami pevne na zemi? Či vám to všetko nestúpa do hlavy?

Od začiatku som sa snažila obklopiť sa schopnými ľuďmi a mať s nimi veľmi neformálne až kamarátske vzťahy, aby mali príležitosť a chuť mi povedať: toto nie je dobre, toto nie je dobrá cesta. Stále som pre nich prezidentka, stále som pre nich „šéfka“, ale udržiavam atmosféru uvoľnenosti, neformálnosti, humoru, aby toto bolo možné. Aby som mohla počítať s tým, že keď niekto so mnou nesúznie, tak mi to povie. Musíme si otvorene povedať: toto som prestrelila, toto som zle vysvetlila. Obklopila som sa silnými osobnosťami, ktoré majú názor a majú možnosť mi povedať, čo si myslia. To považujem za veľmi dôležité.

A s tým súvisí druhá rovina, ktorú som si hneď na začiatku definovala. Je to pre mňa v istom ohľade experiment o tom, ako sa dá zvládať moc, tak, ako mal Gándhí experiment s pravdou. Od sedemnástich rokov mám na nočnom stolíku knihu Tao Te Ťing od Lao‐c‘, teda jeden konkrétny preklad, aj keď mám doma asi všetky. Je to kniha inšpirujúca k osobnej ceste v súlade s vyššími princípmi, ale tiež o tom, ako v súlade s nimi spravovať spoločnosť a vládnuť, ako to on nazýval pred 2 600 rokmi.

Zo všetkého, čo som pred mandátom poznala a zažila, viem, aká veľmi dôležitá je práca na sebe, na dozrievaní. Keď ste v politike, v ktorej disponujete mocou, je to o to dôležitejšie. Aký ste človek, takú politiku robíte. Ako veľmi ste ochotní k sebareflexii, sebaspoznávaniu, tak veľmi môžete byť odolní voči zvádzaniu mocou. V neposlednom rade je to spiritualita, vedomie širšieho kontextu, ktorého sme súčasťou. Vedomie zmyslu, ktorý napĺňa každodennosť. Takže cieľ zostať nohami na zemi sa snažím zaistiť jednak otvorenou komunikáciou s mojimi blízkymi a tiež prácou na sebe samej a vnímaním seba v širšom kontexte. Či sa mi to darí, to lepšie posúdia druhí.

Takže život v pravde aj v politike?

Áno, i keď som si to nastavovala už dlho predtým. Veľmi ma tá téma zaujala, o to viac ako právničku. Väčšinou história ukazuje ľudí, ktorí mali moc, a tá im podlomila nohy a uniesla ich niekam k sebastrednému fungovaniu. Samozrejme, boli aj dobré príklady ľudí, ktorí to zvládli, ale väčšinový model je iný. A Lao‐c‘ opisuje, že ten, kto vedie krajinu, musí mať predovšetkým nároky na seba, na život v súlade s vyššími princípmi. Takže okrem tých troch agend pre mňa bolo zásadné a zaujímavé pokračovať v tom, čo som si definovala ako dôležité už dávno: práca na sebe, žiť v súlade s tým, čo považujem za podstatné, a súčasne to skúsiť pretaviť a preniesť do verejnej služby. A urobiť takú ponuku spoločnosti. Zrazu som vyhrala voľby, z toho asi pätnásteho miesta a s minimálnymi peniazmi na kampaň, verná len tomu, čo som cítila. A tak sa snažím vykonávať mandát aj v tejto turbulentnej dobe. To je zasa môj experiment. On je tiež čiastočnou odpoveďou na otázku ohľadom vlastnej brzdy v sebe, keby som mala pocit, že ma to začína unášať.

Dali ste si nejaký cieľ, ako by mal váš úrad na verejnosť pôsobiť? Akú ste mu chceli vtlačiť podobu?

Myslím, že sa nedá vyhnúť tomu, že úradu vtláča podobu sám prezident. Úrad je do veľkej miery vnímaný cez rolu prezidenta a prezidentky. A to prvé, čo mi napadá, je, aby bol úrad v rámci možností úradom pre ľudí. To sa začína komunikáciou, takže aby ľudia, ktorí sa na nás obrátia, dostali odpovede. Prípadne aby sme ich presmerovali na zodpovedné orgány. Konečne sme mohli usporiadať dni otvorených dverí, čo pre pandémiu nebolo možné. Záujem bol obrovský, bol to krásny deň, ľudia stáli v hodinových radoch, pred palácom sa vytvoril had z čakajúcich ľudí. Dni otvorených dverí by som rada udržala i naďalej (rozhovory v knihe prebiehalo od roku 2022 do roku 2024, pozn. red.). Chcem tiež, aby úrad pôsobil ako moderná inštitúcia so šikovnými ľuďmi, ktorý aj komunikuje moderným a primeraným spôsobom.

V akom zmysle?

Myslím, že je dôležité ukázať ma verejnosti v ľudskej podobe a pritom zachovať dôstojnosť inštitúcie, ktorú dočasne reprezentujem. Aby som nebola vnímaná ako prezidentka na nejakom piedestáli, ale ako človek, ktorý zastáva úrad a slúži ľuďom. Aby cítili, že som jedna z nich. Preto je nutné, aby z komunikácie bola zjavná ľudskosť. A v neposlednom rade sa snažíme dať úradu pečať prvej uhlíkovo neutrálnej inštitúcie, dať úradu silný klimatický rozmer. Máme veľký projekt na znižovanie našej uhlíkovej stopy, robíme pre to konkrétne kroky, usporiadavame napríklad aj vzdelávanie mladých klimatických lídrov. Chceme však byť i férovým prostredím pre zamestnancov, robíme školenia ohľadom domáceho násilia pre interných zamestnancov.

S čím sa na vás najčastejšie obracia verejnosť?

Dávam si spracovať pravidelné rešerše, o čom chcú ľudia najčastejšie komunikovať smerom ku mne. Potrebujem to vedieť, hoci mám tím ľudí, ktorý sa tomu venuje. Tým, že nemám exekutívne právomoci, väčšina otázok v podstate nemieri na tento úrad, musíme ich teda presmerovať. Ale aj tak ma zaujíma, čo píšu, pretože to vytvára obraz, čím ľudia žijú.

Napríklad v tomto období je to rozhodne téma chudoby, zdražovania, inflácie, energií. To sú témy, ktorým sa pochopiteľne snažím venovať, tlačiť, apelovať a primerane tomu dávať posúdiť legislatívu na Ústavný súd. Urobili sme tiež to, že ľudí, ktorí mi písali v súvislosti s pandémiou a kompenzačnými opatreniami, alebo v spojitosti s chudobou, som ako špecifickú skupinu obyvateľov pozvala na kávu. Sedeli sme spolu, rozprávali sa, bolo tu niekoľko ľudí, s ktorými sme debatovali o tom, ako sa im žije. Takže áno, stačilo by im napísať, že to nie sme my, kam sa máte obrátiť, preposlali sme váš list… Ale tí ľudia sa na mňa obrátili s dôverou a pre mňa je to nesmierne silné a zaujímavé. Aj emocionálne viem vložiť do prerokovávania požiadaviek inú silu, keď som s tými ľuďmi mala možnosť hovoriť priamo, keď poznám ich životný príbeh.

Ako to prebieha? Tí ľudia sú zrejme nervózni, že hovoria s hlavou štátu. Ako sa snažíte, aby pochopili, že to stretnutie je o nich a pre nich? A spoznáte z toho ich vzťah k vám a k štátu?

Prvé stretnutie sme urobili v Zelenej sále za veľkým rokovacím stolom, ale potom sme to už urobili bez stola, aby sme tam nemali bariéru a sedeli všetci v kruhu. Aby bolo jasné, že sme tam spolu. Je dôležité vytvoriť podmienky, aby vedeli, že sa chceme rozprávať, že im nič nehrozí, že sa nemusia báť. Chápem, že ľudia majú pred inštitúciou rešpekt. Ale mám skvelé spolupracovníčky, ktoré s nimi hovoria vopred, a tie ich pripravia na to, že skutočne môžu prerozprávať svoj príbeh. Väčšinou je odozva taká, že si vážia záujem. Už v tomto štádiu stretnutia vedia, že ja nie som tá, kto situáciu môže zmeniť, ale som im vďačná, že aj tak majú chuť sa stretnúť. Aby som sa potom mohla všeobecne viac snažiť pomôcť im a ľuďom s podobným osudom.

Tou pomocou bolo vždy minimálne zisťovanie, či ide o systémovú chybu, pozabudnutie nejakej skupiny ľudí, čo aj mnohokrát bolo. Potom sme si to zanalyzovali a snažili sa nájsť aspoň obrysy riešenia, ktoré som predostrela príslušnému ministrovi. Takto to bolo s ľuďmi, ktorí prepadli schválenými balíčkami pomoci v období covidu, skupinami, ktoré prepadli cez sito pri štátnej pomoci rodinám. Dôležité bolo neskončiť s daným ministrom len pri kritike toho, čo je, a zároveň sa nedať odbiť argumentom, že sa to nedá. Takže mi kolegyne pripravili napríklad informácie, ako sa daný problém rieši v okolitých krajinách. Takto sa mnoho vecí podarilo zmeniť k lepšiemu. A na začiatku toho všetkého boli moje stretnutia s ľuďmi, ktorí mi písali.

Menili by ste nejaké právomoci hlavy štátu?

V rámci systému, ktorý máme, a ten nie je prezidentský, si napríklad viem predstaviť, že by prezidentské veto nebolo prelomené jednoduchou, ale kvalifikovanou väčšinou. Aby prezident bol efektívnejším strážcom čistoty legislatívy a ústavnosti, než je tomu dnes, keď poslanci prelomia veto a idú si ďalej svoje. Ja to síce dávam na Ústavný súd a pomerne úspešne, ale je to taká vzdialená odozva. To je len príklad.

Ale pokiaľ by malo ísť o presah prezidentských právomocí do exekutívnej roviny, tak to by sme hovorili o zmene systému. A tam už si vôbec nie som istá, vzhľadom na to, že by sa posilnila monokratická inštitúcia v rukách jednej osoby. To by v demokracii nášho mladého typu nemuselo dopadnúť dobre.