Denník N

91-ročný odbojár o Kotlebovi: Vrátili sa mi spomienky na gardistické pochody

Partizán Otto Šimko. Foto - Šymon Kliman
Partizán Otto Šimko. Foto – Šymon Kliman

Zamýšľam sa nad tým, prečo, ak chceli ľudia vyjadriť protestný hlas, volili aj spomedzi iných, nazvime to protestných strán, práve Kotlebu, hovorí Otto Šimko.

Bojoval v Slovenskom národnom povstaní, prežil holokaust a jeho mladší brat Ivan zomrel v Osvienčime. Po tom, čo sa po vyše 70 rokoch od konca druhej svetovej vojny dostal do slovenského parlamentu Ma­rián Kotleba, začali sa 91-ročnému OTTOVI ŠIMKOVI opäť vynárať aj niektoré spomienky z čias jeho mladosti.

Aký bol váš bezprostredný pocit, keď ste sa dozvedeli, že do slovenského parlamentu sa po 70 rokoch od konca vojny dostala strana, ktorej prívrženci sa zdravia pozdravom z čias vojnového Slovenského štátu Na stráž?

Čítam v týchto dňoch noviny a články o tom, aký bude mať táto situácia vplyv na vnútornú atmosféru krajiny či medzinárodný imidž Slovenska. Ale pre mňa osobne má táto udalosť ešte jeden, povedal by som, aj emocionálny rozmer. Pred pár rokmi, keď som videl tých kotlebovcov pochodovať v uniformách Slovenskej pospolitosti, vrátili sa mi pred očami spomienky na časy vojnového Slovenského štátu a gardistov pochodujúcich po uliciach s pesničkou Rež a rúbaj do krve. V jednom komentári som si prečítal myšlienku, znie takto: Tragédiou týchto volieb bude fakt, že poslední žijúci partizáni a Židia, ktorí prežili koncentračné tábory, budú zomierať v čase, keď v slovenskom parlamente budú hajlovať slovenskí, legitímne zvolení fašisti. Cítim, že sa týka aj mňa, že ten piaty marec toto posunul smerom k realite.

Ľudia, ktorí Kotlebu volili, dnes v diskusiách spochybňujú, že Kotleba je fašista, a hovoria, že touto nálepkou mu ubližujú médiá. Ako sa na to pozeráte vy?

Pre mňa bola tá paralela zjavná od toho momentu, ako pochodovali po Slovensku v tých gardistických uniformách. Nielen pre celú tú symboliku, uniformy či pozdrav Na stráž. Ale aj pre obsah jeho prejavov, keď nehovorí o riešeniach, hovorí o nepriateľoch. Jediné, čo vidím na tomto celom pozitívne, je, že sa už nehovorí len o tom, že je radikál alebo extrémista, ale že sa pomenúvajú veci pravými menami. Pre mňa však nie je zaujímavý ani tak Kotleba ako tých 200-tisíc ľudí, ktorí ho volili.

Čím si to vy vysvetľujete?

Píše sa o tom, že za to môže frustrácia, chudoba, neriešenie ich problémov, že to bol protestný hlas. A toto on šikovne využil. Celá tá metóda mi pripomína, ako to kedysi urobil aj Hitler. Využil frustráciu Nemecka, nepriaznivý hospodársky stav, našiel nepriateľa, ktorý to celé vlastne všetko zavinil. Vtedy to boli Židia, dnes sú to najmä Rómovia. Pri tom mi prichádza na myseľ jeden výrok, ktorý povedal Adolf Hitler: Demokraciu som porazil jej vlastnou slabosťou či blahosklonnosťou. Veď si len zoberte, že jeho Pospolitosť bola zrušená, pretože sa tam našli znaky, ktoré to odôvodňovali. A potom vznikla nová strana, kde sú zasa tí istí ľudia. Zamýšľam sa však nad jednou vecou. Prečo, ak chceli ľudia vyjadriť protestný hlas, volili aj spomedzi iných, nazvime to protestných strán, práve Kotlebu?

Súvisí s tým podľa vás aj naša minulosť – vyrovnávanie sa s obdobím vojnového Slovenského štátu?

Možno aj toto je zrkadlo, ako v sebe máme prekonanú túto minulosť. Tí, ktorí ho volili, nezažili to čo my. Možno aj dnešní prvovoliči sú zrejme pod vplyvom ilúzie o tom Tisovom vojnovom štáte, keď im starí rodičia povedali, že oni sa mali dobre. A vtedy v ich hodnotení nad tým, čo sa tu dialo, prevažujú dva komponenty, my sme konečne po tisícročiach útlaku boli samostatní, slobodní, hoci pod Hitlerovou kuratelou. A druhá vec je, že ten hospodársky stav na Slovensku na rozdiel od iných štátov bol mimoriadne priaznivý. Nakoniec Hitler to zámerne pestoval, bol to jeho musterštát, vidíte, takto sa budú mať štáty, ktoré budú na našej strane. Existovala možnosť zbohatnúť na arizácii. Samostatnosť a hospodársky rast vytrhnutý z kontextu a postavený nad všetky ostatné perzekúcie nahrávajú týmto apologétom vojnového štátu.

Mohla podľa vás nahrať Kotlebovi percentá aj vládna strana, keď si zvolila rétoriku nepriateľa pri migračnej kríze?

Pravda je, že celá tá atmosféra nebola vyvolaná Kotlebom, ale aj vládnou stranou a inými stranami, ktoré sa pridali v záujme lovenia hlasov. Namiesto diskusií o riešeniach sa hovorilo o nepriateľoch. Tu je Kotleba čistý, on len využil tú atmosféru.

Aj v dôsledku migračnej krízy sa Európa radikalizuje a k slovu sa dostávajú vo viacerých krajinách aj krajne pravicové strany. Mnohí pamätníci vojnových čias dnes hovoria, že vydávajú svoje svedectvo, aby sa tieto veci už neopakovali. Obávate sa, že sa ešte niekedy môžu opakovať či vrátiť veci z čias druhej svetovej vojny?

Verím, že to, čo sa dialo, sa v tej drastickej forme už nikdy nezopakuje. Hoci extrémizmus nemusí vyústiť až ku genocíde, môže priniesť so sebou iné negatívne formy.

Dnes je Kotlebova strana v slovenskom parlamente, volilo ho 200-tisíc ľudí. Existuje na toto celé nejaký liek?

Chodievam často na diskusie medzi mladých ľudí a viem, že toto obdobie sa na dejepise často odbíja. Možno by sa malo začať školskými osnovami. Prvé zlepšenie je, že sa veci pomenovali pravým menom. Možno to otvorí oči aj ľuďom, ktorí to nechápali ako nebezpečenstvo.

Život je len náhoda

Šimko_Otto2Jeho život sa podobá vlnovke a plynul tak ako v starom šlágri – „raz hore, raz dole, život je jenom náhoda“. Do života Otta Šimka zasiahli obe totality 20. storočia. A náhoda v ňom počas druhej svetovej vojny zohrala veľkú úlohu. Práve vďaka nej všetko prežil.

Vyrastal v Nitre. V roku 1939, keď sa po vzniku Slovenského štátu začali perzekúcie židovského obyvateľstva, Otta trápilo, že ho vyhodili z gymnázia viac ako prísne zákazy. „Vždy sme sa to snažili nejako obísť. Tú hviezdu sme si zakrývali. Keď nám zobrali rádio, urobili sme si kryštálku a počúvali sme ju s pocitom, že sme s nimi vybabrali. Mladý človek vníma všetko ľahšie, vtedy sme si na rozdiel od starších neuvedomovali, aká prichádza katastrofa.“

V roku 1942 sa začali deportácie židovského obyvateľstva a ich rodina skončila v zbernom tábore v Žiline. Ich transport do Osvienčimu bol už naplánovaný, vtedy zasiahla spomínaná náhoda. Deportácie sa načas zastavili a ich odviezli do pracovného tábora vo Vyhniach. Tam strávil desať mesiacov. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, bol už na slobode a okamžite sa zapojil.

„Ten pocit sa nedá opísať. Zrazu ste slobodný, rovnocenný s ostatnými, aj vy môžete urobiť niečo proti prenasledovaniu.“ Keď ho po potlačení povstania zajal jeden z najobávanejších gardistov, náhoda zasiahla znova. So šťastím ušiel. Vtedy netušil, že medzitým chytili jeho brata – putoval zo Serede do Osvienčimu. Zomrel krátko pred koncom vojny, na pochode smrti.

Zistili to až po oslobodení, keď sa stretol s rodičmi v Nitre. „Nedokázali sme tomu uveriť. A ešte dlho po vojne sme ho čakali.“

Otta zaujímala spravodlivosť, a tak vyštudoval právo na Univerzite Komenského. Komunisti sa v 50. rokoch postarali o to, že skončil ako sústružník. Začal písať, a tak sa o niekoľko rokov dostal do redakcie denníka Smena, kde pôsobil v jej najlepších – 60. rokoch. Počas začínajúcej normalizácie v roku 1971 ho za postoje proti okupácii vojsk Varšavskej zmluvy vyhodili z redakcie. Ako novinár pôsobil ešte po Nežnej revolúcii, písal do česko-slovenského periodika Mosty aj do SME. Aktívny je aj dnes – učí sa angličtinu, chodieva na diskusie medzi mladých ako „živá kniha“, aj na podujatia klubu seniorov, ktorí prežili holokaust.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovenské národné povstanie

Slovensko

Teraz najčítanejšie