štvrtok

Pavol Hardoš: Nenapadlo mi, že keď pôjde o život, neprídu na to

Po smrti svojej manželky Zuzany sa Pavol Hardoš rozhodol hovoriť nahlas o tragickom príbehu jej smrti a jeho súvislostiach.

Pavol Hardoš: Vyštudoval politológiu v Bratislave a v Budapešti. Až do nástupu na materskú dovolenku učil na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa a na vysokých školách kritické písanie a čítanie. Foto N – Vladimír Šimíček

Vysokoškolský učiteľ Pavol Hardoš vychováva svoju sotva trojmesačnú dcéru s pomocou jej starých rodičov. Keď mala dcéra 19 dní, jeho manželka Zuzana náhle zomrela. O jej smrti napísal politológ Hardoš text, v ktorom z jej zbytočnej smrti obvinil nefungujúci systém slovenského zdravotníctva.

Prečo zomrela vaša manželka?

Kladiem si tú otázku, odkedy zomrela. Ak by som mal na to jasnú odpoveď, bolo by to ľahšie, možno by sa mi to podarilo viac uzavrieť. Nie je to rovnaké, ako keby ju zrazilo auto. Nezomrela pre náhodu, o ktorej si poviete, že sme ju nemohli ovplyvniť. Mala síce ťažké postihnutie – diabetes, ale zomrela, pretože ju zradil zdravotnícky systém tohto štátu. Máme len predbežnú pitevnú správu, podľa ktorej zomrela na vnútorný rozvrat orgánov spôsobený diabetom. Dvadsaťdeväťročná zdravá žena, ktorá sa o seba starala, ktorá bola až do pôrodu veľmi dobre kompenzovaná – takýto človek na diabetes neumiera. Normálne fungujúca zdravotná starostlivosť by zachytila varovné signály, ktoré jej telo vydávalo. Chyby sa stávajú aj v najlepšom zdravotníckom systéme a ľudia umierajú zbytočne aj tam. No tu som nemal pocit, že to bol omyl v inak dobre fungujúcom systéme. Mal som pocit, že bola braná len ako niekto ďalší, kto otravuje so svojimi problémami. Od pôrodu až po jej smrť sa na ňu nikto poriadne nepozrel. Nebrali ju ako človeka, ktorý pred nimi stojí, ale brali ju len ako prípad – ok, máte diabetes, ok, máte také bolesti, poďme ďalej. Všade bola povrchnosť, nikto sa nezastavil, aby zistil, prečo sa táto žena cíti zle, prečo má bolesti, prečo má záchvaty úzkosti, prečo je dýchavičná, prečo ju príšerne bolí chrbát. Tieto veci mali byť signálom, že niečo vážne nie je v poriadku v jej organizme.

Vy a vaša manželka ste vlastne urobili chybu v tom, že ste verili systému, nerozmýšľali ste, ako zohnať známeho, čo sa na to pozrie, niekoho, v koho by ste mali dôveru? Postupovali ste slušne, ako má pacient vždy postupovať, ale takmer nikto to tak zo strachu nerobí.

Moja mama bola roky na Kramároch hlavná hygienička, čiže som mal z prvej ruky informácie o tom, ako to v nemocniciach vyzerá. Ale ako keby sme si to nepripúšťali. Samozrejme, že sme vedeli, aký je bordel v zdravotníctve, čo všetko mu chýba. Ale verili sme, že ak by to bolo vážne, tak sa na to príde a začne sa to riešiť. Vidíte na zdravotníkoch, akí sú frustrovaní, nevrlí, ale ste si istý, že ak by prišiel okamih ohrozenia života, tak ľudia zaberú, zapne sa v nich profesionál a idú na maximum. To som videl pri pôrode. Ležala na pôrodnej posteli, snažili sa jej vyvolať pôrod, ona lapala po dychu, museli jej dávať kyslík, ale keď prišiel lekár, že nemá zmysel čakať a treba urobiť cisársky rez, tak sa to naraz pohlo. Všetko bolo naraz profesionálne, každý vedel, čo má robiť, o päť minút šla na sálu. Preto som si myslel, že ak by malo znova dôjsť ku stavu ohrozujúcemu život, tak sa ten profesionálny systém zapne bez ohľadu na to, či máme alebo nemáme nejaké známosti. Len mi nenapadlo, že niekomu môže ísť o život a sa na to nepríde.

Vy a vaša manželka ste ľudia, ktorí učia mladých, ako majú rozmýšľať, ako sa majú správať, čo si majú vážiť. Je pochopiteľné, že máte nechuť k tomu zháňať nejakých známych a žiadať niečo viac...

Ibaže tu ani nebolo čo od niekoho žiadať. Čo som mal niekomu zavolať: „ale fakt sa na ňu pozri“?

Áno.

Žeby som niekomu zavolal, aby som mu povedal, že teraz si má poriadne urobiť svoju prácu, lebo teraz ide o moju rodinu? Myslím si, že by som tým musel každého doktora uraziť.

Ako sa s tým vyrovnávate? Zaoberáte sa myslením, snažíte sa byť racionálny človek, preto by som predpokladal, že sa to pokúsite zmeniť na nejaký typ záväzku.

Nedokázal som to ešte takto premyslieť. Nemám ešte schopnosť vydolovať z toho nejaké pozitívum.

Máte pocit, že ste na niečo dôležité zmenili názor?

Z nás dvoch bola moja manželka tá, ktorá navrhovala, aby sme odišli preč. Ja som bol ten, kto hovoril, aby sme to radšej v tej Bratislave skúsili. Ja som videl svoju budúcu kariéru tu – ona bola ten, kto hovoril, že raz možno niekam pôjdeme. Ona mala viac skúseností so životom v zahraničí, na strednej už bola v Amerike, žila v New Yorku, vedela si predstaviť, že budeme žiť inde. Viac jej aj liezlo na nervy, ako to na Slovensku nefunguje. Ja som hovoril, že trpáci a zadubenci sú predsa všade, netreba kvôli tomu odchádzať. A po tom všetkom si myslím, že v tom postoji asi mala pravdu, v tom som ja teraz zmenil názor.

Máte preto teraz pocit viny?

Ľudia hovoria, že si to nemám klásť za vinu,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Zdravotnícke kauzy

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 100157 z vás dostáva správy e-mailom