Denník N

Pavol Hardoš: Nenapadlo mi, že keď pôjde o život, neprídu na to

Pavol Hardoš: Vyštudoval politológiu v Bratislave a v Budapešti. Až do nástupu na materskú dovolenku učil na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa a na vysokých školách kritické písanie a čítanie. Foto N – Vladimír Šimíček
Pavol Hardoš: Vyštudoval politológiu v Bratislave a v Budapešti. Až do nástupu na materskú dovolenku učil na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa a na vysokých školách kritické písanie a čítanie. Foto N – Vladimír Šimíček

Po smrti svojej manželky Zuzany sa Pavol Hardoš rozhodol hovoriť nahlas o tragickom príbehu jej smrti a jeho súvislostiach.

Vysokoškolský učiteľ Pavol Hardoš vychováva svoju sotva trojmesačnú dcéru s pomocou jej starých rodičov. Keď mala dcéra 19 dní, jeho manželka Zuzana náhle zomrela. O jej smrti napísal politológ Hardoš text, v ktorom z jej zbytočnej smrti obvinil nefungujúci systém slovenského zdravotníctva.

Prečo zomrela vaša manželka?

Kladiem si tú otázku, odkedy zomrela. Ak by som mal na to jasnú odpoveď, bolo by to ľahšie, možno by sa mi to podarilo viac uzavrieť. Nie je to rovnaké, ako keby ju zrazilo auto. Nezomrela pre náhodu, o ktorej si poviete, že sme ju nemohli ovplyvniť. Mala síce ťažké postihnutie – diabetes, ale zomrela, pretože ju zradil zdravotnícky systém tohto štátu. Máme len predbežnú pitevnú správu, podľa ktorej zomrela na vnútorný rozvrat orgánov spôsobený diabetom. Dvadsaťdeväťročná zdravá žena, ktorá sa o seba starala, ktorá bola až do pôrodu veľmi dobre kompenzovaná – takýto človek na diabetes neumiera. Normálne fungujúca zdravotná starostlivosť by zachytila varovné signály, ktoré jej telo vydávalo. Chyby sa stávajú aj v najlepšom zdravotníckom systéme a ľudia umierajú zbytočne aj tam. No tu som nemal pocit, že to bol omyl v inak dobre fungujúcom systéme. Mal som pocit, že bola braná len ako niekto ďalší, kto otravuje so svojimi problémami. Od pôrodu až po jej smrť sa na ňu nikto poriadne nepozrel. Nebrali ju ako človeka, ktorý pred nimi stojí, ale brali ju len ako prípad – ok, máte diabetes, ok, máte také bolesti, poďme ďalej. Všade bola povrchnosť, nikto sa nezastavil, aby zistil, prečo sa táto žena cíti zle, prečo má bolesti, prečo má záchvaty úzkosti, prečo je dýchavičná, prečo ju príšerne bolí chrbát. Tieto veci mali byť signálom, že niečo vážne nie je v poriadku v jej organizme.

Vy a vaša manželka ste vlastne urobili chybu v tom, že ste verili systému, nerozmýšľali ste, ako zohnať známeho, čo sa na to pozrie, niekoho, v koho by ste mali dôveru? Postupovali ste slušne, ako má pacient vždy postupovať, ale takmer nikto to tak zo strachu nerobí.

Moja mama bola roky na Kramároch hlavná hygienička, čiže som mal z prvej ruky informácie o tom, ako to v nemocniciach vyzerá. Ale ako keby sme si to nepripúšťali. Samozrejme, že sme vedeli, aký je bordel v zdravotníctve, čo všetko mu chýba. Ale verili sme, že ak by to bolo vážne, tak sa na to príde a začne sa to riešiť. Vidíte na zdravotníkoch, akí sú frustrovaní, nevrlí, ale ste si istý, že ak by prišiel okamih ohrozenia života, tak ľudia zaberú, zapne sa v nich profesionál a idú na maximum. To som videl pri pôrode. Ležala na pôrodnej posteli, snažili sa jej vyvolať pôrod, ona lapala po dychu, museli jej dávať kyslík, ale keď prišiel lekár, že nemá zmysel čakať a treba urobiť cisársky rez, tak sa to naraz pohlo. Všetko bolo naraz profesionálne, každý vedel, čo má robiť, o päť minút šla na sálu. Preto som si myslel, že ak by malo znova dôjsť ku stavu ohrozujúcemu život, tak sa ten profesionálny systém zapne bez ohľadu na to, či máme alebo nemáme nejaké známosti. Len mi nenapadlo, že niekomu môže ísť o život a sa na to nepríde.

Vy a vaša manželka ste ľudia, ktorí učia mladých, ako majú rozmýšľať, ako sa majú správať, čo si majú vážiť. Je pochopiteľné, že máte nechuť k tomu zháňať nejakých známych a žiadať niečo viac…

Ibaže tu ani nebolo čo od niekoho žiadať. Čo som mal niekomu zavolať: „ale fakt sa na ňu pozri“?

Áno.

Žeby som niekomu zavolal, aby som mu povedal, že teraz si má poriadne urobiť svoju prácu, lebo teraz ide o moju rodinu? Myslím si, že by som tým musel každého doktora uraziť.

Ako sa s tým vyrovnávate? Zaoberáte sa myslením, snažíte sa byť racionálny človek, preto by som predpokladal, že sa to pokúsite zmeniť na nejaký typ záväzku.

Nedokázal som to ešte takto premyslieť. Nemám ešte schopnosť vydolovať z toho nejaké pozitívum.

Máte pocit, že ste na niečo dôležité zmenili názor?

Z nás dvoch bola moja manželka tá, ktorá navrhovala, aby sme odišli preč. Ja som bol ten, kto hovoril, aby sme to radšej v tej Bratislave skúsili. Ja som videl svoju budúcu kariéru tu – ona bola ten, kto hovoril, že raz možno niekam pôjdeme. Ona mala viac skúseností so životom v zahraničí, na strednej už bola v Amerike, žila v New Yorku, vedela si predstaviť, že budeme žiť inde. Viac jej aj liezlo na nervy, ako to na Slovensku nefunguje. Ja som hovoril, že trpáci a zadubenci sú predsa všade, netreba kvôli tomu odchádzať. A po tom všetkom si myslím, že v tom postoji asi mala pravdu, v tom som ja teraz zmenil názor.

Máte preto teraz pocit viny?

Ľudia hovoria, že si to nemám klásť za vinu, no ale…

Napísali ste o smrti vašej manželky text, postavili ste sa pred kameru Českej televízie a hovorili o tom.

Ten text bol pre mňa psychohygiena. Asi dva týždne – ráno, večer – som ho mal pred očami, tie vety sa mi vynárali znova a znova ako vlak, čo beží niekde za oknami. A keď som to napísal, tak som sa cítil lepšie. Potom som to dal prečítať mojej rodine, Zuzinej rodine, poslal som to pár priateľom. Pýtal som sa ich, čo si o tom myslia a či by som to mal dať von. Povedali, že áno, poslal som to do SME a oni to zverejnili v rubrike Komentáre, hoci šlo o silne emotívny text. Bol pre mňa súčasťou vyrovnávania sa so smrťou manželky. A keď sa blížili voľby, bol som čoraz viac frustrovaný z toho, že roky všetci vieme o tom, v akom stave je zdravotníctvo, a pritom nikto z toho nie je schopný urobiť volebnú tému. Rozčuľovalo ma, že sa bavíme o utečeneckých kvótach, vývoze vody a nie o zdravotníctve a školstve, čo sú hlavné problémy tejto krajiny.

Keď hovoríte so svojou dcérou, čo jej hovoríte o mame?

Zatiaľ jej môžem hovoriť čokoľvek. Ešte jej nehovorím „aha, toto by sa tvojej mame páčilo“. Ale desím sa, čo jej budem hovoriť, keď už bude rozumieť. Aby som ju neznechutil, aby to, čo teraz cítim ako vlastnú frustráciu, som neprenášal na ňu.

Keď vás teraz pozorujem na Facebooku, ako komentujete politiku a ste ironický, tak mi napadne, či je to v poriadku, keď vám práve zomrela manželka. Vysvetľujem si to tým, že si možno hovoríte, že vaša manželka by si to tak želala, aby ste neboli kamarátom na obtiaž, aby ste žili normálne.

Neviem, čo iné by som mal robiť. Facebook je verejné fórum, preto sa tam rozprávam o veciach verejných, a ak sú na smiech, tak ich ironizujem. Robil som to predtým, budem to robiť ďalej – neviem si predstaviť, že by som zmenil svoje vystupovanie. Správať sa inak by mi prišlo nedôstojné. Dával by som tam jednu smutnú pieseň z YouTube za druhou? Alebo by som písal srdcervúce statusy o tom, ako sa cítim nanič? To by bolo nedôstojné žobranie o pomoc. Už aj keď teraz o tom rozprávam, mám nepríjemný pocit, že hovorím o tom, čo má byť súkromné.

zuzana

Zuzana Hardoš Kurnasová

Od roku 2012 viedla skupinu angličtinárov na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v Bratislave, učila predmet Globálne štúdiá a bola aj členkou vedenia školy. Absolventka Evanjelického lýcea v Tisovci, Bard College v New Yorku a Stredoeurópskej univerzity v Budapešti, často prednášala a publikovala na fórach zameraných na zmenu školského systému. Nadácia Pontis ju zaradila na Mapu slovenských inovátorov. Zomrela tri týždne po pôrode svojej dcéry.

Ovplyvnila smrť vašej manželky a hnev na nefungujúci systém napokon aj to, komu ste dali hlas vo voľbách?

Nie. Som liberál, som za otvorenú spoločnosť, ktorá myslí na práva menšín, ktorá dáva dôraz na školstvo, zdravotnícku starostlivosť, rovnosť príležitostí. Podľa toho som si vybral stranu, ktorá mala k tomu najbližšie, hoci napríklad zdravotníctvo nie je v centre jej programu.

Čiže Dubéci alebo Beblavý?

Dubéci. A Žitňanská. A krúžkoval som aj dvoch rómskych kandidátov.

Mali ste blízko k Procházkovi. Aj ste sa s ním fotili.

Bol som na volebnej noci Rada Procházku. Aj ho mám ešte stále rád, hoci som ho nevolil.

Sieť je úspešný príbeh – z ničoho do parlamentu?

Z ničoho do parlamentu sa dostala aj strana Borisa Kollára. Meradlom úspechu strany na Slovensku by malo byť, či prežije aj svoje druhé či tretie voľby, pobyt v opozícii a zmenu predsedu. V tomto zmysle je zo súčasných strán úspešná len SNS a KDH si teraz prejde ďalšiu skúšku. Smer je tiež silná strana so silnými štruktúrami, ale stále závislá od jedného predsedu. Hoci niektorí predstavitelia Smeru by mali sedieť v base, prial by som si, aby tá strana tu bola aj o desať rokov. Lebo Slovensko potrebuje stabilné politické strany. A hoci ma tešil vzostup Siete, pocit trápna ma dnes pri pohľade napravo obchádza len pri Moste.

Ako ste ako volič Mosta-Híd vnímali, že jeho hlavným cieľom bolo získavať čokoľvek pre menšinu, ktorú zastupuje, respektíve región, kde má väčšinu voličov? Že síce vždy dodrží slovo, ale nikdy neprinesie originálny program, zmenu, reformu, pokrok…? 

Odpoveď je asi už v tom konštatovaní, že vždy dodrží slovo. A na tom, že sa snaží získať čím viac pre svojich voličov, nevidím v princípe nič zlé. To politické strany robia. Most-Híd zastupoval záujmy maďarskej menšiny. A snažil sa pre ňu získať nielen abstraktné veci, ale pre regióny, kde žije, aj viac peňazí z verejných zdrojov. Najmä ak tieto regióny boli za iných vlád zanedbávané.

To, že tieto regióny boli v minulosti zanedbávané, je fakt, alebo ste to tvrdenie prebrali od politikov Mosta-Híd?

Nekontroloval som dáta. Ale už aj zbežná návšteva Gemera, okolia Veľkého Krtíša, Trebišova či Šale ukazuje, že tam bolo verejných investícií málo. Časť maďarských regiónov, ktorá je bližšie k Bratislave, na tom je možno lepšie, ale aspoň sčasti môže využívať infraštruktúru hlavného mesta. Most som volil, lebo majú minimálne snahu vytvoriť nadetnickú občiansku stranu. Bolo mi sympatické, že o tých témach vôbec niekto hovoril. Ale, samozrejme, aj tam je zrejme problematické pozadie financovania strany. Priznám sa však, že niektoré veci som len tušil, ale viac som si o tom nezisťoval. Možno, aby som vôbec odvolil.

Pavol Hardoš. Foto N - Vladimír Šimíček
Pavol Hardoš. Foto N – Vladimír Šimíček

Prečo Sieť, Most-Híd a KDH dostali takú nakladačku od SaS a OĽaNO?

Čiastočne za to môže moratórium na prieskumy, v ktorom mnoho ľudí šlo voliť OĽaNO a SaS zo strategických dôvodov, pretože o KDH, Sieti a Moste si mysleli, že majú vstup do parlamentu istý. Možno mnoho ľudí, ktorí volili SaS, teraz nemusí byť šťastných z toho, že Sulík je kandidát na premiéra. Lebo oni ho volili, aby sa tam vôbec dostal, aby pomohol ostatným pravicovým stranám. Druhý dôvod súvisí s tým, ako sa v realite správa pravicový volič, ktorý si o sebe myslí, aký je rozhľadený, racionálny, ako svetu rozumie. Svojimi hlasmi vo voľbách odmenil čistý politický amaterizmus vyhlásení, že s Ficom do vlády za žiadnych okolností. Ale po voľbách je predsa vždy situácia úplne iná. Sieť, KDH a Most-Híd to rešpektovali, preto ich vyjadrenia neboli také radikálne. Možno mali viac zdôrazňovať, že pravicová vláda by bola určite ich prvou voľbou.

Ale čo ak vyhlásenia zo strany SaS a OĽaNO, že s Ficom nikdy, neboli kalkul, ale len obyčajná úprimnosť?

To je ešte horšie, lebo je to dôkaz ich amaterizmu. Ak sa tak vyjadrujú pred voľbami, po nich sú automaticky zahnaní do kúta a zmenšuje sa im možnosť vyjednávania. Ale určite je chyba Mosta-Híd, KDH či Siete, že nedokázali pred voľbami dať významne najavo, že by sa snažili vytvoriť koalíciu. Výskumy ukazujú, že jasná predvolebná koalícia strán zvyšuje volebnú účasť. Lebo volič reaguje na signály, ktoré mu uľahčujú prehľad. V zložitom politickom systéme viacerých strán má informácia o koalícii taký efekt. Strany, ktoré deklarujú jasnú alternatívu, jasné budúce spojenie, na tom získavajú. Výskum na 200 voľbách vo viacerých krajinách naznačil, že v priemere to zvýšilo volebnú účasť o viac ako jeden a pol percenta.

Akú veľkú rolu mohli zohrať televízne debaty, v ktorých boli Procházka, Bugár a Figeľ skôr nevýrazní?

Priznám sa, že tento rok som mal informácie o televíznych debatách len sprostredkované. Ale všetky potvrdzovali, že títo traja v nich nevynikali. Celkovo som sklamaný z kampaní tých strán. Najmä Siete. Sľubovala dve veci – hmotnú zodpovednosť politikov a zákaz schránkových firiem. Obe sú také abstraktné, že nemôžu byť jadrom úspešnej kampane. Môžu to byť dobré nástroje pre politiku, majú byť v programe, ale nemôžu to byť heslá. Čo tým chcú povedať? Že sú proti kradnutiu? „No ale to predsa aj Sulík a Matovič, ale tí to hovoria jasne – tých budem voliť.“

Čo dobré prinieslo Slovensku víťazstvo SaS a OĽaNO na pravej časti spektra?

Dobré? Pozitíva sú v tom, akí ľudia sa tam s tými stranami dostali. Ale silná SaS, no najmä silné OĽaNO nie je dobrá správa pre slovenskú demokraciu. OĽaNO je len zhluk osobností, ktorých spája, že Fico je zlý. Nie je to organizácia, ktorá má jednotnú ideu. Ak bude mať spravovať štát, bude mať problém, ako vyberať ľudí, ktorých bude musieť nasadzovať do veľkého množstva funkcií. Ako to bude vyzerať, keď vlastne nemá regionálne štruktúry? Budú v rovnakej situácii ako VPN, keď v 90. roku vyberalo ministra vnútra a objavil sa im tam chlapík, ktorý vyzeral, že sa v tom vyzná. Taký amaterizmus je prípustný v čase revolúcie, ale prečo sa to deje po 25 rokoch demokracie? OĽaNO je výborná zbierka osobností, ale sú fajn pre opozíciu, pre vládu budú problém. Sú to hrdinovia občianskej spoločnosti, ale to nie je kvalifikácia na spravovanie krajiny. Na to potrebujete organizáciu, hierarchiu, stranu, ktorá si sama vychovala ľudí. Viem, že plačem za stranami ako inštitúciami, čo je vec, ktorá sa na Slovensku nikdy nevybudovala a má krízu v iných krajinách. Ale verím, že len silné strany zabezpečia dobré spravovanie krajiny.

Aký veľký je rozdiel medzi Borisom Kollárom a Marianom Kotlebom?

Rozdiel je v tom, že Marian Kotleba nenosí šatky a šály. No ak ide o svetonázor, tam by sme rozdiel hľadali ťažšie. Tam, kde je Boris Kollár len primitívny hochštapler, tam je už Kotleba autentický fašista. Kollár len opakuje primitívnosti, ktoré počul inde a pochopil, že mu môžu priniesť popularitu, kým Kotleba rozprával ako fašista, odkedy ho poznáme.

Kollár dal najavo, že dôveruje vláde, ktorú by vytvoril Sulík, a že jeho poslanci by hlasovali za to, čo by Sulík vyrokoval.

Ak môže garantovať všetky hlasy svojho klubu. Nevieme, akú má dohodu s krajniakovcami. Viac sa dá dôverovať, že môže hovoriť o tých poslancoch, ktorí sú od neho priamo závislí.

Prečo sa o Milanovi Krajniakovi často hovorí ako o extrémistovi a o názoroch jeho celoživotného priateľa a spolupracovníka Daniela Lipšica nepochybujeme?

Predstavy Lipšica ako napríklad ministra vnútra sa nebojíme, lebo sme ho už v takej funkcii zažili. Ale, samozrejme, mali by sme byť opatrní, keď vieme, že tí dvaja si tak dlho dobre rozumeli. Priznávam, že ma v posledných dňoch vydesilo, keď Lipšic vysvetľoval, že nie všetci ľudia na Kotlebovej kandidátke musia byť nutne fašisti. Ale určite sú v tejto republike hrozivejšie veci ako názory Daniela Lipšica.

Kto podľa vás volil Kotlebu a prečo?

Veľa vieme z exitpollov Focusu. Volili ho prvovoliči, ľudia so stredoškolským vzdelaním aj vysokoškoláci, ľudia na celom Slovensku, nie je to len záležitosť niekoľkých regiónov. Niekto už skúmal koreláciu s nezamestnanosťou – a ukazuje sa, že nie je. Volili ho podľa mňa ľudia, ktorí majú pocit, že politické strany, ktoré tu doteraz boli, zanedbávali ich záujmy. Skôr žijú v regiónoch, kde, ak aj majú prácu, tak je slabo platená. Perspektíva tam nie je skvelá. Mnoho z nich dochádza za prácou. Štátne služby ich zanedbávajú. Ale ich voľba nie je kalkul. Oni si to nepremysleli, nemajú zrátané, čo presne im politici urobili zle. Len ich súbor frustrácií núti odkázať tým hore, že som nespokojný a že im tam zvolím takého, čo tam s nimi urobí poriadok. Je to dôsledok toho, že ten štát nefunguje dobre a nefunguje rovnomerne. No ale okrem toho je tu rasizmus. Ľuďom, ktorí volili Kotlebu, minimálne neprekáža, čo hovorí o rómskom etniku, o Židoch a tak ďalej. To nebudú ľudia, ktorých trápia práva menšín alebo rovnosť príležitostí. Tento typ ľudí nie je menšinový, uvažuje tak možno polovica populácie. Na tých istých hlúpych vtipoch o Rómoch by sa smiali aj na mítingu Smeru alebo Siete alebo KDH. Preto si možno povedali, že Kotleba vlastne len hovorí to, čo si všetci myslíme. A to je pre tých ľudí ďalší dôvod, aby sa s ním stotožnili a volili ho. Kotleba dokáže ich hnev zamerať na jasného nepriateľa. Je to politický establišment, ktorý kradne, predáva Slovensko niekam do Bruselu a podporuje etnikum, ktoré nás Slovákov vyciciava.

Čo s tým?

Extrémnu pravicu volí vo väčšine krajín približne rovnaké percento ľudí. Normálne politické strany majú potom ťažkú úlohu robiť niečo, aby ľudia nemali dôvod voliť extrémnu pravicu. No zároveň to nesmú robiť spôsobom, ktorý radikálov legitimizuje. Keď my budeme kričať, že treba tvrdo na tých Rómov a na ten Brusel, tak nič nedosiahneme. Len extrémista zakričí to isté a bude pri tom vyzerať presvedčivejšie.

Predstavte si, že ste v opozícii, nemáte dosah na to, čo robí vláda, a máte presvedčiť návrhmi serióznych a preto zložitých nudných riešení frustrovaných voličov, aby vám dali šancu a nehľadali len protest a ľahké riešenia.

Ja viem, že to je veľmi ťažké. Ale od politikov by som očakával, že to nejako vymyslia. Veď predsa to je ich práca. Nájsť riešenia a presvedčiť ľudí, aby vám dali šancu ich realizovať. Nikto ich nenúti, aby ľuďom ukazovali grafy a nechali za seba hovoriť analytikov. Môžu nájsť iné spôsoby, ako veci zjednodušiť a získať hlasy pre svoj program. Ale nie napodobovaním extrémistov, ktoré im napokon len vyrobí voličov. Pozrite sa na SaS, ako dokázala spropagovať fakt, že jeden think-tank označil ich program za najlepší. Všetci hovoria, že SaS má najlepší ekonomický program, ale nikto ho nečítal. A preto teraz majú mandát ho naozaj realizovať.

Richard Sulík sa v sobotu v noci stal lídrom pravice a odvtedy sa správa pomerne zodpovedne. Vyzerá to tak, že chápe, akú úlohu dostal.

Možno sa naozaj poučil. Aj keď jeho vystúpenie v ARD hneď po voľbách naznačovalo, že si ešte úplne neuvedomoval rolu, v ktorej sa ocitol. No všeobecne sa obávam, že najbližšia pravicová vláda bude mať maximálne dvojročnú perspektívu, ako mala tá pred ňou.

Shooty pred voľbami povedal, že v tejto debate je pre neho dôležité, že každý deň, keď nevládne Fico…

… je pre neho dobrým dňom. Určite je dobré, ak je Fico odstavený od moci. Ale čo bude o dva roky? Netreba veľkú predstavivosť, kto by tie voľby o dva roky vyhral. A lídrom opozície by sa mohol stať učiteľ informatiky.

Súhlasíte s názorom, že slovenské médiá vyhľadávajú konflikt a zjednodušujú politiku na mocenský súboj, že radšej ako o programoch hovoria o osobných animozitách politikov?

Chápem, že človeku sa žiada obviniť niekoho za to, ako sa chápe politika na Slovensku. Ale ak aj v médiách pracujú ľudia, ktorí dokážu na politiku nazerať nielen cez prizmu hádok, aj tak skôr či neskôr narazia na to, že ich čitatelia a diváci majú taký obraz o politike a podľa toho si aj vyberajú médiá. Mohli by sme od médií chcieť, aby vychovávali, ale potom by ľudia prepli ku konkurencii, ktorá sa nesnaží ich vychovávať. Ľudia zväčša neočakávajú od médií, že ich budú vychovávať; ak to budú robiť, riskujú, že prídu o publikum. No na výchovu tu má štát predsa extra inštitúcie – školy.

Aká je úroveň expertov na politiku na Slovensku?

Slovensko má špecifický problém, že nedokážeme rozpoznať, kto je a kto nie je odborník na politiku. To nie je triviálna záležitosť. No médiá by to mali dokázať, ale zlyhávajú v tom. To im už kladiem za vinu. Nerozumejú, čo niekoho robí expertom. Zvlášť je to problém v sociálnych vedách. V medicíne nie je tiež každý vyštudovaný medik expertom, ale miera toho, ako slovenské médiá nevedia rozoznať experta v sociálnych vedách, je oveľa vyššia. Potom sa napríklad čudujeme, koho každého médiá označujú za politológov a aké banality z tých ľudí vychádzajú. Často sú to len predžuté názory, takmer vždy len dojmy, nikdy za tým nie je výskum, dáta, ktoré by teóriu podporili.

Koho tým myslíte?

Určite Baránek, to je chodiace klišé. Potom bardi ako Horský a Tóth. Akúkoľvek potrebu novinár mal, mohol sa na nich obrátiť, oni boli spoľahlivý generátor klišé. Vždy vedeli dodať vetu, ktorá zapadla do článku či videopríspevku.

Daniel Lipšic sa vyjadril o prieskumoch…

… že čo to máme za prieskumy, čo neodhadli volebné výsledky. Preboha, ja sa pýtam, čo to máme za ministra vnútra, čo nerozumie základom metodológie výskumu. Ak to tak je, tak je to hanba. Ak tomu rozumie, tak populisticky klamal.

Alebo sa len nešikovne vyjadril a hnevali ho prieskumy konkrétnych agentúr.

No, určite je problém, ak si médiá pletú agentúry, ktoré majú jasnú, zavedenú metodológiu, s marketingovými firmami, ktoré raz za čas urobia prieskum preferencií. Médiá by mali aj medzi agentúrami rozoznať tie expertné.

To sú na Slovensku ktoré?

Určite Focus. No dokonca ani Polis a MVK neinformujú o svojich metodikách tak, aby sa im dalo dlhodobo dôverovať. Ale na rozdiel od zvyšku majú za sebou dlhú históriu, a preto sú doteraz tolerované. 

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Zdravotníctvo

Slovensko

Teraz najčítanejšie