Ako učí učiteľka Slovenska? Pri zlomkoch sa venuje téme spravodlivosti a pri písomkách čestnosti

Michaela Babejová učí na prvom stupni v základnej škole v Budimíre, obci neďaleko Košíc, a tento rok ju porota odborníkov označila za najlepšiu učiteľku na Slovensku. Je triednou učiteľkou tretiakov, s ktorými sa okrem čítania, písania a počítania, učí aj životné zručnosti, ako sú zodpovednosť, trpezlivosť, odvaha či sebaúcta.

„Myslím si, že je dobré sa oslobodiť od predstavy, že dokážeme všetky deti všetko naučiť. Radšej si možno položme otázku: Čo chceme skutočne naučiť všetky deti? Ja tam mám napríklad to, aby moje deti dokázali nadväzovať, budovať a rozvíjať kvalitné medziľudské vzťahy,“ hovorí učiteľka.

Snaží sa, aby jej deti v triede hovorili pokojným hlasom, navzájom od seba neodpisovali a po chodbe nebehali, ale pomaly kráčali. Rozpráva sa s nimi napríklad aj o tom, ako byť ohľaduplný a vnímať potreby iných. Až tak, že jej žiaci začali sami od seba začali posielať listy spolužiakom, ktorí v škole chýbajú.

„Hoci niekedy ide iba o pár dní absencie, vidím, že deti majú medzi sebou navzájom silne vybudované väzby. To je pre mňa veľmi dôležité. Aby sa deti cítili dobre, v bezpečí a prijaté,“ hovorí Babejová.

Vedia vaše deti, prečo dnes nie ste v škole? Ako ste im to vysvetlili? 

Áno, vedia, kde som, pretože celým procesom ocenenia prechádzajú spolu so mnou. Každý deň začíname ranným komunitným kruhom, kde sa rozprávame o tom, ako sa máme, nad čím uvažujeme – a ja som sa s nimi o túto vec podelila. V deň, keď som bola v Bratislave kvôli oceneniu, mali mať totiž svoju prvú súťaž v oblasti poskytovania prvej pomoci. Hovorila som im, ako im držím palce a ako rada by som bola s nimi, no mám povinnosti v Bratislave. Pohotovo na to reagovali: Jáj, vy si idete po tú sošku! Povedali mi, že mi držia palce a budú to s rodičmi pozerať.

Vás vybrala ako víťazku odborná porota. Ak by mali Učiteľa Slovenska vyberať deti, aký učiteľ je podľa nich najlepší? Čo by mal mať podľa detí? 

Zhodou okolností som túto otázku nedávno deťom sama položila. Záleží mi na tom, aby sa deti v škole cítili dobre, aby mali dobré podmienky na učenie sa, preto som im dala sériu otvorených otázok, kde sa mali vyjadriť k rôznym témam. Napríklad čo sa im v našej triede a škole najviac páči, za čo sú vďačné, ako podľa nich vyzerá ideálna trieda a škola, alebo čo by chceli mať inak.

Opýtala som sa ich aj to, aký je ideálny učiteľ alebo učiteľka. Spomínali vnímavého, citlivého, empatického, láskavého učiteľa, ktorý ich počúva a berie vážne. Často tiež zaznievalo, aby bol múdry, trpezlivý, spravodlivý, aby mu na deťoch úprimne záležalo. No a ideálny učiteľ má podľa nich ešte aj psa. V tejto vekovej kategórii získava body navyše každý, kto má psa.

Prečo spomínali deti tak často vnímavosť? Je to slovo, ktoré bežne používajú tretiaci? 

My s týmto pojmom často v škole pracujeme. Momentálne mám v triede 26 detí a kolegyňa sa ma nedávno pýtala na to, ako je možné, že keď prechádzame chodbou, tak nás takmer nie je počuť. Už od prvého ročníka sa u detí usilujem budovať vnímavosť. Keď sa napríklad niekam presúvame, ešte v triede ich poprosím, aby sme to urobili ohľaduplne. Zároveň som im vysvetlila, čo ohľaduplnosť znamená a ako konkrétne sa prejavuje. Deti vedia, že byť ohľaduplným znamená vnímať potreby iných. To znamená, že deti v susedných triedach sa učia a potrebujú sa sústrediť. Tak ich podporme najviac, ako môžeme.

Učiteľstvo prvého stupňa je často podceňované, je brané za menejcenné než predmetári a odborníci na druhom stupni či strednej škole. Aký dôležitý je prvý stupeň pre deti? 

Občas sa stretnem s týmto názorom a myslím, že musíme viac ukázať, aká dôležitá a odborná je naša práca. Mimochodom, aj minuloročný laureát ocenenia Rasťo Očenáš je prvostupniar. Som presvedčená, že učitelia na prvom stupni základnej školy sú kvalitní, erudovaní odborníci. Okrem toho, že dokážu rozvíjať pozitívny vzťah k vzdelaniu a klásť základy vzdelania, môžu včas odhaliť mnohé predpoklady a talenty či potenciálne oslabenia u detí a pracovať na nich.

Aj lekári robia v prvom rade prevenciu, až potom terapiu. Minule mi jedno dievčatko darovalo kresbu, na ktorej som bola ja. Okolo hlavy som mala niekoľko bublín, veľa rôznych vecí, na ktoré podľa nej myslím. Bola som milo prekvapená, ako dokázala vnímať komplexnosť našej práce.

Aké dôležité veci sa pre dieťa odohrávajú na prvom stupni? Čím všetkým ich sprevádzate? 

Niekto raz povedal, že všetko, čo potreboval do života, sa naučil v materskej škole a na prvom stupni základnej školy. Asi mal na mysli samoobslužné činnosti, čítanie, písanie a počítanie. Okrem týchto elementárnych zručností však je pre mňa kľúčovým i rozvíjanie životných a sociálnych zručností a emocionálnej inteligencie. Veľmi užitočným zdrojom je pre mňa v tomto smere metodika Vysoko efektívneho učenia Susane Kovalikovej.

Ako to vyzerá? 

Životné zručnosti sú tie, ktoré dieťa reálne využíva v živote. Je to napríklad zodpovednosť, čestnosť, zvedavosť, snaha flexibilita, trpezlivosť, vytrvalosť, sebaúcta, odvaha, nápaditosť, starostlivosť, priateľstvo či spolupráca. Tieto zručnosti sú dôležité nielen na učenie sa v škole, ale aj na budovanie kvalitných medziľudských vzťahov. Myslím si, že to je základ, ktorý by sme mali dieťaťu odovzdať.

A ako vyzerá metodika v praxi? 

Počas ranného kruhu pred vyučovaním si najprv zručnosť pomenujeme, vysvetlíme si jej význam i to, ako sa prejavuje. Danej životnej zručnosti sa nasledujúce tri mesiace cielene venujeme. Všímame si túto zručnosť v rôznych situáciách. Ale nie je to formálne rozdelené tak, že po troch mesiacoch sa venujeme novej zručnosti a predchádzajúcu už nikdy nespomenieme. Naďalej pomenúvame tieto zručnosti v rôznych situáciách.

Akej konkrétnej zručnosti ste sa venovali? 

Nedávno sme mali životnú zručnosť priateľstvo. Rozprávali sme sa o tom, ako sa prejavuje priateľstvo v našich vzťahoch. Ako vyzerá dobrý priateľ? Prečo je dobré nadväzovať, budovať a prehlbovať priateľstvá? Ako by sme mohli prejaviť priateľstvo? Deti odpovedali, že môžu priateľa privítať po príchode do triedy objatím. Alebo mu pomôcť preniesť si tašku zo šatne do triedy. Ak sa v triede udeje podobná situácia, zachytávam ju a poviem: „Aha, Paťko, toto bol prejav priateľstva.“

Deti si potom dokonca samy začali písať listy pre chýbajúcich spolužiakov. Hoci niekedy ide iba o pár dní absencie, vidím, že deti majú medzi sebou navzájom silne vybudované väzby. To je pre mňa veľmi dôležité. Aby sa deti cítili dobre, v bezpečí a prijaté.

Ako taký list vyzerá? 

Rôzne, nechávam to na ne samotné. List však môže vyzerať nejako podobne: „Ahoj, Emka, pozdravujem ťa a verím, že sa čoskoro uvidíme. V triede nám už chýbaš. Dnes sme robili v škole to a to a mysleli sme pri tom na teba.“ Následne deti premýšľajú, ako by tento list spolužiačke či spolužiakovi doručili, keďže bývajú v rôznych obciach. Na rad prichádza ďalšia životná zručnosť, a to organizácia či tvorivosť. Napríklad si deti spomenuli, že spolužiačka, ktorej chcú poslať list, má sestru vo štvrtom ročníku. Skúsili jej teda list poslať po sestre.

No a v poslednom období sa dokonca stáva, že chýbajúce deti pošlú vlastný list do školy, hoci naozaj niekedy chýbajú iba tri či štyri dni. Je krásne pozorovať, ako deti vyvinú aktivitu navyše, aby niekoho potešili. Rozprávame sa o tom: ako sa asi cíti niekto, kto leží v posteli s teplotou a dostane takýto list? Skúšame to pomenovať čo najkonkrétnejšie, zachytiť emócie čo najpresnejšie. Dávajme iným to, čo chceme dostávať.

Rozprávate sa o životných zručnostiach iba mimo vyučovania alebo aj na hodinách? Pretože potom musí ísť matematika na chvíľu bokom. Alebo nie? 

Na rozvíjanie životných zručností využívame čas na ranných kruhoch, pred vyučovaním i počas prestávok, ale priestor je určite aj počas vyučovania. Pri vyučovaní matematiky zaraďujem napríklad materiál Marie Montessoriovej a i pri učení sa zlomkov sa rozprávame o spravodlivosti. Ak sa deťom nepodarí niečo vypočítať na prvýkrát, oceňujem vždy úsilie detí, ktoré to nevzdajú a dotiahnu riešenie úlohy do konca. „Deti, toto bola vytrvalosť. Aj keď sa vám to na začiatku nedarilo, pracovali ste trpezlivo ďalej a vďaka tomu sa vám podarilo nájsť riešenie.“ Alebo aj čestnosť.

Prečo? 

Nezvyknem deti na písomkách rozdeľovať do skupín A, B, A, B (rozdielne verzie písomky, aby deti nemohli odpisovať od suseda – pozn.red.). Nestáva sa mi, že by deti od seba navzájom riešenie odpisovali. Ak náhodou takáto situácia nastane, rozprávam sa s nimi o tom, prípadne im iba pošepnem do ucha niekoľko slov na vysvetlenie.

Aké napríklad? 

„Vieš, pre mňa je veľmi dôležité, aby ste boli čestní. Čestnosť sa prejavuje tak, že ti záleží na pravde. Veľmi ocením, ak budeš čestný.“ A deti na to reagujú veľmi dobre. Veľa z nich si ani neuvedomí, že toto by mohlo byť klamstvom.

Nie sú to príliš zložité koncepty pre také malé deti? Naozaj si vedia povedať, že známka, ktorú získali odpisovaním, im za to nestojí? 

Ide to, keď si s deťmi vybudujeme vzťah a vedia, že veci, ktoré spoločne budujeme, slúžia na náš spoločný prospech. Nenastavujeme si pravidlá, ktoré sú zbytočné. Deti rozumejú tomu, že pravidlá sú nato, aby ochraňovali nás i naše okolie. To si pomenúvame detským jazykom už počas prvých dní prvého ročníka. Potom na tom postupne staviame a pridávame aj zložitejšie koncepty.

Čo robíte vtedy, keď dieťa spraví niečo zlé alebo v triede vznikne konflikt? Dávate tresty? 

Využívame metódu prirodzených dôsledkov. Máme napríklad pravidlo, že keď v chladnom počasí prechádzame cez školský dvor pomedzi budovy, oblečieme a obujeme sa tak, ako sme ráno prišli do školy, pretože takto prejavíme zodpovednosť za vlastné zdravie. Je prirodzené, že sa stane, že prvák či druhák na to pozabudne a prebehne v tričku s krátkym rukávom po snehu.

Čo ste urobili? 

Povedala som mu: „Obávam sa, že v pondelok budeš chorý a nebudeme sa môcť vidieť. Naozaj mi záleží na tom, aby si bol zdravý, a preto to máme v triede takto dohodnuté.“ V pondelok sa stalo, že toto dieťa naozaj do školy pre chorobu neprišlo a deti to v rámci ranného komunitného kruhu hneď pomenovali. Je naozaj dôležité dať si vonku bundu, aby sme boli zdraví a mohli byť v škole. Zaujímavé je to aj pri konfliktoch, keď sa dospelí často postavia do roly toho, ktorý má deti rozsúdiť a vedieť jednoznačne povedať, kto má či nemá pravdu.

A ako to riešite? 

My hľadáme riešenie, nie vinníka. Usilujem sa zostať v role mediátorky. Opýtam sa, čo sa stalo. A deti vediem k tomu, aby hovorili o tom, čo urobili oni – teda podávali takzvanú ja správu: „Išiel som a nevšimol som si, že sedí na zemi“ namiesto „on do mňa buchol“. Priestor dostanú obe deti a ja to po nich následne parafrázujem. Snažím sa ich viesť k aktívnemu počúvaniu druhého a zostať nezávislou treťou stranou. Pomáham im zregulovať svoje emócie a zároveň pochopiť pohľad druhej strany, aby toto neskôr zvládli samy.

Neprikážete im, aby sa jeden druhému ospravedlnili? 

Položím im s plnou slobodou otázku, či si ešte chcú niečo povedať. Ak to dieťa tak necíti, ospravedlnenie, ktoré mu niekto prikáže, nemá veľkú cenu. No musím povedať, že veľmi často ospravedlnenie v závere príde. „Mrzí ma to, že som ťa prehliadol a zakopol som o teba.“ „Mrzí ma, že som na teba skríkol, zľakol som sa a nahneval. Nabudúce ti to skúsim povedať pokojným hlasom.“

Veľakrát sa mi potvrdilo, že to, čomu venujeme pozornosť, u detí rastie. Ak venujeme pozornosť napríklad pokojnému hlasu, tak ho u detí budujeme. Takto sme sa cielene venovali tomu, aby deti používali v triede pokojný hlas primeranej intenzity.

Ako ste sa k tomu dostali? 

Na začiatku sme si jednoducho pomenovali, že v triede je nás dosť a keby sme všetci rozprávali príliš hlasno, nastal by hluk a nepočuli by sme sa. Niekedy si myslíme, že tomu neporozumejú a aj tak budú kričať, ale určite by som deti nepodceňovala. Ak ich berieme vážne a dôverujeme im, tak to cítia a pochopia nás. Vyhýbam sa vete „nekričíme“, naopak, poviem „v triede hovoríme pokojným hlasom“. Alebo namiesto slova nebeháme používame slovo kráčame.

Prečo? 

Existuje fenomén modrého slona. Ak sa povie: Môžeš myslieť na čokoľvek okrem modrého slona, čo si človek okamžite predstaví? Modrý slon. Ak dieťaťu povieme slovo nebež, ako prvé si predstaví samo seba, ako beží. Myslím si, že je omnoho efektívnejšie s deťmi hovoriť o tom, čo potrebujeme, chceme, očakávame. V tomto prípade používam omnoho radšej slová „kráčame pomaly“, „kráčame ohľaduplne“ či jednoduché „kráčame“. Pre dieťa je to omnoho jasnejšie a čitateľnejšie.

Často sa hovorí, že prvák sa celý rok teší do školy, ale na druhý deň sa už pýta, či tam znova musí ísť. Čo robíte preto, aby to tak vo vašej triede nebolo? Čo robiť, aby to prirodzené nadšenie u detí ostalo? 

Veľmi mi záleží na tom, aby som pestovala vnútornú motiváciu detí. Ak ju dieťa cíti, pristupuje k činnostiam s ľahkosťou, radosťou a nadšením. Deti sú prirodzene zvedavé a majú túžbu poznávať. Do siedmich rokov sa mozog odmeňuje sám, nepotrebuje odmeny zvonku. Dieťaťu stačí pocit, že to zvládlo, odmenou je samotná činnosť či jej výsledok. Snažím sa preto podporovať najmä vnútornú motiváciu detí, tá je podľa mňa najdôležitejšia – či už vo vzťahu k vzdelávaniu alebo čomukoľvek, čomu sa budú neskôr v živote venovať. Ak chce dieťa niečo zvládnuť samo, hravo zdolá i prekážky, s ktorými sa stretne.

Pomáham im objavovať ich schopnosti a talenty. Určite nie je dobré odstrániť deťom z cesty všetky prekážky, vytvoriť pre ne vákuum. Skôr im dávať kompetencie a stratégie, ako rôzne situácie zvládnuť. Veľmi často používam vetu: „Každá situácia má svoje riešenie.“ Nestačí to dieťaťu iba povedať, ale pripomenúť mu to aj pri reálnej situácii v ich detskom svete.

Ako napríklad? 

Deti idú niečo vybaviť a keď sa vrátia, tak mi povedia: „Išli sme za pánom školníkom, no ten vo svojej dielni nebol. Tak sme oslovili pani upratovačku, či nevie, kde by sme ho našli. Ale tá to takisto nevedela, tak mu zatelefonovala a príde za nami o chvíľu do našej triedy. Povedali sme im, ako sa voláme aj to, do ktorej triedy chodíme, aby pán školník vedel, kde nás nájde.“ Ocením, že sa v situácii vynašli, a pripomeniem im, že každá situácia má svoje riešenie.

Hovoríte, že dbáte na vnútornú motiváciu. Je prvý stupeň kľúčové štádium, kde sa dá dieťa nadchnúť na učenie, na konkrétny predmet, ešte s takou detskou vášňou?

Dieťa je prirodzene zvedavé, to mu pomáha zdravo sa vyvíjať. Dieťa už prichádza do školy so zvedavosťou a prirodzenou motiváciou, preto je dôležité ju podporovať. Montessori pedagogika hovorí o senzitívnych fázach. Napríklad ak dieťa prejavuje záujem o dinosaury, dajú sa v tejto téme poprepájať rôzne oblasti ľudského poznania. Vieme tam zachytiť vznik Zeme, matematiku, prírodovedu, vlastivedu, prvouku, ale i slovenský či cudzí jazyk.

Dôležité je byť citlivý na to, čím deti žijú, reflektovať to, myslieť na to pri plánovaní vyučovania, vytvárať im príležitosti, ktoré sú pre ne príťažlivé. Ale na druhej strane im dať aj aktivity, ktoré sú zdanlivo bežné, rutinné, napríklad občas iba niečo odpisujú.

Prečo? 

Mám zaujímavú skúsenosť s chlapčekom, ktorý je veľmi hĺbavý a nad vecami naozaj uvažuje. V druhom ročníku sa ma opýtal: „Pani učiteľka, prečo prepisujeme niečo, čo už je raz napísané v čítanke?“ Povedala som mu, že je to perfektná otázka. Dobrý učiteľ vie s dieťaťom viesť krátku konverzáciu a vysvetliť mu, aký je cieľ danej aktivity. Povedala som mu: „Vieš, robíme to, pretože sa nám ešte vyvíja zrak a potrebujeme si cvičiť prepis z tlačeného textu do písaného písma. Zároveň si tak zopakujeme, aké tvary majú jednotlivé písmená, aby sme písali úhľadne a vedeli to vo vyšších ročníkoch po sebe prečítať. No a cibríme si aj trpezlivosť.“ Chlapec sa na mňa pozrel a povedal: „Aha, dobre, ďakujem.“ Otvoril si zošit a začal pracovať.

Aké dôležité je, aby dostalo dieťa sebadôveru na prvom stupni? 

Tak ako dospelí, aj deti rady robia veci, v ktorých sú dobré. Chcú zažívať úspech. My ako učitelia máme veľkú silu, aby sme sa rozhodli, či budú deti zažívať úspech alebo nie. Pretože som presvedčená o tom, že každé jedno dieťa môže zažiť úspech. Áno, potenciál detí v jednotlivých oblastiach je rôzny. Ale každé dieťa môže byť úspešné v životných zručnostiach. Každé dieťa môže byť trpezlivé, čestné, zodpovedné, priateľské, vytrvalé, v závislosti od situácie pokojné či aktívne. Potom už iba podporujeme to, v čom je ono samo výnimočné. Ak sa dieťa cíti prijaté, vypočuté a videné, správa sa rovnako ústretovo a ohľaduplne i k svojmu okoliu. Kráča svetom s rešpektom a otvorenou mysľou.

Ako im dáte priestor zažiť úspech? 

Myslím si, že učenie sa má byť spojené s pozitívnou emóciou. V prvom ročníku využívame slovné hodnotenie, od druhého ročníka máme známky. Vyjadrili sme si ich aj obrázkami. Jednotka je ako superhrdina, ktorý má cez plecia prehodený plášť a zdvihnutú ruku, letí nahor, zvláda veci, letí dokonca aj na pomoc iným. Dvojka je superhrdina, ktorý zvláda veci vynikajúco, no má na seba ešte padáčik, občas potrebuje pomoc napríklad od pani učiteľky, rodiča, spolužiaka, učebnice či inej pomôcky. Deti si to pekne spoja s vlastnými výsledkami. Vypracoval som úlohu pohotovo a správne alebo som si ešte potreboval pomôcť? Je v poriadku, ak som si potreboval pomôcť, ale buďme k sebe úprimní a čestní. To, že dnes mám dvojku, neznamená, že zajtra nemôžem mať jednotku.

Záleží mi aj na sebahodnotení dieťaťa. Pracujeme so sebahodnotiacimi škálami a deti si môžu vyfarbiť od jednej po päť hviezdičiek. Rodičia sa ma pýtali, či si deti nedávajú len päť hviezdičiek. Nie. Deťom hovorím, že je v poriadku niečo nevedieť alebo urobiť chybu. Sú veci, v ktorých by som si dala jednu hviezdičku, ale aj také, kde by som si dala päť. Ak sa občas pomýliš pri hľadaní podstatných mien, je to v poriadku, pretože si ešte na ceste k tomu.

Čiže vediete deti k tomu, že nevadí, keď urobili chybu alebo učivo ešte poriadne neovládajú? 

Nedávno som mala rozhovor s blízkym človekom, ktorý mi povedal, že neovláda slovné druhy. A pritom je to spokojný, vyrovnaný človek, skvelý otec a manžel. Určite tým nechcem povedať, že nie je potrebné venovať učeniu sa slovných druhov, ale myslím si, že je dobré sa oslobodiť od predstavy, že dokážeme všetky deti všetko naučiť. Radšej si možno položme otázku: Čo chcem skutočne naučiť všetky deti? A tomu venujme svoj čas, majme to na mysli deň čo deň. Ja tam mám napríklad to, aby moje deti dokázali nadväzovať, budovať a rozvíjať kvalitné medziľudské vzťahy.

Napokon, aj neuroveda vraví, že to najdôležitejšie, vďaka čomu sa deti zdravo vyvíjajú, sú práve kvalitné medziľudské vzťahy. Myslím si, že deti potrebujú byť obklopené láskavými, trpezlivými a dôslednými dospelými. V takomto prostredí sa dokáže naplno rozvinúť potenciál každého dieťaťa. Ak sa dieťa cíti videné, ocenené a prijaté, správa sa rovnako ústretovo a ohľaduplne i k dospelým či rovesníkom.

Takže nemajú deti problém dať si iba dve hviezdičky? 

Ak sa deti cítia bezpečne, sú sami k sebe i k nám dospelým úprimné. Väčšinou vypracujú pracovný list, na konci ktorého sa majú ohodnotiť. Vyriešil som úlohu pohotovo a samostatne? Vyriešil som úlohu správne? A to, do akej miery sa im to podarilo, vyjadria počtom hviezdičiek. Potom sa na ich prácu pozriem ja a porovnám to s ich vlastným sebahodnotením. Ak sa dieťaťu podarilo svoju prácu zhodnotiť rovnako, aká je i výsledná známka, ocením to. „Vidím, že dokážeš dobre zhodnotiť, v čom sa ti darí a v čom potrebuješ pomôcť.“

Sú aj deti, pri ktorých dochádza k diskrepancii – buď dieťa precení, alebo podcení svoje schopnosti. Aj to komunikujem. „Vidím, že si si dal dve hviezdičky. Máš však jednotku, v riešení si neurobil ani jednu chybu. Koľko by si si ich dal teraz, keď si sa pozrel na úlohu znova?“ Prípadne naopak. Dieťa sa zreálňuje a vidí, že nič sa nestane, pokiaľ si dám menej hviezdičiek, pretože sa to spoločne učíme.

Na prvom stupni je priestor aj pre blokové vyučovanie. Deti teda nemajú samostatne prírodovedu, matematiku či čítanie, kde na každej hodine preberajú inú tému. Ale naopak, majú jednu ústrednú tému – napríklad počasie, na ktorej si ukážu všetky predmety. Akým témam sa venujete v rámci blokového vyučovania?

V rozhovoroch s deťmi sa usilujem vnímať, čím aktuálne žijú, a na to nadviazať. V našej triede radi a veľa čítame. Tento týždeň sme sa spolu rozprávali o prečítaných knihách a výsledkom bolo, že si deti zorganizovali výmenu kníh, teda takzvaný swap. Prišli totiž na to, že majú vo svojich domácich knižniciach knihy, ktoré už nečítajú a zaberajú im tam zbytočne miesto. Uvažovali, ako by sa to dalo vyriešiť. Mali sme brainstorming a jedno dieťa prišlo s nápadom, že by sme mohli do školy tieto knihy priniesť a každý by si mohol vymeniť so spolužiačkou či spolužiakom knihu, ktorá ho zaujme.

Ako to zapadlo do blokového vyučovania? Aké rôzne predmety ste v tejto téme prebrali? 

Deti svoje knihy najprv predstavili, pomenovali, koho by mohla kniha zaujať a prečo, knihy si povymieňali, rozvinuli svoje komunikačné zručnosti a odchádzali zo školy spokojné. Ich nápad bol vypočutý a videli, že v škole sa dejú zmysluplné veci. Domov odchádzali s knihou, ktorá im bude robiť radosť, na čítanie ktorej sa tešia, a zároveň urobili niečo ekologické a v zmysle minimalizmu, o veci sa delíme, vymieňame ich, darujeme.

Okrem toho sme sa zmienili i o ekonomickom rozmere tohto nápadu, v detskom jazyku sme spomenuli ušetrené financie. Môžeme pracovať s digitálnymi technológiami a v rámci matematiky a rozvíjania finančnej gramotnosti zistiť, akú sumu sme ušetrili. A to, že mám doma niečo, čo ma spája s mojou spolužiačkou či spolužiakom, podporuje spolupatričnosť, priateľstvo a pozitívnu triednu klímu, je ďalším benefitom takejto aktivity.

Mávate blokové vyučovanie aj na základe knižného príbehu? 

Áno, mali sme takto nedávno vyučovanie na základe príbehu Pippi Dlhej Pančuchy, ktorá polievala záhradu v daždi. Rozprávali sme sa o tom, či je vhodné polievať záhradu vtedy, keď predpoveď počasia ukazuje deväťdesiatpercentné riziko zrážok. Na tejto téme vieme prepojiť matematiku (grafy a tabuľky), prvouku či prírodovedu (predpoveď počasia a flóra). Zasmiali sa na tom, keď kamaráti odhovárali Pippi, aby nepolievala záhradu, pretože bude pršať. Lenže Pippi odpovedala: „Mňa predsa žiaden dážď nezastaví!“. Aj tu sa dá pracovať so životnými zručnosťami, napríklad, že niekedy je v poriadku zmeniť názor. Podobným spôsobom sme pracovali aj s príbehom nevidiaceho dievčatka Mimi a jej priateľky Lízy.

Ako? 

Bola to celodenná téma. Rozprávali sme sa o priateľstve a o tom, ako dokázalo jedno dievčatko meniť pocity nevidiacej kamarátky. Prečítali sme si príbeh Mimi a Líza, časť Tety z pexesa. Existuje aj krátka animovaná verzia. Je to príbeh o tom, ako si deti chceli spoločne zahrať pexeso, no ich nevidiaca priateľka sa k nim nemohla pripojiť. Vytvorili preto hmatové pexeso, teda také, ktoré by si mohli zahrať všetci spolu. Aj my v triede sme si vytvorili hmatové pexeso. Každé dieťa vyrobilo jeden pár z vrchnákov od zaváraninových fliaš. Deti mali priniesť zaujímavý materiál – staré látky, cestoviny, šmirgľový papier rôznej zrnitosti, hubku na umývanie riadu a podobne. To sme si nalepili na vrchnáky a vytvorili hru, ktorú hráme doteraz.

Na matematike sme sa rozprávali o čísliciach a o tom, čo to znamená dvojica či pár, aké sú párne a nepárne čísla. Prešli sme i do živočíšnej ríše, kde samček a samička tvoria pár. Vieme to spojiť aj s čítaním a písaním, kľúčové pojmy môžeme zapisovať či tvoriť pojmové mapy.

Takže v takýto deň nemáte klasický rozvrh? 

Máme aj klasický rozvrh, ale v našej škole nezvoní. Dávame si prestávky podľa toho, ako klesá deťom pozornosť, alebo keď vidíme, že začínajú byť unavené. Náš mozog je nastavený tak, že potrebujeme približne 90 minút na to, aby sme získali komplexnejšiu zručnosť. Ale to neznamená, že dieťa bude hodinu a pol počítať príklady z matematiky. Musia to byť aktivity, ktoré ho zaujmú, sú pútavé a pestré a zároveň smerujú k jednému cieľu. V prípade príbehu Mimi a Lízy sme strihali, lepili, zapojili hmat, pohybovali sa po triede, čítali si aj sedeli na koberci a delili sa o svoje uvedomenia.

Prečo má blokové vyučovanie zmysel? 

Ak je informácia izolovaná, zostáva stále iba informáciou. Hodnotu nadobúda vtedy, ak je začlenená do nejakého systému. Preto považujem za dôležité učenie v komplexnosti a hľadanie medzipredmetových vzťahov. Pretože takto funguje aj svet. V súvislostiach.