Denník N

Kamil Fila: Kritik, ktorému chcel Filip Renč rozbiť hubu

Keď Kamil Fila kritizoval Filipa Renča za rasistické zobrazovanie cudzincov v seriáli Sanitka 2, režisér mu chcel „dať do držky“. Foto N – Tomáš Benedikovič
Keď Kamil Fila kritizoval Filipa Renča za rasistické zobrazovanie cudzincov v seriáli Sanitka 2, režisér mu chcel „dať do držky“. Foto N – Tomáš Benedikovič

Na filmového kritika sa sťažovala Jiřina Bohdalová, Zdeněk Troška hovorí, že jeho recenzie nečíta, aby ich vzápätí citoval

Málokto o filmoch píše s takým prehľadom, tak do hĺbky, vtipne a zároveň zrozumiteľne, až je jeho meno medzi čitateľmi značkou. Aj preto si KAMIL FILA mohol dovoliť, čo nedávno urobil: opustil redakciu týždenníka Respekt a rozbehol vlastný web, kde čitatelia platia len za jeho názory.

S českým filmovým kritikom na voľnej nohe hovoríme o humore impotentných mužov v komédii Babovresky, o kúzle filmového odpadu, alebo o tom, prečo na tom český film nie je lepšie ako slovenský.

K „mohutnému výplachu mozgových buniek“ ste najnovšie prirovnali filmový muzikál s pesničkami Michala Davida. Načo vôbec recenzovať niečo také zlé?

Podľa mňa je Michal David hodný našej pozornosti. Je to zaujímavá, v niečom dokonca kľúčová postava pre českú kultúru.

V čom?

Zoberte si spôsob, akým konzervuje atmosféru 80. rokov minulého storočia. Je to v čase taká kotva, ktorá dáva pamätníkom pocit, ako keby nezostarli, ale zostali v tej ére navždy. Odrazom tej spoločenskej atmosféry je práve film Decibely lásky.

Je to fascinujúci portrét generácií päťdesiat plus, ľudí, čo sa stále tvária, ako keby mali dvadsať-tridsať. Tá snímka je podnetná na analýzu, len sa treba oslobodiť od názoru, že komercia nestojí za pozornosť.

Nie je to tak, že si chcete z nepodarku uťahovať?

Vtipy k tomu síce patria, cieľom textu však nebolo posmievanie. Rozoberám práve tú posadnutosť českej kultúry 80. rokmi. Bola to zvláštna doba. Už to nebol socializmus, skôr akýsi protokapitalizmus, mafiánske uvoľnenie pomerov za perestrojky.

Michal David tento systém stelesňuje, práve preto hladko prešiel aj do novej éry. Dnes ho počúva masa ľudí, má status priam klasika a pritom je jeho hudba očividne primitívna. Aj o tom je dôležité písať.

Takže odpad inšpiruje?

Určite. Podľa mňa treba písať o filmoch, ktoré sú buď výnimočné dobré, alebo výnimočne zlé. Priemer za to zväčša nestojí.

Keď chcem dnes mať obraz o tom, či za niečo snímka stojí, otvorím si Česko-slovenskú filmovú databázu na internete, pozriem jeho hodnotenie a k tomu si prelistujem komentáre divákov. Kto dnes ešte potrebuje filmového kritika?

Môžeme to otočiť: Česko-slovenská filmová databáza podľa mňa svedčí práve o tom, že kritikov potrebujeme, a dnes sa mnohí kritikmi stávajú na internete. Nesvedčí to o úpadku kritického myslenia, je to práve dôkaz toho, že ľudia sa na kritické premýšľanie adaptovali. Užívatelia, ktorí rozhodne nepatria medzi ostrieľaných publicistov, píšu pod filmami akési minirecenzie a mnohí si osvojujú spôsoby myslenia nie nepodobné zavedeným kritikom.

Kto zakričí – je to odpad, je to skvelé! – ten sa stáva kritikom?

Isteže to vždy nie sú hodnotenia na vysokej úrovni. To podstatné z internetových databáz typu ČSFD však je, že ľudia kritiku potrebujú. Majú v sebe potrebu byť kritickí, určovať si svoje vlastné kritériá na páčenie a nepáčenie a podľa nich posudzovať filmy, ktoré sledujú.

Pre mnohých sú recenzie zbytočné, film sa im buď páči, alebo nepáči a hotovo.

Možno, že to hovoria, no v skutočnosti robia iné. Ľudia, ktorí toto hovoria, chápu samých seba ako prázdnu skrinku so vstupom a výstupom, medzi ktorými akoby nič nebolo. Lenže v reáli, ak majú na niečo nejaký názor, tak väčšinou zdôvodňujú, prečo tento názor majú. Aj pri filmoch preto cítia potrebu zážitok spracovať, nechať doznieť, usporiadať v hlave zmes pocitov, vyjadriť sa a svoj názor kultivovať. Čo je v jadre presne princíp umeleckej kritiky.

Čím je potom zvláštny kritik v novinách?

Novinový kritik je akýsi hovorca tých ostatných, čitateľov, ktorí svoje názory verejne neventilujú. Dnes je veľa ľudí nešťastných z toho, že o filmoch informujú len reklamné kampane. Majú pocit, že nič iné v médiách nie je, iba: príďte, zaplaťte, konzumujte a nič ďalšie nechceme. Kritika pestovaná v médiách im dáva dôležitý pocit, že to nie je iba tak.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kamil Fila (1980)

Absolvoval odbor teória a dejiny filmu a audiovizuálnej kultúry na Masarykovej univerzite v Brne. Začínal písať pre internetové (Inzine, Filmpub, Filmweb, Moviezone) a alternatívne médiá (Živel, Tamto, Film a doba), pôsobil v časopise Cinepur, denníku Aktuálně.cz, tri roky bol redaktorom týždenníka Respekt. V roku 2013 dostal českú novinársku cenu pre mladých žurnalistov. Tento rok rozbieha vlastný web s názvom Ještě větší kritik, než jsme doufali.

Ktoré chyby viete filmom prepáčiť a naopak, kedy darmo očakávať zľutovanie?

Nemám žiadne univerzálne kritérium na hodnotenie, možno s jednou výnimkou, či mi snímka poskytuje dostatok podnetov, či má vlastnú logiku a vnútornú súdržnosť. Rôzne druhy filmov majú rôzne pravidlá a kritériá na hodnotenie.

V princípe nie je nijaký druh filmov hodnotnejší ako druhý, horor pre mňa nemá väčšiu ani menšiu hodnotu ako žáner romantickej drámy. Nemám ani žiaden model ideálnej snímky, nechcem sa hrať na to, že ideálom má byť hlboký ľudský príbeh s ambíciou na Oscara. Nehľadám ani dokonalosť.

Čo vo filmoch hľadáte?

Všímam si, či prinášajú niečo, čo tu nebolo: vývoj žánru, nové typy hrdinov, posúvanie hraníc toho, čo môžu či nemôžu zobrazovať na plátne. Film ma zaujíma ako sociologický fenomén. Na odlišné typy filmov mám odlišné kritériá.

Snímke založenej na 3D technológii priznám, že je výborná, ak technológiu dokonale využíva. Nejdem jej vyčítať schematicky vykreslené postavy či primálo autentické zobrazenie skutočnosti. Pri citlivej psychologickej dráme zase spúšťam okamžite radar na to, ako príbeh vykresľuje psychológiu hrdinov. Ak to má byť komédia, tak to, čo si na nej všímam, nebude jej pravdivosť, ale skôr jej intenzita.

Skúsme príklad: Babovresky Zdeňka Trošku. Dosť intenzívna komédia?

Práveže je intenzívna málo. Mne nevadia Babovresky preto, že sú hlúpe, ale preto, že sú zvädnuté. Na ľudový humor sú primálo vulgárne a aj narážky na sex majú také ochabnuté. Je to humor impotentných mužov, komédii by prospelo viac prasačín.

Aký český film vás ešte fascinuje?

Jeden z najväčších hitov posledných rokov sa volá Krídla Vianoc. Richard Krajčo hrá chlapíka, ktorý pracuje ako optik v hypermarkete, za hypermarketom má maringotku, v ktorej býva, a pri nej má uviazaného koňa, na ktorom vo voľnom čase jazdí. Raz sa mu prihodí, že stretne anjela, od toho momentu vidí ľuďom do duše a vie ich naprávať.

Je to príklad konzumného mysticizmu: diváci si pri nákupe odskočia do multiplexu, kde vidia film o tom, ako sa dá žiť v konzumnom marazme a zároveň byť duchovný. K tomu znejú pesničky Richarda Krajča a Tomáša Klusa.

Tento neskutočný new age mišmaš publikum neskutočne uspokojuje. Tvorcovia sa dokonale vyhýbajú zobrazeniu toho, čo je na trávení času v betónových kockách s nákupnými vozíkmi odporné. Zároveň servírujú ten najľahší predstaviteľný typ úniku, totiž, že príde zásah z neba a prinesie ľuďom šťastie.

Vo výsledku snímka ukazuje čosi zo súčasnosti, no pritom sa vyhýba všetkým symptómom kapitalizmu, v ktorom žijeme. Fascinuje ma tá neskutočná miera sebaklamu a to, že ju diváci tak milujú.

Čitatelia recenzií sú citliví na prezrádzanie zápletky. Dávate si na to pozor?

Zväčša na to úplne kašlem. Predpokladám, že ak si niekto za môj web zaplatí a odomkne si tam článok, tak si asi túži čítať o filmoch do podrobností. Vrátane ich príbehu.

Vám to možno tolerujú, obvykle však  na hysterické sťažnosti od čitateľov stačí v texte náznak príbehu. Nie je ten strach zo spoilerov prehnaný? Odkiaľ sa berie?

Pri písaní o filmoch sa v zásade vždy dodržiaval rozdiel medzi recenziou a kritikou. Recenzia je formátom pre čitateľov, ktorí ešte nevideli film, a preto im nevyzrádza dej. Kritika to robiť môže.

Problém je, že v súčasnosti sa tie žánre pomiešali. Zbujnel žáner zvaný preview, čo o filmoch informuje v predstihu. Recenzii tak do istej miery odpadáva úloha informovať čitateľa, čoraz viac sa posúva ku kritike – a prezrádza čoraz viac z deja.

Čoho by sa recenzent mal vyvarovať?

Odnaučiť sa dajú najjednoduchšie chyby – frázy, klišé a floskuly. Často napríklad čítam o filme, ktorý je „zaujímavý“ alebo „funguje“. Čo to presne znamená? Je to výraz bez obsahu. Ak sa také autor odnaučí používať, bude ho to samo nútiť písať inak, viac sám za seba.

Veľmi zlé je používať kategóriu akéhosi univerzálneho diváka. Kto v recenzii napíše, že film je zlý, lebo „divák sa nudí“, ten ignoruje, aké veľmi rôznorodé sú reakcie publika na každý film. Recenzent má z tohto nesúladu niečo vykovať a nie sa schovávať za „diváka“.

Tiež je hlúpe v argumente používať samo slovo „nuda“. To skôr vypovedá o schopnostiach recenzenta viac ako o hodnotenom filme. Autor textu priznáva o sebe, že je unavený, ubitý, znudený, navyše aj lenivý. Nepodal nijaký výkon, urobil to najľahšie, napísal, že sa nudil.

Tá úplne najhoršia chyba však podľa mňa je malá vášeň, intenzita, ochota písať naplno.

Čítate si pred písaním, čo si myslia ostatní?

Väčšinou áno. Ak sú dostupné, prečítam si kritiky v novinách, prejdem databázy IMDb, ČSFD, MetaCritic, RottenTommatoes… Všímam si, čo si ľudia všímajú, čo si nevšímajú a snažím sa priniesť, čo som si všimol len ja. Vo väčšine recenzií pracujem s tým, čo písali iní.

Nie sú to len barličky?

Do určitej miery sú, ale nie v zmysle, že si uľahčujem prácu. Od nikoho nič neopisujem. Čítam cudzie recenzie, aby som z nich vylúpol tie dôležité motívy a momenty, s ktorými môžem ďalej pracovať. Mám pred sebou, povedzme, päť textov, rozoberám argumenty, či s nimi súhlasím, alebo nie, či sú texty dotiahnuté. A pri tom si ujasňujem svoj vlastný postoj.

Potrebuje kritik zvláštne vzdelanie?

Podľa mňa to nie je nutné. Podstatné je množstvo, pestrosť filmov, ktoré vidí. Veľa z toho ostatného sa dá cvikom vypestovať.

Z vašich textov však vzdelanie cítime.

Samozrejme, že to veľmi pomáha. Niekedy naschvál použijem odborný termín, ktorý vysvetlím a niečo na ňom čitateľom demonštrujem. Mám v sebe kus pedagóga. Dobrú recenziu však napíše človek bez diplomu z teórie umenia.

Beztak sa musí naučiť písať a najmä, musí mať pamäť. Tá je pre kritika dôležitá viac ako vzdelanie – film si musí vedieť presne zapamätať, aby sa mu v hodnotení nestalo, že dielu prisudzuje, čo v ňom ani nie je.

Pamäť sa dá vytrénovať?

Áno, ak film vnímate naozaj naplno. Pre mňa sledovanie filmov nie je iba zábava, je to aj vyčerpávajúce. Už v detstve som sedel natlačený pred obrazovkou televízora, napätý ako struna a veľa som si pamätal. Pamätám si intenzívne dodnes. Nie je to tak, že nechám film na seba pôsobiť a potom tie emócie spracujem. Musím si zapamätať, čo ktorá postava kedy povedala, čo bolo podstatné a čo nie. A nosím to minimálne deň-dva všetko v hlave.

Vidíte film raz alebo viackrát?

V hlave si ho pozriem viackrát, debuty sa snažím vidieť dvakrát v kine.

Prečo?

Debut vyžaduje citlivejší prístup. Autor filmu po prvýkrát vstupuje do arény a čaká odpoveď, čo sa mu podarilo a čo nie. Inak si však nemyslím, že snímku na bežnú recenziu treba vidieť dvakrát. Samozrejme, niekedy sa aj mne stáva, že si niečo nepamätám a musím sa niekoho dopýtať. Vždy si chcem byť istý, ani to však neznamená, že nespravím chybu.

Platí z filmu prvý dojem, alebo svoj názor ešte meníte?

Väčšinou sa nestáva, že keď vidím film druhýkrát, pripadá mi horší lebo lepší. Čo sa skôr mení, je pocit plynutia. Niekedy mi film na druhýkrát pripadá kratší a plynulejší. Kritická myseľ máva sklony na prvýkrát filmy v duchu zastavovať, analyzovať, očakávať, čo príde, čím sa trochu zadrháva prirodzený rytmus filmu, až sa môže javiť pomalší a menej hladký, než skutočne je. Nechať sa ním unášať sa môžem na druhýkrát, keď už viem, kam smeruje.

Prejdime k českým filmom. My Slováci Čechom trochu závidíme…

Čomu sa úprimne čudujem.

Nemáme čo závidieť?

V skutočnosti ani veľmi nie. Podmienky na menšom trhu máte iste zúfalejšie, v Česku filmová infraštruktúra ako-tak funguje. Iné typy problémov však zdieľame.

Kinematografia u nás stále nie je nastavená na to, čo jediné môže mať v malej krajine zmysel: na domácom trhu naše filmy nikdy veľa nezarobia, zato môžu obletieť svet. Lenže to sa nedeje. Vrcholom života českých filmov býva, že ich o rok po premiére uvedú na televíznej obrazovke.

Máte Oscara za Kolju.

Áno, ale to už bolo dávno. Porovnajme si, ako dnes vyzerá kinematografia v podobe veľkých krajín, ako je Maďarsko, Rumunsko. V kultúre je na tom lepšie dokonca Grécko s imidžom štátu na pokraji bankrotu. Vnímame tieto krajiny ako zaostalé, chudobnejšie, primitívnejšie? Možno, že v prepočte HDP na hlavu, ale určite to neplatí pre kategóriu kultúrneho kapitálu.

V Maďarsku mal teraz pred Oscarmi ohromnú domácu podporu Saulov syn. Rozhodne to nie je divácky typ snímky, verejnosť však dobre chápe jej význam pre maďarskú kultúru. Aj preto ju hral každý multiplex niekoľkokrát denne. Česko dobu zaspalo. Dnešné české filmy neprenikajú za hranice do distribúcie ani na festivaly, nedokážu konkurovať zvyšku Európy.

Prečo je to tak?

Kinematografia nemôže byť zdravá bez zdravých koreňov, ktorými sú inštitúcie. České inštitúcie sú pre momentálne personálne obsadenie či osobné animozity ako zabetónované.

Filmová škola podporuje dokumenty, ale už nie zvyšok tvorby. Verejnoprávna televízia podporuje konzervatívne veci a štátny Fond pre rozvoj kinematografie – ako teraz ukázala kauza s neprimerane veľkou podporou pre film Lída Baarová – bol v stave hlbokej korupcie.

Napriek tomu dobré filmy vznikajú.

Ak sa niečo podarí, tak náhodou. Český film stojí na tom, že sa stretne scenárista s režisérom a voľačo spolu skúsia. Domáci tvorcovia stále nie sú zvyknutí na zahraničné produkcie a workshopy, zväčša ani neuvažujú nad zahraničnou distribúciou.

Talentov je pritom v Česku dostatok, problémom sú podmienky. Aj keby sa s reformami začalo hneď od zaj­tra, bude ešte dlho trvať, kým sa zmeny prejavia. Kým škola vychová novú generáciu tvorcov v zladených tímoch, ako je to bežné všade vo svete, tak môže to trvať 7–8 rokov.

Ktoré zo slovenských filmov sa vám pozdávajú?

Slovenský film málokedy prenikne do českých kín. Za posledných sedem rokov som recenzoval Kandidáta, Lóve, dokumenty Babička, Devínsky masaker. Videl som aj Zázrak či Viditeľný svet, ale o ich recenzie v médiách nebol záujem, čo je, myslím, škoda.

Prečo ste odišli z Respektu? V Česku nie je prestížnejší časopis.

Respekt je skvelý týždenník aj preto, že je maximálne editovaný. To je veľmi náročné na tímovú spoluprácu a mne tento kolektívny duch prestal vyhovovať. V jednej chvíli som si uvedomil, že podlieham siedmim ľuďom, ktorí čakajú, že odo mňa dostanú text v nejakom štádiu spracovania.

Dostal som chuť na voľačo iné: písať jeden dlhý a prepracovaný text za týždeň, mať na to čas, ktorý potrebujem, bez toho, aby ma tlačila uzávierka a jeho rozsah sa musel zmestiť do rozsahu papierovej rubriky. To všetko sú veci, ktoré umožňuje internet.

Skúšate model, že si čitatelia predplácajú web jedného autora. Funguje to niekde?

Viem o tom, že recenzenti majú weby, ktoré si na seba zarobia, z kritikov blogovali Roger Ebert či David Bordwell. Nemal som však priame vzory. Dokonca môžem povedať, že web jednotlivca s rôznymi rubrikami o filme a televízii aj s videami som ešte nikde inde nevidel.

Ako sa vám zatiaľ darí?

Za tri týždne od štartu mám štyristo až päťsto predplatiteľov. Aby web uživil mňa aj editorov, ktorých platím, potrebujem dvojnásobok. Do pár mesiacov by sa to mohlo podariť.

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie