Manželka venuje všetku pozornosť malému synovi a mne chýba náš starý život. Mám len čakať, kým syn vyrastie?

S partnerkou sme manželia sedem rokov, boli sme študentská láska, až do narodenia syna by som náš vzťah označil za úplne dokonalý. Samozrejme, občas sme sa pohádali, ale vždy to rýchlo prehrmelo, aj náš intímny život bol skvelý.

Syn má teraz tri roky a ja stále čakám, kedy sa náš život vráti do starých koľají. Syn je veľmi naviazaný na manželku, ona mu venuje všetku pozornosť a ja si uvedomujem, že som pre ňu na druhom mieste a čoraz viac žiarlim. Syna mám rád, ale akoby som to ani nevedel naplno prejaviť, lebo v niečom ho beriem ako svojho súpera, možno aj preto s ním niekedy nemám toľko trpezlivosti.

Chýba mi náš starý život, keď sme s manželkou trávili veľa času len vo dvojici. Všade čítam, že to je normálne a že nejaký čas trvá, kým si partneri po narodení dieťaťa znova k sebe nájdu cestu, ale ja mám pocit, že my sa od seba len vzďaľujeme.

Mám len čakať, kým bude syn väčší a samostatnejší? Alebo si mám už teraz pýtať od svojej ženy viac pozornosti? Mám obavu, že ak budem len čakať, tak už možno ani nebude čo zachraňovať.

Peter, 40 rokov

Odpovedá psychologička Lenka Pavuková Rušarová

Milý Peter,

ak ste s manželkou študentská láska z vysokej školy, tak ste spolu strávili pravdepodobne jedenásť rokov ako bezdetná dvojica. Pre Vás to bolo dokonalé obdobie a toho sa, samozrejme, ťažko vzdáva.

Nepíšete o tom, ako obdobie pred narodením dieťaťa a po ňom prežíva manželka a čo si ona myslí o zmene, ktorou vzťah prešiel. To je podstatná časť vášho spoločného príbehu. Začala by som teda práve tu ešte pred tým, než sa rozhodnete, či si budete pýtať viac pozornosti.

Navrhla by som Vám, aby ste to, čo sa vo Vás deje, zatiaľ s manželkou len „tematizovali“. Hovorte jej o sebe, že niekedy žiarlite na syna, že Vám chýba starý dokonalý život, že by ste si priali častejšie spraviť čas len sami na seba. A pýtajte sa jej, ako to má ona. Možno Vám porozpráva, že aj jej chýba starý život a takisto len čaká, kým syn kúsok vyrastie. Ale možno Vám povie niečo úplne iné – že jej tá naviazanosť až tak nevyhovovala alebo že čím viac na syna žiarlite, tým viac ho ona chráni a odťahuje sa od Vás.

Je možné, že nedospejete k riešeniu v zmysle kompromisu, teda že manželka sa bude menej venovať dieťaťu a Vy sa zmierite s tým, že času je menej ako predtým. Ale často práve hlboké zdieľanie vnútorných pochodov a poryvov duše vytvára blízkosť medzi partnermi a pomáha vydržať a ľahšie znášať aj situácie, v ktorých sa necítime dobre a nevieme ich zmeniť.

Inými slovami – dieťa máte už navždy a presne v tej podobe, v akej bol váš vzťah pred jeho príchodom, už nikdy nebude. Ale môžete si vytvárať „nový“ vzťah s tou istou ženou – chvíle samoty, pokoja alebo sexu budú zriedkavejšie, môžu však byť o to vzácnejšie a intenzívnejšie.

Keď som čítala Vaše riadky, napadala mi ešte jedna možnosť: ak sme mali v detstve nedostatok pozornosti a záujmu, niekedy ich aj v dospelom živote potrebujeme pre vlastnú psychickú pohodu veľmi veľa. To môže byť veľmi náročné pre našich najbližších a niekedy tá potreba môže byť až nenasýtiteľná. Ak máte pocit, že sa Vás tento komentár týka a prinášate si neuspokojenú potrebu pozornosti z detstva, mohlo by byť na mieste vyhľadať psychoterapeutickú pomoc, aby ste si upratali v sebe a odbremenili vzťah od nerealistických očakávaní.

Prajem veľa lásky a verím, že máte s partnerkou kvalitný a dlhodobý základ na to, aby ste toto kritické obdobie zvládli spolu.