Pred aeromobilom vyrábal Štefan Klein túto motokolobežku

Štefan Klein dokáže za minútu premeniť 600-kilogramový automobil na lietadlo. Málokto však vie, že už v roku 1987 dokázal behom jednej sekundy premeniť 7-kilovú kolobežku na motorku.

Od mixéra ku kolobežke

Skonštruovať motorizovanú kolobežku napadlo Štefanovi Kleinovi niekoľko rokov predtým, ako začal pracovať na vízii Aeromobilu. Po strojníckej fakulte študoval na Vysokej škole výtvarných umení, kde prepájal svoje konštrukčné znalosti s výtvarným prejavom.

Prvé dva ročníky na vysokej škole absolvoval v dizajnérskej prípravke u A. Bilkoviča a P. Paliatku a sochu u L. Snopka. Sníval o funkčnom dizajne, o strojoch, ktoré budú slúžiť vďaka tvaru a konštrukčnému riešeniu, ktoré sám navrhne. Prvý semester v treťom ročníku bola v ateliéri téma mixér. Klein navrhol progresívne riešenie, no necítil sa v kuchynských robotoch doma. Vedel presne, čo chce. „Robiť na projekte, ktorý sa pohybuje vlastnou silou.“

Sen sa splnil v roku 1987, v treťom ročníku v ateliéri u T. Schottera. Motorizovaná kolobežka bola Kleinova prvá školská práca, ktorá bola prezentovaná ako funkčný prototyp. Urobiť na škole funkčné motorové pohybovadlo je aj dnes veľmi ambiciózny plán.

VŠVU sa počas semestra premenila na výskumno-vývojové centrum národného podniku. Klein pracoval na svojom projekte v školskom ateliéri celé dni a noci. Riešil konštrukciu, váhu, ergonómiu aj motor. Základom konštrukcie je letecký nosník, modelovaný podľa zásad statiky. Vďaka tomu celý stroj vážil iba sedem kilogramov. Kolobežka bola odpružená pružnosťou nosníka, mala jednoduché zavesenie kolies a nádrž integrovanú pod sedadlom.

Motor na mieru

Koncept „Sadneš a ideš“ je Kleinovou ústrednou myšlienkou projektu, ktorý funguje vďaka dômyselnej kladke s náhonovou sústavou reagujúcou na posed. Ak na vás prišla únava z kolobežkovania, stačilo si sadnúť na sedadlo, rozbehnutá kolobežka sa automaticky naštartovala a motor ťahal za vás.

Nebol potrebný štartér ani batéria. Motorizácia kolobežky však vôbec nebola jednoduchá záležitosť. Klein kúpil kľuku, piest, valec a zapaľovanie z Babety. Blok motora, prevodovku, ako aj náhonový mechanizmus si odlial u majstra Emila na strojníckej fakulte v Bratislave.

S opracovaním odliatkov mu pomáhal p. Frankendorfer z VŠVU. Celý proces od prvotného návrhu až po výsledný funkčný produkt trval iba jeden semester. Myslím, že v dejinách VŠVU je to rekord, ktorý doposiaľ nebol prekonaný.

Od bambusu po oceľ

Ďalší semester rozpracoval kolobežku ako úžitkovú trojkolku s malým nákladným priestorom. O niekoľko rokov neskôr prišiel s myšlienkou bambusovej kolobežky, ktorá by rástla na špeciálnych kolobežkových plantážach.

Bambus by rástol priamo do duralových spojov, ktoré by garantovali správne proporcie a geometriu. Táto odvážna myšlienka mimoriadne zarezonovala vo Francúzsku, kde Klein neskôr absolvoval aj postgraduálne štúdium už na tému aeromobil.

V roku 1993 vyrábala podľa Kleinovho návrhu motorovú kolobežku firma Vosked z Detvy. Klein dizajn redukoval na základnú konštrukciu, bambus nahradila oceľ, ale systém „sadneš a ideš“ ostal nezmenený.

Výroba praktickej, skladacej motorovej kolobežky však trvala len veľmi krátko. Napriek výrobnému neúspechu sa Štefan Klein k téme bambusovej kolobežky stále vracia: „Je to presne opačný svet ako aeromobil, ktorý je exhibíciou foriem a technológií. Pri kolobežke je človek súčiastkou prírody.“ Tento súboj dvoch svetov – expanzie a redukcie – je základnou ideou jeho domácich i zahraničných prednášok. K netradičnému projektu motorovej kolobežky sa chce ešte určite vrátiť.