Dať výpoveď alebo sa snažiť o zmenu zvnútra?

„Boj o podobu spravodajstva televízie Markíza prebieha už celé mesiace. Čelíme tlakom nielen od politikov, ale aj od vlastného vedenia. Pokusy o cenzúru v diskusiách začali hneď začiatkom roka a dennodenným tlakom krátko nato čelili aj Televízne noviny. Vďaka tomu, že sa naša redakcia nezľakla, zomkla sa a spoločne sa im postavila, majú dodnes úplne inú podobu, než do akej ich naše vedenie tlačí.“

Michal Kovačič, moderátor ocenený Novinárskou cenou za rok 2023, povedal tieto slová na záver dosiaľ poslednej relácie Na telo. A je celkom možné, že išlo o jeho úplne posledné slová na obrazovke televízie Markíza. Vedenie mu totiž promptne naordinovalo domáce väzenie. Za Kovačiča sa, naopak, postavila viac než stovka jeho kolegýň a kolegov.

Príbeh zamestnancov Markízy je jedinečný, pretože význam tejto televízie pre slovenskú demokraciu je len ťažko možné doceniť. Napokon, roky na poli politickej publicistiky nahrádzala submisívnu RTVS.

Zároveň však ide aj o modelový príklad. Podobné dilemy ako Kovačič a jeho kolegovia totiž riešia (či v budúcnosti riešiť budú) tisícky zamestnancov štátu či rôznych ďalších organizácií a firiem.

Predstavte si napríklad, že pracujete na ministerstve životného prostredia. Vediete projekt záchrany ohrozených druhov, na ktorom vám veľmi záleží. Ministrom sa však stane Tomáš Taraba a vyhodí vašu šéfku, rešpektovanú odborníčku. Ako máte zareagovať? Dať výpoveď alebo ostať a dotiahnuť projekt do konca?

Alebo si predstavte, že ste chirurgom v štátnej nemocnici. Viete, že vedenie prijíma úplatky. Zároveň však týždenne operujete priemerne tucet pacientov na hranici života a smrti. Máte ostať kvôli svojim pacientom alebo radšej odísť do súkromného sektora?

A ešte tretí príklad. Pracujete v Googli a dnes ste si prečítali vyjadrenie vašej hovorkyne k obsahu, ktorý na platforme YouTube, patriacej vašej firme, publikuje neonacista Daniel Bombic: „Po kontrole sme v nahlásenom videu nedokázali identifikovať obsah, ktorý porušuje naše Pokyny pre komunitu.“ Je to dôvod, aby ste sa ozvali? Alebo dokonca na to, aby ste zvažovali výpoveď?

Možno si podobnú situáciu vôbec nemusíte predstavovať, lebo ju práve zažívate na vlastnej koži. V takom prípade je tento text písaný práve pre vás.

Jednoduché a jednoznačné riešenie takýchto dilem, samozrejme, neexistuje. Výskumy sociálnej psychológie a skúsenosti ľudí, ktorí sa v minulosti do rovnakých situácií dostali, nám však dokážu poskytnúť aspoň nejaké orientačné body.

Vplyv prostredia je väčší, než si myslíme

Najprv je dôležité myslieť na to, že naše každodenné okolie nás ovplyvňuje skutočne zásadným spôsobom. Tak ako nie je možné neopáliť sa, keď strávime slnečný deň na pláži a vôbec sa nechránime, je prakticky nemožné ostať čestným človekom v toxickom prostredí, ak si na vplyv okolia nedáme špeciálny pozor.

Dokázali to mnohé psychologické pokusy. V tom najznámejšom z nich, standfordskom experimente z roku 1971, americký psychológ Phil Zimbardo náhodne rozdelil študentov na dve skupiny: na dozorcov a väzňov. Následne ich nechal niekoľko dní žiť v mikrosvete improvizovaného väzenia v suteréne univerzity. O výsledku ste už určite čo-to počuli: „dozorcovia“ sa do svojej roly tak vžili, že experiment bolo nutné ukončiť, aby „väzňom“ neublížili.

Zimbardo v roku 2007 publikoval knihu Luciferov efekt – Prečo sa z dobrých ľudí stávajú ľudia zlí. Analyzuje v nej nielen svoj slávny experiment, ale aj iné situácie, v ktorých ľudia podľahli vplyvu vonkajšieho prostredia, napríklad mučenie väzňov v americkej väznici Abu Ghraib. Na záver knihy však dáva zopár rád, ako s vplyvom toxického prostredia úspešne bojovať. Spomeňme aspoň dve z nich.

Prvá rada: Nevyhýbajme sa osobnej zodpovednosti

Zimbardo predovšetkým odporúča nezakrývať si oči pred osobnou zodpovednosťou. „Keď prijmete zodpovednosť za svoje rozhodnutia a činy, sadáte si na sedadlo šoféra v dobrom i v zlom,“ píše.

Ak ste teda súčasťou problematickej organizácie, pripusťte myšlienku, že máte i za jej činy istý diel zodpovednosti.

Každý zamestnanec slovenského Googlu by mal cítiť istú spoluzodpovednosť za skutočnosť, že na platforme tejto firmy môže bez obmedzení šíriť nenávisť neonacista.

A každá zamestnankyňa ministerstva životného prostredia – ak ostane ticho – má svoj diel zodpovednosti za to, čo stvára Taraba a jeho suita. Samozrejme, ide len o malý dielik a je dosť možné, že jej skvelá práca v prospech prírody je omnoho dôležitejšia.

Predsa sa však nedá tváriť, že žiadnu zodpovednosť nemá; že sa jej to, čo sa deje „tam hore“, vôbec netýka.

Druhá rada: Chráňme si svoju individualitu

Ďalšia Zimbardova rada znie: „Nedovoľte ostatným, aby vás zbavili individuality, aby vás zaradili do nejakej kategórie, do priehradky, do pripravenej škatuľky. Aby vás premenili na objekt.“

Nikto z nás nie je iba zamestnancom. Sme predovšetkým ľudia a tiež občania. Máme vlastné hodnoty, vlastnú dôstojnosť, vlastný morálny kompas. Sme obdarení svedomím. Urobili by sme veľkú chybu, keby sme poslúchali akékoľvek pokyny svojich nadriadených len preto, lebo sú v hierarchii organizácie vyššie ako my. Tým by sme samých seba dobrovoľne zmenili na stroje, ktoré po stlačení vhodného gombíka urobia presne to, čo sa od nich vyžaduje.

My však nie sme stroje. Ani otroci. Nemusíme – dokonca nesmieme – vždy poslúchať.

Je zároveň dobré testovať svoje videnie pracovných situácií i mimo organizácie. Porozprávať sa nielen s kolegami, ale aj s priateľmi, ktorí sú z celkom iného prostredia. Tak máme väčšiu šancu, že si svoj morálny kompas a svoju objektivitu uchránime, pretože spätná väzba zvonku nám pomáha vyvážiť možné neblahé vplyvy toxického prostredia.

Tretia rada: Pozor na autocenzúru

Americký historik Timothy Snyder vo svojej knihe O tyranii pridáva ďalšiu radu: „Nepodrobujte sa vopred! Väčšiu časť moci dostane autoritatívny režim zadarmo. Ľudia myslia vopred na to, čo bude od nich represívna vláda požadovať, a bez otázok sa tomu podrobia. Občan, ktorý sa takto prispôsobuje, učí moc, čo si môže dovoliť.“

Ak ste v úrade či vo firme, ktorej vedenie sa správa kontroverzne či dokonca amorálne, nerezignujte na odpor. Nemusíte sa však, samozrejme, hneď priväzovať v kuchynke ku kávovaru či podávať výpoveď. Odpor môžete signalizovať i malými, obyčajnými gestami.

Vyjadrite na porade nesúhlas. Podporte mailom kolegyňu, ktorá dostala od vedenia príliš tvrdú spätnú väzbu.

Buďte aspoň trochu neposlušní. Nech nadriadení vidia, že si nemôžu robiť so svojimi zamestnancami čokoľvek, čo si práve zmyslia.

Štvrtá rada: Buďme pripravení

Zamestnanec je oproti vedeniu organizácie z definície v nevýhodnom mocenskom postavení. Vedenie určuje tempo zmien, zamestnanec musí byť pripravený sa prispôsobiť. Zmeny vo vašej organizácii sa môžu diať – slovami Michala Kovačiča – „potichu a plíživo“. V takom prípade je potrebné, aby ste mali vopred pripravenú jasnú červenú čiaru, po prekročení ktorej začnete nahlas protestovať alebo z organizácie odídete. Nechcete, aby vás uvarili ako žabu v hrnci.

Alebo vás, naopak, váš šéf môže náhle postaviť pred nečakanú dilemu, či podporíte zásadnú a negatívnu zmenu vo vašej organizácii alebo podáte výpoveď. I v takomto prípade je lepšie mať vopred dobre ujasnené, aké hodnoty sú pre vás dôležité a aké hranice sú pre vás neprekročiteľné.

Ak sa do takej situácie môžete v budúcnosti dostať, sadnite si už dnes na hodinku či dve a spíšte si, aké profesijné hodnoty sú pre vás dôležité, kde ležia hranice vašej lojality k vedeniu a taktiež ako by ste optimálne chceli zareagovať na nečakané (potenciálne nehorázne) požiadavky prichádzajúce zhora.

Zaskočený či vyľakaný človek často chybuje. Ten, kto je pripravený, naopak, často zvládne i náročné situácie.

Piata rada: Hľadajme zdroje vnútri organizácie

O napätí v televízii Markíza vieme už mesiace, ale do Kovačičovho vyhlásenia v relácii Na telo sa zamestnanci zdržiavali verejnej kritiky. Podnikli však iné kroky. V marci založili odbory. A určite aj intenzívne komunikovali s vedením televízie.

Postupné gradovanie krokov je správnou stratégiou. Keď ako zamestnanec nesúhlasíte s postupom vedenia, mali by ste pred tým, než prípad medializujete alebo podáte výpoveď, zvážiť ešte dve iné stratégie.

Po prvé skúste pre svoj pohľad získať oficiálnych i neformálnych spojencov. Nemusíte rovno zakladať odbory. Je však dobré vedieť, koľko ľudí z vašej organizácie vidí veci rovnako, kým sa rozhodnete pre otvorený protest voči manažmentu.

Po druhé zvážte, či nadriadeným neponúknuť súkromnú spätnú väzbu. Ak to totiž neurobíte, môže vedenie vaše následné kroky vnímať ako zradu lojality. Aj bývalý minister zahraničia Rastislav Káčer vo svojej reakcii na dianie v Markíze píše:

„V štátnej službe je to, samozrejme, citlivejšie. Najskôr treba využiť všetky cesty vnútornej spätnej väzby vedeniu. Poskytovať (písomne) internú férovú analýzu chybných krokov, a keď sa vyčerpajú vnútorné mechanizmy procesov, treba nabrať odvahu a konfrontovať politické vedenie verejne. Dá sa to.“

Pracovať pre Fica nemusí byť hanba

Ak sa pochybnému vedeniu nepodvolíte a zachováte si odvahu i vnútornú integritu, čaká vás – viac-menej nevyhnutne – konflikt s nadriadenými. Možno si svoje požiadavky obhájite a v organizácii ostanete. Možno, naopak, postoje a činy nadriadených prekročia všetky vaše červené čiary a budete musieť odísť.

Chcem zdôrazniť, že univerzálne správne riešenie neexistuje. Ostať pracovať „pre Fica“ nemusí byť hanbou, ak zodpovedne zvážite, že plody vašej práce sú dôležitejšie než všetky riziká, ktoré so sebou práca pre problematických šéfov prináša.

Pripravte sa však na to, že vás – po zmene politických pomerov – môžu ľudia, ktorí odišli, kádrovať a odsudzovať. Budete to musieť vnútorne ustáť a to môže byť veľmi ťažké.

Plošné kádrovanie je pritom takmer vždy chybné. S kolektívnou vinou musíme vždy pracovať len veľmi opatrne.

Dokonca aj medzi nacistami boli statoční ľudia, i keď, samozrejme, v menšine. Spomeniem – za všetkých – aspoň troch mužov, ktorí dostali za svoju statočnosť ocenenie Yad Vashem, Spravodliví medzi národmi.

Georg Ferdinand Duckwitz bol atašé nacistického Nemecka v Dánsku. Keď sa 11. septembra 1943 dozvedel, že transport dánskych Židov do koncentračných táborov je naplánovaný na 1. októbra, vybral sa do Berlína, kde sa toto rozhodnutie pokúsil zvrátiť. Neuspel, a tak odcestoval do Švédska, aby vybavil prijatie židovských utečencov z Dánska. Napokon 29. septembra, dva dni pred začiatkom transportov, informoval dánske úrady, ktoré zorganizovali evakuáciu židovskej populácie za hranice. Vďaka Duckwitzovi prežilo 95 percent dánskych Židov.

Albert Bettel bol dôstojníkom nemeckej nacistickej armády v Poľsku. Keď sa dozvedel, že SS plánuje likvidáciu židovského geta v meste Przemyśl, zablokoval 26. júla 1942 so svojimi vojakmi most, ktorý bol jedinou cestou ku getu. Členov SS varoval, že bude strieľať ostrými nábojmi, ak sa pokúsia most prekročiť. Následne evakuoval časť tamojších rodín do kasární. Zachránil tak viac než stovku životov.

Nuž a príbeh Oskara Schindlera iste dobre poznáte.