Ochrana prírody vo Veľkej Fatre oslavuje 50 rokov. Na konferencii dostali medaily Kuffovci, bývalých riaditeľov parku nepozvali

Národný park Veľká Fatra oslavuje tento rok 50. výročie ochrany prírody na svojom území.

Na konferencii, ktorú pri tejto príležitosti usporiadala správa národného parku, sa hovorilo o ceste od chránenej krajinnej oblasti k národnému parku, o stave lesov a lúk či klimatickej zmene. Ani odbornej konferencii sa však nevyhla politika. Pamätnú medailu si prebrali napríklad štátni tajomníci Štefan Kuffa a Filip Kuffa (obaja za SNS).

Organizátori venovali medailu aj dlhoročnému zamestnancovi a riaditeľovi Jánovi Kadlečíkovi, ktorý bol pri zmene Veľkej Fatry z chránenej krajinnej oblasti na národný park, no oficiálnu pozvánku, aby si ju prišiel prevziať, nedostal.

Pri výpočte, čo ktorý riaditeľ počas svojho pôsobenia urobil, sa ani nepristavili pri Eduardovi Apfelovi, ktorý bol pri spustení reformy národných parkov a ktorý pripravil už platnú zonáciu. Súčasné vedenie ministerstva ho vyhodilo podobne ako väčšinu riaditeľov iných národných parkov a ďalších odborníkov. Z bývalých riaditeľov parku bol na konferencii len Peter Vantara, ktorý neuspel v konkurze proti Apfelovi a pracuje na správe parku ako krajinár.

Nový riaditeľ zatiaľ neprepúšťa ani neotvára tému bezzásahových zón

Eduarda Apfela nahradil koncom minulého roka Roman Fajth, ktorý vyštudoval aplikovanú zoológiu a poľovníctvo na Technickej univerzite vo Zvolene. Dvanásť rokov bol konateľom firmy, ktorá predávala domáce potreby. Do roku 2023 pracoval ako riaditeľ oddelenia nákupu a kooperácie vo firme EVPÚ, ktorá sa zaoberá elektrokomponentmi pre dopravu a skúškami elektrickej bezpečnosti či elektromagnetickej kompatibility.

Najaktuálnejšia vec, ktorú podľa Fajtha v súčasnosti správa národného parku rieši, je program starostlivosti o národný park. Prerokúva ho s dotknutými organizáciami, ktoré k nemu dali pripomienky.

Ide o zásadný dokument, ktorý určuje, čo sa kde v národnom parku bude robiť. Schvaľuje ho vláda. Roman Fajth hovorí, že ho chcú predložiť v prvý júnový týždeň.

Otváranie zonácie, o ktorej po voľbách hovorilo nové vedenie ministerstva, podľa neho nie je na programe.

Zonáciu schválila na konci svojho pôsobenia vláda Ľudovíta Ódora. Platí od 1. januára 2024. Štát zvýšil rozlohu bezzásahovej zóny vo Veľkej Fatre z 20 na 40 percent, po tridsiatich rokoch to má byť takmer 53 percent. Táto zóna sa rozšírila výlučne na štátnych pozemkoch.

Štát zonáciou reagoval aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z júna 2022 vo veci nedostatočnej ochrany biotopov hlucháňa hôrneho a neposudzovania náhodných ťažieb. Rovnako má pomôcť predísť súdnemu sporu pre nedostatočné opatrenia v lokalitách Natura 2000. Vláda by zmenou zonácie zvýšila riziko vysokej pokuty a uloženie penále za každý deň, kým nepríde k náprave.

Koncom apríla dostali riaditelia správ národných parkov e-mail z ministerstva životného prostredia, aby pripravili zníženia počtu zamestnaneckých miest o šesť zamestnancov. V prípade Tatranského národného parku išlo o 30 zamestnancov. Veľká Fatra zatiaľ prepúšťať nebude.

„Zatiaľ je to v štádiu, že my sme delimitovali nejaké územie, nejakých zamestnancov (od štátnych lesov po tom, ako začala platiť zonácia – pozn. red.), takže my sme neprepúšťali nikoho. Teraz robíme analýzu, koľko máme zamestnancov a koľko ich potrebujeme,“ uviedol Fajth.

Komunikoval to ministerstvu? „Áno. Ministerstvo je naklonené pozitívnym veciam. Ak si viem obhájiť, prečo tam potrebujem toho človeka, tak tam ten človek bude.“

Iným národným parkom peniaze zobrali, Veľkej Fatre pridali

Ministerstvo životného prostredia vzalo na rok 2024 správam národných parkov takmer všetky peniaze zo štátneho rozpočtu. Príspevok im znížilo o 80 až 100 percent. Napríklad Tatranský národný park mal doteraz príspevok 616-tisíc eur, dostal nula eur. Slovenskému raju klesla suma v kontrakte z 353-tisíc eur na 54-tisíc eur, Slovenskému krasu z 224-tisíc na 32-tisíc eur.

Ministerstvo tvrdí, že financovanie národných parkov je riadne zabezpečené prostredníctvom Environmentálneho fondu. Tieto peniaze však riaditelia správ nemôžu použiť na všetko, čo by potrebovali.

Jediný národný park, komu štátne peniaze navýšili, je Veľká Fatra. V roku 2023 bol štátny príspevok 266-tisíc eur, tento rok takmer 385-tisíc eur.

Riaditeľ Fajth si to vysvetľuje dobrým manažmentom. Na margo ostatných parkov, ktoré by tieto peniaze takisto potrebovali, povedal, že „to už, ako si oni odkomunikovali, tak to majú“.

Ministerstvo životného prostredia zatiaľ neodpovedalo na otázku, prečo príspevok zvýšilo len Veľkej Fatre.

Súbežne s novým programom starostlivosti pripravujú aj nový návštevný poriadok. Na otázku, či budú sprístupňovať alebo zatvárať nejaké turistické alebo cykloturistické trasy, riaditeľ odpovedal, že idú tým štýlom ako ministerstvo. „Chceme prírodu otvárať ľuďom, v návštevnom poriadku budeme riešiť to, aby ľudia neporušovali veci, ale keď tam nie je stopercentný dôvod ochrany, tak vieme urobiť, že môžu ísť aj desať metrov vedľa chodníka.“

Kadlečík: Nahrádzanie odborníkov politickými nominantmi nie je cestou

Ján Kadlečík pracoval vo Veľkej Fatre v rokoch  1982 až 1996 a 2002 až 2008, najprv ako strážca a odborný pracovník, neskôr ako riaditeľ správy národného parku. Pôsobil aj na ministerstve životného prostredia, kde predkladal návrh na vyhlásenie Národného parku Veľká Fatra, a na ústredí Štátnej ochrany prírody, tam ako vedúci odboru medzinárodných dohovorov a zároveň koordinátor Karpatskej iniciatívy pre mokrade.

Momentálne je na dôchodku, no stále je členom redakčnej rady vedeckého časopisu Ochrana prírody a časopisu Chránené územia Slovenska. Uvažoval, či si medailu za takýchto okolností prevezme, ale keďže mu ju priniesli priatelia, prijal ju.

„Nahrádzanie kvalifikovaných a oddaných vedúcich zamestnancov správ chránených území politickými nominantmi a narastajúce politické vplyvy určite nie sú cestou pre zlepšovanie starostlivosti o chránené územia, ekologické koridory, ktoré ich prepájajú, zachovanie a obnovu krajiny, ktorá vyžaduje komplexný pohľad a integrovaný manažment,“ hovorí Kadlečík.

Chránenú krajinnú oblasť Veľká Fatra vyhlásili v roku 1974, národným parkom sa stala v roku 2002. Pohorie patrilo podľa Kadlečíka napriek dlhodobému využívaniu človekom k najzachovalejším územiam Západných Karpát.

„Svojou výmerou, relatívne zachovanými prírodnými lesmi aj zvyškami pralesov, rozsiahlym hôľnym pásmom, rôznym geologickým zložením, početnými jaskyňami, vodnými zdrojmi i mokraďami, slatinami, rašeliniskami a s tým všetkým spojenou bohatou biodiverzitou sa Veľká Fatra dávno klasifikovala na vyššiu úroveň ochrany. Zvyšujúce sa poznanie týchto hodnôt a ich významu v národnom aj medzinárodnom kontexte viedli k príprave nielen území európskej sústavy Natura 2000, ale aj k prekategorizovaniu chránenej krajinnej oblasti na národný park.“

Veľká Fatra ako CHKO bola podľa Kadlečíka finančne aj technicky a technologicky značne poddimenzovaná, mala len pár zamestnancov. Územie po páde socializmu spravovali početné subjekty, pre ktoré ochrana prírody nebola prioritou, a správa CHKO neobhospodarovala žiadne vlastné pozemky.

To sa zmenilo až po spustení reformy národných parkov, keď pod správu parku prešli štátne pozemky s vyšším stupňom ochrany, od januára 2024 po prijatí zonácie všetky štátne pozemky.

Nedostatočné kapacity správy CHKO pre také rozsiahle kompetenčné územie sa podľa Kadlečíka prejavovali v degradácii lokalít, ktoré vyžadovali určitý manažment. „Tu by som chcel zdôrazniť význam spolupráce s mimovládnymi organizáciami a dobrovoľnými ochrancami prírody a ich podporu pri kontrole, monitoringu územia i druhov, napríklad pri strážení hniezd dravcov, kosení a údržbe vybraných lokalít a podobne.“

Ochranári vkladali veľké nádeje do schválenia zvýšenej ochrany Veľkej Fatry v kategórii národného parku, kde mala byť ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti, no veľké zmeny nenastali.

Nárast počtu zamestnancov, vybavenia a rozpočtu bol podmienený skôr potrebou zabezpečenia ochrany a manažmentu území európskeho významu ako z dôvodu vyhlásenia národného parku. Správa podľa Kadlečíka nedokázala dostatočne obmedzovať napríklad zásahy do prírodných lesov či regulovať snahy o rozvoj cestovného ruchu v jeho podobe nie priateľskej k prírode.

Aj prijatá zonácia je podľa bývalého riaditeľa príležitosť na úsilie o zlepšenie stavu najcennejších častí parku, dlhodobú obnovu degradovaných biotopov a perspektívne súžitie v prospech ľudí i prírody.

Kadlečík pripúšťa, že pri príprave návrhu národného parku, území európskeho významu i pri usmerňovaní činností v území sa zanedbala komunikácia s miestnymi obyvateľmi, úradmi, podnikateľmi, vlastníkmi a správcami pozemkov. Sčasti by v tom podľa neho mohli pomôcť informačné strediská, ktoré sú bežnou súčasťou národných parkov a iných chránených území v zahraničí.

„Samotný pojem národný park je značka pre regionálny rozvoj a udržateľný turizmus a chce sa mi veriť, že sa postupne dostáva do povedomia nie ako obmedzujúci faktor, ale ako príležitosť aj pre miestnych obyvateľov.“

Na holiach sa stále pasie

Obrovské plochy pôvodných veľkofatranských lesov padli za obeť ranému lesníctvu a baníctvu. Hole na vrcholoch kopcov sa vytvorili počas valašskej kolonizácie v 13. až 15. storočí, územie sa využívalo na kosenie a pasenie. Od mája do októbra sa na holiach pásli najmä stáda oviec a jalovíc, ale aj voly a kone.

Hole a horské lúky sa na niektorých miestach najprv kosili a až potom spásali. Ešte dnes sa na lúkach nachádzajú malé drevené senníky. Kosilo sa v júli, usušené seno sa skrylo do senníkov a tam prečkalo do zimy, keď sa gazdom minulo to, čo mali doma. Na zvážanie sena slúžili sane krňačky.

Pastva hospodárskych zvierat je vo Veľkej Fatre aj dnes vo väčšom objeme než v iných národných parkoch. V súčasnosti sa na holiach podľa informácií z národného parku pasú ovce v oblasti Krížnej od Tureckej a Rybieho, na Ploskej a pod Čiernym kameňom od Liptovských Revúc, na Lysci a na Malinom Brde.

Stáda jalovíc sú počas leta na Kráľovej studni, pod Krížnou a Ostredkom, na Ploskej, Javorine, pod Borišovom, na Rakytove a Tanečnici. V hôľnom pásme nad Nolčovom sa pasú kone. Kosenie horských lúk a holí na poľnohospodárske účely však zaniklo.

Zmenu využívania hôľneho pásma priniesol socializmus. Ľudia stratili vzťah k poľnohospodárstvu tým, že sa pretrhlo vlastníctvo pôdy. Pretrhli sa väzby k pôde, vznikli družstvá, poľnohospodárska veľkovýroba sa sústredila na nižšie polohy, kde to bolo ekonomicky zaujímavejšie.

Ľudia začali pracovať vo fabrikách, mlieko a chlieb sa dalo kúpiť v potravinách. Po roku 1990 sa ďalej znižovalo poľnohospodárske využívanie hôľneho pásma. Hole postupne zarastajú, rovnako ako lúky v nižších polohách.

17-tisíc rokov staré rašelinisko aj pralesy

V okolí Národného parku Veľká Fatra sa vyskytujú zaujímavé mokraďové lokality, rašeliniská so svojou typickou flórou. Sú to vzácne biotopy, ktoré správa parku kosí a vypiľuje na nich náletové dreviny, inak by zarástli a zanikli. Rojkovské rašelinisko pri obci Rojkov je najstaršie rašelinisko v Západných Karpatoch. Má 17-tisíc rokov.

V území Veľkej Fatry je evidovaných niekoľko desiatok jaskýň. Harmanecká jaskyňa patrí medzi jaskyne sprístupnené klasickým spôsobom s osvetlením. Populárna je aj voľne prístupná jaskyňa Mažarná nad Blatnicou, kde v zime môžu návštevníci obdivovať efektnú cencúľovú výzdobu.

Najstaršou rezerváciou v parku je Harmanecká tisina, ktorá bola založená v roku 1949. Chráni sa v nej tis obyčajný, druh európskeho významu, ktorý tu rastie ešte od treťohôr, poškodzuje ho však vysoká zver, pretože kôra tisu obsahuje halucinogénne látky.

„Tis je drevina, ktorá výrazne ustupuje a v rámci Veľkej Fatry je ohrozená. Občianske združenie Prales robilo v roku 2017 výskum tisu takmer v celej Veľkej Fatre. Zistili, že za 70 rokov ubudlo 80 percent týchto stromov,“ povedal v dávnejšom rozhovore bývalý riaditeľ parku Eduard Apfel.

Tlak jelenej zveri, ktorá obhrýza kôru a spása prirodzené zmladenie, je podľa neho taký, že na voľne dostupnej ploche v národnom parku nenájdeme žiadne prirodzené zmladenie tisu. Nachádza sa len na bralách, kam sa zvieratá nedostanú.

V rezervácii Harmanecká tisina prišlo podľa Apfela až k 90-percentnému poklesu tisa. „Traduje sa, že tam bol najväčší výskyt tisu v strednej Európe, ale to je hoax. Ochrana prírody ochránila kmene dospelých kmeňov pletivom, ale prirodzené zmladenie zvieratá likvidujú, prežije len v skalných stenách.“ Tisu by mohla pomôcť kalamita, lebo zvieratá sa nedostanú do častí, kde sú vyvrátené stromy.

Lesy pokrývajú približne 85 percent územia Veľkej Fatry, hlavnými drevinami sú buk lesný a smrek obyčajný. Okrem nich tu rastie množstvo ďalších druhov, ako sú javor horský, javor mliečny, jaseň štíhly, jarabina vtáčia, lipa malolistá aj veľkolistá a jedľa biela. Nájdeme tu aj kosodrevinu, borovice, na podmáčaných miestach jelše a brezy.

Veľká Fatra je v rámci Slovenska pohorie s najväčšou výmerou pralesov. Podľa mapovania OZ Prales, ktoré zmapovalo všetky pralesy na Slovensku, je vo Veľkej Fatre 1556 hektárov pralesov a pralesových zvyškov. Rastú tu smrekové, bukové aj jedľovo – bukové pralesy. Výskumy ukázali, že v nich žijú mnohé ohrozené druhy lišajníkov a húb, a to aj takých, ktoré boli v rámci Slovenska považované za vyhynuté.

Našli sa tu aj vzácne druhy chrobákov viazaných na odumierajúce stromy a odumreté drevo. V pralese Jánošíkova kolkáreň našli výskumníci z OZ Prales vyše štyristoročné smreky, v pralese Kornietová viac ako štyristoročné buky. Tie ich prekvapili, lebo v lesníctve sa dlhodobo tradovalo, že buk sa dožije 200 až 250 rokov.

V Národnom parku Veľká Fatra žijú viaceré druhy šeliem ako medveď, rys, vlk, mačka divá. Zo vzácnych druhov vtákov sa tu dá vidieť orol skalný, sokol sťahovavý, kuvičok vrabčí, pôtik kapcavý, jariabok hôrny a murárik červenokrídly, čo je mimoriadne vzácny vták. Pohorie je kľúčové aj z hľadiska výskytu tetrova hoľniaka a hlucháňa hôrneho. Žije tu 14 druhov netopierov.

Typické veľkofatranské rastliny sú cyklámen purpurový fatranský, veternica narcisokvetá, šafran spišský, poniklec slovenský či klinček lesklý. Rastie tu veľmi vzácny húľavník rakúsky pravý ako v jedinej lokalite na Slovensku.

Kostrava alpínska tu má jediné miesto v celých Karpatoch. Na vrchole Tlstá rastie pochybok huňatý, iba na jedinom mieste v Západných Karpatoch. Vzácna je aj škumpa vlasatá, tráva šašina hrdzavá a v mokradiach ochranného pásma rastúca rosička anglická.