Kozmický inžinier Reisman: Rozhodnutie, ktoré by v NASA robili rok, spravilo v SpaceX päť ľudí za popoludnie

Spoločnosť SpaceX dominuje vesmírnemu priemyslu, lebo vytvorila kultúru, „ktorá sa podobá na startup zo Silicon Valley. Nikto iný to dosiaľ nedokázal zopakovať“, vraví Garret Reisman.

Denník N sa ho pýtal, ako sa pracuje s Elonom Muskom, či Muska považuje za vizionára vesmírneho priemyslu a ako sa ovláda kozmická loď od SpaceX len s využitím dotykových plôch.

V rokoch 2008 a 2010 Reisman vyletel ako astronaut NASA do vesmíru a na Medzinárodnej vesmírnej stanici (ISS) vykonal tri výstupy do voľného kozmického priestoru. „Videl som, ako Slnko vychádza spoza Zeme, a precítil som orbitálny východ Slnka. Bolo to niečo krásne. Žiaden podobný zážitok neexistuje,“ vraví.

Medzi rokmi 2011 až 2018 pracoval na najvyšších pozíciách v spoločnosti SpaceX podnikateľa Elona Muska. „Jedna z najlepších vecí, čo [Musk] pre SpaceX spravil, je, že stanovil veľmi jasnú a presvedčivú víziu, aby sa ľudstvo stalo multiplanetárnym druhom. Veľa ľudí to nadchlo. (…) Je to niečo, na čom sa chcú podieľať.“

V roku 2018 opustil SpaceX, no ďalej pre ňu pracuje ako hlavný externý poradca. Okrem toho je konzultantom seriálu For All Mankind o alternatívnej histórii vesmírnych pretekov a pre spoločnosť Vast pracuje na vývoji vesmírnych staníc s umelou gravitáciou.

Na Slovensko prišiel, aby vystúpil na festivale vedy a techniky Starmus, ktorý sa konal v máji v Bratislave.

V rozhovore sme sa pýtali aj na to:

• ako Reisman riadil v SpaceX vývoj nových skafandrov;
• ako prežíval, keď v roku 2020 jeho priatelia Robert Behnken a Douglas Hurley ako prví ľudia v dejinách leteli do vesmíru v kozmickej lodi od súkromnej spoločnosti;
• ako pobyt vo vesmíre vplýva na ľudské telo;
• či by ľudia mali letieť na Mars.

Prečo ste v roku 2011 odišli z NASA do SpaceX?

V tom čase NASA vyraďovala raketoplány z prevádzky (používali sa medzi rokmi 1981 až 2011, pozn. red.). Po mojom poslednom lete v roku 2010 sa konali už len tri lety raketoplánov do vesmíru. Tak som sa začal rozhliadať a všimol som si spoločnosť SpaceX, ktorá v tom čase len začínala. Navštívil som jedno z jej zariadení. To, ako sa pustili do budovania odpaľovacej rampy, na mňa urobilo veľký dojem. Postupovali veľmi rýchlo a robili múdre kroky.

Poznal som ďalšieho bývalého astronauta, ktorý pracoval pre SpaceX. Zhovárali sme sa. Pozval ma do ich továrne v Kalifornii, nech vidím, čo robia. V tom čase ešte nebolo isté, či ich technológia bude fungovať. V roku 2008 boli veľmi blízko k bankrotu. Pre mňa išlo o neistý experiment. Ale stretol som sa s Elonom Muskom a porozprávali sme sa. Presvedčil ma, že firma má veľký potenciál. Nebolo isté, že ich technológia bude fungovať, ale v prípade, že by fungovala, bol som presvedčený, že vplyv SpaceX bude obrovský.

Garret Reisman a Elon Musk úzko spolupracujú. Zdroj – Garret Reisman/X

Happy birthday @ElonMusk – thank you for my post-NASA career and for all the amazing times @SpaceX! pic.twitter.com/tLNlesGRaS

— Garrett Reisman (@astro_g_dogg) June 28, 2021

Pred štyrmi rokmi ste povedali: „Keď ma [v SpaceX] prvý raz prijali do zamestnania, nedostal som žiaden opis práce.“ Čo ste si mysleli, že budete robiť?

Prvý deň v práci mi dali titul, ktorý znel asi ako „hlavný inžinier pre zabezpečenie misií“. Bol to veľmi generický titul a nič neznamenal. Aj tak sa hneď prvý deň zmenil. Elon si ma zavolal k sebe do kancelárie a povedal mi, že sme do NASA práve poslali návrh zmluvy na komerčnú prepravu posádok na ISS. „Ak vyhráme, potrebujem niekoho, kto to bude mať na starosti,“ povedal Elon a opýtal sa ma, či by som to mohol robiť. Odpovedal som: „Jasné.“ Hovoril som si, že to nemôže byť ťažké, ale ako sa ukázalo, bolo to mimoriadne náročné. To bola moja práca.

Nemal som žiaden oficiálny titul pre náplň mojej práce; aj tak by som ho len hodil do koša. V podstate som robil projektového manažéra. Snažili sme sa urobiť všetko pre to, aby s nami NASA podpísala zmluvu. A keď sme zákazku získali, manažoval som ju. Keď sme od NASA dostali veľkú zákazku za 2,6 miliardy, Elonovi som povedal, že to vyžaduje riadny samostatný tím – Space Operations Group –, ktorý som vytvoril.

Vyvíjali ste úplne nové technológie alebo ste sa prevažne inšpirovali inými?

V dragonoch (kozmické lode od SpaceX, pozn. red.) je veľa úplne novej techniky. Sú veci, ktoré zbadáte hneď – ako sú naše skafandre. Plne sme ich vyvinuli v našej réžii. Na začiatku som bol naším prvým inžinierom na vývoj skafandrov. Bola to jedna z mojich pozícií, ale všetci sme robili veľa vecí. Veľa sme sa naučili z našich oranžových skafandrov, ktoré sme používali v raketoplánoch.

O rozdieloch medzi skafandrami NASA a SpaceX. Zdroj – Primal Space/YouTube

Čo na nich bolo zlé?

Napríklad to, že mali veľmi veľa súčiastok. Keď letíte v raketopláne, na malom priestore máte sedem ľudí, ale k nim aj 14 rukavíc, 14 topánok a 7 heliem. Mnoho súčiastok a častí sa z nich mohlo uvoľniť.

Jedno z pravidiel, ktoré som vymyslel pre skafandre SpaceX, bolo, aby išlo o jediný kus. Dokonca aj rukavice sú k skafandru pripojené. To isté topánky – vyzerajú, že by sa dali oddeliť, ale nie je to tak, sú kompletne pripojené. Každý astronaut má len jeden skafander. Dáte ho na seba a nestaráte sa o žiadne ďalšie časti. Výhodou je, že ak by nastala núdzová situácia, obliecť sa môžete veľmi rýchlo.

Prečo dragonom dominujú plochy, ktoré sa ovládajú na dotyk?

Elonovi na tom veľmi záležalo. Mal pocit, že dragony tak dostanú modernú estetiku.

Ale je to užitočné? Ovláda sa tak kozmická loď dobre?

Je to užitočné. Jedna z výhod je, že dotykové plochy môžete zmeniť úpravou softvéru. Ak by ste v lodi mali rôzne páčky a tlačidlá, ich zmena vyžaduje zmenu celého hardvéru. Vykonať niečo také v kozmickej lodi je veľmi náročné, lebo to musíte otestovať, certifikovať a tak ďalej.

Navyše, všetky tie páčky niečo vážia, čo je pri kozmickej lodi nevýhoda. Ak používate dotykové plochy, pracujete len s nulami a jednotkami, ktoré nevážia nič. Výsledkom je ľahšia kozmická loď. Aj preto bol Elon presvedčený, že dotykové plochy sú správna cesta.

Nie je náročné ovládať loď cez dotykové plochy, ak na rukách máte rukavice?

To bola jedna z výziev. Museli sme ich navrhnúť tak, aby umožňovali presné ovládanie. Predstavte si, že by ste svoj smartfón mali ovládať s lyžiarskymi rukavicami. Asi by vám to veľmi nešlo.

Ale rukavice možno navrhnúť tak, aby na nich boli také špičky a dotykovú plochu by ste ovládali podobne ako s perom Stylus. Museli sme dosiahnuť, aby rukavice fungovali v rôznych prostrediach s odlišnou vlhkosťou alebo teplotou. Vyžadovalo si to veľa testovania, ale napokon sa nám to podarilo.

Najväčšia kontroverzia spojená s dotykovými plochami sa týkala samotného ovládania kozmickej lode. Dragona možno ovládať manuálne, ale nemáte na to žiadnu páčku. Len sa dotýkate dotykovej plochy. Na začiatku si veľa ľudí vrátane mňa myslelo, že je to zlý nápad. Predstavte si, že by ste auto alebo lietadlo ovládali využitím dotykovej plochy – bez páky či volantu. Ale keď dokujete a pripájate sa na ISS, situácia je iná, lebo tu nepotrebujete nepretržitý pohyb, ale diskrétny (nespojitý, pozn. red.) či pulzný. Na dotykovej ploche to dokážete robiť veľmi dobre.

Aká je vaša spolupráca s Elon Muskom? Považujete ho za vizionára vesmírneho odvetvia?

Niet pochýb o tom, že je vizionárom. Jedna z najlepších vecí, čo pre SpaceX spravil, je, že stanovil veľmi jasnú a presvedčivú víziu, aby sa ľudstvo stalo multiplanetárnym druhom. Veľa ľudí to nadchlo. Všetci tvrdo pracujú, aby sme dosiahli túto métu. Tá vízia pritiahla veľa múdrych ľudí. Je to niečo, na čom sa chcú podieľať.

Prirovnal by som to k tomu, keď prezident Kennedy povedal, že do konca dekády poletíme na Mesiac (v roku 1961 americký prezident John F. Kennedy povedal: „Som presvedčený, že tento národ by sa mal usilovať, aby pred koncom tohto desaťročia dosiahol cieľ pristátia človeka na Mesiaci a jeho bezpečného návratu na Zem,“ pozn. red.). Aj to do NASA pritiahlo tých najmúdrejších inžinierov v Spojených štátoch. Napokon sa nám to podarilo a na Mesiaci sme naozaj pristáli. Takže čo sa týka vízie, Elon je v tom veľmi dobrý.

Pracuje sa s ním ľahko?

Je veľmi náročný. Má veľmi vysoké nároky, a ak ich nespĺňate, okamžite vám to dá vedieť. Nechodí okolo horúcej kaše a nie je tam žiadne prikrášľovanie. Asi to má svoju pozitívnu aj negatívnu stránku.

Ako ste prežívali, keď v roku 2020 SpaceX ako prvá súkromná spoločnosť v dejinách vyniesla ľudí – Roberta Behnkena a Douglasa Hurleyho – do vesmíru?

Sú to moji priatelia. S Bobom Behnkenom sme spoločne absolvovali našu prvú misiu. Bolo to na raketopláne Endeavour. Spolu sme študovali na Kalifornskom technologickom inštitúte. Keď sme boli dvadsiatnici, kancelárie sme mali na chodbe oproti sebe. Naša história siaha hlboko do minulosti.

Douga som poznal od chvíle, čo nastúpil do NASA. Veľmi dobre sme sa spoznali ešte ako nováčikovia v NASA. Pracovať s nimi a pripravovať ich na let bola radosť. Veľmi som sa tešil, že boli prvou posádkou na Crew Dragon, ktorá letela do vesmíru.

Nezávideli ste im? Nechceli ste letieť namiesto nich?

Máme fotku, keď Bob a Doug idú na odpaľovaciu rampu. Stál som pri ceste s veľkým transparentom „Vezmite ma so sebou“. Určite ju niekde nájdete. Bob a Doug boli v skafandri a auto ich viezlo na rampu, takže nemohli zastaviť. Ale spomalili, stiahli okienko a pozdravili ma. Bola to zábava.

Trošku som im závidel, ale do SpaceX som nešiel za tým účelom, aby som letel do vesmíru. Ak by som chcel ďalšiu príležitosť na let, zostal by som v NASA. Počítalo sa so mnou pre ďalší let. Ale ja som šiel radšej do SpaceX – nie preto, že by som to považoval za najlepšiu možnosť, ako sa opäť dostať do vesmíru, ale preto, lebo som im chcel pomôcť, aby uspeli.

Prečo je SpaceX taká úspešná spoločnosť? Čo robia inak ako ostatní?

Od ostatných sa veľmi líšia. Nielen od NASA, ale aj od spoločností Boeing, Northrop Grumman, Blue Origin, Axiom či iných tradičných kozmických spoločností aj nových predstaviteľov vesmírneho priemyslu. Vymenované spoločnosti nie sú rovnaké – napríklad Blue Origin sa oveľa viac podobá na tradičnú vesmírnu spoločnosť.

Dôvodom, prečo sa iné spoločnosti k úspechu SpaceX ani len nepriblížili – čo sa týka podielu na trhu, trhovej hodnoty či iných parametrov –, je kultúra typická pre SpaceX, ktorá sa podobá na startup zo Silicon Valley. Nikto iný to dosiaľ nedokázal zopakovať.

Aká kultúra panuje v SpaceX?

Jej súčasťou je, že rozhodnutia sa robia veľmi rýchlo. Tým sa odlišujeme od iných vesmírnych spoločností. Rozhodnutie, ktoré by v NASA trvalo rok, sme v SpaceX spravili za jedno popoludnie.

Kto robí konečné rozhodnutia?

Robí ich Elon. My prídeme s odporučením a on ho musí schváliť. Ale všetko zvládneme veľmi rýchlo.

Môžete mi dať nejaký príklad takého rozhodnutia?

Pamätám si na míting na začiatku vývoja dragonov, keď sme museli odpovedať na zložitú otázku: kam všetko umiestnime. Kam pôjdu dvere, motory či kde budú okná. A tak ďalej. Do rozhodnutia musíte zapojiť ľudí mnohých odborností. Potrebujete odborníkov na pohon, výrobu elektrickej energie a tak ďalej. NASA by mala armádu ľudí, ktorí by sa to snažili vyriešiť. Každý by bol dôležitým aktérom a mal na to svoj názor.

V SpaceX o tom rozhodovalo asi 5 ľudí. Mali sme odborníka na každú z potrebných oblastí, ale vždy išlo len o jedného človeka. Kompromis sme dosiahli za niekoľko hodín. Inde by sa rozhodovali celé roky.

Je pravda, že ak rýchlo robíte dôležité rozhodnutia, môžete sa dopustiť chyby. V NASA nemôžu takto postupovať, lebo každá chyba, ktorej by sa dopustili, by bola mimoriadne drahá a bolestivá. V SpaceX môžeme robiť rýchle rozhodnutia, lebo si môžeme dovoliť riskovať. Niečo vyskúšame a ak to zlyhá, ďalší týždeň to skúsime znova.

Ale aj SpaceX stoja zlyhania peniaze.

Áno, ale našou výhodou je, že sme flexibilní. Ak sa niečo nepodarí, rýchlo to zmeníme, vyskúšame nanovo a napokon sa to podarí. Pri vývoji Starshipu (dopravný systém SpaceX pre cestu na Mesiac a ďalej, pozn. red.) sme zistili, že jeden pohon na ovládanie výšky (z angl. thruster, pozn. red.) nefungoval správne. Pri ďalšom teste ho možno úplne nahradiť.

Niečo také nemôže NASA spraviť. Jeden z dôvodov je, že všetko dokumentujú a analyzujú. Ak hocičo zmenia, dokumenty treba prerobiť, čo je nesmierne zdĺhavé a drahé. Majú dodávateľov či subdodávateľov.

Ak chcú v NASA niečo zmeniť, zmluvy treba prerobiť. Nastúpia davy právnikov, aby znova vyrokovali nové zmluvy. Ak sa na začiatku rozhodnú, že na rakete bude povedzme osem motorov, zaplatia za to, ale keď si neskôr povedia, že treba deväť motorov, potrebujú na to novú zmluvu. No zaplatiť musia za obe zákazky, takže platia dvakrát. Ak chcete zmenu v SpaceX, nemusíte volať právnikom. Proste poviete, nech súčiastku vymenia za novú a oni to spravia.

Koľko ľudí pracuje vo firme?

V súčasnosti okolo 16-tisíc.

Z filmu Apollo 13 je známa veta: „Zlyhanie nepripadá do úvahy“. Vo filme ju povedal letový riaditeľ NASA Gene Kranz, keď odmietol neúspech misie. Predpokladám, že v SpaceX táto veta neplatí…

Platí, keď letíte s ľuďmi. Dôležité je, aby ste dokázali meniť svoju ochotu riskovať vzhľadom na následky. SpaceX je výnimočná v tom, že dokáže vytypovať príležitosti, keď sú následky zlyhania nízke. Vtedy ide do rizika. Videli ste, ako nám Starshipy vybuchujú. Aj keď dopravný systém vybuchne, je to v poriadku, lebo nikomu sa nič nestane. V rakete nikto nie je. Starshipov máme veľa, takže si môžeme dovoliť, aby sme ich stratili. Následky zlyhania nie sú veľké, preto môžeme riskovať.

Ale keď boli v lodi Bob a Doug, následky zlyhania by boli veľmi veľké. Preto sme urobili všetko preto, aby sme riziko minimalizovali. Veľa sme riskovali predtým, keď následky zlyhania boli ešte malé. Tak zabezpečíte, aby neskôr bola loď bezpečná, lebo vopred nájdete všetky možné problémy a zbavíte sa ich.

Pristátie ľudí na Mesiaci programu Artemis sa stále odkladá. Kedy si myslíte, že sa podarí?

Sú tam dve veci. Dopravný systém Starhip musí fungovať. Nejde len o to, aby sme ho dostali do vesmíru. Treba ho bezpečne vrátiť na Zem. Ďalej treba ukázať, že na orbite mu možno doplniť palivo. Až potom ho možno poslať na Mesiac. Bez toho misia Artemis III nebude. Vyvinúť treba aj nové skafandre. Sú blízko k realizácii, ale ešte nie sú hotové. Ťažko povedať, ako dlho bude trvať, kým sa obe z týchto vecí podarí dokončiť. Nemôžem vám dať žiaden konkrétny rok.

Vo vesmíre ste boli dvakrát a trikrát ste vystúpili do voľného kozmického priestoru, čo ste opísali slovami, že išlo „azda o jeden z najvýznamnejších zážitkov v mojom živote“. Čím je táto skúsenosť taká výnimočná?

Je to jedinečný zážitok. Ťažko sa vysvetľujú tie emócie, ale skúste si vybaviť ten pocit, že ste vo voľnom vesmíre, pod vami je Zem a vy sa vznášate okolo nej na vesmírnej stanici. V jednej chvíli som bol úplne v prednej časti ISS a celá vesmírna stanica bola za mnou. Predo mnou nebolo nič, iba vesmír. Vedel som, že za mnou je veľká stanica, ale tým smerom som sa nepozeral. Videl som, ako Slnko vychádza spoza Zeme a precítil som orbitálny východ Slnka. Bolo to niečo krásne. Žiaden podobný zážitok neexistuje.

Zažili ste efekt celkového pohľadu (z angl. overview effect), čiže pocity spolupatričnosti, humanity a túžby prekonať vzájomné rozdiely smerom k všeobjímajúcej láske k celému ľudstvu a Zemi, o ktorých astronauti zvyknú hovoriť pri pohľade na Zem?

Ten jav pre mňa znamená dve veci. Jedna z nich je, že Zem je krehká a mali by sme sa o ňu starať. To som naozaj pociťoval. Vo vesmíre si uvedomíte, že Zem je oveľa krehkejšia, ako si bežne myslíte. Uvedomíte si, že veci môžeme pokašľať a že musíme urobiť viac pre to, aby sme sa o Zem dobre postarali.

Druhá vec, ktorá sa javu pripisuje, je, že tvoríme jedno ľudstvo a „sme v tom všetci spolu“. Toto som vo vesmíre necítil. Možno preto, lebo som to vedel už predtým. Nemyslím si, že musíte vyletieť do vesmíru a obzrieť sa na Zem, aby ste pochopili, že všetci žijeme na tejto planéte, ktorá je naším domovom a že sme všetci rovnako ľuďmi bez ohľadu na našu národnosť, náboženstvo alebo farbu pleti. Tieto veci nie sú dôležité, to my ich robíme dôležitými. Je to vytvorené umelo. Naša DNA je prakticky zhodná bez ohľadu na náš pôvod.

Pohľad zvnútra ISS asi nenahradí výstup do voľného vesmíru.

Nehovorte to nahlas (smiech). Na ISS sú ľudia, ktorí nevystúpia do voľného vesmíru. My, ktorí sme vo voľnom vesmíre boli, im hovoríme, že je to to isté.

Ale nie je.

Nie je (smiech). Ale aj pohľad zvnútra stojí za to. Mal som tam takú zábavu: používal som softvér, aby som vypočítal, kedy budeme prelietať nad miestami na Zemi, ktoré sú mňa veľmi dôležité. Snažil som sa ich vyfotiť. Bolo to, ako keď idete na safari a chcete si vyfotiť geparda alebo byvola.

Na ISS ste so sebou vzali niekoľko suvenírov bejzbalového tímu New York Yankees. Vo všeobecnosti – čo si so sebou možno zobrať na vesmírnu stanicu a platia nejaké obmedzenia?

Sú veci, ktoré nám dovoľujú so sebou vziať, a potom sú veci, ktoré si naozaj vezmeme (smiech). Všetko, čo beriete, musí byť schválené, ale existuje veľa spôsobov, ako na ISS niečo prepašovať.

Môžete o tom hovoriť?

Myslím si, že teraz po mne už nepôjdu. Prepašovať sa nám podarilo veľa vecí. Na svoj prvý let som vzal veci spojené s ľuďmi, ktorým som veľmi vďačný, či už išlo o mojich rodičov, učiteľov a profesorov, rodinu či blízkych priateľov. Bez nich by som nikdy nebol taký úspešný. Veľmi mi pomohli. Takýmto spôsobom som sa im chcel odvďačiť.

Na druhom lete som sa rozhodol, že sa budem viac baviť. Tak som vzal prsteň Joea Torra za víťazstvo vo Svetovej sérii v roku 2000, rukavicu Bernieho Williama či dres Whiteyho Forda.

Keď ste boli v roku 2008 na ISS, v priamom prenose ste vystúpili v populárnej šou Stephena Colberta. Ako si na to spomínate?

Nebolo to v pláne. Som fanúšikom jeho šou a zhruba mesiac pred mojím prvým letom som videl, že Stephen nosí na ruke náramok. Predával ho asi za 5 dolárov. Myslím, že prvý alebo jeden z prvých takýchto náramkov mal Lance Armstrong s nápisom „LiveStrong“ (voľne preložené: Ži naplno, pozn. red.). Potom sa vyrojili náramky na všetko: choroby, mačky, psy, hocičo.

Colbert si z toho uťahoval. Keď si poranil zápästie, dal si vyrobiť vlastný náramok s nápisom „Wrist Strong“. Predával ich. Jeden taký náramok som si kúpil a vzal som ho so sebou na vesmírnu stanicu. Bol som zvedavý, či si to niekto všimne. Niekto taký sa naozaj našiel. Cez asi sedem ľudí sa to dostalo až k Stephenovi. Nadchlo ho to. Cez tých sedem ľudí mi poslal správu; jeden z nich bol spevák Willie Nelson. A potom ma požiadal, aby som vystúpil v jeho šou.

Zabávač Stephen Colbert sa rozprával s Garretom Reismanom, keď bol astronautom na ISS. Zdroj – stationminute/YouTube

Ako vesmír vplýva na ľudské telo?

Je veľa vecí, ktoré vieme, ale niektorým stále nerozumieme. Vieme o strate svalovej hmoty a hustoty kostí, ak ich nepoužívame. Na to sme vymysleli opatrenia, takže vo vesmíre sa cvičí, aby sa stav kostí a svalov príliš nezhoršoval. Vo vesmíre sa zhoršuje aj zrak. Stalo sa mi to na oboch mojich misiách. Zvláštne veci sa dejú s prietokom krvi. Jeden astronaut mal krvnú zrazeninu v žile, ktorá odvádza krv z hlavy. Sú to desivé veci a vesmír nás stále dokáže prekvapiť.

Tá najväčšia vec, ktorej nerozumieme, je radiácia, a jej efekt na ľudské telo. Vo vesmíre už boli stovky ľudí. Ale skoro vždy sme boli pod magnetickým poľom Zeme. Boli sme nad atmosférou alebo pod vrcholom magnetického poľa, takže nás pred radiáciou stále chránilo. Dostali sme vyššiu dávku ako ľudia na Zemi, ale nie o toľko. Pri ceste na Mesiac alebo Mars by vás zasiahla oveľa vyššia dávka.

Je asi len 24 ľudí, ktorí boli vystavení tomuto druhu radiácie. Ale bolo to len na malú chvíľu, týždeň alebo dva. Ale čo by sa stalo, ak by sme boli vo vesmíre niekoľko mesiacov? Nevieme. Misia na Mars by mala trvať zhruba dva a pol roka. Čo s vami radiácia spraví a ako vás pred ňou ochrániť? Zatiaľ nevieme. Vieme, čo tam hrozí: povedali nám to družice, ktoré to zmerali. Ale nevieme, čo to robí s ľuďmi. A nebudeme to vedieť, kým tam nepôjdeme. To je tá najväčšia neznáma – či na Mars možno ísť bezpečne alebo nie.

Čo je umelá gravitácia a ako by ste ju vo vesmíre vytvorili?

Mnoho z negatívnych účinkov na telo vo vesmíre možno vyriešiť, ak by tam bolo aspoň trochu gravitácie. Jedna vec, ktorú nevieme, je, koľko gravitácie treba: toľko, ako na Zemi, alebo by stačila polovica či desatina? Čo sa týka zraku alebo krvných zrazenín, možno by stačil len zlomok gravitácie, aby sa také veci vo vesmíre nediali. Ak by sme mali čo i len desatinu gravitácie, naliali by sme si vodu do pohára alebo by sme mohli položiť veci a ony by tam zostali.

Na vytvorenie umelej gravitácie netreba žiaden zázračný prístroj ako zo Star Treku. Vytvára sa otáčaním, aby sa vytvorila dostredivá sila. Je to ako jazda na horskej dráhe v zábavnom parku, kde sa všelijako točíte, ale sila vás pritlačí k sedadlu. Teraz pracujem pre spoločnosť Vast. Robíme na vývoji vesmírnych staníc s umelou gravitáciou. Myslíme si, že pôjde o úžasný vedecký projekt, ktorý by zároveň vyriešil mnohé z neželaných účinkov vesmíru na ľudské telo.

Ako si spomínate na to, že ste po návrate na Zem z vesmíru opäť cítili gravitáciu?

Moja rovnováha bola úplne mimo. Vestibulárny systém nefungoval poriadne. Chodíte ako opitý. Chvíľu je to náročné, ale telo si rýchlo privykne.

Vám to trvalo ako dlho?

Do troch dní mi už dovolili šoférovať auto. Je to nezvyčajné, lebo obvykle to trvá zhruba mesiac. Môj vestibulárny systém si rýchlo privykol. Neviem prečo.

Ako sa meria, či je váš vestibulárny systém ok?

Robia sa testy. Dajú vás do postroja, postavia a pohnú so stolom. Takto zisťujú, či spadnete alebo nie. Akoby skúmali, či viete surfovať. Ak je vaša rovnováha v poriadku, že nespadnete a ste stabilný, znamená to, že ste sa zotavili.

V júni 2003 ste slúžili ako akvanaut počas misie NEEMO 5. Ako sa dá žiť a pracovať pod vodou štrnásť dní? A prečo vôbec?

Bola to veľká zábava. Pod vodou máte niečo, čo vyzerá ako ponorka, ale nemá to motory. Obydlie má vpredu dieru, tadiaľ sa vchádza a vychádza. Jediný dôvod, prečo ho nezaplaví voda, je tlak vzduchu, ktorý ju drží mimo. Tieto misie sa robia, aby sa simulovala izolácia a pocit „uväznenia“, lebo sa to podobá na pobyt na vesmírnej stanici. Nie sme tak ďaleko, sme len zhruba 20 metrov pod hladinou, voláme to 20-tisíc milimetrov pod morom (narážka na knihu Dvadsaťtisíc míľ pod morom od Julesa Verna, pozn. red.), ale hore sa nedostanete rýchlo. Ak ste pod vodou dlho, vaša krv je plná dusíka. Ak by ste sa potápali s dýchacím prístrojom do hĺbky 20 metrov, mohli by ste tam zostať iba jednu hodinu. Potom musíte na hladinu. Ak by ste tam zostali dlhšie, dusík v krvi by spôsobil dekompresnú chorobu pri návrate nazad (dekompresná choroba vzniká následkom poklesu okolitého tlaku, ktorému je telo vystavené, pozn. red.).

Ak ste dole dva týždne, vaša krv je plná dusíka. Hore sa nedostanete rýchlo. Cesta z ponorky do nemocnice by trvala zhruba jeden deň. Dôvodom je, že tlak musíte vyrovnávať veľmi pomaly. Zhruba jeden deň by trval aj návrat z ISS na Zem, ak by išlo o urgentný prípad. Hoci vzdialenosti sú pri misii NEEMO oveľa menšie, z časového hľadiska je pomoc rovnako ďaleko, ako keď ste na ISS.

Z psychologického hľadiska pociťujete rovnakú izoláciu. Rovnaké je aj to, že ste na malom priestore s piatimi ľuďmi. Takže podobne ako na ISS je sociálny kontakt obmedzený. Z mnohých hľadísk ide o obdobu ISS. Takýmto spôsobom sa pripravujeme na pobyt vo vesmíre.

Ako ste sa pod vodou cítili?

Miloval som to, bolo to super. Skvelá vec na saturačnom potápaní je, že sa môžete potápať naozaj dlho. Trvalo aj šesť hodín. Pamätám si, ako som len tak sedel a hodinu som pozoroval nádhernú krevetu. Mal som dostatok času, aby som robil niečo takéto. Bolo to kúzelné.

Ako by vyzeral svet, ak by na Mesiaci ako prví pristáli Sovieti? Túto tému rozvíja seriál For All Mankind. Zdroj – Apple TV/YouTube

Ste konzultantom seriálu For All Mankind o alternatívnej histórii vesmírnych pretekov. Čo by sa podľa vás stalo, ak by Sovieti ako prví pristáli na Mesiaci?

Neviem, či by sa dialo presne to, čo v našom seriáli, ktorý predstavuje len jednu z verzií toho, aké by to asi bolo. Ale určite by to malo geopolitické následky. Lebo jediný dôvod, prečo sme šli na Mesiac, bol, aby sme dokázali, že naša technológia je lepšia ako sovietska. Boli to zástupné preteky. Lebo krajina, ktorá dokáže pristáť na Mesiaci a bezpečne vrátiť posádku naspäť, dokáže určite veľmi presne použiť jadrovú zbraň.

Čiže podstatou tých pretekov – vo všeobecnosti – bolo ukázať, že naša technológia je lepšia. Ak by vyhrali oni, brali by to ako prestížnu záležitosť. Studená vojna by mala iný priebeh. Ľudia si dnes neuvedomujú, že Sovieti boli veľmi blízko toho, aby tie preteky vyhrali. Považujeme za samozrejmé, že „Američania to dokázali“, ale už zabúdame na to, že aj Sovieti boli fakt blízko. Mali len problém s boosterom.

Čo hovoríte na súčasnú Čínu a jej vesmírny program?

Keď sa dnes pozriete na vesmírne preteky, sú dvaja dominantní hráči: USA a Čína. Rusko stojí na mieste a už dosť dlho nespravilo nič nové.

Ale sú aj iní hráči. Vesmír je čoraz dostupnejší. India pristála so sondou Mesiaci, Spojené arabské emiráty vyslali sondu na Mars a Izrael takmer pristál na Mesiaci. Vesmírne aktivity vyvíja aj Japonsko a ďalší. Už to zďaleka nie je o dvoch súperoch. Čím viac krajín robí vesmírny výskum a čím viac spolupracujú, tým lepšie.

Mali by ľudia letieť na Mars?

Jasné.

Prečo?

Zo širšej perspektívy je to o prežití druhu. Sme uprostred šiesteho masového vymierania druhov, ako to včera spomínala Jane Goodallová (14. mája vystúpila na festivale vedy a hudby Starmus, pozn. red.). Ak sa nám veci vymknú spod kontroly a život na Zemi nebude možný, nateraz nemáme kam ísť.

Garret Reisman spolupracoval s hercom Bradom Pittom na filme Ad Astra. Zdroj – Garret Reisman/Facebook

Myslíte si, že situácia je taká vážna?

Dnes nie. Mimochodom, nemyslím si, že riešením našich problémom tu na Zemi je, aby sme šli na Mars. V celom vesmíre nevieme o inom mieste, ktoré by tak vyhovovalo ľuďom na život ako práve Zem. Naša evolúcia sa odohrala tu, takže sme dokonale uspôsobení na gravitáciu 9,8 m/s², na daný atmosférický tlak, na atmosféru s 20 % vzduchu kyslíka a 80 % dusíka či na daný teplotný rozsah alebo množstvo radiácie z vesmíru. Náš organizmus to tu miluje. Nepoznáme žiadne iné miesto, ktoré by nám ponúkalo všetky tieto veci. Preto je veľmi dôležité, aby sme sa o Zem starali.

Na druhej strane, sú veci, ktoré sú mimo našej kontroly: možno do Zeme narazí asteroid alebo vybuchne supervulkán. Alebo môžeme byť takí hlúpi, že necháme klimatickú zmenu alebo nukleárnu vojnu zničiť celú planétu. Ak hociktorá z týchto vecí nastane, nemáme plán B. Ak by sme mali civilizáciu na Marse, ktorá by bola udržateľná, prinajmenšom by sme zabezpečili, že náš druh prežije. Zo strategického hľadiska to považujem za dobrý nápad.