Portrét krajiny

Autor je režisér

„Ja by som vedel hovoriť, keby som mohol,“ hovoril mlčanlivý rybár, keď som sa pýtal. Nemohol, sľúbil mlčať. Tak sa to vyžadovalo od dozorcu väznice. A mal by o čom. V celách mal zlodejov, vrahov, esesákov, dôstojníkov porazeného wehrmachtu, občas aj gardistov a exponentov ľudáckeho režimu, potom pribudli tí, ktorým sa hovorilo buržoázni nacionalisti, verní aj neverní komunisti, kňazi a náboženskí aktivisti, nekonečná reťaz skutočných aj vykonštruovaných previnení.

Ako môže existovať pevný ľudský charakter v krajinke, kde sa každých dvadsať rokov menil režim? Za monarchie väznili anarchistov, pacifistov, neskôr prenasledovali monarchistov odmietajúcich sľub vernosti republike, iredentistov, ešte neskôr komunistov a potom tých, ktorí odmietali ich.

Smrť riaditeľa väznice aj radového „auségra“, dozorcu, bola ako kameň hodený do vody. Padol na dno, kruh na hladine sa uzavrel. Ostalo pár strohých záznamov, „basmanská“ legenda a tetovanie. Raz dávno si pred pokazenú kľučku v akademickom ústave kľakol významný literárny vedec, ale nebolo to modlenie. Vytiahol vreckový nožík a zámok opravil. „To som sa, prosím, naučil v Leopoldove,“ skromne podotkol.

Okrem neskartovaných dokumentov sú aj iné pramene, napríklad obecné kroniky. Niektoré sa „stratili“, iné majú vytrhnuté stránky. Dg. syndróm líščieho chvosta, zahládzanie stôp. Preto je cenné knižné vydanie súboru kroník celého okresu – plastická mapa dejín a ľudí jedného okresu.

Editori Július Lomenčík & Mišo Šesták (vyd. Občianske združenie Priatelia histórie Novohradu, Hradište 2024) vydali opus ZAŽILI SME VOJNU, zápisy obecných kroník z rokov 1938 – 1945 v obciach súčasného okresu Poltár. Ak kniha historika ponúka rozhľad ako cez periskop, toto je to, čo sa dá vidieť cez mikroskop. Kniha s dobrým poznámkovým aparátom, ale absolútnou dominantou sú (často milo naivné) zápisy kronikára, hold „autenticite v pamäti slova“, s častými citáciami vo voňavom novohradskom dialekte. Napriek vytrhnutým stránkam je obraz dokonalý.

Vzdych kronikára: „Zvláštne bolo, že sa medzi obyvateľstvom našej obce tento pozdrav neujal v takej miere, ako by sa bolo očakávalo,“ na druhej strane učiteľ pozdravil „Na stráž!“ A dostalo sa mu odpovede: „Mňa takým pozdravom nepozdravuj! Ja na taký pozdrav seriem!“ Komické sa strieda s tragickým. „Horlivý a režimu oddaný predseda HSĽS (Hlinkovej slovenskej ľudovej strany)… špehoval počúvanie rozhlasu z cudziny… prihodilo sa i to, že páni na obecnom dome zabudli vypnúť verejný rozhlas a z ampliónu na námestie sa ozvali po nezvyklom signále (…—…—) slová: Volá Londýn“.

Aj na Slovensku sa počúval Londýn, ak majiteľovi Hlinkova garda nezobrala rádio. V Prahe spáchali atentát na ríšskeho protektora Heydricha a promptne vyšla vyhláška o schvaľovaní atentátu, ktoré sa trestalo smrťou.

Alebo 19. december 1944. „Počúvali sme večer ťažké detonácie kdesi na juhu. Na niekoľko minút zažiarila vystrelená svetlica… na ulici mohol vťahovať niť do ihly, tak bolo vidno. Boli sme touto krásou opojení. Bolo pred Vianocami a tento úkaz pripomínal betlehemsku hviezdu.“ A „na Hradišti sa na povale ukrýval žid Demikát“.

Úžasný vydavateľský čin a zaujímavé čítanie o premenách doby. Od vlažného nadšenia po nadšenie z konca vojny. Ale ako u koho, žiadna jednota. Nakoniec, koho s kým a prečo aj?