Energia, ktorú do toho dávam, je zbytočná. Ľudia znechutení z politiky hovoria, prečo vypínajú správy

„Nič v zlom, ale dám otázku. Aký zmysel má naozaj sledovať politiku?“ pýta sa Henrik Hengerics. Po prezidentských voľbách sa rozhodol výrazne obmedziť sledovanie správ.

Henrik zvykol pozerať každý deň ranné správy RTVS o pol ôsmej ráno, čítal Denník N, Aktuality, .týždeň. Ale postupne v tom prestal vidieť zmysel a správam sa začal vyhýbať. Musel si k raňajkám nájsť nový program – začal pozerať program Panoráma na Dvojke. „Ide tam ľudová hudba (not a big fan, but OK) a k tomu krásne zábery zo slovenskej prírody,“ hovorí.

„Proste som v tom prestal vidieť aktívny zmysel. Načo… No proste jeden nakydá na druhého, druhý na tretieho, všetci na prezidentku,“ myslí si Branislav. Rovnako ako Henrik sa pýta, čo mu sledovanie slovenskej politiky dá do života. „Ako ma to obohatí? Ako mi to pomôže vo výskume, na ktorom pracujem? V živote, ktorý žijem? Odpoveď je vám asi jasná,“ dodáva.

Monika, učiteľka z Bratislavy, kedysi sledovala politiku hodiny denne, aplikácia na mobile jej hlásila 30 hodín správ týždenne. Dnes už nemá predplatné žiadneho denníka a už ani nevie, kto kandiduje v európskych voľbách. „Je mi z toho celého smutno. Ale mám pocit, že čas, ktorý som tomu dávala, za to nestál,“ hovorí.

Na Facebooku sme zverejnili výzvu, kde sme hľadali ľudí, ktorí kedysi pravidelne sledovali aktuálne dianie, ale politika ich tak znechutila, že sa rozhodli prestať sledovať správy. Výzva mala odozvu – spolu s Henrikom, Branislavom a Monikou sa Denníku N ozvali ďalšie dve desiatky ľudí.

Sociológ Michal Vašečka hovorí, že tak vzniká bludný kruh. „Čím je politika agresívnejšia, tým menej ju ľudia majú chuť sledovať. A čím menej ju sledujú, tým viac chýb robia pri hodnoteniach politikov, tí najmenej cnostní v nej víťazia a málo informovaní ľudia ich potvrdia vo funkciách,“ vysvetľuje.

Aspoň nemám pocit, že mi niekto dá facku zakaždým, keď otvorím správy

Simona žije už 12 rokov v Bruseli, pracuje v Európskej komisii. Označuje sa za bývalú „nadšenú konzumentku podcastov“ – najradšej mala tie české a slovenské o politike. Okrem toho čítala slovenské, české aj zahraničné médiá.

Už po prezidentských voľbách mala Simona pocit presýtenia zo všetkých správ. No posledná kvapka prišla po atentáte na premiéra. „V tej chvíli som prestala otvárať spravodajské weby, minúty, počúvať politické podcasty,“ hovorí. Preskakuje politické príspevky na Instagrame a Facebooku, nechodí sa už pozerať na Minútu po minúte, čo je nové. Notifikácie má vypnuté.

Simona si priznáva, že zvolila metódu hlavu v piesku. No slovenských politikov už nedokázala počúvať. „Lebo som presne vedela, aká bude reakcia koalície a jej voličov – len viac nadávok, hnevu, opatrení proti právnemu štátu,“ vysvetľuje. Sleduje už iba zahraničné správy – voľby v Indii, proces s Donaldom Trumpom či komunálne voľby v Británii.

„Občas sa ma na situáciu doma pýtali v práci. Povedala som im, že to proste nesledujem. Bolo to zlé, teraz bude ešte horšie,“ hovorí Simona.

A už za pár dní od vypnutých správ cíti zlepšenie – nemá pocit akútnej ťažoby či úzkosti. „Aspoň nemám pocit, že mi niekto dal facku zakaždým, keď otvorím spravodajstvo,“ dodáva.

Simona bola vždy rada informovaná, pravidelne cestovala domov na voľby alebo volila zo zahraničia. Ale už nevládze – počúvať hnev, agresivitu či výzvy na upokojenie, napríklad aj od pani prezidentky. Ja osobne na nikoho nenadávam, ani sa nevysmievam, hovorí Simona.

„Toto sledovať ozaj nechcem a nemôžem. Bohužiaľ, momentálne mi je už jedno, kam ide Slovensko,“ hovorí.

Nevydržala by som pozerať ani minútu tlačovky

Bývalí nadšení čitatelia a poslucháči dnes opisujú, ako zle sa cítia pri politických správach. Niektorí si želali zverejniť iba krstné meno, iní hovoria pod celým menom.

Pre Michaelu Laukovú bolo bežnou rannou rutinou pustiť si Dobré ráno podcast Denníka SME a Newsfilter Denníka N. Až kým si neuvedomila, že niektoré správy ju skôr zosmutnievali, a potom mala celý deň zlú náladu. Keď jej pípla notifikácia na mobile alebo hodinkách počas práce, prestala sa sústrediť a rozčúlila sa.

„Dokonca niektoré udalosti ma až rozplakali. Všeobecne to ovplyvnilo moju psychiku. O niektorých témach som sa absolútne prestala rozprávať s niektorými priateľmi a členmi rodiny, lebo diskusia viedla k hádke,“ hovorí.

Michaela pochádza z Nitry, ale pracuje v zahraničí v oblasti HR. Politika ju bavila od tínedžerských rokov, ale to sa zjavne skončilo. „Najmä posledný polrok si uvedomujem, že politika je pre mňa zdroj frustrácie. Naratív je rovnaký – sledovať, kam až siaha limit nenávisti,“ hovorí.

Monika Silvestri Teleky občas cíti až fyzickú nevoľnosť, keď začuje hlasy niektorých poslancov a ich „jedovaté a toxické reči“. Doľahlo to na ňu po parlamentných voľbách, odkedy prestala čítať a počúvať všetko, čo sa týka politiky. Mala úzkosti, od hnevu sa jej triasli ruky a cítila nevoľnosť v žalúdku. „Plus pár dní po voľbách to boli úplne depresívne stavy,“ dodáva Monika, ktorá žije v Bratislave a je čerstvo na materskej dovolenke.

Po tom, čo prestala správy sledovať, jej začalo byť trochu ľahšie. Politike už viac mentálneho priestoru nevenuje. „Momentálne by som nevydržala pozerať ani minútu tlačovky koalície, hneď prepínam, inak sa mi vracajú pocity fyzickej nevoľnosti,“ hovorí.

Úprimne ju mrzí, do akého bodu sa slovenská politika dostala. Hovorí, že politiku sleduje od detstva, ale takéto pocity nikdy predtým nemala. „Keď som žila v zahraničí, tiež som sa aktívne zaujímala o tamojšiu politiku, ale nikde som nevnímala také vyhrotené a toxické prostredie, aké je teraz na Slovensku,“ vysvetľuje.

Michal je zo Žiliny a pracuje v IT, čítaním správ trávil každý deň aspoň hodinu. Spomína si, že frustrácia začala už počas Matovičovej vlády, keď začalo byť jasné, že pravicová vláda zlyhá. S nasledujúcimi prieskumami preferencií prišli na Michala úzkostné stavy. Politika, domáca a svetová, začala príliš zasahovať môj každodenný život, hovorí.

„Chodil som po ulici a pozeral som sa na ľudí okolo seba ako na štatistiky. Každý druhý z vás tu chce mať Sovietsky zväz, každý druhý tu chce mať Fica alebo Pellegriniho. Je to naozaj také hrozné so slovenským národom?“ pýta sa Michal.

Politiku začal vytesňovať, pretože stres v jeho živote sa vystupňoval do takej miery, že vyústil do hospitalizácie na neurológii na niekoľko týždňov. Prestal čítať správy alebo Newsfilter Denníka N, ktorý označuje za „čistý koncentrát slovenskej beznádeje“. „Správy už nevyhľadávam, ani nehľadám balans. Predpokladám, že tie dôležité veci sa ku mne dostanú vo forme kávičkových smalltalkov v kancelárii,“ hovorí.

Mirka uťala sledovanie politiky po výhre Petra Pellegriniho vo voľbách. „Rešpektujem demokratické voľby, nebojkotujem ich a svet sa mi nezrútil. Avšak nesúhlasím s tým,“ hovorí.

V osobnom živote rieši ťažšie zdravotné problémy a potrebuje byť na tom psychicky dobre. Nepomáhalo jej, keď pociťovala úzkosti z politiky a obavy, kam smeruje budúcnosť jej a jej rodiny. A ako veľmi jej môžu rozhodnutia politikov zhoršiť život. „Žiť v strachu a úzkosti nie je to, po čom túžim a čo by mi pomáhalo v živote ísť ďalej,“ hovorí.

„V aute prepínam, keď idú správy, niekedy si radšej cez bluetooth pustím Spotify, aby som vôbec nepočula správy,“ hovorí. No aj tak sa k nej dostanú tie najbizarnejšie či najhoršie z nich – keď započuje rozhovory v autobuse alebo sa rozpráva s kamarátmi či rodinou.

Načo mám zvyšovať svoje povedomie, keď ostatní nevedia nič?

Mnohí čitatelia prestali vidieť zmysel v tom, prečo vôbec správy – ktoré ich tak trápia – majú sledovať. Čo sa tým zmení, ak budú každý večer pozerať správy? Majú pocit, že vo veľkej politike nezmenia nič, kým, naopak, v osobnom živote cítia veľmi konkrétny vplyv – frustráciu, smútok, zlosť.

Henrik Hengerics doteraz vždy videl zmysel v sledovaní správ. Bolo mu to jasné – keď je človek rozhľadený, tak robí lepšie rozhodnutia. „Pri takom komplexnom a rýchlom svete, v akom žijeme, je to dôležité. Už si tým nie som istý,“ hovorí.

Henrik nevynechal ani jedny voľby a je rozhodnutý voliť naďalej. Ale už pochybuje, či k tomu, aby si správne vybral, potrebuje pravidelne sledovať správy. „Pre parlamentné a európske voľby stačí rýchly pohľad na kandidátku týždeň pred voľbami a človek hneď vidí, koho voliť a koho nie,“ hovorí.

Ľudia vo voľbách podľa neho jednoznačne rozhodli, že v súčasnosti dajú moc ľuďom, ktorí nie sú na strane práva a demokracie. „Pre mňa nie je dôvod sledovať, či sú na strane práva a demokracie a či sa nespreneverili svojmu slovu. Oni to slovo nikdy nedali. Naoko hej, ale v skutočnosti nie,“ hovorí Henrik.

Učiteľka z Bratislavy Monika sledovala správy 30 hodín týždenne. Chcela vedieť, čo sa deje, prečo sa to deje a čo s tým môže robiť. Mala pocit, že informovanosť je dobrá. Až kým neprišla Matovičova vláda, covid, vojna na Ukrajine a nakoniec – predčasné voľby. „A to bol moment, keď som si uvedomila, že energia, ktorú do toho dávam, je zbytočná. Môj jeden hlas nič neurobí, a ak aj áno, ovplyvniť môžem minimum ľudí, iba som sa trápila,“ hovorí.

Netrápi ju až tak správanie politikov ako to, že ľudia okolo chcú byť podľa nej slepí. „Načo sledovať každú jednu tlačovú besedu a predvolebnú debatu a zvýšiť svoje povedomie z povedzme šesťdesiatich na osemdesiat percent? Keď mnoho iných ľudí o politike nevie absolútne nič a volia podľa prázdneho sloganu alebo zo zvyku,“ pýta sa.

Zmysel v politike prestal vidieť aj Branislav. Zlomový moment bola preňho bitka Igora Matoviča a Richarda Glücka. Už ho prestalo baviť sledovať, ako sa k sebe politici správajú. „Viacerí konajú a rozprávajú, ako keby im bola vyoperovaná súdnosť. Miera pokrytectva, klamstiev, hrubosti. Ako koaliční, tak aj opoziční,“ hovorí.

Nekonečný prúd správ, výsledkom je zmätok

Viacerí čitatelia tvrdia, že podiel na vyhorení zo správ majú aj médiá, ktoré vidia ako obohratú platňu katastrofálnych správ. Pre dizajnéra Martina Bajaníka je aj to dôvod, pre ktorý považuje informačný priestor na Slovensku za toxický a zaplavený balastom. „Jednoducho je toho veľa a prirodzene máme potrebu sledovať, čo sa deje okolo nás,“ hovorí.

Kritizuje aj aplikáciu Denníka N Minúta po minúte, ktorá podľa neho priniesla do spravodajstva nekonečný prúd správ. „To znamená ohromné množstvo zbytočností, ako napríklad, že v Malajzii spadol do rokliny autobus s 30 cestujúcimi alebo čo povedal treťotriedny politik na sociálnych sieťach,“ myslí si Bajaník.

Nekonečný „feed“ vytvára podľa neho istý typ kompulzívneho a závislého správania. „Čo síce svedčí čítanosti, ale nie psychickému zdraviu,“ kritizuje.

Ako ďalší problém vidí názorovú uzavretosť médií, pre ktorú už o mnohé články stratil po prečítaní nadpisu záujem. „V Denníku N články otváram a čítam výnimočne, lebo mi je jasné, čo sa dočítam. Ale platí to samozrejme aj o ostatných médiách,“ tvrdí. V médiách vidí aj honbu za klikmi a čítanosťou, ktorá podľa neho vedie k tomu, že sú z triviálnych problémov vyrábané veľké kauzy. „Výsledok je pocit, že všetko je zlé, nič sa nedarí, nemáme byť na čo hrdí,“ tvrdí.

Ak sa k tomu pripočítajú sociálne siete, podľa Bajaníka je výsledkom úplný zmätok. „Síce sa nechcem úplne odpojiť, lebo neodchádzam žiť na samotu, ale k informačnému priestoru budem pristupovať ako k potenciálne toxickému. Čiže obozretne, obmedzene, aktívne a vedome, aby som to dokázal nejak zvládnuť,“ tvrdí.

Úloha médií je prirodzene kritizovať a pozerať na prsty verejným osobám, nie ich potľapkávať po pleci. No podľa facilitátorky Zuzany Vasičák Očenášovej dokonca orientácia médií len na zlé správy, bez pripojenie riešení, demokraciu oslabuje, pretože prináša pocit ohrozenia. „Naše amygdaly potom reagujú tak, ako sa nastavili na úsvite ľudstva – niektorí bojujeme proti ‚nepriateľovi‘, kde sa dá, niektorí utekáme – do izolovaných komunít, k znecitliveniu alebo ku kompenzácii cez slasti. A niektorí zamrzneme,“ vysvetľuje.

„Je pravda, že zlé správy sú pre noviny ľahší úspech – náš mozog negatívne správy vyhľadáva, aby sa pripravil na nebezpečenstvo,“ hovorí a dodáva, že v internetovom veku pre denný príval zlých správ sa tento mechanizmus pokazil.

Podľa Vasičák Očenášovej funguje lepšie žurnalistika orientovaná na riešenie, v zahraničí známa ako solution journalism. Autori sa v textoch snažia ponúknuť aj riešenia na problém, ktorý popisujú.

Ak ste prestali čítať správy, nemusíte sa cítiť previnilo

Pocit, že správy útočia na integritu občanov a narúšajú im duševné zdravie, nadobudol už hromadný charakter, hovorí sociológ Michal Vašečka.

„Ideálnym stavom v každej demokratickej spoločnosti je nielen sledovanie spoločenského diania, ale často i rutinnosť takéhoto sledovania,“ hovorí Vašečka. Problém podľa neho prichádza, keď sa politický súboj zmení na patologický boj plný agresivity a vulgarity. „Ľudia, u ktorých prebehla primárna i sekundárna socializácia na istej úrovni, majú problém počúvať hulvátske, hlúpe a agresívne výpovede politikov a pociťujú to až ako útok na svoj habitus,“ hovorí.

„Ani v bežnom živote nemá človek chuť sedieť v reštaurácii pri hlučných, vulgárnych a agresívnych ľuďoch,“ dodáva.

Vašečka pripomína, že slovenská politika je primitívnejšia a agresívnejšia ako v mnohých krajinách západnej Európy, ale aj v porovnaní s minulosťou. „Dokonca aj v porovnaní s pomerne divokými 90. rokmi,“ dodáva.

Ak sa niekto dokáže vypnúť z prúdu správ, lebo to práve potrebuje, je to dobrá správa pre demokraciu, hovorí Vasičák Očenášová. „Demokracia potrebuje ľudí, ktorí preberajú za svoje zdravie zodpovednosť,“ dodáva. Aj psychiater Michal Patarák obmedzeniu správ rozumie – z hľadiska psychickej pohody je to podľa neho účinný mechanizmus, ako znížiť stres.

Všetci traja odborníci sa zhodujú, že nikto, kto sa rozhodol obmedziť správy, by sa nemal cítiť previnilo. „Môže sa cítiť spokojný, že urobil niečo pre svoje zdravie, pokoj a harmóniu,“ hovorí Patarák.

Dôležité je, aby ľudia boli dobrými občanmi, hovorí Vašečka. „Samozrejme platí, že dobrými občanmi budú vtedy, keď budú mať komplexné a pravdivé informácie. No každý má možnosť správať sa cnostne a morálne aj bez toho, aby sledoval správy na každodennej báze,“ dodáva.

No Patarák pripomína, že z pohľadu zachovania demokracie nie je hromadná snaha ľudí byť menej informovaní ideálna. „Môže sa podieľať nielen na znížení ochoty, ale aj schopnosti obyvateľstva podieľať sa na ovplyvňovaní diania v spoločnosti a nie je vylúčené, že zvyšuje aj jeho manipulatívnosť,“ dodáva.

Ako vlastne zistiť, kedy už sledovanie správ škodí psychickej pohode? Stačí zvláštny pocit v žalúdku, búšenie srdca, nervozita, strach, úzkosť. „Často už aj anticipačná, teda vopred pociťovaná – ešte pred správami alebo tlačovou konferenciou,“ hovorí Patarák. Človek môže cítiť hnev ešte predtým, než politici začnú rozprávať, dokonca už len pri vizualizácii ich tvárí.

Príznakom sú aj znepokojujúce myšlienky o politickej situácii, ktoré človeka prepadávajú aj počas iných aktivít či pred spaním. „Prípadne chuť zabudnúť na to, čo bolo v danej relácii povedané, potlačiť to v mysli, utíšiť to psychoaktívnymi látkami,“ hovorí.

Ako môžem byť stále zodpovedný občan?

Aj keď sa ľudia rozhodli obmedziť sledovanie aktuálnych udalostí, naďalej premýšľajú nad tým, ako byť zodpovednými občanmi. Mnohí si uvedomujú, že zlé správy sa odohrávajú naďalej – aj bez ich pozornosti.

Svoju povinnosť naďalej vidia vo voľbách a tvrdia, že kandidátov si vedia vybrať aj bez aktívneho sledovania politiky. Monika vysvetľuje, že si na to vyčlení jedno popoludnie a zistí si základné informácie o kandidujúcich. „Okrem toho mám veľa priateľov, ktorí majú podobné politické názory ako ja, ktorí ešte ‚vládzu‘. Na nich sa obraciam so základnými otázkami,“ hovorí.

Patarák varuje, že jeden informačný zdroj môže znamenať riziko, že nebude dostatočne erudovaný či objektívny vo všetkých témach. „Človek si potom za cenu pokoja vyberie informačné skreslenie, čo samozrejme nemusí byť vedomé,“ hovorí.

Pre Martina Bajaníka byť zodpovedným občanom znamená uvedomiť si, že jeho vplyv, možnosti a čas sú obmedzené. Snaží sa vybrať si, čomu sa bude venovať. „Nie som politik, verejná osoba ani občiansky aktivista a okrem svojej kariéry musím mať dosť času na svoju manželku a deti, ostať v psychickej pohode a oddychovať,“ dodáva dizajnér.

Vyberá si preto konkrétnu vec, v ktorej môže pomôcť. Kedysi sa rozhodol pomôcť Bratislave, preto spolupracoval na knihe Plán Bratislava s Matúšom Vallom, neskôr aj na jeho kampani. Pomáha aj neziskovke Bystriny Zuzany Wienk. Teraz ho zaujíma téma nového vlastenectva a začal tvoriť knihu, kde sa pýta cudzincov, čo sa im páči na Slovensku.

To si myslí aj Branislav. Väčší zmysel, ako meniť politickú situáciu, vidí v snahe každého človeka o zmenu v takých oblastiach života, na ktoré má dosah. „Dalo by sa sedieť a nadávať na politikov. Alebo skúsiť urobiť niečo pre seba a svoje okolie,“ tvrdí.

No a Simona z Bruselu si nemyslí, že keď prestala čítať správy, už nie je zodpovedný občan. Podľa nej je v poriadku dať si pauzu, keď jej správy robia zle. „A je úlohou opozičných poslancov, ktorých sme si zvolili, aby strážili, čo sa deje v parlamente. Bez ohľadu na to, či im niekto sleduje Instagram alebo nie,“ hovorí.

Sociológ Vašečka súhlasí s tým, že dobrým občanom môže byť aj ten, kto nesleduje politiku každodenne. Občianska participácia má veľa podôb. „Každý má možnosť riešiť takmer nekonečné množstvo spoločenských problémov vo svojom okolí,“ tvrdí.

Problémom je, že sa to až tak často nedeje. Podľa výskumov občianskej a politickej participácie takmer polovica občanov neparticipuje na spoločenskom dianí nijakým spôsobom. „A to je vysoké číslo, hovoriace veľa o odcudzení nielen vo vzťahu k politike, ale voči spoločnosti ako takej,“ hovorí.

A ako vidí dobrého občana Zuzana Vasičák Očenášová? Je to človek, ktorý pozná svojich susedov, záleží mu na tom, ako funguje škôlka a námestie v jeho štvrti, a vie, že peniaze v štátnom rozpočte sú aj jeho peniaze a o svoje sa treba starať. „Dobrému občanovi je jasné, že slobodné voľby sú privilégium aj vtedy, keď nevyhrajú ‚naši‘, a hlavne, že spolužitie vyžaduje vyliezť spred obrazovky, prevziať zodpovednosť za seba a robiť dohody,“ hovorí.

Namixovať si správy, oddýchnuť si od nich, cvičiť sa v odolnosti. Odborníci majú aj niekoľko tipov, ako zvládnuť preťaženosť aktualitami. Podľa Vašečku je možnosť skúšať si vyskladať mix správ tak, aby to človeka nepoškodzovalo a aby zároveň dosiahol čo najkomplexnejšiu informovanosť.

Patarák odporúča nezabudnúť na oddych od správ alebo aspoň si pravidelne dopriať dlhšie obdobie pokoja. To je dôležité najmä pre ľudí, ktorí sa správam nemôžu vyhnúť, pretože ich potrebujú k svojej práci. „Nejde však len o pauzu či únik pred informačným preťažením, ale aktívny spôsob oddychu, relaxovania, budovania odolnosti seba samého voči pôsobeniu stresorov,“ hovorí.

Tento problém môže mať podľa psychiatra aj hlbšie korene. Človek si môže položiť otázku – čo vlastne pre mňa znamená, že cítim z politiky úzkosť? Čoho sa obávam, k akým myšlienkam ma to vedie? Pri odpovediach toho možno veľa o sebe zistiť. Napríklad problémy s úzkosťou, nedôverou či zvládaním stresu. „Negatívne informácie v tomto prípade slúžia len ako tlak na tieto slabé miesta v človeku a je dobré zamerať na ne pozornosť,“ hovorí Patarák.

Ak človek potrebuje odstup od negatívnych správ, psychiater odporúča niekoľko techník. Napríklad sa na informačnú nálož pripraviť tak, že informácie prijme a že z nich odlúpne emócie ako šupku z pomaranča. „Môže si z nich vystreliť, nepríjemnú správu bľabotať ako dieťa alebo vyprdieť ústami,“ hovorí Patarák, ale zároveň dodáva – načo to vôbec robiť? Je na slobode každého, aký podnet, teda správu, vpustí do svojho okolia. „Prečo sa hrať na robota, keď ním nie som?“