Mandelova strana prvý raz od pádu apartheidu nezíska väčšinu. Ako juhoafrické voľby ovplyvnil rasizmus

Juhoafrickú republiku trápi príliv nelegálnych prisťahovalcov z chudobných krajín, proti ktorým sa formujú národovecké strany, oslabujúce predpokladané opätovné a už tradičné víťazstvo vládnej strany – Afrického národného kongresu (ANC).

Ten by mohol tridsať rokov od pádu apartheidu po parlamentných voľbách po prvý raz stratiť väčšinu mandátov. Podľa predbežných výsledkov po sčítaní polovice okrskov má zatiaľ približne 42 percent hlasov.

Po siedmy raz po sebe Africký národný kongres vyhrá, no tentokrát vychádza z volieb s početnými modrinami. Inde by víťazi vítali zisk blížiaci sa polovici odovzdaných hlasov ako úžasný výsledok, ale pre ANC, ktorý v roku 2004 získal 7 z 10 hlasov, to bude rana.

Po prvý raz od zrušenia apartheidu v Južnej Afrike strana Nelsona Mandelu zjavne nezíska podporu nadpolovičnej väčšiny, takže bude musieť vytvoriť koalíciu, čo bude pre demokratický systém najrozvinutejšej africkej krajiny ťažká skúška.

Koho si dominantná strana ANC, ktorej kľúčovú rolu posilňuje rozdrobenosť opozície (do volieb kandidovalo 51 strán a hnutí), vezme za svojho vládneho partnera, bude zaujímať aj cudzincov.

Tí sa totiž stali jednou z hlavných tém volebnej kampane, pretože Juhoafrickú republiku postihla „afrofóbia“. Krajina čelí mnohým problémom, a tak sa rovnako ako inde v slobodnom svete objavili politici, ktorí ich príčinu našli v ilegálnych imigrantoch.

V Juhoafrickej republike ide predovšetkým o prichádzajúcich z okolitých štátov: Zimbabwe, Mozambiku a Malawi. Ale tiež zo vzdialenejšej Nigérie.

Operácia Dudula

Práve z poslednej krajiny, ktorej obyvatelia majú po celom kontinente povesť podvodníkov a obchodníkov s drogami, pochádza johannesburský trhovník, ktorý pre BBC vlani anonymne rozprával, ako si ho vzali do parády dve neohrozené vlastenky.

Prakticky bez slov ho paralyzovali taserom, strhli z neho šaty a hodili ho do kanála. Nadávali mu a kričali na neho: „Musíš sa vrátiť do Nigérie. My sme Dudula. My sme Juhoafričanky.“

„Operácia Dudula“ v sebe ukrýva slovo, ktoré v jazyku zulu ako jednom z hlavných pôvodných jazykov znamená „vyhnanie“. Organizácia bola založená na johannesburskom predmestí Soweta, ktoré ako niekdajšia bašta ANC hralo zásadnú rolu pri boji černochov za rovnoprávnosť s belochmi.

Jej cieľom je udržiavať poriadok, ktorý podľa ich predstaviteľov narušujú imigranti bez dokladov, ktorí vraj v krajine pri svojom nelegálnom podnikaní neplatia dane, berú miestnym prácu a predávajú nevinným mladistvým drogy.

Svoje pravidlá Dudula presadzuje tým, že vyhľadáva prisťahovalcov a násilím – alebo vyhrážkami násilím – ich núti vrátiť sa do ich domoviny.

Malawijčan Musa povedal pre tureckú tlačovú agentúru Anadolu, ako sa mu horda nepriateľsky naladených členov Duduly nahrnula do jeho obchodíka v Johannesburgu. Dala mu mesiac na to, aby sa vysťahoval, inak mu vraj obchodík vypáli. Musa im zo strachu o svoju štvorčlennú rodinu čiastočne vyhovel.

Nevrátil sa do vlasti, len sa presídlil v rámci šesťmiliónového veľkomesta. Juhoafrická republika je napriek všetkým svojim problémom najbohatšou krajinou na kontinente, a tak pôsobí ako magnet na ľudí z menej rozvinutých krajín, ktorí v nej hľadajú možnosti, ako zabezpečiť svoje rodiny.

Zandile Dabula, prezidentka operácie Dudula, pre BBC povedala: „Musíme byť realistickí, pretože väčšina problémov, ktoré tu máme, je spôsobená prílivom cudzincov. V našej krajine je bordel. Cudzinci už dvadsať rokov uskutočňujú svoj plán na prevzatie Južnej Afriky.“

Je to ako vystrihnuté z konšpiračnej teórie o „veľkej výmene“, podľa ktorej majú byť belošskí Európania v krátkom čase nahradení obyvateľstvom s tmavšou pleťou z Blízkeho východu a Afriky. „Všade vidíte drogy a väčšina závislých sú Juhoafričania, nie cudzinci. Tak čo je za tým? Kŕmia tým našich bratov a sestry, aby pre nich bolo ľahšie to tu prevziať?“

Operácia Dudula sa ešte vlani zmenila na politickú stranu, ale do určeného termínu nestihla predložiť kandidátku. Jej sťažnosť na volebný súd jej dodatočné zaradenie do volebných listín nepriniesla.

Nenávisť voči cudzincom

Lenže nejde len o jednu zradikalizovanú skupinu, ktorej členovia na zjazde okrem iného spievali pieseň s nasledujúcim textom: „Zájdeme do garáže, vezmeme si benzín a upálime cudzincov.“

Lynče proti černošským prisťahovalcom urobili v najmodernejších dejinách Juhoafrickej republiky škvrnu niekoľkokrát – neziskovka Xenowatch od roku 1994 napočítala 661 potvrdených vrážd s xenofóbnym podtónom – a nadviazali tak na neblahé násilné zvyklosti z čias apartheidu.

Teraz sa však po prvý raz nechuť rozhnevanej ulice voči prisťahovalcom inštitucionalizuje.

Vo voľbách kandidovalo viac strán s protiimigrantskou agendou. Najznámejšia je Action SA, ktorú vedie bývalý starosta Johannesburgu Herman Mashaba. Ten viedol mesto ešte ako zástupca najväčšej opozičnej liberálnej strany Demokratická aliancia.

Vo svojom decembrovom príspevku na sieti X okrem iného napísal, že obchodíky so zmiešaným tovarom v rukách cudzincov „nielenže neplatia dane, ale ničia aj maloobchodníkov, narušujú spôsob nášho života a niektoré fungujú aj na predaj nelegálnych drog“.

Podobným spôsobom sa vyjadroval aj líder Vlasteneckej aliancie Gayton McKenzie. „Cudzinci musia ísť domov,“ hovoril s tým, že môžu za všetko – od vysokej zločinnosti (ročný počet vrážd je desivých 45 na 100-tisíc obyvateľov) cez nárast závislosti od narkotík až po nezamestnanosť (tretina ľudí nemá prácu, medzi mladými do 24 rokov sú to dve tretiny) a prešľapovanie ekonomiky na mieste.

Snáď len časté výpadky elektriny, keď pre zanedbanie údržby siete tepelných elektrární nemajú ľudia prúd dlhé hodiny, sa nedajú pripísať ľuďom pochádzajúcim z iných krajín.

ANC tiež pritvrdil, aby si pri tejto téme nenechal odobrať voličov menšími stranami. Minister vnútra Aaron Motsoaledi v televíznej debate oznámil, že ANC plánuje „prekopať celý imigračný systém, aby bolo možné si lepšie poradiť s problémom nelegálneho prisťahovalectva“.

Jednou zo zvažovaných možností je odstúpenie od Ženevskej dohody o utečencoch z roku 1951, pretože sa príliš ekonomických migrantov maskuje do roly politicky prenasledovaných a žiada o azyl.

Paradoxné je, že v tejto debate bol najzmierlivejší predstaviteľ Bojovníkov za hospodársku slobodu (EFF), ktorá sa pod vedením výrečného Julia Malemu ako ekonomicky krajne ľavicová odštiepila od ANC a v sčítaní hlasov sa zatiaľ drží na štvrtom mieste s necelými desiatimi percentami.

Zatiaľ čo vo vzťahu voči belochom a ľuďom indického pôvodu patrí EFF k tým najrasistickejším (neslávne známy je Malemov výrok „Nevoláme po vyvraždení belochov. Aspoň zatiaľ“), vo vzťahu k černošskej migrácii by prichádzajúcich takmer vítal s oslavami.

Ďalší predstaviteľ strany Mzwanele Manyi povedal, že ich vláda by „hľadela na Afriku ako na celok bez ohľadu na imperialistické hranice vytvorené na Berlínskej konferencii“ (1884 – 1885, o európskej kolonizácii Afriky – pozn. red.) a že by všetci Afričania „mali mať jednotný cestovný pas“.

Počet cudzincov sa napriek poverám o ich nezvládateľnej záplave nijako nevymyká bežným štandardom v západných krajinách. Ich počet sa odhaduje na štyri milióny, čo predstavuje 6,5 percenta 62-miliónovej populácie (napríklad v Rakúsku je to 11,5 percenta).

Je to celkovo číslo, v ktorom sú zahrnutí napríklad aj európski alebo severoamerickí digitálni nomádi, ktorí si za svoje detašované pracovisko volia kvôli príjemnej klíme a plážam Kapské Mesto alebo Durban.

Najviac prisťahovalcov prichádza do Južnej Afriky zo Zimbabwe, ktoré svojou politikou nepriateľskou voči belochom zdevastoval diktátor Robert Mugabe. Mimochodom, za jeho duchovných nasledovníkov sa považujú vyššie spomenutí Bojovníci za hospodársku slobodu (EFF).

Ak sa zimbabwianski hľadači práce, ktorých sú u susedov teraz dva milióny, neboja divokej zveri alebo ešte divokejších kriminálnikov, môžu zo severu na juh preniknúť.

Pohraničníci sa na deliacej línii medzi oboma krajinami nachádzajú v minimálnom počte. Pendlovanie s tovarom z jednej strany na druhú po pašeráckych, ale nijako maskovaných cestách je v oblasti jedným z najčastejších povolaní.

Niektorí nostalgicky spomínajú na apartheid

Juhoafrickí politici sa v časoch, keď sa Zimbabwe začalo prepadať do chaosu, snažili dostať počet prichádzajúcich pod kontrolu.

A tak ponúkli pracovné povolenie, ktoré dnes má zhruba 178-tisíc ľudí – tí sa vďaka nemu nachádzajú v krajine legálne. Ale ANC už v rámci „napravovania“ svojej národoveckej reputácie oznámil, že toto privilégium od novembra 2025 zruší.

Prezident Cyril Ramaphosa prejavy rasizmu všetkého druhu, ktorý sa pre „dúhový národ“ vysnívaný Nelsonom Mandelom nehodia, rezolútne odsudzuje. Je však jasné, že téma je na stole a predstavitelia ANC sa s ňou musia nejako popasovať.

Iste im musí pripadať znepokojivé, keď sa u časti černošskej populácie objavujú názory ako ten, ktorý novinárom BBC pri svojom záťahu na cudzincov povedali dvaja členovia operácie Dudula.

„Vyrástli sme v časoch apartheidu, keď bolo všetko lepšie než dnes. Vtedy bol zákon zákonom,“ uviedol Mandla Lenkosi.

A jeho spoločník Cedric Stone ho doplnil: „Južná Afrika sa musí stať tou starou dobrou Južnou Afrikou, akú sme poznali predtým.“