Slovensko potrebuje skupinovú terapiu

Autor je bývalý pracovník ÚPN

Zostavovanie vlády už čiastočne prekrylo paniku, ktorú spustil Kotleba svojím úspechom. Nie že by to nemalo reakcie vyvolať. Pokojne aj pochodovať proti tomu. Len som si kládol otázku, prečo nebol taký pochod, keď sa do parlamentu dostávali komunisti.

Zvláštne, ako svastika dokáže ľudí zmobilizovať. Kosák s kladivom, nech aj novou dobou modifikovaný na šípku s kvietkom ľudí neburcuje. Dnes je pritom známe, že v prístupe k človeku si môžu hnedá a červená podať ruky. A čo sa týka deformovania myslenia, tak u nás červená vedie. Mala na to veľa času a v rôznych mutáciách pôsobila aj po roku 1989. Dôkazom sú aj tieto voľby.

Je zaujímavé, čo všetko tu dokážeme vygenerovať. Vyzerá to, ako keby voľby boli takou jednodňovou exaltovanou formou skupinovej terapie. Alebo túžby po nej. Len terapeutická skupina je nesúrodá a rôzne skupiny túžia po inej forme liečby. Možno by nebolo zlé vyhľadať radu skúseného odborníka.

Je jedna kniha a v nej príspevok s názvom Trauma a skupina a trauma a spoločnosť. Autorkou je Helena Klímová, skupinová analytička, psychoterapeutka. A aj signatárka Charty. Nie nebojte sa. Pohodlne si sadnite a  uvoľnite sa. Je to len pár viet.

„Čo si má jedinec počať uprostred svetodejných zlomov? Čo môže národ robiť, aby zostal nažive, verný etickým zásadám? Ako mám jednať, aby som si zachoval život a morálnu sebaúctu bez pocitov viny?“ Autorka ten príspevok predniesla v súčasnom Izraeli, ak by sa niekto čudoval, prečo také silné otázky.

Samozrejme, tu nám časť pacientov už z princípu odpadne, ale s tým sa počíta. Pani Klímová sa v rámci terapie rozhodla využiť vlastnú skúsenosť. Skúsenosť komunistického Československa. Popisuje stav, v ktorom sa ľudia traumatizovaní vojnou poddali totalitnému komunizmu, až po určité precitnutie v roku 1968, keď však nádej znovu zabil napríklad aj Vasil, ktorého busta je dnes zas in.

Pani Klímová ďalej hovorí: „Bádatelia zaoberajúci sa správaním živočíchov popísali jav nazývaný ‚naučená bezmocnosť‘: živočích, ktorý je pri snahe jednať slobodne opakovane ‚trestaný‘, sa nakoniec prestane snažiť o záchranu, stiahne sa do kúta, znehybnie, akoby upadne do necitlivosti. V našej krajine po roku 1968, v čase, keď ‚neexistovala budúcnosť‘, mnohí znehybneli duchovne aj citovo a ukryli sa do svojich skrýš v stave morálnej nedotklivosti. Zmizla nádej na nezávislosť, zmizla súvislosť medzi ľudskou činnosťou a možnosťou zmeny. Ľudia sa zamerali na drobné osobné ciele, často ciele zbavené morálneho hľadiska. Klamstvo, politická korupcia, kradnutie sa stali normou, nestálo za to snažiť sa. Identifikácia s agresorom sa stala príznakom doby.“

Cestou von z marazmu bolo jeho odmietnutie. Rozhodnutie konať aj napriek minimálnej alebo žiadnej nádeji na úspech, v súlade so svojím presvedčením. Odmietnuť lož, podvody, kradnutie ako „normálne“. Slovami pani Klímovej, kto to skúsil, pocítil vnútornú premenu, pocit radosti a návrat sebaúcty.

Okolností, ktoré pomohli prekonať kolektívnu traumu, bolo podľa nej niekoľko.  Hlavným činiteľom nebola nádej, ale vedomie zmyslu. Zmysel života nie je zameraný na cieľ, na budúcnosť, je to cesta, pravidlo. A zmysel života treba stále znovu hľadať, prostredníctvom rozlišovania medzi dobrým a zlým. Uskutočňuje sa nie poznávaním a „vedením“, ale skôr cez každodenné konanie, drobné skutky, správanie. Život v pravde ako konanie v súlade s vnútorným presvedčením lieči sám osebe. „Všetka táto stratégia sa s uzdravovaním individuálnym premieňa na kolektívne, ak ju zdieľa určitý počet ľudí, sociálna vzorka, ktorá sa môže stať pre ostatných modelom, s ktorým je možné sa identifikovať.“

Je to jednoduché. Len mám pocit, že tieto voľby ukázali, ale dalo by sa to  konštatovať aj bez nich, že traumu sa veľkej skupine ľudí doteraz nepodarilo prekonať. Viacerí doterajší „vodcovia“ ju úspešne priživovali. Dokonca ju priviedli až do stavu, keď sa ľudia „liečiť“ nechcú. A ak sa identifikujú s nejakým modelom, tak s tým, ktorý k terapii nevedie. Potvrdzujú sa slová autorky, že záchranné poznanie nie je automaticky prenosné cez generácie. Ľahšie ako s niekým sa identifikovať mi to pripadá s tou pravdou. Pani Klímová hovorila čosi o neklamaní, nekradnutí, spravodlivosti atď. Možno dnes treba doplniť aj nezabiješ.

„Premena nastáva len jednou cestou. Konaním.“ Možno by sa nad tým mali  zamyslieť aj páni, ktorí sa dnes handľujú, kto a s kým a za čo. Teda tí z nich, čo na to majú. Možno som však len nepochopil princíp liečby. Len fakt škoda, že sa potrebujeme stále učiť na vlastných chybách.