Doktor Jekkyl a pán Hyde

Autor je spisovateľ, prekladateľ a bývalý diplomat

Asi je pár optimistov, ktorí sa nádejajú, že by sa predseda vlády SR po rekonvalescencii (želáme mu plné uzdravenie!) mohol do verejného života vrátiť a vykonávať najvyššiu exekutívnu funkciu v krajine ako doktor Jekyll. Ale my, čo sme čítali tú klasiku od R. L. Stevensona a čo sme v detstve videli aj film s fascinujúcim Spencerom Tracym v hlavnej úlohe a nezabudneme na to jeho hrôzostrašné prevteľovanie do konca života, vieme, že to tak nebude. Nemôže byť.

Slovenský ľavicový sociálnodemokratický doktor Jekyll – ak vôbec niekedy existoval – sa už dávno premenil na pána Hyda bez možnosti návratu. Ak by napríklad chcel, aj z nemocničného lôžka mávne prstom a blondínka s Michelkom a Machalom stiahnu chvost. A to je to najmenšie. Ani na Machaja v RTVS by sa nenašlo nič, aby sa dal z komára urobiť slon. Alebo by Blahovi nasadil obojok. A Tarabovi zrazil čoraz arogantnejší hrebienok. Ani pani Kellnerová z PPF by nemusela riešiť čo s Markízou. Alebo keby chcel, zariadi mier v Európe.

​Takže základnou otázkou blízkej budúcnosti Slovenska je, či je možné, aby pán Hyde premenil súčasnú slovenskú liberálnu demokraciu podkarpatského typu na diktatúru. Odpoveď znie, že je. Ale zase iba na diktatúru podkarpatského typu. Keby ju totiž chcel mať v plnej paráde ako z politologickej učebnice, musel by mať – po prvé – za sebou takú veľkú časť nadšeného národa, akú mal Gottwald vo februári 1948. Ale nemá. Vládne iba vďaka facebookovému ansámblu, ktorý mu tam nanosil Danko z Revúcej, a európskym peniazom.

Po druhé: musel by totálne ovládnuť silové zložky v krajine. Pracuje na tom usilovne, ale o to isté sa snažili Mečiar, Lexa a Hudek blahej pamäti. Niet pochýb, že v SIS a v polícii je mnoho bezškrupulóznych gaunerov ochotných na všetko a na najvyšší post na ministerstve vnútra sa z Pellegriniho politických útrob ako vo filme Votrelec prehrýzol na svetlo božie mimoriadne snaživý a o to nesympatickejší šuhaj z východného Slovenska, ale rovnako niet pochýb, že v bezpečnostných a spravodajských zložkách fungujú aj slušní ľudia, ktorým nie je jedno, či miesto sledovania skutočných agentov cudzej východnej mocnosti, vlastizradcov a kolaborantov sledujú mudrujúcich intelektuálov po bratislavských kaviarňach alebo vyrábajú kompromateriály na herečky zo SND.

Po tretie: musel by strachom ochromiť celú krajinu. Na to drobný teror ako napríklad zastrašujúca bitka nejakého frfľajúceho opozičného občana v tmavej uličke, alebo podpálenie auta novinárovi nestačí. Naopak, to by mohla byť iskra k výbuchu, ktorý môže celú jeho snahu rozmetať na kusy. Na to by bolo potrebné zorganizovať nejakú monštruóznu súdnu frašku v štýle moskovských procesov z 30. rokov alebo so Slánskym u nás neskôr. Napríklad s velezradcami Weissom a Zalom. Ale to neurobí, hoci „sudcov“ ochotných niečo také zinscenovať by našiel dosť. (Ozaj, všimli ste si, ako okolo nich celý Smer našľapuje po špičkách?) Vie síce o týchto dvoch odpadlíkoch viac ako dosť, ale aj oni o ňom.

Po štvrté: aj vo velení armády by sa našlo nepochybne pár dôstojníkov v štýle majora Terazkyho-Halušku z Čiernych barónov, ale rovnako nepochybne je tam aj dosť takých, ktorí chcú veliť modernej armáde 21. storočia s poslaním chrániť krajinu a podieľať sa na ochrane severoatlantického spoločenstva národov, nie mlynčeku na ľudské mäso alebo potláčaniu občianskych protestov podľa vrtochov aktuálneho vedenia krajiny.

Po piate: musel by sa otvorene oprieť aj o tajné i netajné mocenské zložky cudzej východnej mocnosti. To je veľmi riskantná operácia najmä s ohľadom na vlastnú bezpečnosť, lebo ako nás učí história, cudzia východná mocnosť dokáže veľmi rýchlo nahradiť jedného kolaboranta druhým, ešte povoľnejším, tupším a brutálnejším a stará garda bude rada, ak to v dubajskom exile dožije v pokoji. Rajk, Trajčo Kostov, Slánský a stovky ďalších by o tom vedeli dlho rozprávať, keby ich cudzia východná mocnosť nenechala povešať.

Takže pán Hyde nastolí takú tú našu slovenskú diktatúru, nedôslednú, šlendriánsku, deravú, v ktorej sa každý pozná s každým, každý má niekoho na ministerstve, všetci majú všade známych, každý má niekde spolužiaka a starého kamaráta, sesternicu na súde, strýka v komisii, kde okrem úzkeho jadra kariérnych fanatikov všetci myslia na zadné vrátka, lebo zajtra to môže byť aj inak, predstierajú lojalitu, kde si všetci vidia do taniera, kde sa už nedá všetko ututlať ako v časoch, keď existoval iba dedinský rozhlas, kde sa nedá nahrabaný majetok v pokoji užívať, kde je trápne jazdiť na Ferrari zo Zvolena do Očovej, kde sa nedá nič utajiť pred závisťou susedov, diktatúru, čo mu pomaličky rozoberie a rozožerie práve ten Jozef Mak-človek milión, ktorý ho dnes tak oddane podporuje. A celé sa mu to rozpadne pod rukami, lebo nikam inam ako do slepej uličky to nesmeruje.

Kľúčom bude nepohnevať si tzv. mlčiacu (v skutočnosti ľahostajnú) väčšinu. Týchto ľudí je viac ako voličov koalície i opozície. Títo ľudia považujú všetkých politikov za rovnakých (na tomto má nehynúcu zásluhu Igor Matovič), podľa nich všetci politici bez rozdielu kradnú (toto je taká ľudová múdrosť) a veria, že ich volebný hlas aj tak nič nezmení (to je pre zmenu zase taká ľudová tradícia). Ľahostajnosť týchto ľudí sa však skončí vo chvíli, keď sa niekto či niečo dotkne ich komfortu. A bez európskych peňazí to pocítia raz dva, plus tak trochu aj v dôsledku nevyhnutného obmedzovania slobody prejavu, cestovania, prístupu na internet, drakonizácie zákonov o zhromažďovaní, prístupu k informáciám, bezdôvodného prepúšťania, úradnej šikany a ďalších vymožeností autokratických metód vládnutia. Alebo ako to napísal svetový klasik politickej dystopie George Orwell v liste Johnovi Sceatsovi z októbra 1938, že „nie je dôležitejšie to, že pár ľudí niečo hovorí, keď väčšina mlčí, ale čo urobí väčšina v okamihu krízy“.

Nechceme týmto povedať, že Ficov štát bude paródiou na diktatúru a že to nezlomí či nezničí mnoho ľudských osudov. Ale práve preto. Aj facebooková nenávisť, na ktorej je to postavené, začne byť časom únavná, aj udavačstvo má svoje hranice, ani láska k vodcovi nie je nevyčerpateľná a túžba po pomste je príliš vratký politický materiál. A hoci sa to nezdá, optimista by povedal, že lož má aj na Slovensku krátke nohy, akurát to pravde dlhšie trvá. Isteže, neskolabuje to hneď, veď aj bájny socík si Jozef Mak-človek milión rozoberal sám pod sebou biblických štyridsať rokov, ale skolabuje. A všetci to zhodia na neho.

Problém Roberta Fica – ešte raz: želáme mu plné uzdravenie – však nie je v tom, či to bol kedysi doktor Jekyll, ktorý sa zmenil na pána Hyda. Jeho problém nastal v ten deň, keď sa zoznámil s tými, ktorí ho presvedčili, že moderná európska politika nie je o súperení ideí, koncepcií a programov, ale je to len manipulatívny marketing, ktorého základom je pokrytectvo, zneužívanie politickej infantility a občianskej negramotnosti, a že keď bude chcieť, tak pre neho dokážu urobiť z vody kokakolu. Neurobili. Naopak, miesto kokakoly namiešali jedovatú brečku, s ktorou sa priotrávila polovica Slovenska. A Fico sám za to takmer zaplatil vlastným životom.