Sem sa už Únia nezmestí, tu sú Rusi. Reportáž z miest, kde ruské tanky po centimetroch posúvajú hranice

„Tam,“ povie muž a upracovanou dlaňou ukáže do krovia. Vidno, že do spoločnosti sa dostane len málokedy. Býva na konci sveta. V slepej uličke. S rodinou – so ženou a štyrmi deťmi – a aj s kŕdľom dvadsiatich sliepok vedeným našuchoreným kohútom, so štyrmi prasnicami a s neuveriteľne roztomilým šteniatkom.

Rusi sú od neho asi 250 metrov.

„Nie,“ odpovie na otázku, či sa odváži ísť k rieke, ktorá ho oddeľuje od ruských okupačných vojsk.

Keď sa pýtame, či na to má dôvod, povie: „Áno.“

Zhovorčivý práve nie je.

Pozorujú ho. Niekedy sa priblížia tak, že by sa mohli aj porozprávať. Ale nehovoria spolu. Nikdy.

Gruzínec pritom hovorí po rusky dobre. Ale málo. Neplytvá ani gruzínskymi slovami.

Asi najdlhšiu odpoveď z neho vymámim, keď sa za danej situácie a na danom mieste úplne nevhodne opýtam, či je za vstup do Európskej únie alebo radšej nie.

V Tbilisi, len pár desiatok kilometrov od nás, v tej chvíli desaťtisíce mladých študentov hovoriacich plynule po anglicky behajú s vlajkami EÚ a spolu s európskymi politikmi spievajú Ódu na radosť, hymnu Únie.

Náš spolubesedník si prehodí prútik, ktorý zjavne používa namiesto špáradla, z jedného kútika úst do druhého bez toho, aby si zašpinil prsty, a povie možno najdlhšiu vetu za posledné týždne: „Sem sa už EÚ nezmestí, tu sú Rusi.“

V tej chvíli sa mi šteňa so všetkou vervou, ktorá k dvojmesačnému stvoreniu patrí, zahryzne do nohavíc a nepustí. Muž sa prvýkrát usmeje. Možno ho na mne práve testuje. Viac zbraní, ktorými by mohol prípadným votrelcom vzdorovať, vraj nemá.

Volá sa Zenar.

Ešte pred pár rokmi sa deti chodili do neďalekej rieky Ksani kúpať. Okupanti ich mlčky pozorovali spoza druhého brehu.

Potom sa rozhodli, že im patrí celá rieka. Diskutovať s mužmi, ktorí na vás mieria samopalmi, veľmi nemá cenu, usúdil Zenar a zakázal deťom približovať sa k rieke.

Nie, prečo by sa hneval na Putina? Je predsa silnejší, Rusko bolo vždy silnejšie, tak si veci diktuje. Rovnako ako Amerika, podelí sa so mnou o svoj geopolitický rozbor.

Zenar a jeho rodina boli doma aj 12. augusta 2008, keď Rusi tiahli údolím smerom k obci Odzisi. So ženou sedeli v kuchyni a čakali. Nebáli sa.

Rusi sa zastavili na dohľad, ale až k domu nedošli.

„Prečo ste neutiekli?“ pýtam sa.

„Tu som sa narodil a tu žijem, či už tu bude Rus, alebo niekto iný,“ povie odhodlane.

„Teraz sú tu naši,“ dodá a je jasné, že mu tento stav vyhovuje viac než akýkoľvek iný.

Na jeseň vraj voliť nepôjde. Načo, aj tak sa nič nezmení. „Rusa nevyženú ani títo, ani tí, ktorí prídu po nich,“ usudzuje.

Otázka, či zase bude vojna, ho ako prvá zo všetkých položených pobaví: „A ako to mám vedieť,“ zakloní hlavu a vyprevádza nás hlasným smiechom.

Čo videli a počuli západní politici v obci Odzisi

Zenar bol dobrý hospodár, hovoria nám jeho susedia. On aj oni cestovali na „druhú stranu“ na trhy – predávať aj nakupovať. Tu boli lepšie vajcia a jablká, tam zase mäso.

Teraz je medzi nimi a mäsom ostnatý drôt.

V Odzisi zostala jedna jediná osetská rodina a jeden jediný osamotený starý Rus. Pije rovnaké víno ako ostatní a nikomu vraj neprekáža.

Keď sa však občania nedávno stretli, aby spísali petíciu, pretože jedného mladého muža ruskí vojaci na pastvinách za dedinou chytili a uniesli do väzenia v osetskom mesta Cchinvali, Rus neprišiel. No nikto sa na neho za to nehneval.

„Chlapec nedával pozor a už ho vojaci mali. Niekde ani nevieš, že si už prekročil čiaru, inde je drôt a niekde aj plot. Tu u nás sa ľahko pomýliš. Ako ten chlapec. Ale po troch mesiacoch ho vrátili,“ povie Zenarov sused, hospodár, vinár a starousadlík. Rád rozpráva o tom, čo si pamätá, ale nemá na to veľa príležitostí.

Zenarov dom vraj pred pätnástimi rokmi nevyzeral ako dnes. Nebol taký ošarpaný, smutný a volajúci po novej streche, oknách, priedomí a kurníku s chlievikom pre prasce. Keď však žijete na konci sveta, žijete na konci sveta, dokončí hospodár myšlienku, ku ktorej niet čo dodať.

V Odzisi dnes oficiálne žije 300 ľudí. Pár rodín. V skutočnosti tu nájdeme trvalo bývať asi len päťdesiat pôvodných obyvateľov. Pred vojnou v roku 2008 ich tu žilo 700.

Občas im sem privezú cudzích politikov, aby sa ďalekohľadom pozreli na ruských vojakov na okupovanom území. Aj keď na to stačí voľné oko.

Sú len pár stoviek metrov od nás. Aj oni nás vidia.

A videli aj ministrov zahraničia Rakúska, Rumunska a Litvy, ktorí sem prišli v júni 2021. Šéf pozorovateľskej misie EÚ Marek Szcygiel upozornil hostí na ťažký život dedinčanov a na pokusy Rusov ešte viac ho znepríjemniť tým, že pomaly posúvajú ostnatý drôt.

Ruskí vojaci pozorovali ďalekohľadmi každý krok nemeckej ministerky zahraničných vecí Annaleny Baerbockovej, ktorá do pokojnej a väčšinu roka ničím nerušenej dediny Odzisi zavítala v marci tohto roku, teda už po veľkej ruskej invázii na Ukrajinu. O to nepríjemnejší sa jej musel zdať dohľad Ruska.

V roku 2019 tu bola aj nemecká kancelárka Angela Merkelová.

Prišiel aj americký senátor John McCain. Ten navštívil obec Churvaleti a cez plot sa tu pozhováral s osemdesiatštyriročným Datom Vanišvilim, ktorý raz odišiel z domu, a keď sa vrátil, narazil na ostnatý drôt. Jeho obydlie sa za pár hodín s pomocou ruských vojakov ocitlo v Južnom Osetsku. Odmietol sa odsťahovať a teraz žije na okupovanom území. Čaká.

V roku 2016 dostal od Rusov pokutu za to, že preliezol klbká drôtu, vybral sa do gruzínskej volebnej miestnosti, odhlasoval a rovnakou cestou sa vrátil domov.

Susedia mu cez drôt hádžu lieky, potraviny aj gruzínsky dôchodok. Keďže sa spolu s ním na ruskej strane ocitol aj obecný cintorín, na Veľkú noc mu ľudia nosia ozdoby a vajíčka, aby ich odniesol na hroby ich blízkych.

Aj keď tesne, no Odzisi leží celé na slobodnej strane. Po roku 2008 sa však ocitlo v akomsi koridore v tvare slzy.

Do obce sa dá vojsť jedinou cestou a vyjsť musíte rovnakou cestou. Pred vami sa po pravej aj po ľavej ruke tiahne okupačná línia lemovaná ruskými vojenskými stanovišťami.

Ruským vojakom by nedalo veľkú prácu uzavrieť už aj tak zovretý priestor. Zatiaľ zabrali okolité kopce, z ktorých sledujú dedinčanov v údolí rieky Ksani. Niekedy zídu až dole k rieke.

Prečo Vasiko nechce strieľať a tetu Natelu volajú snajper

Tých päťdesiat ľudí žijúcich v obci, na ktorú vo dne v noci mieria Rusi a kde gruzínska vláda investuje iba do opevnenia, má rôzne dôvody, prečo zostali. Napríklad zo zákona neplatia za elektrinu, to je odmena za to, že žijú pozdĺž okupačnej línie. A dôchodok majú vyšší o 85 lari (28 eur).

Víno a čaču, čo je miestna podoba slivovice, si všetci vyrobia sami. A sami ich aj vypijú. Aj zavárané uhorky, paradajky, marmelády a baklažán tmavofialovej farby.

Tovar už nemajú komu predávať. Všetci, ktorí zostali, sa samozásobujú.

A s turistami je koniec.

Len tých pár zahraničných politikov sa tu za posledné roky ukázalo. Čaču si však nekúpili ani si ju nedali. Tvárili sa vážne až upäto a spolu s nimi prišlo veľa novinárov.

Deník N prišiel bez politikov.

„Dole toho máme sto litrov,“ pošepká mi pani domu, ktorý leží len kúsok od Zenarovej usadlosti. Bývalá učiteľka zemepisu Dardjan Koksadzeová je teraz v domácnosti. Niet koho učiť. Škola síce stále funguje, ale žiakov ubúda.

V minulosti rozprávala o živote v ďalekých krajinách gruzínskym, osetským aj ruským deťom. Hovorili spolu po gruzínsky. „Všetci tu hovorili po gruzínsky! Jasné, mali sme medzi sebou učiteľku, ktorá nenávidela Osetov, a odniesli si to deti. A je pravda, že osetské deti, aj keď sa dobre učili, veľmi nebrali na univerzity. Niekedy áno, niekedy nie. Každý je skrátka nejaký. Arméni sú prefíkaní, Rusi panovační, najlepší sú Azerbajdžanci a my,“ smeje sa na svojej analýze a priznáva, že Oseti by sa mohli na Gruzíncov trochu hnevať.

Dardjan chcela cestovať, ale nešlo to, tak cestovala aspoň ukazovadlom po mape.

Jej syn si vzal ruskú nevestu. Priviezol si ju z Ťumeňa, najstaršieho ruského mesta na Sibíri, kde vládne ropa, plyn, niekedy komáre a inokedy zima. Bežne tam namerajú –40 °C a raz dokonca –49 °C.

Mladí teraz žijú v slnečnom hlavnom meste Tbilisi. Kdeže, prečo by sa na syna hnevala. Dievča je dobré a pekné a nemôže za to, že je Ruska. Po gruzínsky zatiaľ nevie, ale to sa poddá.

Päťročný vnuk už po polroku plynule hovorí po gruzínsky. Práve kvôli nemu sa presťahovali z chladného Ruska sem na juh. Kašľal a kašľal a kašľal, tak sa rozhodli. Teraz je vraj najradšej u starých rodičov a prarodičov na dohľad okupantov.

Prababička Ana robí také chinkali ako nikto iný v Gruzínsku. Knedličky dnes plní mäsom. Keď nečaká návštevu, stačí aj zemiak alebo huby.

Teraz je však cesto napchaté hovädzím až na prasknutie. Ana ako typická Kaukazanka mlčí, keď muži hovoria, pijú a zabávajú spoločnosť.

Zato teta Natela, bývalá zdravotná sestra, ktorej vďaka schopnosti nájsť žilu na každej ruke hovoria snajper, rozpráva neustále. Ona je teraz návšteva a tie majú na Kaukaze dovolené všetko, len nie odísť včas.

Natela pred mnohými rokmi pochovala muža. Liečili ho v Moskve, ako mohli, a za to im je dodnes vďačná. Hrob je podľa nej vizitkou rodiny. Upratovať ho chodí každý týždeň a nepoľaví až do smrti. Deti sa jej však rozutekali po svete, nevie, čo s tým hrobom bude potom.

Ana po rusky prakticky nehovorí. Rozumie, ale nehovorí. Pochádza z „tej druhej strany“ – ktorú dnes nazývajú samostatným Osetskom. Z rodu Berjanidze. Keby mali niekde hrob, takisto by sa oň starala, naznačí.

Lenže hrob rodičov zostal „tam“, ukáže smerom k čiare. Nie, nesmie ísť za nimi. Žiadne výnimky, žiadna šanca. Už nikdy. Ani si vedľa nich nebude môcť ľahnúť. Slza jej kvapne priamo do jamky v ceste pripravenej na mäsovú náplň. Vezme ho, pokrčí a hodí na zem na kôpku, kde sú už asi štyri „pokazené“. Pes Pepo sa ticho priblíži a cesto osolené slzami zhltne.

„Čo myslíte, vráti sa niekedy Osetsko ku Gruzínsku?“ spýtam sa zemepisárky, a kým odpovie, jej muž Vasiko nám skočí do reči: „To nie je žiadne Osetsko, to je Gruzínsko.“

„Len tam teraz sedia Rusi,“ podotknem. „Ako ich vyženiete?“

Vasiko sa zamyslí a povie: „Hlavne nestrieľať, hlavne sa nedať vyprovokovať. Musíme sa predsa raz dohodnúť. Však počkáme. Ono si to nejako sadne. Ale keby chceli ísť ďalej, to teda nie. To nedovolíme. Už aj tak tam jeden náš pozemok zostal.“

Mnohé rodiny prišli nielen o pozemky, ale aj o časť príbuzenstva.

Vojny sa boja svorne všetci: „Tu by to nebolo ako na Ukrajine. Pozrite sa, akí sme maličkí! Ani nie štyri milióny. Viac ako milión žije v Tbilisi. Meštiaci. Tí sa zoberú a odletia k vám do Európy. A že by nám niekto od vás prišiel na pomoc? Kdeže, zostaneme tu sami. S nimi,“ myslí si Vasiko.

„Gruzínske Sudety“ nikoho nelákajú. Nie je tu práca, budúcnosť ani bezpečie.

Sem-tam Rusi niekoho chytia a odvedú. Sem-tam niekoho vrátia, niekedy za výkupné.

Ak tu raz má byť hranica EÚ s ruským svetom, potom bude na európskej strane celkom fuška presvedčiť ľudí, že v Európe sa skrátka žije dobre a veselo.

Prečo sa už kaviár neje lyžicou

V Cchinvalskom okrese rastie plot. Rusi s Osetmi ho tu spoločne budujú už roky.

Jeho jedinou výhodou je, že vzhľadom na jeho pevnosť a ukotvenie ho Rusi nemôžu neustále nenápadne posúvať ako na iných miestach. Oseti a Rusi tvrdia, že spresňujú hranice a riadia sa starými dobrými mapami.

Okolo Odzisi sú len značky s výstražnými nápismi, ktoré sem umiestnili gruzínski vojaci, aby ľudia vedeli, že sa ďalej neoplatí chodiť. Kravám a ovciam je to však jedno, a tak občas skončia na rusko-osetskej strane. Na rozdiel od chytených ľudí sa dobytok vracia – teda keď padne do rúk osetským farmárom; ak ruským vojakom, je to korisť, aj keď zablúdená.

„Hlasovať? Voľby budú na jeseň,“ povie najstarší z rodu Giorgi, ktorý je vďaka sledovaniu televízie informovaný o všetkom. Chce, aby sme ho volali „Gogi“. Starší muž s neuveriteľnou výdržou hovorí neustále: jeden prípitok strieda druhý, pije sa za mier tu v Odzisi aj na celom svete.

„Putin chce celý čiernomorský aj kaspický región,“ vysvetľuje. „Hádam mu to nedovolíte,“ hľadí na nás so značnou skepsou.

On vraj bude voliť vládny Gruzínsky sen, pretože „tí ostatní sú ešte horší“.

Ana asi nebude voliť vôbec a mladší premýšľajú, koho si majú vybrať z pestrej a rozhádanej opozície.

„Stále sú len na demonštráciách a striekajú po sebe vodou. Sem nikto nepríde. Len cudzinci. Pozrieť sa na atrakciu,“ hovorí Gogi smutne.

„Kedysi tu družne žilo 17 národností. A nikto sa s nikým nehádal! Ženili sme sa, vydávali medzi sebou a čo? Prekážalo to niekomu? Nie. Čo sa to s nami stalo, že sme sa tak rozhádali…“

Vraj za komunistov bol aspoň pokoj. Akurát otca mu Stalin poslal na Sibír. No zato vyhral vojnu s Nemcami.

Gogi slúžil v sovietskej armáde rád. Bol v Krasnodare. Za tri roky a tri mesiace sa tam konečne naučil dobre po rusky.

Vrátil sa a zistil, že v Gruzínsku je oveľa lepšie ako v Rusku.

Rodina bola bohatá, mala niekoľko sadov, ktoré sú teraz za čiarou, a obchodovala s jablkami. Otvorené hranice so susednými regiónmi boli hlavným zdrojom bohatstva pre poľnohospodárov, ktorí si vždy našli trh tam, kde boli bohatší zákazníci.

„Mali sme chutné jablká a predávali sme ich až na veľkých trhoch vo Vladikavkaze. Vari nás teraz niekto pustí s jablkami do Vladikavkazu? Ani bez jabĺk. A ani ich vlastne nemáme,“ povie skleslo Gogi.

Keď k jablkám pridali prasiatko, ktoré predali za slušné peniaze, a pár fliaš čače – o tie bol záujem –, žili si dobre celý nasledujúci rok.

„Mohli sme vystrojiť svadbu a pozvať 400 hostí. Kaviár sme jedli lyžicami. Svadba bez kaviáru? V Gruzínsku to bola hanba. A teraz? Svadba ako tam u vás. Šup-šup a žiadny kaviár. Ešte pohreby ako-tak ujdú. Keď umriem, zabijú najmenej desať oviec. A príbuzní sa napchajú… Ako teraz vy. Za komunistov, to boli pohreby.“

Kontaktná línia medzi Rusmi okupovaným gruzínskym územím Južného Osetska a slobodným Gruzínskom spočiatku kopírovala staré sovietske administratívne hranice. Stíšená frontová línia meria 341 kilometrov, 50 kilometrov je pokrytých ostnatým drôtom alebo plotom.

V desiatich prípadoch vedie „čiara“ priamo cez obec. Na línii je umiestnených 200 tabúľ s nápisom „Štátna hranica Republiky Osetsko“. Pozdĺž okupačnej línie je 19 ruských vojenských základní.

Vojna zamrzla, ruské tanky sa zastavili 40 kilometrov od Tbilisi a vojaci dostali pohov. Naoko.

V skutočnosti od roku 2009 najmä cez noc posúvajú svoje stanovištia ďalej do gruzínskeho vnútrozemia. Niekedy len o niekoľko desiatok centimetrov.

Neexistuje jediný priechod, kontrolné stanovište, skrátka miesto, cez ktoré by sa Oseti mohli dostať do Gruzínska a Gruzínci do Osetska. Do domov, kde do roku 2008 bývali, alebo za príbuznými. Zmiešaných osetsko-gruzínskych manželstiev bolo v každej obci dosť.

Gruzínci, ktorí žijú priamo na okupačnej línii, nie sú jednotní v tom, čo robiť ďalej. Väčšina mladých odchádza do Tbilisi alebo do zahraničia. V obciach zostáva staršie, unavené a sovietsky nostalgické obyvateľstvo.

Jedni sa boja nahnevať Rusov a do Európy radšej preto ani veľmi nechcú. Iní spomínajú na „mierumilovný“ Sovietsky zväz a niektorí by najradšej zajtra vstúpili do NATO.

„To by sme im ešte len ukázali,“ zahrozia päsťou smerom k frontu a potom si na upokojenie nalejú skvelú čaču. Domácu a gruzínsku.

Múzeum na čistinke, bez návštevníkov a otváracích hodín

Majú dlhé zbrane a sú otrávení. Stoja na ceste, ktorá nikam nevedie a po ktorej sa už ani nikto nikam nesnaží dostať. Nad sebou vidia ruské stanovište a podobne otrávených vojakov.

„Pokojne si ich pre mňa za mňa odfoťte, ale nie odtiaľto. Choďte kúsok ďalej, nech k nám nepatríte, a potom si ich foťte od rána do večera,“ povie najmladší zo skupiny plynulou angličtinou. Gruzínec. Pohraničník.

Tak teda ideme. Narazíme na cestu k rieke. Zjavne po nej dlho nikto nešiel.

Prekvapivo vedie k miestnemu historicko-etnografickému múzeu.

Je zatvorené, opustené, ale prekvapivo opravené. Personál už dávno celé dni nesedí pri okienku a nečaká na zablúdeného návštevníka. S pomocou dedinčanov nakoniec zoženieme sprievodkyňu.

Za behu si dáva dole zásteru a hľadá kľúče. Zvláštnosťou tejto sprievodkyne je, že okrem gruzínčiny neovláda iný jazyk. Ale je viditeľne šťastná, že po rokoch niekto zavítal do posledného múzea pred frontovou líniou. Každý deň je v pohotovosti, len v pondelok „má zatvorené“.

„Grant. Dostali sme grant,“ vysúka zo seba lámanou ruštinou. Pochopíme, že o múzeum sa vzorne stará gruzínske ministerstvo kultúry za pomoci európskych a iných grantov na podporu kultúrneho dedičstva.

To najvzácnejšie je v pivnici – do zeme zapustené kamenné nádoby na výrobu vína. Všetko so sprievodnými textami, a keď sprievodkyňa nahodí poistky, aj nasvietené a dokonale zrenovované.

Na poschodiach dojemne nakrivo visia obrazy tunajších slávnych rodákov. Na niekoľkých je aj Šota Rustaveli, známy gruzínsky básnik, po ktorom je pomenovaných veľa ulíc a námestí.

Opravené miestnosti sa zrazu prudko končia a začína sa chaos, pleseň a prehnité dosky. Tu sa minul grant. Namiesto dlažby je zašpinené linoleum. A pod ním je pleseň.

Prekvapí sála s čalúnenými kreslami, ktorá dýcha starou sovietskou slávou, keď sa do múzeí chodilo povinne posilňovať si vlasteneckého socialistického ducha.

„Koncerty? Alebo prednášky?“ opýtam sa. „Nič,“ odpovie sprievodkyňa po rusky.

Prečo nesmie Gruzínsko ustúpiť? Aby ho Rusko celé nezožralo

Najväčší znalec okupačnej línie David Kacarava sedí na gauči v starom tbiliskom byte, z ktorého dýcha bohatá kupecká minulosť. Jeho tvár vyzerá, ako keby sa stretol s nákladiakom.

V skutočnosti sa stretol s policajným oddielom, jeho päsťami a čižmami. Na protivládnej akcii si ho vytiahli z davu a zbili ho tak, že skončil v nemocnici. Necíti si ľavú časť tváre, má zlomených niekoľko kostí a mal otras mozgu.

Protivládne heslá vykrikoval hlasnejšie ako ostatní. Navyše je v Gruzínsku známou postavou: bojoval na Ukrajine, nebojí sa vojny, nad ruskými stanovišťami okolo okupačnej juhoosetskej línie lieta dronmi, aby zabránil jej posúvaniu.

K monitoringu sa onedlho vráti. Len čo sa mu vylieči oko. Potrebuje ho.

Keby Rusov nikto nestrážil, o chvíľu by boli v Tbilisi, obáva sa. Z miesta, kde od roku 2008 stoja ich tanky, to majú len 40 kilometrov.

„Každý deň kontrolujeme pohyb ruských vojenských síl. A vieme, že vykonávajú takú kradmú okupáciu,“ tvrdí.

Kacaravova organizácia Protiokupačné hnutie má gruzínskymi úradmi povolený prístup priamo na okupačnú líniu. Registruje každý meter, o ktorý sa Rusi posunú z okupovaného gruzínskeho územia na neokupované.

„Za posledných trinásť rokov sa nebadane pohybovali na rôznych úsekoch frontu a dokopy zabrali ďalších 60 kilometrov štvorcových,“ hovorí Kacarava. „Používame drony, chodíme na pochôdzky, sledujeme každý pohyb, hľadáme stopy. Občas dokonca objavíme nové ruské strážne veže.“

Nie je to práve bezpečná činnosť: pred polrokom pri obci Kirbali Rusi zastrelili Kacaravovho kolegu a priateľa, 55-ročného Tamaza Ginturiho.

Hranicu z osetskej strany stráži ruská FSB. Do obce neustále prenikajú ruskí vojaci a sem-tam si niekoho odvedú. Tamaz nechcel, vraj im hrozil sekerou. Tak ho zastrelili.

David má rešpekt aj v zahraničí. Keď vlani na jar prišla na okupačnú líniu nemecká ministerka zahraničia Baerbocková, práve on jej podal presné hlásenie o tom, ako sa Rusi kradmo približujú k Tbilisi. Pravda, niekde o metre, inde o centimetre, ale plán rozšíriť okupované územie o 208 kilometrov štvorcových majú už vraj dávno pripravený a snažia sa ho nenápadne realizovať.

„Tento ich zámer sme odhalili. Majú presne vymyslené, kde a ako upravia hranice. Znamenalo by to, že aj časti niektorých obcí sa dostanú pod okupáciu. Inde sú to polia alebo lesy.“

„Ak ustúpime o jediný krok, Rusko túto krajinu zožerie.“