Prežila Nováky, blúdenie v Starých horách aj pogrom po oslobodení 

Alžbeta Steiniczová sa narodila 14. marca 1929 v Krušovciach. Neskôr sa s rodinou presťahovala do neďalekých Topoľčian, kde žila s rodičmi, mladším bratom a staršou sestrou. Tu navštevovala i ľudovú školu.

Úplná zmena života po roku 1939

Do jej života, ako do života celej židovskej komunity na Slovensku, osudovo zasiahol vznik samostatnej republiky v roku 1939 a prevzatie moci Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou.

• dokumentovanie príbehov ľudí 20. storočia
• workshopy pre žiakov stredných a základných škôl
• výstavy na Slovensku
• ​​slávnostné odovzdávanie Cien pamäti národa

Alžbeta cítila, ako režim svojimi perzekučnými opatreniami postupne oberá Židov o ich slobodu a práva. Nesmeli chodiť do parkov, povinne boli označení žltou hviezdou, zakázali im študovať v nežidovských školách.

„Keď sme skončili piatu triedu, tak už Židia nemohli ani do meštianky, ktorá bolo v Topoľčanoch… a v židovskej ľudovej škole v Topoľčanoch sa vyrobili triedy šesť, sedem, osem.“ Alžbeta preto pokračovala vo školskej dochádzke práve tam.

20 kíl majetku a Nováky

Na jar 1942, keď navštevovala 7. triedu, však musela aj s rodinou odísť do pracovného tábora v Novákoch, kde jej otec pracoval už od jesene 1941. „Zo začiatku bol v kuchyni, potom sa dostal do nejakej zámočníckej dielne.“

Ako Žid bol povinný plniť akúkoľvek prácu, ktorú mu prikázali úrady. „Dostali sme predvolanie, že sa musíme dostaviť do Sokolovne o deviatej ráno. Nevedeli sme, samozrejme, že čo s nami bude, a každý sme si mohli zobrať po dvadsať kíl, a ostatné jednoducho zostalo v byte tak, ako bol. Kľúče tam ostali, všetko… A viete čo? Boli sme radi, že sme z toho domu nejako odišli, lebo v Topoľčanoch neboli dobré pomery. Tam totiž, to je pravda, bolo veľa tých židovských obchodov, no a tam bol silný antisemitizmus.“

Po príchode do tábora ich „privítali“ gardisti, ktorí ich podrobili dôkladnej prehliadke.

Ubytovanie našli v rozsiahlom drevenom baraku, kde spali na poschodových pričniach spolu s množstvom ďalších väzňov. Otec, ktorý býval oddelene, im už pripravil miesto. Na jednej prični sa tlačila Alžbeta so sestrou, kým o druhú sa delila matka so synom. „Už tam bola slama, nejaká plachta tam bola… a boli sme takí pokojní, že sme už tam. “

Tábor pozostával z niekoľkých objektov, z ktorých každý bol ohradený drôtom.

Hygienické podmienky boli biedne. Väzni pracovali v množstve táborových dielní, matka v jednej z nich získala prácu ako krajčírka. „Tam sa robili všelijaké možné výrobky, tam bola brašnárska dielňa…“ V čase prázdnin však pomáhali v dielňach s jednoduchšími prácami aj deti.

V táborovej škole

Od konca roka 1942 bola v tábore provizórna, neskôr ľudová škola s tromi triedami. Alžbete sa veľmi páčila. „Mali sme tam takú veľmi dobrú pani profesorku, Scharfsteinová sa volala… a sme sa normálne učili slovenčinu, nemčinu… dejepis.“ Na konci roka dostali dokonca vysvedčenie.

„Bolo nám tam ako deťom veselo, lebo vždy bol pre nás pripravený nejaký program, aby sme sa aj nenudili, aby sme aj čítali…“ Vedenie školy v roku 1944 prevzal Alexander Bachnár, na ktorého si spomína, ako ich učil počúvať hudbu. „Robili pre nás, deti, čo mohli.“

V Alžbete to vyvolávalo pocit bezpečia a neverila, že by sa jej mohlo niečo stať. Nebola však úplne ušetrená od táborovej reality. Sama bola svedkom toho, ako jej mamu napadol gardista, pretože ho nepozdravila.  „Tak ju vrátil a vylepil jej zaucho.“

Až v roku 1944 sa pomery tábora zlepšili vďaka výmene gardistických strážcov za žandárov. Po tom, ako zistili, aký osud stihol väčšinu Židov na Slovensku, však hodnotila podmienky tábora ako znesiteľné. „Môžem povedať, že to bolo pre nás aj šťastie, čo sme si vtedy veľmi neuvedomili.“

V škole až do SNP

Po skončení poslednej triedy táborovej školy sa vďaka pomoci pani profesorky nemusela pridať k pracujúcim v dielňach a ostala v laviciach, až kým v auguste 1944 nevypuklo Slovenské národné povstanie.

„Jedno ráno sme sa zobudili, tábor bol otvorený a skoro prázdny. My sme o tom ani nevedeli. Potom sme, samozrejme, chytili, čo sme mali, tých pár vecí sme si zobrali a išli sme.“

Na starom voze sa z nováckeho tábora dostali až do Banskej Bystrice, kde sa usadili v židovskej škole. Známa ponúkla jej matke príležitosť šiť pre partizánov, čo uvítala, a s Alžbetou a synom odišla do neďalekej Podbrezovej.

Prenajali si izbu, v ktorej spoločne krátko žili. „Mamička chodila potom šiť a my s bratom sme sa túlali. No čo sme mali robiť?“ Otec zostal v Bystrici, kde pracoval v mäsiarstve.

Blúdenie v horách

K návratu do Banskej Bystrice ich donútil až postup nemeckých vojsk, z rovnakého dôvodu však v októbri 1944 museli opustiť aj „hlavné mesto Povstania“ a ujsť na Staré Hory. Sem sa šťastne dostali všetci okrem Alžbetinej staršej sestry, ktorá sa od nich už pred časom oddelila.

Pripojili sa k nim však niekoľkí príbuzní, ktorí tu rovnako ako oni hľadali útočisko. V skupinke židovských rodín pokračovali vo svojej strastiplnej ceste, na ktorej im neraz pomohlo domáce obyvateľstvo. „Išli sme hore-dole, však sme nevedeli, kde sme, čo sme, ako sme. Našťastie sme prišli k takému prameňu… osviežili sme sa.“

Zrazu ich zastihla paľba, pred ktorou sa pokúsili ujsť: „Náš otec nebol s nami… a otec pri tom pramienku stál a on asi musel dostať šok.“

Na chvíľu síce nebezpečenstvu unikli, no počas najbližšieho odpočinku ich na čistinke prepadli nemeckí vojaci. „Zostali sme v kríkoch a tí Nemci tam aj hore prišli a mnohých tam, samozrejme, chytili.“ Alžbetinu rodinu si, našťastie, nevšimli.

Každému po 10 fazuliek do čistej vody

V ceste po horách, na ktorej nepoznali ani smer, ani cieľ, pokračovali ďalej. „Cez deň sme ani veľmi nechodili, lebo sme sa báli, aby nás nenašli.“ Náhodou narazili na chatu s francúzskymi partizánmi, v ktorej bol sklad múky. „A viete, že tí Francúzi nám nedovolili zobrať ani toľko z tej múky, aby sme mali?… Tí nás hneď vyhodili.“ Ich situácia už bola kritická, mrzli a hladovali.

Pri svojom bezcieľnom putovaní narazili na sedliaka, ktorý ich zaviedol do malej koliby. „Boli sme šťastní, v strede bol oheň, ten nesmel vyhasnúť, a okolo sme mali čečinu.“

Tu si mohli konečne odpočinúť. Niektorým mužom z ich skupiny sa dokonca podarilo zísť do dediny a zabezpečiť trochu potravín, na zahnanie hladu to však nepostačovalo. „Mamička odpočítala fazuľky, každému desať do čistej vody.“

Na samom sklonku vojny ich na tomto mieste zastihla najväčšia tragédia, pretože otec rodiny námahu a vysilenie uplynulých týždňov nevydržal. „Jednoducho sa ráno nezobudil… týždeň predtým, ako sme z tých hôr odišli.“

Onedlho sa neočakávane spojili so skupinou bývalých väzňov z nováckeho tábora, na ktorú náhodou natrafili. „Prišli sme do dediny, ktorá už bola oslobodená… a potom každý išiel svojou cestou“.

Vojnou sa nenávisť k Židom neskončila

Alžbeta s matkou a bratom sa vydali na pešiu púť do Topoľčian. Ich živorenie sa však oslobodením neskončilo. Matka ponúkala svoje služby krajčírky, za čo dostala trochu jedla, až kým sa vysilení nedostali do cieľa. Okrem vecí na sebe nemali nič, preto hľadali pomoc u priateľov.

„Dali nám k dispozícii izbičku a kuchynku… tam sme sa poumývali… Potom sme tam dosť dlho bývali. Nás z bytu neskôr vyhnali, všetko sme tam nechali.“

Museli začať úplne od nuly. Alžbeta zohnala prácu predavačky, mamička šila. Veľmi im pomáhala mamina sestra, ktorá žila v Amerike a posielala im balíky.

Avšak nádej, že sa vojnou skončila i nenávisť k Židom, bola ilúziou. „V septembri tam vypukol pogrom. No to bolo hrozné. Oni si vymysleli, že jeden Žid, lekár, doktor Berger, očkoval deti v kláštore a už dve zomreli. Čiže toho zbili a každý z tých pár Židov, čo boli v Topoľčanoch, koho na ulici stretli, tak ho bili hlava-nehlava. S mamou a bratom sme išli schovať sa na starý židovský cintorín, ktorý už nefungoval. Tuším by sme sa boli najradšej pod tie kamene zahrabali. A tam sme sa učupili.“

Doteraz nechápe, prečo sa do Topoľčian vôbec vrátili. Necítila sa tu dobre, takmer žiadna z jej priateliek vojnu neprežila. V roku 1948 z mesta definitívne odišla a spolu s kamarátkou sa presťahovala do Bratislavy.

Zamestnala sa v týždenníku Tribúna ako sekretárka. Neskôr sa v práci dostala aj k iným činnostiam, naučila sa zalamovať noviny. Po dvoch rokoch prestúpila do redakcie Pravdy a s výnimkou niekoľkých mesiacov tam zostala 38 rokov, na ktoré dodnes s radosťou spomína.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200. Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk). Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected]. Zapojte sa do súťaže Príbehy 20. storočia!

Zapojte sa a vyhrajte vo veľkej dokumentaristickej súťaži. Pýtajte sa rodičov, prarodičov, známych, susedov a nechajte si rozprávať ich spomienky na 20. storočie.