Atentát na nezmierenie

Autor je sociálny antropológ

„Za atentát na Roberta Fica môže Romana Tabák!“ Tak sa začína jeden z aktuálnych vtipov na sociálnych sieťach. A pokračuje: „Lebo nehlasovala za jeho vydanie na trestné stíhanie!“ Udalosť sa viaže k hlasovaniu v máji 2022, keď chýbajúcimi hlasmi dvoch kontroverzných žien parlament neumožnil, aby o vine či nevine vtedy bývalého trojnásobného premiéra rozhodol v konečnom dôsledku nezávislý súd.

Hlasovať za vydanie na stíhanie expremiéra vopred odmietla strana Borisa Kollára Sme rodina, známa výnimočnosťou v politických obchodoch. O dôvodoch konania dvoch v tom čase nominálne koaličných, i keď prudko neverných poslankýň Igora Matoviča sa vtedy uvažovalo rôzne. Niektoré vysvetlenia naznačovali, že za ich slobodným rozhodnutím bola slušná finančná motivácia. Objavili sa však aj argumenty vysvetľujúce neochotu ponechať priechod spravodlivosti obmedzenej intelektuálnej kapacite práve týchto zástupkýň ľudu.

Konkrétne Romana Tabák, sexy krásavica, ktorá sa okrem iného stala známou kúpaním v bielych plavkách v Studenovodských vodopádoch Tatranského národného parku a snahou bojovať za právo na vzduch, ktoré údajne obmedzuje Európska únia, býva častým terčom vtipov z kategórie „o blondýnkach“. Pointa čierneho vtipu o atentáte ide, pravdaže, mimo tejto kategórie. A to tým, že ak by bol pán premiér od roku 2022 vo väzbe, nemohol by atentátnik v máji 2024 naňho vystreliť.

Atentátnik je medzitým v opatere psychiatrov. Premiér Fico bol podľa dvoch silových ministrov (obrany a vnútra), ktorí majú z pozície sebadeklarovaného konzília monopol na informovanie o jeho liečbe, po postrelení vo veľmi vážnom stave. Po vyše dvoch týždňoch ho však rovno z jednotky intenzívnej starostlivosti v Banskej Bystrici odviezli do domáceho liečenia v Bratislave. Náhly presun domov rozprúdil nové kolo konšpiračných teórií a podnietil aj dikciu tejto úvahy.

Konšpiračné teórie sú o podivnej neschopnosti strelca zasiahnuť hlavu či hrudník, o absencii krvných stôp na mieste či neschopnosti ochranky použiť zbraň, o atentátnikovej pištoli, ležiacej dlhšie na zemi bez povšimnutia, a snahe tajných vytlačiť ľudí s mobilmi, o polohe nôh premiéra, ktorá je pri priestrele brucha vylúčená, najmä ak bol zasiahnutý aj bedrový kĺb, o transporte tou a nie inou trasou, odmietnutí zahraničnej pomoci pri diagnóze a liečbe a tak podobne. Ako však zase raz kontrujú svetaznalí Stredoslováci z ľudu, všetkým v bystrickej nemocnici ústa nezavrú, treba si na závery počkať…

Od piatich výstrelov v Handlovej však bezpochyby prebieha boj o interpretáciu, kto je za extrémny prejav politického násilia zodpovedný. A či a ako je dôležité hľadať zmierenie.

Napätie po…

Napriek novinárskym otázkam o rastúcom napätí boli v bubline autora tohto článku dni pána premiéra v nemocnici sprevádzané skôr krotením sarkazmu. Táto nadštandardná jemnosť nateraz ustupuje úmerne správam o zlepšujúcom sa stave pacienta. Na strane politickej opozície však akoby pokračovala snaha o pokračovanie selanky. Konšpiruje skôr koaličná väčšina, ktorá sa pravdepodobne psychicky narušeného muža snaží s opozíciou spojiť.

Táto teória nefunguje okrem iného aj preto, že atentátnik bol členom Slovenského spolku spisovateľov. O tomto spolku sa dá povedať všeličo, ale ľudskoprávny, liberálny či slniečkarský určite nie je. Spájaný je s nešťastne problematickou Maticou slovenskou a od svojho obnovenia začiatkom 90. rokov združuje najmä netolerantných nacionalistov. Vydáva i kontroverzný Literárny týždenník, na ktorého vydávanie napriek rokmi overenej nízkej kvalite prispel rovno premiér zo svojej rezervy. Po internete kolovali aj zábery z vystúpenia atentátnika na akcii fašizoidných Slovenských brancov. Tie priam vylučujú atentátnikov kladný vzťah k zatiaľ stále vládnucemu režimu liberálnej demokracie.

Oveľa problematickejšia kaviarenská konšpiračná teória sa týkala možného vplyvu konkrétnej východnej mocnosti na vznik a priebeh atentátu. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by bola čo i len v náznaku pravdivá. Napriek tomu ako veľmi kremeľská propaganda – napríklad v súvislosti s vymyslenou ukrajinskou ženou atentátnika – zamakala. Našťastie!

Napriek nebezpečenstvu užitočného idiotizmu súčasnej putinofilnej koalície pre bezpečnosť Slovenska totiž majú internety pravdu aspoň v jednom. Že ficizmus je oveľa viac geopolitické šarlatánstvo či „blanáž“ (t. j. medzinárodná hanba, zastrešená ministrom zahraničia), ktoré visia na šnúrke gatí krajnej pravice, stelesnenej v najmenšej vládnej strane pod vedením revúckeho kisindžera, než nejaký premyslený proputinský orbánizmus. Slovenskí populisti, resp. ich oligarchovia, sú totiž nezávislejší od tých Orbánových. Vedia, kde je sever, resp. Západ, z ktorého profitujú, kam radi cestujú a kde majú uložené nakradnuté majetky.

Aj keď koaličníci doma manipulujú svojich voličov rozprávkami o mieri, robia to preto, že môžu, nie preto, že svojmu mierovému trepaniu aj veria. A v Bruseli zahlasujú, za čo treba. Napríklad za vojenskú pomoc Ukrajine či rovno dva prápory západných tankov v počte sto kusov. Ak sa však predsa len niečo zomelie, odletia na svoj dubajský majetok alebo aspoň na francúzsky vidiek a nechajú svojich osprostených voličov, nech sa ruvú so slniečkármi sami. Šéfujú predsa stále slobodnej krajine!

Zásadná otázka po atentáte stojí, či pokračujúce rozdelenie spoločnosti vo výsledku pomôže mobilizovať tábor vládnych voličov alebo nie. Platí, že Fico na lôžku demobilizuje stúpencov opozície. Premiérov low profile sa oplatil počas prezidentských volieb, keď sa zdržiaval nenávistných prejavov a hlavne príliš neplédoval v prospech víťazného kandidáta. Veď načo volať kaviareň na nohy? Ticho a ľútosť z dôsledkov útoku tak môžu znamenať viac vládnych voličov vo volebných miestnostiach. A opäť zafunguje povestná odplata kaviarni, keď už sa teda korektným a zmierlivým prístupom k tragédii „priznala“ k zodpovednosti!

Zaujímavým vývojom v tomto duchu prešla reakcia pani prezidentky. Fakt, že ako vždy predstavila slušnú a racionálnu reakciu, totiž v očiach vládnych voličov znamená pokračujúcu provokáciu. Pravdepodobne to ukázali aj prieskumy pre stranu Hlas, ktorá pred inauguráciou Petra Pellegriniho za prezidenta zvolila na svoje čelo stúpenca konšpiračných naratívov a agresie. Meno tohto východniarskeho dedinčana nie je zatiaľ dôležité (volá sa Šutaj Eštok). Jeho výber však nedáva veľa nádeje na zmier. Skôr zvádza k úvahe, že oligarchovia sa obávajú, či Robert Fico ešte niekedy dostatočne zmobilizuje víťaznú nenávisť.

Druhý dôvod, prečo sa rituálne zmierenie nekoná, je ten, že po úvodnej snahe o spoločný postup s úradujúcou prezidentkou – pri chvályhodnej výzve na stretnutie predstaviteľov parlamentných strán za okrúhlym stolom – budúci pán prezident prispel k jej predčasnému zbezvýznamneniu. Gašparovičovské prezidentovanie už teraz síce nebude o sledovaní športových prenosov, valaškách a organizácii spojených nádorov, ale takmer isto o princovi najkrajšom na svete.

Kresťanské nezmierenie

Rituál zvykne byť definovaný ako aktivita s pravidlami symbolického charakteru, ktorá priťahuje pozornosť účastníkov na objekty, myšlienky či pocity, považované za zvlášť významné. Rituálu ide o štyri politické ciele: spoločenské organizovanie, formovanie legitimity, tvorbu solidarity a vtláčanie presvedčení. Deje sa to prostredníctvom tvorby a usmerňovania emócií, myslenia, organizovania skupiny a spájania minulosti s budúcnosťou komunity. Rituál je ľudský výtvor a tým má veľký potenciál realizovať politickú zmenu.

Kľúčové inštitúcie, ktoré majú rituál pod palcom a v náplni práce, sú cirkvi. Od pádu komunizmu náboženskí špecialisti supervízorovali alebo aspoň legitimizovali každý významnejší spoločenský pohyb. Omša býva napríklad vyvrcholením každej prezidentskej inaugurácie, rituálne zmierenie je každoročnou súčasťou liturgického kalendára, vyznanie hriechov v spoločenstve je kľúčom k rozhrešeniu. Atentát na premiéra si preto priam pýta angažovanie biskupov, aby ex officio žiadali zmenu správania.

Vysvetlenia, prečo cirkvi okrem výzvy na modlitbu a organizovania skromnej omše za uzdravenie premiéra nekonajú viac, sú prinajmenšom dve. Prvé ide v duchu úvahy, že cirkevníci – a ich vysvätení predstavitelia – autenticky cítia, že Robert Fico za svoje nenávistné reči, ktoré ho štvrtýkrát priviedli k premiérstvu, trpí spravodlivo. Má teraz možnosť obrátiť sa. V utrpení nájde zmierenie, veď odpúšťať môže len Pán Ježiš. Možno sa niektorí s Tomášom Halíkom ticho za birmovaného komunistu aj modlia: „Modlím sa nielen za Ficovo fyzické uzdravenie, ale predovšetkým za jeho morálne uzdravenie.“

Možný je však aj druhý výklad. Nielenže slovenské medvede zostali po roku vyčíňania natoľko zaskočené nešťastnou udalosťou, ktorá sa stala premiérovi, že z hrôzy zaliezli do brlohov. Veľká časť sebadeklarovanej slovenskej kresťanskej populácie i kléru sa v tejto interpretácii taktiež podobá hlavnej postave v aktuálnom orbánistickom kreslenom vtipe. Je o mužovi, ktorý spoza klávesnice počítača vysvetľuje, že v pondelok nenávidí čiernych, v utorok liberálov, v stredu cigáňov, vo štvrtok teplých, v piatok ľavičiarov a v sobotu ženy. Manželka sa ho opýta, a čo v nedeľu? „V nedeľu rád chodievam na svätú omšu!“